Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Pán Beňo Vlkolinský (z linaje
pradeda Jóba: jak to rodostrom
vám stvrdí povesený v sypárni,
keď odhrniete pláchu pavučín,
prach sofúkate -), zeman zarytý,
kedysi najhorlivší insurgent
na Vlkolíne; v slávnej obci tej
držiteľ hrdý prvej kúrie
i majetností spolných direktor;
muž vážny, vzácna hlava rodiny,
kmeť, sprevádzaný úctou napospol:
dnes ľahol na máry a skončil púť
pozemskú. Z vetchej veže kostolca
(v ňomž i on vládnul vlastnou stolicou
s vkladným erbom, v ktorej sedával,
bo prísny viery otcov vyznavač,
za služieb božích zhusta - nad hlavou
mu prápor s chóru svislý - a vše sa
v pohodlí, svojmu stavu príslušnom,
prez plecia skvostná s majcom mentieka,
v nej porozloživ: hlučne velebil
z Tranosciusa; abo uprel zrak
- nad riasne brvy šupnuv okuliar -
na kazateľa: i fúz šedistý
si prihladzujúc ukazovákom,
na ňomžto prsteň dedičný sa skvel,
počúval zbožne, v zápale jak kňaz
text tohočasný umne vykladal -),
z tej viežky starej, sťa by ulieval,
to jemu zvonia hranou kvílivou
a jemu blízko u dvier kostolných
to kopú čierny hrob...
Už na mukách
dlel takmer, aspoň smutní domáci
tak trúfali, - syn Ezech skrúšene
si dumal v šerom kúte u hodín
i neraz placho zazrel na otca,
kým tohoto choť verná, Estera,
za rezaný štít konča postele
zas túlila sa, kryla do dlaní
tvár, časom poutrela slzný tok -
a ešte starosť kás' ho trápila.
Pokýval chvelým prstom. Skočil syn
Ezechiel takoj; ale zdvihla sa
i matka vtom, upustiac ručníček,
a poodtisnúc syna, chorého
už pýtala sa: čo mu? hlavnicu
či popraviť má a či podať liek?
I v kríži, ako dobrá manželka,
len sama chcela si ho ošetriť.
On pokrútil však hlavou záporne;
i keď mu desný záduch uľavil,
- bo žena preds' len dvihla podušky -:
viac šeptmo sdelil súrnu žiadosť tú,
by dali papier, pero, černidlo,
syn ale aby podklad opatril.
Estera nevedela od divu,
na syna žmurkla na znak zákazu,
v spech zatitlala čierny pod čepiec
si našedlý vlas, šuchla obočím
a: "Ešte čo! - a nač?" sa pýtala.
Nemocný zbrhlal kruto, hlava mu
pokväcla stranou, čelom vstával pot;
"Estera moja," vetil úzkostne
a v svoje ruky chvatol scivené
jej pravicu, "už vkrátce odídem
ku otcom od vás - skoro veta - ach,
a ešte nezrobil som poriadku -"

"Poriadok! aký?" prudko ozvala
sa manželka, i vstala s peľasti
a pravou podniesla si zásterku;
"či syn náš Ežo je nie jedinák? -
Bár kľapäl by bol v školách, ako ja
som nástojila! nesedľačil by
dnes, a i mne by lepšie napotom -
A či, pán manžel, obávate sa,
že ja to všetko s sebou odnesiem,
až príde na mňa rad -? Ba testament!
Toť moje vlasy žúžeľ ešte vždy,
či nie!?..." chlp vyskubla vtom zpod čepca,
a zosŕkajúc sklesla k posteli.
Pán Beňo vypleštil zrak na tú reč,
polykol horič zrejme, lebo tvár
viac smraštil ešte, schradlú neduhom,
zastenal, zdvihol ruku, upustil
i dodal iba toľko: "Ezechiel,
jak ctil si dosiaľ oboch rodičov,
cti matku naďalej i poslúchaj -
a šanuj, synku, otca mozole;
no nado všetko boha nespusť sa -"
Ten prívet odrieknuv, nímž pohýbal
natoľko mäkkým srdcom synovým,
že tento ledva stlmil hlasný plač, -
priam skoršie začal k smrti pracovať;
hruď dmula sa mu prudšie, krátil dych -
zrak lomil sa - či svetlo haslo, bo
von schumelila meteľ marcová? -
Po chvíli bily staré hodiny,
i prebral sa a spýtal: "Koľko to?"
"Päť," hlesla šeptom v bázni manželka
a v zásterku prúd polapila sĺz.
"Päť - ani piaď - Aj, deň sa nachýlil -
a slnce -," nedokončil, zanemel
a schrkav, oči zavrel na veky.

