Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Tri vtáky sú to, ichž mám zvlášte rád;
o troch vám vtákoch idem zaspievať.
Kiež tak by pekný bol môj spev a rým
o nich, jak veľmi ja ich návidím,
jak veľa blaha, techy, rozkoše
mi títo vtáci poskytujú vše!

Nuž, prvý vták je malá sýkorka.
Jej zim-baba sa netkne, bosorka,
nezmýli nesnahy ju žiadne zlo:
za mrazu, chumle hvízda veselo,
si po konárkoch skacká, holých bár,
jak hravý motýľ s kvietka na kvet v jar,
čo bezstarostné decko hupká si,
hneď príde, ujde zas, sťa dákasi
by vrtieľka je voždy inode,
zrak ledva stačí za ňou v sprievode. -
Sýkorka táto - tak sa javí, hľa -
je tvoja myseľ, žienka premilá!

Vtáčaťom druhým je zas sláviček.
On skryte žije v šere vetvičiek,
nik nevidí ho, ni on nikoho;
to jeho hniezdko, trebárs nemnoho
je stavby na ňom, je mu celý svet:
v ňom vyspevuje, i keď začne, hneď
ututle súmrak hlukot kdejaký,
by neprerušil jeho piesenky,
by tešily sa zem i nebesá,
kochaly v piesni, aká primkne sa
ku uchu nášmu v najkrajšom ak sne.
jejž každý zvuk sťa tklivé zvonenie
žiaľ jeden pochová a splodí zas
i jednu radosť, lebo každý hlas
v tom harmónie venci velikom
je jednou svätou láskou. - Slávikom
tým - takto zavše predchodí mi, hla -
je tvoje srdce, žienka premilá!

A tretím z v tákov tých je orlíča.
Tie jeho kriela smelí, nosičia
to, vyšinú ho nad oblakov štít;
tam s hromo-blesky spoločný má byt,
a pozor svoj až k slncu vysiela.
Keď počasie je kludné docela,
sám pokoj a mier, spí si v ústraní;
no keď tak víchor príde zdychčaný,
divoko zreve, začne duriť sa:
tu scítne z driemot mladá orlica,
sa víchru takoj hod! do ramien,
ním dá sa uniesť, a on, jakby len
paripa s jazdcom, tak v svet trieli s ňou
s odvahou strašnou, hroznou rýchlosťou.
Tá orlíčka - tak sa mi činí, hľa -
je tvoja duša, žienka premilá!

Máš myseľ decka, srdce ženštiny
a mužskú dušu, tvore báječný!
Ni neviem, čo je väčšie, odhádať:
či láska moja, či môj obdiv snáď?