SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Slančíková-Timrava Božena (*02.10.1867 - †27.11.1951)

­­­­

Ťapákovci (2)

***

Iľa-kráľovná perie na potoku pani rechtorke. Je v škole. Sotva prešlo Ďura - muž jej odišiel do Ardieľa na ovce - opustila Ťapákovie dom a šla do služby. Splnila, čím sa vyhrážala Paľovi, a teraz je taká spokojná a veselá, ako by ju včera boli zavili do čepca. Jej smiech a hlučná vrava ozýva sa, že ju všetci školskí susedia počujú ako hudbu a dráždi uši Ťapákovcom, ktorí sú k škole najbližší. Kalika cez leto vysedáva pod stenou na slniečku, šije tam a pozoruje i po dedine, kde sa čo robí. Vidí i do školského dvora, počuje i smiech Ilin, i vravu a dusí sa v bezvládnej zlosti. Celé dni zatína päste a hľadí túžobne dolu na cestu, či nejde Paľo s ovcami, aby s Iľou spravil poriadok. No Paľa aj Iľa vyzerá každý deň a číta týždne, koľko minulo, ako odišiel. Čaká ho a teší sa popredku, ako zdúpne, keď sa dozvie, že odišla. Iste hneď pribehne po ňu, rozľútený. No ona nepôjde k nemu. Keď si vybral Ťapákovcov, a nie ju, nech si ich má. Jej je dobre v škole...
Operúc hábočky detí pani rechtorkiných, vyžmýkala ich a ide poprestierať do dvora na lesu. Jedným okom a uchom je však pri ceste na dedine. Už tri týždne, ako Paľo odišiel. Ovčiari poniektorí už i poprichodili domov - meškať už ani on nebude zadlho. A Ilino srdce zabúcha rozkošou. Jej je síce dobre tu, hoci veľa roboty pred ňou, nemá jedinej slobodnej hodiny, no nik ju tu nehnevá, nikomu je nie na závade, nik nežompári na ňu. Ako odišla od Ťapákov, je ani znovazrodená. I tetka Krajkovie, mamina sestra, povedali včera, keď ju videli z krčmy ísť (nosila pánu rechtorovi fľašu piva), že je líčnejšia, ako bola za dievoctva. A ešte keby Paľo tu bol, aby sa tešila z jeho zúfalstva! Rozkošou pásla by sa a stučnela by ako sedem hojných rokov.
Sobrala sa do domu, hábky už poprestierala, no tu zazneje bľakot oviec nakraj dediny i cvengot liatovcov. Iľa sa bystro zvrtla, načúva trochu a vychádza zo dvora. Cestou napraví si čepiec, zastane pred bránou ako jedľa. Podoprie oba boky sebavedome. Nech ju vidí Paľo tu, v škole, veselú, peknú, zmužilú. No ovčiari neboli z tejto dediny a za ňou ozvalo sa volanie panej: "Iľa, kde si? (Keď večne pred tou bránou vystáva!) Či si už vystrela hábočky? Pozri, či nieto sliepok v záhrade, aby nepohrabaly tekvice, a potom príď dnu!" Iľa sa zvrtla a vošla do dvora. Iste, že v službe je človek nie svoj, ale iného. Je ako vtáča v klietke zavreté. Nemôžeš tu robiť, čo chceš, ale čo druhý chce. Teraz by si postála na dedine a povyspytovala sa chlapov, ktorí prišli z Ardieľa, či ovčiarov z tejto dediny nevideli - a, ľa, nemôže...
No veď príde aj on. Prídu ovčiari i naši a potom príde Paľo po ňu, - tešila sa na druhý deň cez poludnie, keď zostala asi na pol hodiny pred bránou a pani rechtorka ju odvolala a nedala jej s nikým dovravieť sa. Iste nie je v službe tak ako doma - pretože je nie na slobode. Ale aj, že tvrdo jej, bývalej gazdinej, počúvať rozkazy, keďže dosiaľ ona rozkazovala každému v dome, a bolo ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš, už kričia za tebou!
Po troch dňoch, keď ešte dva kŕdle oviec prešly, konečne zjavil sa i ten kŕdeľ, kde bol Paľo účastný. Iľa práve zamietla svetlicu, keď začula cez otvorené obloky cvengot liatovcov. Do nej ako by sa bola strela udrela, tak vyletela von. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu dolu dedinou.
"Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide? Hihihi!" zakričala, zvonivým hlasom sa rozosmejúc.
Pred včelínom v príjemnom chládku sedel pán učiteľ na tľapkavej skale. Prevracal karty akejsi múdrosťou naplnenej knihy, a vidiac, ako bystro prebehla Iľa dvorom (keď pani alebo on rozkáže niečo, neskočí tak rýchlo, povedal jej bez úštipku): "On je! Dočkala si ho konečne!"
"A čo som ho ja čakala?" odpovie pánovi so smiechom, pyšne hlavou trhnúc, iba čo jej líca vzplanuly trochu. "Pre mňa mohol tam i kosti složiť..." I vykročí sebavedome z brány.
Hore cestou blíži sa s bľakotom veľký kŕdeľ oviec. V prostriedku gracká osol, naložený ťarchou. Po bokoch, napredku i za kŕdľom idú chlapi v širiciach. Košele sú im čierne; neumytí sú mesiac poriadne, neobriadení, zarastení ako Židia. Popredku kráča Paľo. Hľadí pokojnými okrúhlymi očami po dedine, ktorej nevidel štyri týždne, a zazrie aj Iľu máčať panskú metlu na potoku. Pozrel po nej, zbadal, že je niečo nie v poriadku, no tvár mu je ako prv: plná mieru. Pargol dlhým bičom ponad ovce, začiahol ním i somára po nohách a šiel svojou cestou.
"No, ver' je to just on, Paľo Ťapákovie!" kričí Iľa zvonivým hlasom, veselo, ale s tvárou zapálenou, že si jej Paľo nepovšimne.
"On je, on; či ho poznáš?" povie s úsmevom Ondro Panček, ktorý tiež bol s Paľom v Ardieli. "A nejdeš si muža privítať? Dosť sme sa nakatovali v tom cudzom kraji."
"To je nie môj muž!" vpadne do reči rozohneno Iľa. "Ja som nie viac jeho ženou."
Chlapi sa zasmiali - počudovali.
"Paľo, počuješ, čo ti povedala žena?"
Vtedy pán učiteľ vyšiel zo dvora, knižku v ruke držiac, a upozornil Iľu, že je dlho s metlou, nepatrí sa jej dlho postávať, jesto tá a tá robota. Iľa sa zvrtla ako osa, nech vidí Paľo a nech mu je ľúto. A pán učiteľ ide k prišlým. Sebe dopraje, čo jej nechce: povypytovať sa chlapov, ako sa im vodilo.
Paľo dochádza s kŕdľom oviec pred tretieho suseda, pred Veľkovie dom. Ta ich zaženú, tam majú si ich i podeliť. Počul všetko, čo Iľa vravela, ale tvár mu je tá, čo bola: pokojná, čierna, zarastená.
"Iba že veľa vystojí človek s týmto statkom..." povedal na ovce.
"Ale sa aj odpláca, Paľko!" potešili ho kamaráti i pán učiteľ, ktorý sebe doprial postáť si na dedine.
Ako ovce zahnali do Veľkov, Paľo hneď šiel domov, že sa preoblečie do čistého. Kalika sedela šijúc na podstení, ako vždy, keď je pekný čas. Oči svietia jej radosťou, vidiac Paľa.
"No, či už ideš?" spýtala sa oživená a skrúca šitie do batôžka, že pôjde za ním do izby. Paľo ju pozdravil jedným slovom, hoci jej štyri týždne nevidel. Odpovedal na jej otázku a ide do domu. Anča sa schytila, skackajúc na kolenách a dlaniach. Paľo prišiel ustatý, čierny, zamastený ako bača. Shodil širicu, štyri týždne, ako mu je na pleciach. Ide sa preobliecť. Poobzeral sa po izbe a povie: "Dajte mi čisté oblečenie!"
"Ale kto!" odpovie chytrá Anča. Sedí pri ohnisku, na svojom obvyklom mieste, ako na tróne. Oči jej svietia škodoradosťou. "Ktože ti dá háby? Žena ti je nie tu. Odišla slúžiť do školy; ušla od teba - počuješ?! Slúžiť šla tvoja žena k pánom, oblizovať porcelánové tanieriky!" Kalika sa zajakala od vzrušenia. Čaká, horiac v tvári, čo Paľo? Sú tam i druhé domáce, no tie, ako vždy, neohlásia sa, keď má kto za ne jazyk si drať. Hľadia všetky na Paľa, čo spraví. No on len pozrel zkrátka, nezačudoval sa a nebol zvedavý. Ustatosť veľká zračí sa mu na tvári. Anča musela ešte viac vravieť, aby mu srdce pohýbala.
