Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• literárny druh: epika
• žáner: veršovaný spoločenský román / epicko-lyrická báseň

Ežo Vlkolinský je rozsiahla epicko-lyrická báseň (veršovaný román), ktorá zachytáva dramatický príbeh mladého zemana Eža z Vlkolínca. Ežo sa búri voči spoločenským konvenciám a očakávaniam tradičnej zemanckej vrstvy, najmä proti matke Estere, ktorá mu bráni v láske k dedinčanke Žofke Bockovej.
Dielo zobrazuje konflikt medzi jednotlivcom a tradíciou, zápas o vlastnú identitu a hodnoty. Hviezdoslav v ňom spája realistický pohľad na život s básnickým jazykom plným emócií, symbolov a reflexií.

TÉMA A MYŠLIENKA:

• téma: láska Eža a Žofky Bockovej; prerod mladého zemana v slobodného, uvedomelého človeka; vzdor voči úpadku šľachty a tradičným spoločenským normám
• myšlienka: autor kritizuje staré zemanstvo, jeho pýchu a formalizmus; vyslovuje uznanie novým hodnotám ako je ľudskosť, práca, láska a sloboda; Hviezdoslav verí v potrebu spoločenskej premeny a jednoty medzi jednotlivými vrstvami

ČAS A MIESTO DEJA:

Druhá polovica 19. storočia; fiktívna obec Vlkolínec (inšpirovaný reálnou obcou na Liptove), okolitá príroda, zemianske dvory a dedinské prostredie

HLAVNÉ POSTAVY:

Ežo Vlkolinský - mladý zeman; citlivý, hrdý, ale zároveň spravodlivý; prechádza vývinom od poslušného syna k samostatnému a uvedomelému mužovi
Estera Vlkolinská - Ežova matka; pyšná a tvrdohlavá predstaviteľka starej zemianskej vrstvy; usiluje sa o zachovanie rodového mena a tradícií
Žofka Bocková - prosté dedinské dievča, Ežova milá; stelesňuje čistotu, lásku a prirodzenosť
Gábor Vlkolinský - Ežov bratranec; opatrný a rozvážny, napomáha zmiereniu medzi Ežom a Esterou
Rodina Bockovcov - Žofkina rodina; predstavitelia prostého, ale čestného ľudu

DEJ:

Príbeh začína v zemianskej domácnosti Vlkolinských, kde žije mladý Ežo so svojou pyšnou matkou Esterou. Ežo sa zamiluje do Žofky Bockovej, prostého, no čestného dievčaťa z dediny. Estera je touto láskou pobúrená - ako predstaviteľka upadajúceho, no stále hrdého zemanstva túži pre syna po sobáši, ktorý by zachoval vážnosť rodu. Žofku považuje za nehodnú mena Vlkolinských.

Ežo sa vzoprie matke, opúšťa rodinný dom a nachádza útočisko u Bockovcov. Tam si ho získajú tvrdou prácou, skromnosťou a ľudskosťou. Ežo spolupracuje na gazdovstve, zažíva iný spôsob života a začína chápať skutočnú hodnotu lásky, práce a ľudského porozumenia. Z mladého zemana, ktorého identita bola daná pôvodom, sa stáva uvedomelý muž, ktorý si svoju hodnotu určuje vlastným konaním.

Estera spočiatku zotrváva vo svojej hrdosti, ale jej vnútorný boj ju čoraz viac ničí. Samota a ticho jej statku pôsobia ako živá výčitka. Aj v nej sa začína odohrávať premenu: začína si uvedomovať, že jej hrdosť je prázdna bez synovej lásky.

V závere príbehu dôjde k dojímavému zmiereniu. Estera, aj keď len nepriamo, dáva najavo svoje odpustenie. Prichádza za synom - nie ako panovačná matka, ale ako zlomená žena, ktorá prijíma Žofku a synov nový spôsob života. Ežo sa vracia domov spolu so Žofkou, ich láska je napokon spečatená.

Dielo však nekončí triumfálne. Hviezdoslav ponecháva koniec otvorený, až tragicko-lyrický - zmierenie je krehké a bolestivé, nabité reflexiou o márnosti pýchy a potrebe porozumenia medzi ľuďmi. Posledné verše sú preniknuté lyrizmom, symbolikou prírody a melanchóliou, ktorá pripomína, že skutočné víťazstvá sa nerodia bez obety.

JAZYKOVÉ A UMELECKÉ PROSTRIEDKY:

• štúrovský spisovný jazyk s poetickými archaizmami a dialektizmami
• bohatú metaforiku a symboliku (napr. príroda ako zrkadlo vnútorného sveta postáv)
• kontrast medzi zemanstvom a ľudom, pýchou a pokorou
• dialogickosť a monológy, ktoré odhaľujú vnútorné prežívanie postáv
• lyrické pasáže a reflexie s hlbokým filozofickým presahom
• rytmický verš, časté využitie hexametru

VLASTNÝ NÁZOR:

Ežo Vlkolinský je výnimočné dielo, ktoré ma oslovilo nielen svojím poetickým jazykom, ale hlavne silným príbehom o odvahe, láske a vnútornej slobode. Ežo je hrdina, ktorého si čitateľ obľúbi pre jeho čestnosť a schopnosť postaviť sa za to, čo považuje za správne. Páči sa mi, ako autor ukazuje premenu človeka - z hrdého mladíka sa stáva múdry muž.

