Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• strhujúci biblický príbeh o moci, láske, vášni a jednej vražde
• vrcholné dramatické dielo epochy realizmu
• päťaktová divadelná hra slovenského klasika sa odohráva v dobe rímskej okupácie Judska a je inšpirovaná dielom Williama Shakespeara
• vyniká nielen shakespearovskou formou, ale najmä širokou plejádou výsostne dramaticky stvárnených postáv, mnohotvárnou mozaikou vyhranených individuálnych osudov, politicko-mocenských súvislostí a dejových zvratov

OSOBY

HERODES ANTIPAS - galilejský a perejský tetrarcha
TAMAR - jeho manželka
ARETAS - kráľ arabský, poslednej otec
FILIP - veľkostatkár a obchodník
HERODIAS - jeho manželka
SALOME - ich dcéra
JÁN (JOCHANAN) - krstiteľ
JÁN, ONDREJ atď. - jeho učeníci
ACHISAR - vojvoda vojska Herodovho
DÔSTOJNÍCI vojska Herodovho
OMRU - vodca vo vojsku Aretovom
DÔSTOJNÍCI vo vojsku Aretovom
PERITUS - kráľovský tajomník na dvore Heroda Antipa
TREBÓNIUS - člen správnej rady na dvore Heroda Antipa
INÍ RADNÍ PÁNI na dvore Heroda Antipa
MANAHEN - dvormajster na dvore Heroda Antipa
CHUZA - strážca dverí na dvore Heroda Antipa
OBADJA - pokladník na dvore Heroda Antipa
ZAMIRA - spoločnica kráľovnej Tamar
JOHANA - manželka Chuzova, spoločnica kráľovnej Tamar
SEVERUS - prefekt rímskej posádky v Tiberiade
SEBNA - mestský starosta tamže
KŇAZI A LEVITI
HRADNÍK
HRADNÍ STRÁŽNICI
POSLANCI A POSLOVIA

Iní dvorania, dvorné panie a panny. Služobníctvo. Jednotlivci z ľudu a vojska. Vojsko. Ľud.

Deje sa sčiastky v Tiberiade, sčiastky na hrade Makor a pri Gadare.

PRVÉ DEJSTVO

Tiberias. Kráľovský palác. Portik s ovenčenými stĺpy a s rímskymi odznaky v prôčelí; so schodišťom vpredu, vedúcim na námestie so stromoradím, a z pravej strany s otvoreným prístavkom nad jazerom Genezaretským. (Po vyhrnutí opony dvorské služobníctvo ešte doupravúva predsieň náradím, umiestňuje tu-tam sviecne, zvonku fakle zatýka, po zábradlí rozostavuje obetné misky, kaditeľnice atď. a nepozorovane mizne v úzadí.)

1. VÝSTUP

Manahen, Chuza, Obadja a iní dvorania (znútra so spechom).