"Ušla ti žena! Takú hanbu, takú potupu, taký posmech doniesla na Ťapákovie rod. A to všetko zato, že tu panovať nemohla - kráľovná! Že si jej panské domy nestaval. Mal si jej dať kaštieľ vystaviť. Kde by taká grófka s nami bývala? Šla k pánom taniere umývať - oblizovať, Paľo!"
Všetko márne. Paľa ani to nedojme - zato je Ťapák. Na čele ukonanosť, v žilách cmar. Berie vodu - keď mu čisté háby nedajú, aspoň sa umyje. Naberie plné ústa, že sa mu obe líca naduly, a ide sa umývať tak po starosvetsky: z úst na dlaň vodu, z dlaní na tvár. Je zaprášený, dopotený, aspoň ako-tak sa oblíže a potom pôjde do Veľkov, kde majú sa rozdeliť ovce ešte dnes.
"Takže ty ako budeš sám? Kto ťa operie, obšije?" dodieva Anča zas do brata. "Švegeriné majú o koho stáť, tie sa o teba neťuchnú. Ty môžeš v jednom obleku chodiť i za rok."
"A prečo šla? Kto ju vyháňal?" povie Paľo, okrúhle oči uprúc na rozhorčenú tvár sestry. No hneď upadol zas do nedbanlivosti. Poutieral tvár rukávom kabanice a ide preč z izby. Poobzeral statok po stajniach, potom vyšiel na cestu, že prejde do tretích susedov deliť sa s ovcami. Krok Paľov je ťažký, ustatý; hlava naklonená, ako ju nosil od malička. Popred školu idúcemu udrel mu o ucho zvučný hlas Ilin. Shovára sa s niekým, smeje sa veľa a vrava i smiech je ako muzika, čerstvý ako štrngot liatovcov. No Paľo ide dolu cestou, ani tvár neobrátil, ako by bol hluchý i slepý. U Veľkov delili ovce do mrku, potom pili oldomáš, čo tiež trvalo vyše hodiny. Už sa k noci chýlilo, keď sa vracal domov. Idúc popri škole, zasa počul Ilin hlas ako príjemnú hudbu. No nedbal naň. Pokojne, ako by sa nič veľkého nedialo, šiel s naklonenou hlavou domov.
"Či si počul, aký krik robí tvoja žena v škole?" privítala ho Anča-kalika, sediaca pri ohnisku. I nadhadzuje rukami ako fiškál pri súde. "To nám na priek, aby sme sa pučili. Taký posmech! A dnes ani čo by sa z rozumu hýbala - to že si sa vrátil!"
Paľo neodpovie - veď je Ťapák. Popraví si širicu na lavicu, ľahne si na ňu a zaspí hneď tvrdým, ťažkým snom, ako by ho zabil. Kalika pozerá naň a pekné líca jej horia. Či by ho orútila nádavkami, i pri všetkej veľkej láske, čo cíti k bratom! Aspoň v sebe šomre najedovaná: 'Ty si horší ako ten somár, čo ste doviedli s tými ovcami! Druhý by jej bol šiel v tú minútu kosti dolámať, a tento tu zdochýna. Zabiť ju mal ísť, do smrti!' A zatým hneď spína ruky (nik iný je nie v izbe, len oni) už pre svoju biedu. Oči zaletia jej k obloku od ulice, zkade vidno uhol bieleho domu Jana Fuzákovie, na druhom rade dediny. Zúfalé vzdychy trhajú jej nežnú hruď. Prišiel i Jano z Ardieľa, bol aj v ich dvore, prihovoril sa jej, ako sa mala za štyri týždne, čo boli preč, i pohladil ju súcitne po hlave, ako to mal vo zvyku, - a kalika hodí sa o ohnisko... On je druhej mužom, ona kalikou! Len prečo ju tak potrestal i Pán Boh? A nie dosť, že jej vzali zdravie, že je kalikou, zmijou každému ošklivou, ale ešte i táto ľúbosť! No prečo - -?!