A pochovali Beňa s veškerou
okázalosťou: jak sa svedčilo
na značného tak člena rodiny
široko známej, starozemianskej.
Kňaz parentoval ozaj výrečne.
Do venca vovil kvietkov na spôsob
spomienky zásluh všetkých, jakové
už zosnulý ten - urodzený pán -
tak hojne vydobyl si, pokým žil,
a dobro obce, cirkvi, vidieka;
jak pečoval zvlášť svojich o prospech,
na srdci nosil samodediča,
sťa svojho onen starý Tobiáš,
s manželkou tiež vždy v láske nažíval,
bo bola mu aj strážnym anjelom -
i požehnával jeho domu boh:
to všetko spomnul pekne, dojemne
a okrasou mu složil na rakev.
Nakoniec menom jeho žalostné
dal 'vale' všetkým, vďaku za počesť -
i hnul sa z dvora zástup veliký
pri zvukoch teskných: 'Ach, jak biedny, ach...'

A vdova žila vedno so synom.
Dom spravovala ako predtým, ba
i hospodárstvo pod jej dozorom
sa točilo, jak plynul roku tok.
Jej povel aspoň čerstvo ozýval
sa s pavlačky vše; čo viac, riadne si
i sama vysúkala rukávy
a jako robotnica najtuhšia
prác viedla predok. Syn len poslúchal -
no jak sa zdalo, žili vo shode.

+++

Je svätodušné ráno rozkošné.
Sťa oko čistý blankyt nebeský
sa šíre rozpäl ponad svet a hôr
kdes' za okruhom na zem pooprel:
a po ňom ako modrým kobercom
si vykračuje slnce, panovník
ten svetla. S pliec mu skvúci splýva plášť,
a pred i za ním v slávy jasote
chór spevných škovránkov...
I nálada
kol vozduchu je taká sviatočná:
jak čakal posla znad Jordána by,
či ševel plamenistých jazykov -
Bez šumu porozlial sa priestorom
sťa jazero, čo búrok nepozná,
lež večite je smavé, priesvitné.
Doň hravo tečú bujných zo záhrad
tu stínov sladkých vodopády, tam
stých vôní jarky, ručaj vtáčích nôt;
doň spŕcha rosa s líčok pivónij,
veň levandule dychot plynie, doň
svoj opojný kvet striasa orgován...