Hviezdoslav tiež krásne vystihol slovenskú prírodu a dedinský život, čím vytvára hlbokú atmosféru. Čítanie bolo náročnejšie pre archaický jazyk, no stálo za to - ide o silný literárny zážitok.

OBSAH DIELA VO VERŠI:
(od Dávida Ivana)

Žánrom je tu zemiansky epos, čiže rozmerná epická veršovaná skladba
a dej bude, ako z malého Benkovho činu Estere sánka spadla.
Téma je Ežo, ktorý si chce vziať sedliačku a matke to nehrá do nôty
a všetci ju kritizujú, nech si syna skrotí.
Idea: upadnutie zemianstva a spojenie s obyčajným ľudom,
iba keď budú vyrovnaní, môžu žiť všetci s kľudom.
Môžeme prejsť na postavy, ktoré v tomto diele vystupujú
a trochu nefér, že rodičia kvôli vrstevným rozdielom do svadby svojich detí vstupujú.
Ezechiel Vlkolinský - mládenec zo zemianskej rodiny,
usilovný, ochotný, ak by sa dalo, pracoval by hodiny a hodiny.
Estera Vlkolinská - zarytá tvrdá zemianka, ktorá, keď niečo povie, tak to platí,
čím viac nechcela mať nič so sedliakmi, tým skôr sa jej to vráti.
Strýko Eliáš Vlkolinský - okrem toho, že zarytý zeman je aj dosť vypočítavý a skúpy,
že by bol schopný v novinách zmenšiť písmená a potom ľuďom predávať lupy.
O Estere je známe, že nikto nemôže protirečiť, kde je ona gazdiná
a Eliáš stále ľutuje, že práve ona je jeho švagriná.
Benko - je v tomto diele najmladšia postava
a aj napriek tomu rodičov a starú mamu do priateľstva dostáva.
Žofka Bocková - krása jej nikdy nechýbala
a pre krásu by aj všetko dala.
Je to sedliačka, svoj pôvod už nezmení,
sú to sedliaci, čo sú v predsudkoch väznení.
Dej sa nám pomaly rozbaľuje ako koruna stromu
a po smrti Beňa Vlkolinského sa Estera stala paňou majetku a domu.
Žili oni spolu a Estera mu stále vravela staré povesti,
že od sedliakov jej predkovia nikdy nemali nevesty.
Ale Ežovi sa začne páčiť Žofka, ide mu mysľou ženenie,
ale keď sa to dozvie Ester, tá Eža z domu vyženie.
A tak išiel Ežo k strýkovi Eliášovi, ten ho má ako za syna, ktorého nikdy nemal
a Eliáš spraví všetko, len aby švagrinú nahneval.
Ežo chodí do Bockov za Žofkou, kde ho celá rodina víta
a zanedlho Ežo Žofku o ruku pýta.
Eliáš sa ponúkol, že sa o celú svadbu postará
a týmto sobášom mohli prelomiť tú poveru o vrstvách, lebo je už dosť stará.
A asi až vtedy Žofka s Ežom zistili, že týmto sobášom pochybili,
keď sa aj na svadbe tieto dve vrstvy do hádky pochytili.
Zemania sa začali chváliť, čo všetko oni už spravili,
no nedošlo im, že takto túto svadbu o dosť skrátili.
A tak Ežo musel vystúpiť ako odporca pre feudálne prežitky
a žeby už konečne potiahol za správny koniec nitky?
Povedal: "Sme rovní! Áno - zeman, nezeman, v tom rozdielu viac niet"
a už definitívny koniec od týchto povýšeneckých viet.
A tak mladí začali žiť u Bockov na statku
a Estera ťažko drela, na gazdovské nemala ona nazvyš zlatku.
Ani po rokoch sa nemôže zmieriť s tým, že už nemá syna
a pomaly jej dochádza, že je to asi jej vina.
Po piatich rokoch, keď šla Estera z poľa smerom domov,
stretla sa s malým chlapčekom asi čistou náhodou.
A osud to tak zariadil, že to bol Ežov syn Benko
a okrem toho, že pýtal od nej jablko, jej sadol aj na kolienko.
Ale najviac ju prekvapilo, keď ju nazval starou mamou
a ona rozhodla sa, že sa zmieri so svadbou, hoci len s dušičkou malou.
Nakoniec bola aj Estera rada, že sa so Žofkou zmierila
a povedala: "Ežo, mal si pravdu, že Žofka je dobré dievča, len keby som ti ja bola verila."