'Dnes príde Paľo po mňa!' myslela si na druhý deň Iľa, ako ľahla večer v školskom včelíne, kde mala posteľ. Včera bol Paľo ustatý, nečakala ho, len zpoly, ale tej noci vie iste, že príde po ňu. Podľa nej, pravda, mal prísť hneď, v tú hodinu, ako zvedel, že odišla (ona by bola prišla, keby bola ním), po takú ženu. Veď ver' aj vidno, že je nie pri ňom. Nedali mu, keď sa vrátil z Ardieľa, ani čistého rúcha, chodil ako kochniar po dedine...
Iľa neľahla hneď. Sedí na posteli a počúva, či nechrapčí tŕnie na lese, či nepríde Paľo hneď zvečera. Čaká ho. Lebo, hoci vďačne je v škole - ona, šikovná, všade obstojí, i v Sobote doktori ju chválili do neba - no v službe je predsa nie tak ako doma. Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne a oddýchne si. Tu, keď sa usiluješ skončiť, dajú robotu inú - a neustanú dávať a vymýšľať práce nové, čo by bol deň na sto hodín.
Iľa i dvercia na dvore zabudla zamknúť, aby Paľo tade prešiel do dvora. Nemusí cez lesu, hoci je to sedliakovi poručnejšie. No ticho je. Ani šumu, ani pohybu. Pokoj a tma ako v hrobe. Iľa si ľahla, ale načúva ďalej. Prešla polnoc, bachter ju odtrúbil, a nik sa nezjavoval. I ráno prišlo, ale Paľo nie. Do srdca Ili ako by nôž vrazil. To nechápe, že Paľo bez nej môže obstáť. Skôr by bola myslela, že sa túreň zvalí pri kostole.
No Iľa neukáže smútok na sebe. Hneď ráno začne smiechy. Zobudí hrmotom i pánov v svetliciach. Žartuje, ako by bola na svadbe, ba temer by si i zaspievala, ako na kršteniach robieva, za čo ju v reč vzaly ženy po dedine. Pritom šibe očami nabok, kde za cestou stojí starootcovský dom Ťapákovie a kde, podľa zakoreneného zvyku, obstávajú chlapi po dvore, kým sa namyslia do roboty. O ôsmej vyšiel zo dvora Paľo s pluhom. Ide orať pod kapustu do doliny. Kráča si pokojne vedľa volov dolu cestou... V ruke bič, košeľa belie sa ako sneh na ňom. A vidiac to Iľa, čajsi zaplače. Teda i bez nej poradí si Paľo...!
'No, len no!' myslí však, 'veď to nebude zaveľa, že ťa budú riadiť. Príde tebe ešte do rozumu, koho si mal!'
'Len trucuj, veď ty vytrucuješ!' myslela popoludní, keď sa vracal Paľo s pluhom, vážne šibnúc bičom ponad voly. Košeľa na ňom skvela sa v slnci belosťou a slepí oči Iline. Neozrie sa v stranu školy, hoci jej veselá vrava hlási a smiech cvendží ako hlas zvončekov. Ide rovno cestou svojou popri dome. V Ilinom srdci je meč. Plač len že sa jej nevyrúti na oči. On nepríde ani dnes po ňu!
'Taký truľo sprostý!' obľahčila si opovržlivou nádavkou. A, Bože, či je služba ťažká takej, ktorá naučená bola rozkazovať v dome! Tu bár by krídla mal, a nie nohy. Jednej hodiny posedieť nedajú, sto robôt rozkážu naraz. Nebola by myslela, že sú vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, že ako predtým, keď prišla na podstenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo kanapu, aspoň raz cez deň, a budú sa s ňou shovárať o vzdelávateľných veciach, za čím jej duša pachtí - a toho nebolo ešte ani jeden raz od Ďura. Ani nezachodia s ňou ako s osvietenou, ale len tak, ako s ktoroukoľvek slúžkou zachodili...
A Paľo v tú chvíľu sedel doma pri stole a jedol krumpľovú polievku, čo uvarila tučná Zuza. Duša jeho zdala sa v úplnom pokoji. Ujedal si zvoľna, prežieral s pôžitkom - poriadne vylačnel v poli pri oraní. I zdalo sa, že nemá známosti o tom, či Iľa jestvuje. Miesto neho nepratala sa do kože kalika. Sedí na obvyklom mieste pri ohnisku na lavičke, nohy pod sebou skrčené a oči len tak jej blčia vnútornou rozbúrenosťou. Sedáva cez deň na podstení, vždy počuje hudbu - reč Ilinu, a srdce čajsi sa jej rozpukne od toho.