- Na Vlkolíne, jak i inde snáď,
pred touto práve krásnou slávnosťou
mládenci zvykli milým dievčinám
staviavať máje, hviezdnej za noci,
keď ešte panny sladko snívajú
o šťastí budúcom...
A poneváč
i Ezech Vlkolinských srdce mal
na svojom mieste, v žilách teplú krv
a oči, ktoré lipnú za pekným:
nuž nie div, keď čo mládenec i druh
tiež pripojil sa k jarej čeliadke.
Paholci kdes' dve šumné jedličky
mu ulovili. (Radi mali ho,
mladého gazdu.) Tie si tedy bol,
vše podvečierkom v sade za včelín
sa ukryjúc, sám rúče vyzdobil:
do hladučkej ich kôrky nožíčkom
narezal totiž podôb, nanajviac
však srdiec, ružokvietkov ku tomu
a ľalíj, pomedzi ichž obrazce
sa hybkou chvojkou vinie rozmajrín;
ba všetko to i vhodne zafarbil.
I jako svätvečer sa pominul,
dľa dohovoru v polnoc vysokú
s družinou vychytil sa. Oddola
zajali postať, každý na pleci
si nesúc stromky, ktorých vetvice
sa pri mesiačku leskle mihaly.
Tak zamestnaní, došli poriadkom
- a bolo skoro hornom na konci -
i pred dom, v ktorom podľa rozsudných
hláv dedinských čo ruža kvitla vraj
najkrajšia panna - Žofka Bockovie.
Dom na briežku stál strojný, nad cestou;
záhradka pred ním, jejžto u dveriec
ker bazičkový dychčal voňavo,
kým za hrádzou si jarok zurkotal.
Tu Ezech šepnul druhom: "Ostaňte;
toť viešky podáte mi ponad plot -"
a do záhradky vošiel tíško sám;
tam pod oblôčky dal sa do práce
i onedlho máje zasadil.
Kým sádzal ich, vše vzozrel mimoďak;
no v okienku len luny obličaj
sa skvel - preds' ona spala v čase tom,
ba možno práve toho zrela v snách,
kto pod jej oknom túžil. Za svet by
ju nedal zbudiť, prerušiť jej sna!
nech spí - Veď skoro i tak svitne deň,
turíčna slávnosť: a on v nádhere
zdôb sviatočných si uvidí ju zas
nad sviece krajšie v chráme plápolať,
na ústkach zvonný spev a modlitby
horúci zánet v duši - Nechže spí -
Nuž z hĺbky srdca zaželal si len:
jak totie jedle v horskom obvode
sa k smrečkom švárnym rady tesnaly,
i ona, ktorú láskou zobjal on,
by večne sa tak k nemu túlila -
"- Hej, Ežo! driemeš?" zvolali naň vtom.
"Šak ešte máme sadiť, hybaj -" Šli -

I nie div tedy: slnko nastalé
že nemáličko zarazilo sa,
keď stromky, ktoré v bralách vídalo
donedávna v hrách s vrstvou rozmilých,
mu prišlo razom v obci uvítať.
No lúče jeho najskôr uhádly,
jak a kým cieľom jedle došly ta:
bo ani vtáčky priam sa rozlietly
i sadly na chvoj; každý ihličku
si vyzrel za korisť - Hja, vtáčky to,
čo miesto zrnka rosu zobkajú:
a na ihličkách totých najsladšie
jej krôpky, perly lásky visely.
I maly ozaj pravú hostinu
na májoch sviežich - Len keď popod ne
sa mihol devy utešený zjav,
čo prišla uviť z kvieťat perečko,
jej čarné rúcho, čistý tváre pyľ -
či keď sa dvormi zjagal partíc jas
u neviest, ktoré zrejme mienily
už do kostola - v uličkách tiež ruch:
len vtedy slniečko sa ocitlo,
prebralo z onej vnadnej rozkoše:
i pospešilo nebom, zbadajúc,
jak dlhú ešte púť má pred sebou! -