DVORANIA (striedavo opreteky): Chytro nám tú novú správu. - Neodťahuj, neodlievaj, ctihodný Manahene! - Sme ako vlci v pustatine; nakŕm, uspokoj našu hladnú-smädnú zvedavosť!... Čo nového? Čo nového? Zvestuj! Ohlasuj!
MANAHEN (rozkrútiac závitok): Tedy, počujte náveštie tak rýchle, jak sprudka prifrčal s ním okrídlený posol. Slovutný Peritus, tajomník u boku nášho najmilostivejšieho pána a kráľa, so všetkou šetrnosťou oznamuje mi -
VIACERÍ Z DVORANOV: Čujme! Čujme! - Ani šuchu, ani ruchu!...
VIACERÍ Z DVORANOV: "Náš najmilostivejší pán a kráľ uberá sa obrovskými krokmi, že ledva stačíme ho nasledovať. Istý dovedený jeleň to napredku kŕdľa svojho: nie stíhaný však, lež ktorý, zahodiac zhrda konáristé parohy na strunistú šiju svoju, veselo strečkuje si k vodám zďaleka hukotajúcej rieky. Tak bujare prebrodil včera i rozkošnú rovinu zabulonskú - (Oj, viem, pánovia, viem: i tie nivy tam, mne od detinstva tak milo známe, prijali ho na návrate z Ríma v zašatení sviatočnom, oblečúc si najčŕstvejšiu zeleň, popretkávanú práve rozvitým jarabým kvietím a na lupienkoch každého trblietavé slzy radosti!...) - a (zakľučuje vetu tajomník) doslovne vo vytržení ducha zavítal v prívetivé Seforis..." (Ó, zaiste staroslávne mesto to otvorilo naširoko ramená svoje, ako malo by privinúť vytúženého ženícha; poctami ho zahrnulo, uhostilo z celej štedrosti, hlboko načierajúc z bohatých sýpok a sklepov svojich, i ustlalo mu vpokon na poduškách slávy a lásky!...) "Stadiaľ už o štvrtom bdení hodlá nastúpiť ďalší pochod a doraziť konečne spiatky do svojej milej Tiberiady -" (Hm, presvedčený som: vznešený Tibérius vyobjímal ho iste sťa milovaného brata, keď venom ponúkol mu toto pekné mesto svoje...) "Čo sa (dajte pozor!) na každý pád zajtra stane, tak podvečer..." Tedy - dnes. Počuli ste všetci, há? Je pripravené dľa môjho príkazu všetko k jeho dôstojnému prijatiu vo vlastnom sídle?
DVORANIA: Všetko, všetko, pane dvormajstre!
JEDEN Z DVORANOV: Len tieto pohanské znaky a obrazy, tie oči kolú mnohým, najmä prezpolným. Celý trh temer splašili včera. Ej, ústupok, poklesok -
MANAHEN: Si nebodaj zakuklený farizej a či doprosta machabejčík, čo? Jestli tak, prepúšťam ťa hneď a zaraz!
DVORAN: Som, ctihodný Manahene, herodián s telom i s dušou, na moj' veru... a najviac ak popritom tak trochu epikurovec a či po našsky saducej, ale verím v nesmrteľnosť rodu Herodov a tejto milerád budem povždy účastný.
INÝ DVORAN: Pohotove i ja, ak sa smiem ozvať. Veď slniť sa v dvornom lesku, za tým pištia dušičky nepočetným ošmietačom, a ja veru nezájdem do zápače pre nikoho. Svieť, slniečko jasné-teplé, svieť... a nezapadni nikdy, ty najvlastnejšie slnko Herodovo... a objímaj svojimi lúčami, kto je toho vskutku hoden: len takého, len takého -
PONIEKTORÍ Z DVORANOV: Mňa a teba, teba a jeho, nás a vás, vás a ich: ó, hej, hej!...
CHUZA: Nepleťte, všetečníci! Dosť ste sa už i so svojou čeliadkou vytučili na odpadkoch kráľovského stola; ozaj dosť, i zišiel by sa vám dlhočizný pôst.
TRETÍ DVORAN: To už nie, dobroprajný Chuzo, to už nie! Hoj, Bázanu dúbravy ešte nejednu plachú srnku, kráľovské rybníky nejedného zavalitého okúňa chovajú pre nás a sareptánske vinice na to nejednou ešte čašou perlistého vínca nám poslúžia! Veruže tak, či nám to kto žičí alebo závidí.
OBADJA: A jazmínové besiedky i sladkým hroznom skrotených ochechúľ, ašak?... Bohaprázdna, rozpustilá chasa!