"Takúto potupu, takýto posmech na náš dom!" začala hneď vykrikovať, ako brat Paľo prisadol k mise. "Čo nejdeš k notárovi žalovať? Nech jej zabráni slúžiť. Aj to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. Hihihi!" Anča sa zasmiala od zlosti, hoci jej nebolo do smiechu, skôr do plaču.
"Či vieš, čo povedala tetke Bukovke, keď jej dovrávali, načo ťa nechala?" spytuje sa vždy prudkejšie, že on nedal sa vyrušiť v jedení. "Nevieš? To povedala, že je ona nie viac tvojou ženou, aby jej teba nespomínal nik."
Paľo prežiera jedlo, čo naklochtila Zuza, a prežrúc ho, pozrie na sestrinu horiacu tvár.
"No, veď jej ja ukážem: nie mojou ženou!" povie a začrie lyžicou do misy, aby ulovil krúžaly, riedko plávajúce v polievke.
V izbe je ešte i Zuza a Hagarcovka. Táto ukladá si choré dieťa, Zuza, už ako gazdiná, - na ňu to stisli, hoci nenasleduje po Ili - umýva hrniec z jedla, taký veľký, že by sa i sama spratala doň. Druhí domáci sú na dvore alebo po susedoch. Mišo nosí vodu zo studne bezsrubnej, teľa napája, ktoré zabudli opatriť, lebo dosiaľ to bola Ilina robota.
Kalika má na lone rozkladené šitie, akúsi ozdobu, akej ona nikdy nenosila, ktorú nenávidí. Ruky jej bystro pichajú doň, ale by ho radšej do zeme šmarila.
"Čo ju nejdeš žalovať?" začala zas, nespokojná s bratom. Koľko sa mu navraví každý deň, a nič nedbá. "Čo neoznámiš aj pána rechtora, že ti ženu odviedli? Či by to poriadny chlap strpel? Ja by jej len na ten truc, za tú hanbu nedala slúžiť." Zpod obŕv hľadí na brata s hnevom i skúmavo. Či naozaj má cmar v žilách a či schválne nedbá o Iľu? Už nevie Anča, čo si myslieť...
"No, veď pôjdem do školy," odpovie Paľo, hádam len aby ju utíšil. "Ale sa nemeríte spolu aj tak."
"Čo sa aj nemeríme. Sem ju doviesť nemusíš - nech ide svetom."
Paľo složí lyžicu - najedol sa - utrie rukávom košele ústa i dopotené čelo. Vzdychne: "Bože, požehnajže stonásobne na toto miesto!" podľa zvyku starých dávnych, potom oprie chrbát o stenu, že si posedí ešte po jedení. Zuza vzala zpred neho misku, vystrebúc, čo ostalo na dne, umyje i tú. Ančine čierne oči horia ako dva plamene. Čaká, ktedy sa brat soberie zpoza stola po ženu. Ústa jej schnú; srdce v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie, či ten čepiec, čo šije, má o zem pľuštiť, či nie. Bože, tak ju všetko katuje! Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie - tak ho ľúbi! Srdce sa jej svíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, že by svet v prstoch driapala.
"No, čo sa neberieš po ňu?" okríkla brata, keď nedočká, že sa pohne s lavice. "Či ja musím jej chachoty celé dni počúvať? Nech ide trebárs do pekla, ale mne tam na očiach nebude." Kalika odtrhne cverničku s jedom a tvár horí jej ako fakľa. "Mišo, daj mi tej vody!" povie najmladšiemu bratovi - miláčikovi, ktorý práve doniesol do izby drevianky. Hrdlo jej vyschýna, azda do suchôt padne.
Mišo má čelo zatemnené. Fľočil za hrnčekom, že jej podá vody, ale ľutuje, že drevianky prázdne nedoniesol dnu, ako to druhí bratia robievajú. Podá jej a zašomre pritom: "Bodaj si sa zadusila ňou!"
Anča zdvihla oči naň, zľaknutá. Náhla červeň, potom bledosť poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tej chvíli praskla ho o zem. Potom sa šmarí o ohnisko, bijúc päste zúfale o stenu, a slzy lejú sa jej dolu tvárou ako príval, dobre sa nezadusí v nich. Mišo, ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik, ktorému ona len dobre chce, ako mať synovi, povie jej, aby sa zadusila!