- U Vlkolinských pokoj slávnostný
tiež rozhostil sa. Včasne čeliadka
si odbavila všetko, čokoľvek
sa pri gazdovstve musí pokonať,
či piatok a či sviatok značí deň.
V stavaniach tedy ticho, po dvore
i čisto k tomu.
Kde sa jaksi preds'
kus opozdili: bolo v kuchyni.
Ezechiel aspoň drahne sedel už
u stola v prednej - čakal raňajky;
no nedajbože vyčkať - Divil sa,
tým viac, bo ani matky nevidel
dnes ešte; proti zvyku vystala
i od služby: nuž zticha prespieval
za rannou i tú 'Přijdiž, Duchu -' sám.
Nevedel poňať, čo sa mohlo stať.
Hnul sebou, že sa pôjde presvedčiť;
vtom ale šťuklo v dverách -
Vkročila
mať strmou chôdzou. Čosi na miske
priniesla i priam drgla pred syna.
Dnu rascová polievka špľachla, zrel;
i ešte čudnejším mu: výročná
preds' slávnosť - a toť, aká objedza!
Chcel pozrieť na matku; no nechal tak,
neriekol slova, - prichytil sa jesť.
Však matka zastala si oproti,
zrak pohrúžila doň (bol nevľúdny),
a na roh stola vzprúc sa, riekla mu:
"Ty, Ežo! - ty len chceš ma dopáliť,
bárs vystríhala posiaľ som ťa dosť -
Kde blúdil si zas noci predošlej,
há? - Neodtajíš! lebo, tuláku,
i nocou ťa ja zápäť sprevádzam:
keď usnem, iní za mňa strehocú -
znám kľučky tvoje - tedy?"
Ezechiel
pozdvihol oči, vzhliadnul matke v tvár,
vtom zapýril sa; složil lyžicu,
i opäť vzozrúc, krotko odvetil:
"Nie, netajím; bol som - šak viete, kde -"
a kukol oknom -
"Viem!" mať nevrle
mu odsekla, až zvrátil spešne zrak,
i ťažko polkla. "No ty ešte vždy
nevedieť zdáš sa: že to protiví
sa mojej vôli, synku! A preds' som
ti to už dudala, i za otca
(och, keby ťa bol lepšie zavracal!
a nie ti povoľoval vo všetkom -);
ba neraz-nedva som ťa úprimne
i upomla - Ty ale, zrejmá vec:
dnu jedným uchom, druhým pekne von
si všetko púšťal; túrnul naoko
a pritom ďalej svoje vyčíňal,
nu, pravý potmehúd, krt - Teraz však
ti zahudiem ja (vtom sa vypäla),
mňa nebudeš viac vodiť za nosom!
Dnes ostatný môj ortiel zneje, čuj:
Tú ledačinu nikdy nevezmeš,
kým žijem! a keď budem umierať,
i v závete ti prísne zakážem -
vieš, Ežo? nikdy! (v doklad do dlane
si pľasla päsťou). To si pamätaj!
Ja prelomím ti tvoju hlavatosť!
ja uvidím -" A stiahnuc obočie:
"Čo neješ!?" doložila zhrozene.
"Ďakujem," vetil chladnokrvne, bár
ho jedno slovo ozaj pobodlo,
lež prevýšil sa; "už je po jedle -
je preslanô -" S tým na stoličke sa
popravil, sšimral prsty po skráni
i podoprev sa na stôl, nadpriadol
tak potichu: "No, mamko, dovoľte
raz riecť i mne; som preds' už dospelý.
Čo máte proti Žofke? povedzte."
"Čo!?" zdupnela. "Čo? - Že je sedliačka,
že -" zajakla sa. On sa uškrnul,
zhral prsty po stole. "To?" pýtal sa,
"to? - dajsabože! Vaše zemianstvo
či nepošlo tiež dolu Dunajom
i s košútkami, pani matko? jak?
Ba utenulo, veru, žiadna plť
ho nedohoní viacej! - Ale, hľa,
i Žofkina mať bola zemianka,
veď z rodu Vlkolinských pochodí -"
"Čuš mi s tým!" skočila mu do reči;
"aj pochodila - vydedili ju,
hej - lenže ty to ani nechápeš! -"
"Dosť na tom: neviete jej pohany -"
"Viem!" vrkla. "Akú?" "Takú: za cudzie
sa groše parádi -" "To nepravda!"
vykríkol Ezech, zbledol, zachvel sa,
vstal - však zas sadnul. "Utrháčstvo to! -
No, počujte i vy môj úmysel:
Ja slúchal som vás posiaľ vo všetkom,
i poslúchal som, lebo matku, rád;
v tom ale jednom niet mi rozkazu,
to nejde nijak! nemôže byť, boh
môj svedok, mamko! - Upokojte sa.
Viem, vám sa páči vaše krstňa, viem:
tú za nevestu by ste chceli mať,
i česť jej všetka; ale darmo je:
- a tu ver' každý mne dá za pravdu -
kde o mne je reč, mojom o srdci,
tam výlučne ja právo voľby mám:
a mne sa ľúbi Žofka jedine.
Len tú si vezmem - Upokojte sa -"
"Čo!?" zdupkala, až čipky čepca jej
sa pootriasly, oči podbehly
jej krvou, zvrávorala pohnutím
i zhíkla - "nuž ty! ty sa protiviť
mi budeš, papľuh? opovážiš sa
mne protirečiť? moje myšlienky
mi prekrižovať? - Či vieš, že som mať
i otec v jednom? Vieš, čo vo štvrtom
na veky stojí? - Ale horký vieš,
ty rebelant! - Šak počkaj, poviem ti
hneď inšie - Ale prečo nevstaneš,
keď shovára sa s tebou rodič, há?
neúctivec! - seď, bodaj - Nuž či vieš,
človeče! že tu všetko moje je,
či dom, či role, celý majetok?
tvoj otec že len prilepil sa a
čo palec na prístupky prišiel sem?
či vieš to? hovor!" - "Od vás počúvam -"
"Vieš, že ti otec neporučil nič,
ni byľky márnej?" - "Chudák, nemohol -"
"Vieš tedy, že tu pani som len ja,
a rozhodovať môžem, ako chcem,
môj rozkaz platí všetky nad súdy,
a tys' len črviak...?" Stisol plecami.
"Keď vieš, i to vedz: od dneška si nie
viac mojím synom! navždy odriekam
sa ťa i vymietam ťa zo srdca -
Vstaň môjho od stola! a zpod strechy
mi vystúp mojej! Ber sa, kade chceš -
a vrátiť sa sem kedy, boh ťa chráň! -
Som vdova a dnes umrel mi i syn:
i budem sama, sama ako trsť,
sťa jabloň obráňaná - Rušaj priam!
choď!" ukázala rukou na dvere
a jak mrak hrozný bol jej obličaj...