DRUHÝ DVORAN: Veď ty mrzutý kazateľ, nech vladárom si trebárs za týždeň, viem, zakážeš všetky kratochvíle; dáš zavrieť útulné krámy, divadlo zboriť, preorať závodište... Ale len žiadno pohoršenie, milý pane mravokárca: potmehúdstva, falše, pretvárky jesto u nás vyše uší; na prípad dcéry Helkiášovej i dnes príkladov... Už prepáč, ale i takých ulizkaných Talov, a to so sivou briadkou, s plieškou na hlave, rúči húfec potĺka sa medzi nami; nielen brnkne tu i tam kŕdlik chichotavých hrdlíc, vábivých prepeliek: frýn vyfintených...
ŠTVRTÝ DVORAN: Veru, ani v Suburskej ulici v našom velebnom Ríme -
PIATY DVORAN: Alebo u nás v krásnych Aténach na Kerameiku -
VIACERÍ Z DVORANOV: U nás v Sarde! - V Milete! - V Tarse! - V Kyrene!...
OBADJA: Pozbieranci zo všetkých kútov sveta!
ŠIESTY DVORAN: No, a žrútov Pantolabov, cudzopasných Formiov, ľaptákov Trasov... hajaj!
CHUZA: Netárajte! Súdite čajsi po sebe, roztopašníci!
INÝ DVORAN: Čo pravda, to pravda: či Jeruzalem, či Tiberias hodne sa pripodobňuje oným povestným mestám; ovšem kde líce, musí i rub: no zato neodškriepne vzdelávame sa, napredujeme, pášeme pokrok -
OBADJA: Joj, pliagy, ostudy cudzácke! Za pokrok, chachacha! Pokrok o klátivých barlách... a osveta luny, do ktorej gánia oči podkované... Skaza skorej, spustlosť! Bičom zákona po nej, spleteným zo všetkých desiatich -
MANAHEN: Prosím, len nie prieky a hádky! Vzácni Chuzo a Obadjo, dajte si pokoj s vetroplachmi: beztak nezapriete im ústa. A viete, ide o sviatočnú náladu. - Nuž správu tú oznámte predovšetkým prefektovi Severovi. Podľa i s ním uzneseného poriadku zaujať má stanovište u západnej brány -
OBADJA: Ten nadutý vojak! Vedie si ti ani dáky plnomocník... Prečo nie prv Šimonovi, predstatovi synagógy?
MANAHEN: Nedbám, i tomu; pošlite priam do Magdaly. Lež aby nepopúšťal uzdu nespokojencom... Ostatne naporúdzi je Severus. (Jeden z dvoranov odíde.)
OBADJA: Pravda, prvej podpáliť a potom čo i krvou uhášať plameň. S touto hašterivosťou počítali od vekov -
CHUZA: Nemaj strachu, Obadjo: kňaz Šimon aj sotva príde sem na poklonu.
MANAHEN: Dopustím, lebo mesto to považujú ešte vždy za nečisté, pošetilí zarputilci! Ale či Kaifáš nebadá, aký prevratný je veľkňazský stolec, na ktorý náhodile dosadol? A Vysoká rada tam, s mudrákom Annášom na čele, nevedela by, že nevývodí ako za doby Hyrkánov?... Slepci, zadubenci sú napospol; no pretrú si raz oči, ako najašení strhnúc sa zo sna svojej domýšľavosti.
CHUZA: Tým viac, keď i od stepí jordánskych zašumieva to akýmsi neslýchaným, tajomným ruchom. Syn Zachariášov a Alžbetin usilovne ho rozduchuje: ľahko môže rozpútať víchricu, ktorá zachváti ľud a tento potom ako hospodár na svojom humne narábať počne -
OBADJA: Ech, na lžiprorokov nebolo nikdy nedostatku! - Zákon a podanie, ako od nepamäti, udrží už Izraela i naďalej pri pravej viere, zdedenej po jeho svetlých, so samým Jahvem obcovavších patriarchoch. Len odhŕňať od neho, odlučovať tie kadejaké nepriateľské rozkladné vlivy a poruchy: ten nápor štiepajúci jeho tvrdošijný ráz, podnet k zahrýzaniu sa medzi sebou, zmysly mu omamujúce lákadlá, tú pláchu zatemňujúcu mu cit náboženský... vôbec otravu jeho írečitých mravov: a odolá snadno každému mätežníkovi zo svojho lona. V tom som si istý!
