Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• celkom 21 reflexívnych úvahových básní (sonetov, zneliek), v ktorých Pavol Országh-Hviezdoslav rieši problematiku vzťahu zeme a hviezd, hmoty a ducha, ale aj otázku miesta človeka vo svete
• základným konfliktom v tomto cykle je básnikova túžba uniknúť pomocou poézie z pút zemskej "prikovanosti" na stranu duchovného bytia a zároveň je to konflikt tejto túžby s poznaním nemožnosti odpútať sa od reality, od pozemského života
• vyznačuje sa myšlienkovo-tematickou jednotou básní

1

Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla
hviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem:
jak včely do úľa hneď každý záujem
sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.

Do seba vstúpi človek, sňatý s motovidla,
kde ako Ixion sa svíjal tam a sem,
do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,
v sieň, ktorú vyzdobily vidín maľovidlá.

Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,
z pút smyslov unikol jak vtáča nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.

Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,
len vtedy octne sa zas človek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž' na čas v nebe.

2

Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate,
mrak v brvách zlovestný a hrozba úporu,
vtom divo zbúchala na bráne obzoru
a skríkla: Nezmárnils' ma, tu som - otvor, brate!

Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate
uskočil ku dverám a tískal závoru;
no okno dokorán, ha! - pozde! v komoru
už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.

Boj nastal o dedičstvo. - Darmo zježil šticu
brat zlatolúčovú a napnul svetla sily:
mdlie čím diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.

A sestra vzteklejšia je samej od Dalily:
hoc mrel už, ešte chvatla, čo jej ňadrá kryly,
a v srdce vrazila mu dýku - večernicu.

3

A preds' som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy
sa noria do tieňov, v ich hynú záveju;
to značí asi, jak keď nivy kopnejú,
a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,

túžoby po jaré. A nie on obraz púhy:
až svetlá bielodňa nadobre zotlejú,
obraznosť v svoju ma hneď pozve aleju,
v stráň, kde svet, pod nebo, kde najčistejšie dúhy.

To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný,
nič cudzieho v ňom niet, svit i tieň mojo je,
a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.

Jak svitlo, bezpečne cieľ honiť ľahko je,
lež keď noc? - podržia ti iba zástoje,
imž na púť svieti vlastná ducha krasopani.