On iste toho konca nečakal,
čo viac, v deň taký! - váhal, myslel ísť
i zas len zostal. Až keď skríkla znov':
"Si hluchý!?" sosbieral sa, s klina sňal
si mentiečku i líščiu čapicu,
a šupnul dvermi, slovka nerečúc,
len vzdychnúc zľahka, zrejme príkrosťou.

Povedľa cestou ľudia medzitým
už prechádzali vážne do chrámu:
vše v slnku zblýskal zlatých čepcov jas,
skvost mentiek, parta, hodváb lunivý -
Začuli ostrú vravu u Beňov;
zo zvedavosti stíchli postupom,
i fľochli starej hrušky prez vetvy
(čo stála kde-tu v kvete v záhradke)
do okien: ale zvedieť nemohúc
ni vysvetliť si kriku príčinu,
šli zvoľna ďalej...
A len Ezechiel
von mykol, zvony slávne zahraly:
ich velebný tón letel údolím
čo anjel-zváč a všade hlásil sa,
z dom' do dom' ťuknul v okno peruťou
i volal ostro, volal láskavo:
ó, poďte! poďte! poďte! -
Estera
tým precitla vraz z búre duševnej:
v um svitol jej deň slávny; povedľa,
aj, zbožných húfy... Ako? boží Duch
len jej dom mal by obísť? Užasla.
Skrušená padla na podlahu vtom,
i na kolenách, ruky skľúčené,
vhor zdvihla zrak a z hlbín vyvzdychla:
"Môj bože! odpusť moje hriechy mi..."

+++

Od Beňov neďaleko, lenže za
potokom, ktorý tiekol cez obec,
ju pozdĺž krájal takmer napoly,
brat Beňov starší býval: Eliáš.
Pravdaže starec, ale k podivu,
bez šedín, prostý, rezký ešte vždy
natoľko, že sa mnohí mýlili,
za mladšieho ho držiac od Beňa,
kým tento vskutku mladší toť už hnil.

