Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

PRVÉ DEJSTVO

2. VÝSTUP

Trebónius a Manahen

MANAHEN: Výtečný Trebónie, náš najmilostivejší pán a kráľ ešte dnes zavíta domov.
TREBÓNIUS: Viem už o tom. Písal mi Peritus od toho istého posla, od ktorého tebe.
MANAHEN: Ah, tedy tiež? A iste ani nie tak stručne ako mne, nepatrnému dvormajstrovi... a vari i niečo zvláštneho pritom, prekvapujúceho, potešiteľného? Veru rád bych vedieť. - Hoj, tým by sa len uhovelo vyšším-nižším vrstvám, celému poddanstvu!
TREBÓNIUS: Ako sa vezme; lež chcel som to i tebe povedať. Nuž: z dopisu jeho, ale dokladám, viac medzi riadky ako bezprostredne, vyrozumel som, že kráľ, idúc do Ríma, veľmi milo zabával sa v Seforis...
MANAHEN: Prečo by nie? Vo svojej krajine kráľ je všade doma, u kohokoľvek -
TREBÓNIUS: Tobôž nepochybujem; tedy doma bol tam i u boháča Filipa, pravdaže doma!... Lenže, milý Manahene, on i teraz o návrate svojom znova sa zastavil uňho (ak i jeho doma našiel): a to s nákladom čo najskvostnejších viazaniek pre jeho manželku...
MANAHEN: Pre manželku Filipovu, hovoríš? Ach, iste mýlka, nedorozumenie! Ale veď Filip, ako nám všetkým známo, je mnohonásobným statkárom v celej Palestíne, obchody má v Tyre, v Damašku... lesy na Libáne, v Dedane bane... i mal by tedy odkiaľ trebárs i po kráľovsky onádheriť si ženu!
TREBÓNIUS: A ak sú okrasy skutočne kráľovské jej predsa len milšie, vítanejšie? To pováž, múdry Manahene. Dosť na tom: čo len drahocenného u našich chýrnych klenotníkov Dioskuridov, u Ludia, Kleomena a iných umelcov-priemyselníkov v Ríme nachodilo sa na sklade alebo stihlo sa načas vyhotoviť: to všetko sa za drahé peniaze zakúpilo, zabalilo rúče, opatrne priviezlo a na znak holdu i poskladalo k nohám švárnej Herodiady. Tak, priateľku: tá zvodná krásavica a vysokomyseľná žena k tomu - však ju tiež poznáš - akiste zaujala kráľa a polapila so všetkým činom do čarovnej siete vnád a pôvabov svojich -
MANAHEN: To je nemožné! Veď kráľ je ženatý, i miluje svoju krásnu družku a ona jeho; vzor to manželstva! Potom Filip predsa je jeho bratanec, ba i Herodias je mu príbuzná. A napriek tomu títo odprvoti akoby zúmyselne vyhýbali dvoru - toť, asi rok len, čo zblížili sa bytom do Galiley - chlad, ako som začul, pre akési staré nezrovnalosti rodinné... no a rozumie sa, príliš odstávajúci rozdiel medzi ich obapolným stavom...
TREBÓNIUS: Veď ale kráľ bol vždy blahosklonný a zápalistý nazbyt; či nemám pravdu?
MANAHEN: Nie, také niečo nedopustí už sám pokrvný ich pomer, tým menej náš prísny zákon manželský! A ani Filip, súc nažive, nezriekol by sa dobrovoľne svojho práva. Nemožno to, Trebónie, nemožno!
TREBÓNIUS: Hm, ľahká pomoc, kde je moc; a ver mi, niet tých nezrovnalostí pod lunou, čo nedali by sa konečne zmieriť, ešte i voda s ohňom - no a v studenom kremeni si čupí iskra: len ju vedieť vyvolať... A potom, či nebola by ti známa história predchodcu-otca, vášho takzvaného Veľkého Heroda? Mal ti žien na každý prst, to je jedno; a po druhé za jeho panovania čo tam potieklo i rodinnej krvi, manželskej, dieťacej, a čisto z jeho ľubovôle!... Nuž a takéto poťahy a zväzky by mali byť šetrené tam, kde rozum opanovala náruživosť? Idumejci to, Manahene, nezabúdaj! - A vieš, kráľ prial by si potomka, ten však akosi len neprichádza...
MANAHEN: Neprepínaj, Trebónie! Nestraš; nezvikláš mojej dôvery... nie, tá hrozná doba nemôže, nesmie sa opakovať! Lež kráľovná - ach, úbohá, snáď už tiež zvedela niečo - ona, hľa, ide. Utiahnime sa; beztak sliediť nám treba po ďalších posloch.

(Odídu.)