CHUZA: Nepodceňuj, Obadjo, toho človeka. Ja sám dosť sa prekonávam, presvedčujem, a predsa len zdá sa mi, ako by prorocký prejav z úst nášho veľkého Izaiáša: "Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Hospodinovu!..." poukazoval práve naňho, a toto až priveľmi hovie očakávaniam, v ľude od časov Malachiášových prechovávaným.
JEDEN Z DVORANOV: Náš dômyselný Chuza dobre húta. Všeobecnú napnutosť, rozháranosť, podráždenosť badať všade, kamkoľvek uprieš skúmavý pozor: akýsi šramotiaci predcit, či jak by sa to mohlo pozvať -
MANAHEN: Tak sa zdá i mne: čosi sa kutí v Galilei. Na šťastie, Jochanan oddaný je úprimne domu nášho veľkodušného panovníka. Ako písem znalý, bezúhonný a nadovšetko spravodlivý muž neraz zasadal v jeho spravujúcej rade a tu dopomohol mu prezieravosťou svojou zmariť nejeden úklad, váhou pádnych dôvodov odčiniť nejednu krivdu, láskavým prostredníctvom i najpríkrejšie protivy zrovnať na bratský súzvuk; no a vrelým ľudomilstvom svojím čo zakaždým nevykonal na prospech trpiacich blížnych, obmäkčiac u zámožných ich tukom zarastlé srdcia!?... Pamätáte sa predsa: napríklad na spor gadarenský o pastviská v Galád; na pohromu, zasiahnuvšiu Ramot v Perei... A počas manželskej rozopre v rodine predáka Azaela jak uhájil k radostnému uspokojeniu kráľa túto božskú ustanovizeň v jej nenarušiteľnosti a čistote, trebárs sám slobodný, ba vyhybujúci manželskému zväzku. Nuž, takej povahy človek nemôže byť nebezpečný; naopak, svojím opravným, ušľachťujúcim pôsobením práve užitočný. A hľa, i posledne pri odchode kráľovom až z Betseanu sponáhľal sa sem, aby mu požehnal na cestu. Však dosť o tom. - Hej, i z veže paláca dajte zatrúbiť ohlas, po terajšom posolstve na znamenie príchodu kráľovho po prvý raz: nech zatrasie budovami mesta - ešte i tým morom zvlní a ozve sa rad-radom v okolitých pahorkoch až po ďaleký homolovitý Tábor. A potom -
CHUZA: A čo je ešte v liste, Manahene? O purpure kráľovskom pre nášho najmilostivejšieho pána nieto v ňom reči?... Nezamlčuj, tož hádam kráľ nadarmo by sa bol ustával do Ríma?
OBADJA: Hach, a Judea i ďalej by väzieť mala v potupnom jarme, krčiť sa pod neprístojným opekúnstvom!? Jeruzalem ešte vždy mal by smútiť ako opustená vdova, popol siroby na ubolenej hlave a v podolku kamene surových urážok Pilátových, lebo že zdráha sa mu na podkupný spôsob oddať i ostatný šperk z hrdla svojho?... Ako, či nie Tibérius je pánom zeme okršleku, ale lecijaký dobrodruh-povýšenec: onen úlisný, hrabivý a zhýralý Sejan!? Och, prevrátenosť a mrzáctvo sveta!... Škoda úbytku v pokladnici našej - nielen Chrámu, čo je slušné, nielen Rímu, čo je, bohužiaľ, nevyhnutné od času neblahej záveti predchodcovej: ešte i takéto netrebné poplatky vyvažujú sa z nej. A čo umdlelo námahy, koľko potu sa vycedilo, než pohromade bola toľká suma! - Zaiste národ prial by si uvidieť i nejakú náhradu za to: pováženie, povznesenie; ináč nie div, jestli zašomre, sklamaný v nádejach, a nevôľou preplnený pohne sa, pobúri... lebo veď štvrtákom byť, či to nenie i nad mizernú polovičatosť? Ba druhého Judasa Machabejca by som uvítal rád v pánovi svojom, toho, pomazaného na temeni, vo vystrojení bohatierskom, na ústach s nadšenou prôpoveďou: "Nie na množstve vojska záleží víťazstvo v boji, ale z neba je sila!..." A títo spupní votrelci, títo lakotní príživníci prášili by -
MANAHEN: Obadjo, nerozjatruj sa: je to počínanie nerozvážne i povážlivé. A bez otázky, len priateľstvo s Rímom je tým stromom, čo nám môže priniesť žiadaného ovocia. Dokázalo sa to i najbližšie: za osláveného Augusta.