Tiež mal sa dobre. Hodné gazdovstvo
uhájal; klopotil sa, hrdlačil
a skývraživo sháňal na hŕbu,
sťa keby celý svet chcel obsiahnuť:
a všetko vzdor tomu, že pre koho
ni nemal sporiť, bo veď potomka
mu nedoprial boh - Sestru Zuzanu
síc' obdaril bol hojne drobizgom
tým, k tomu ovdovela zavčasu
i v nebárs pomeroch sa octla, bo
pán švagor Daniel - pravdu hovoriac -
nu, popíjal si pilne do smrti;
no že len dcérky mala: bezdetný
brat naskrz nemal vôle dajedno
vziať za svoje; a ženin - Judkin - rod
zval v istej pýche zavše háveďou.

Tým horšie s bratom Beňom ráčil sa.
Zajedno už to strašne škrelo ho,
že otec do škôl Beňa vypravil
(kdes' do Gemera...) a rad rokov naň,
až po jurátstvo takmer (pokým sám
nezomrel), mnohý tvrdý dvadsiatnik
utrovil z dúžej mošny: jeho však,
ledaže stihol prebŕsť donátom,
už privrel ku pluhu a robotou
i v samom vzraste tela zaväzil.
Len tým sa zviedlo, že brat Beňo raz
i jurasorom stal sa, tykal si
so slúžnodvorským; slovo v stolici
mal aké-také: kým on, Eliáš,
hoc zeman tobôž, navždy krpčiarom
toť musel zostať, k hrude prikutý
a bez povážky - I jak by mu to
nebolo oči klalo dôsledne
a neškvarilo jatrá závisťou!? -
Ku tomu prišiel proces rodinný,
čo okľukami vliekol sa sťa had
i trval veľké roky. Eliáš
po smrti otca totiž vo všetkom
bol zostal; i jak šťastný držiteľ
odoprel rovný diel dať Beňovi:
vraj preškoloval hodne navyše,
kým on naň robiť musel - teraz nech
sa z črepa živí! a ak orať chce
pán veľkomožný, tož nech diplom si
čo lán či stráň v šír, pozdĺž rozprestrie;
nuž preto skrsnul medzi nimi spor.
A toto bolo, čo ich ešte viac
rozdvojilo a sťa tie póly dva
i odcudzilo - najmä staršieho!
(hja: on bol, ktorý prehral pravotu
vzdor, že i novonarodeniatka
mu čepček šupla Judka do vačku -),
hej, toho natoľko, že verejne
sa zaprisahal: nikdy, prenikdy
vraj neprekročí jeho noha viac
Beňovho prahu! - I ver' držal sľub:
ni neobzrel sa v stranu Beňovu,
ak povedľa šiel, vše odvrátil zrak;
a mohol sa aj buchnúť stretnutím
doň abo jeho vážnej manželky:
čo kameň odrazil sa - najviac ak
zahmkal, odpľul - a už drobčil diaľ.
Tu Beňo onemocnel osudne.
Nuž navštívil ho asnáď? Prehorký!
bárs vedel, že ver' Beňo zabudol
už dávno na hnev, i čul, že si ho
-preds' brata - viac ráz žiadal ku sebe,
čajs' odobrať sa - Nie, ni netúrnul;
ba ani neišiel mu na pohreb.

- Nuž Ezech v onen sviatok turíčny,
keď prísna mať tak nemilosrdne
ho vypudila z domu do sveta:
kam mal sa vrhnúť, chudák? - Po službách
jak vyšiel z chrámu, kde sa otužil
čo pravý kresťan viery vzrušením
(dač, možno, pohľadom i na Žofku:
veď v prvej sedela čo svätica
v belostnom rúchu, zánet na líčku,
jas lúčov kolo nej, i bolo čuť,
jak zvonným dúškom i chór preráža), -
z kostola, vravím, jak sa ubieral
i ocítil sa zrazu samotným:
len prirodzená vec, že bez dlhých
okolkov (predsa k svojmu dľa otca!)
hor' vodou šibol prosto k strýkovi.

Ten oči vyvalil. Bo Ezechiel,
ač vravel s ním i uctieval ho vždy,
preds', rodičom snáď kvôli, nechodil
ku nemu.
"Ľaľaď! - Vitaj, mi fili
Balthazáre či Ezech -" ozval sa,
i od stola mu v stretky pricupkal.
"Tos' ty!? hm," odpľul, ruky založil
si krížom nazad; "veru, novina,
a aká! - I rec, synku, čo bys' rád?"
(porozkročil sa a nadstavil sluch).
Ezechiel okúňal sa s farbou von;
konečne ale musel vykrámiť,
čo za príčina dohnala ho ta.
"Tak!?" stákal Eliáš a na päte
sa zvrtol -"Tak? hm!" streknul zas -"Či tak?"
požmurkal očami; a cmuľknuv si
ret: "íha!" spískal, "íha!" - Vystrel sa
(bol územčistý, ale svalitý);
i prihladiac si chvisty narudlé,
nadpriadal: "Tisíc! - pekná historka!...
Hja, chlapče! tvoja horenosá mať
sa nazdá, že ty druhý Beňo si,
ktorého takto (ukázal mu i
vtom odpľul) okrúcala na palec,
i zahuckala neraz proti mne,
tá -! (zahrozil sa smerom k oblokom).
I dobre máš, keď nedáš sa - buď chlap!
Ty predsa nosíš klobúk! ktorý vždy
viac stojí, ako všetky čepúchy,
a čo by boly zlaté, kochlaté! -
Ba chlap si! (potľapkal ho po pleci)
chlap, užtoveru! - Ale bližej poď;
si doma, neboj! - Hm-hm (pousmial
sa potuteľne, kol úst schamril si,
dnes ráno vyholených na hladko,
i jak by čos' bol našiel, poskočil).
Mňa to len teší, že si prišiel sem,
len teší! ver mi - Akožeby nie?
toť nemám syna! nemám - Nahraď ho! -
A u mňa práce nazbyt, Ezechiel,
až prez hlavu! - Šak z toho, otec tvoj
čo nezabral mi, nezmarhal som nič,
skôr pričinil, skôr! - Nuž, dosť robôtky
tu pre teba! a keď sa obabíš
dľa chuti, i pre ženu, pre deti,
pre - Ale dívaj! kde som zašiel až? -
Saď, synku, slož sa. Starká! -
(Judka vtom
dnu vkĺzla, i že zrela Ezecha,
až zmiatla sa -) Daj dobrý obed hneď!
toť synovec je naším hosťom dnes,
i zajtra, i vždy... čuješ?" Fľochla a
von dvermi cúvla celá zjašená.
Eliáš ale sebou potiahov
synovca, sám hneď myknul za vrchstôl,
i sedel už a živo hnieždil sa;
i jako Judka jedlo priniesla,
vo vytržení núkal: "Ezko! jedz,
jedz, Judka moja, - pravá objedza! -
Ba, prisámbohu! veľmi teší ma..."
(Dosť ľahko, hútal pritom: Predsa raz
sa vyvŕšim! - ač pozde, lepšie preds',
jak keby nikdy! - Jeho všetečnosť
ten aspoň náter mala - Kto ho vie?)