OBADJA: Ech! Mňa to berie - trpezlivosť opúšťa ma!
CHUZA: Akiste princ Agrippa tam zamútil vodu, jestliže nezdar...
TRETÍ DVORAN: Hja, miláčik cisárskeho princa Caia! Ako taký isteže bude tam mať rozhodujúce slovo. Nedávno radca Trebónius dal mi čítať 'Denník' rímsky, kde stálo opísané, ako náš princ bavieva sa tam: - Na hostinách, vraj, vyspevuje Anakreontove skolie, i že je vskutku taký výborný spevák ako vytrvalý hodovník... Potom, že do bielej ako sneh a obrúbenej zlatom tógy oblečený a s amarantovým vencom na hlave, obetúva vo svätyni Venušinej, a vtedy, vraj, i sama tejto socha zdá sa usmievať svojmu zapálenému žrecovi v ústrety... V divadle, vraj, zas prednáša Ovidove verše z knihy Ars amandi: a tu, súc beztoho krásnym holobriadkom, k tomu i citom sa rozplývajúc a posunkujúc pôvabne, je vraj ozaj do zjedenia pre obe pohlavia poslucháčstva... No a všetko to ho bezpochyby tiež doporučuje! - V novinách potom nasledovali čo najlichotivejšie pochvaly naňho: pre jeho spôsobnosť, okázalosť, rytierskosť; vraj, povahou naozajstný Riman -
OBADJA: Beda Sionu!...
MANAHEN: Dajteže pokoj. Mnohovážny Peritus podistým nemal kedy dopísať o všetkom. Dozvieme sa ostatné onedlho.
PRVÝ DVORAN: A o prekvapeniach pre dvoranstvo takže niet v liste zmienky?
ŠTVRTÝ DVORAN: O daroch vernému služobníctvu podobne ani znáčka?...
MANAHEN: Ticho; náš najmilostivejší pán a kráľ neurobí krivdy nikomu. - Konečne v dopise len to stojí: "Celé mesto nech stane na nohy ako jeden muž, pozdraviť pána a kráľa svojho -" Počujete: kráľa svojho! - Áno, ako jeden muž! Onô: i u správy mesta vykonajte, nech rozoženie hlásateľov ulicami, po poliach, záhradách, viniciach... tak vyburcuje, pohýbe všetko! A po treťom zatrúbení dajte zažať slávnostné ohne, fakľami vzbĺknuť hen radom pínií a terebínt; šumieť dajte hrkotavým cisternám, nardu a tymianu kúriť sa a voňať, veselej burácať hudbe, ratolestiam a kvetu stlať sa po rínkoch - ľudu sa valiť jasavo pokrikujúcimi, tlieskajúcimi vlnami... Preto rušajte, do skoku, každý za svojím povolaním... (Dvorania sa rozpŕchnu.) I vy, ľúbezní, Chuzo, Obadjo a ostatní hodnostári dvorní, priložte k dielu nápomocné ruky. Kráľ, môj prevzácny súkojenec, nech splesá nad divadlom, pozorovaným tu z týchto okrášlených stolíc, jak sa ono mení okúzľujúcimi farbami a zvuky pod pokrovom noci hviezdnatým - i nech do sýtosti ukochá sa vo veľkolepých poctách, prinášaných mu vďačnými zástupy uveličeného národa!... (Vtom očuť zatrúbenie z veže.)
CHUZA: Ja idem uvedomiť milostivú pani kráľovnú.
MANAHEN: Už som to idúcky vykonal sám. A zvláštno: na tú zvesť nezahorela ružou, ale zbledla ani ľalia a oči jej zašli akoby do hmly, ktorá obracia sa rada na slzy; až som sa zarazil.
OBADJA: Čo by to malo znamenať? Radosť predsa prezradzuje iný obličaj -
CHUZA: Videl som chaldejského veštca vychádzať z jej svetlice; nebodaj ten zakabonil jej ináč jasnú myseľ. Škoda tak čistej oblohy poťahovať poverčivým čmudom -
MANAHEN: Niet stihu na lúštenie hádaniek. Poďme po svojej práci, páni; slnko, hľa, nahýna svoj ohnivý oblúk nad visatý Karmel... Ja odbehnem so správou k Trebóniovi.
OBADJA: Ani kroka bez týchto ošklivých zazeračov-dozeračov! (Odchodí za Chuzom.)
MANAHEN: Obadjo, daj pozor!... No hlava rady, aha, sám prichodí.