- Mať, jak len zazvonili z kostola,
priam prikryť dala, a to obrusom
stôl činovatým, aký najkrajší
len mala v truhle, samý po ňom kvet;
naň ihneď slietly hajná koláčkov -
nu, veď sú sviatky! -
Čaká, čaká; no
Ezecha len niet, neprichodí - Už
videla oknom kŕdle ľudí prejsť,
však zo žiadneho nevylúčil sa.
Ni v ostatnom ho vidieť nebolo;
ba, čoho takmer obávala sa,
bo veď len pohlo by ju ešte viac,
že ráno: ak tak povedie sa s ňou:
nie, i tá sama prešla s pannami.
To zmýlilo ju čajsi; potrela
si pravé oko. "Mara!" ku slúžke
vtom preriekla "choď! popozeraj preds',
kde trčí Ezech? - Zaber podjedným
aj do čeľadnej jedlo paholkom -"
Šla. Brúsila sem-tam, sa spytujúc,
či nevideli kde ich gazdíčka?
A pravda, pritom neomeškala
ni podštrknúť tej-ktorej babke: "Jój!
kej vedeli ste, čo sa stalo vám
dnes u nás! - Strašnô! - onô - ale že
ma neprezraďte -" ('Šu-šu' - a šla diaľ);
no vzdor kutaniu nedopadla naň.
Až keď i druhú - Katru - vyslala
Estera, tej sa takoj zdarilo
ho vyňuchať. Sťa diablom posadlá
pribehla s náveštím: "Je - u Elov!
tam, urodzenká - zazrela som ho!
a sedí už aj s nimi pri stole;
hej, na môj' pravdu! -"
Čujúc Estera
chýr tento, málo že nespadla s nôh:
tak zhrozila sa. Ako? Ezechiel
ku najväčšiemu nepriateľovi
i jej i muža - svojho otca to! -
ku tomu falošníku, predrelcu,
netvora bez duše i bez boha
sa utiecť vedel vlastnou pred matkou!?
Neuznal za hodné ju odpýtať?
a sľúbiť, že jej žiadosť vyplní
a nikdy nebude sa protiviť?
keď ona preds' mu iba dobre chce,
oň stará sa, v ňom žije jedinom...?
"Och, to je mnoho! mnoho!" vyjakla,
ku srdcu chmatnúc; "och, ten nepodar! -"
S tým sama zasadla si k obedu.
No muška uniesla by na krielci,
čo utrovila; všetko pošlo zpät.

Po jedle chcela bohu poslúžiť;
však podivné, ni k tomu prípravy
nenašla jaksi v duši - Na knižku
složila ruky a tak dumala -
Vtom zvony zhlaholily na nešpor;
i vzchopila sa: a ich zvukohra
čím diaľ, tým trúchlivejšie znela jej,
sťa pri pohrebe - Pustila sa v plač;
i skloniac sirú hlavu na ruky,
jak zvonov súzvuk vlnou dorážal,
vše skvílila i vykladala tak:
"Ach, nemám, nemám viac už nikoho!
i syna pochovala som si dnes -
ja biedna mať! - ja vdova úbohá -
ó, bože! čoho som sa dožila
na starosť!? čoho! koľkej neresti!
ja slabá žena, osamelá, ach -"

V kuchyni, ako ráno výstup ten,
i teraz jej kviľ čuly služobné;
no poneváč ju znaly rozhodnú
čo hospodyňu, matku čeľadnú
i kazárku vše, ktorá netrpí
rád nežiadaných od kohokoľvek:
nemaly smelosti dnu vstúpiť k nej,
tým menej v nárku jej ju potešiť.

A cestou kto-ten teraz ešte skôr
sa pozastavil, sliedil očima
a uchom dychtil niečo uloviť;
smiech pritom - možno, škodoradosti -
mu uťahoval kútky - Podistým
už mnohý vedel zvláštnom o spore;
zlá povesť všehdy bystré nohy má...

Jak zmĺkly zvony, poutíchla tiež.
Zodvihla hlavu, slzy utrela;
s tým popravila čierny čepiec si
i pritúžila stužkou pod bradou,
tak chvatne jaksi, že sa v spechu tom
zo slučiek skoro stály hrdúsky,
i pridusiac vzdych schválne: "Ale nech -
nech!" vyrkla srdnate. "Keď šiel, nech šiel!
ten zanovit! - To nedožije ver',
bych ja sa prosila mu! Ja som mať!
jedine moje môž' byť navrchu -
I škoda každej slzy! - Dúfam, boh
ma neopustí - on je radcom vdov
i pomocníkom, on -" A ukrotlá
začala vo spevníku prehrebať,
a nájduc pieseň, hlasom trasľavým
nôtila: jakí stáli povždy sú,
čo Sion, hradby jeruzalemské,
tí, ktorí v Pána stále dúfajú...

***