"A čo ti je?" spytujú sa zadivení domáci, upozornení jej shonom. "Zub ťa vychytil bolieť, či čo?"
Kalika len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru mal rád, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, že sama nemá radosti zo života, ani inému jej nedopraje. Čo mu je po všetkom, keď mu Katu nedajú? Že sama neľúbi nikoho, neverí ani v lásku iných, a len na to je v dome, aby každého katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka spraviť nemôže; ona - žobráčka...
Anča konečne nechala nárek. Sošmarila s lona hrdé šitie a sošuchla sa s lavice. Preskackala izbu na kolenách a dlaniach, i vyšla von, hľadať Miša. Spáva v stajni, pri voloch, no dvere boly zdnuka zavreté. Zabúchala na ne.
"Kto si?" bolo počuť spurný hlas zo vnútra tmavej stajne.
"Ja, Miško; otvor!" odvetí kalika lichotivým hlasom, ešte chvejúcim sa od plaču. No v stajni nik sa nepohne, kroka nebadať, - je ticho - Mišo nechce o nej vedieť.
"Miško môj milý, pekný, preboha, otvor!"
"Neotvorím!"
"Prečo sa tak hneváš, veď ti len dobre chcem?!" zas Anča láskavo. "Kdeže by si si vzal Katu, veď je to nie pre poriadneho mládenca. Mišo môj, ty si inakšiu dostaneš; daj si povedať - maj rozum!"
"Choď odo dverí, zmija!" zaznel jeho hlas surovo.
Kalika zatíchla; dych sa jej pristavil na chvíľu a tvár zbledla. Potom sa hodí o zem v bezvládnom žiali a šklbe si vlasy. I tento nadáva jej tým menom! Tak každý jej je nepriateľom, každému je zmijou, kalikou...! Potlačiac svoj krutý žiaľ, ešte predsa začala vravieť k nemu, presviedčať a prosiť ho, lichotiť mu, no nepovedala ni raz: ber si Katu - a preto sa jej Mišo neohlásil. Zamĺkla i ona. Vracia sa do domu, skackajúc po podstene, na kolenách a dlaniach.
Je tma. Mesiačik nevyšiel ešte, tmavé nebo posiate je hviezdami. Keď došla k dverám, vystúpil niekto na podstenu a potkol sa do nej.
"Čože si?" bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. "Či si pes, či čo si?"
Anča sa odchýlila a nehla sa. Nech myslí trebárs i to, že je psom. Nechce sa s nikým shovárať, a s týmto práve nie. Tento kedysi takú radu dal jej materi, aby ju pribili na dosku, za čo ona prosila to zlé, čo je na nej, jeho synovi, a teraz, za pokutu, ľúbi ho láskou krutou. No starému mihlo v hlave niečo, i zohol sa a ohmatal rukou.
"Ty si, Anka? Prepáč... plazíš sa ako zmija." Chytila mu ruku a nevie, či mu do nej seknúť zubmi, keď je zmija. No tu zaznel hlas iný, ktorý začujúc, Anča zachvela sa od slasti a pustila ruku starcovu.
"Anča je tu?" zadivil sa Jano Fuzákovie. Otec prešiel do pitvora, on hore na podstenu. "A kde sa šmátraš potme?"
Jano sa zohol k nej. Po hlase mu poznať, že je dobrej vôle. Pach nápoja badať od neho, no nie je opitý, len rozveselený. "Poď so mnou, odnesiem ťa do chyže," povie veselo, čiahajúc za ňou ramenami. "Vari že by ťa nie?"
Anču zaleje krv horúca; srdce čajsi ide sa jej rozhodiť, tak tlčie.
"Nie, Jano!" bráni sa prudko, odtískajúc ho od seba, no v tej istej chvíľke schytí sa v nej žiadosť hodiť sa k nemu, priľnúť k jeho prsiam a umrieť tam. "Nie som malé dieťa, aby si ma na ruky bral!" skríkla, vzmužiac sa.
"A čože si? Ešte horšie ako dieťa," povie Jano. Tvár prijala mu nezvyčajný výraz, v očiach blesk, ako zrazu na povrch dostavšej sa náruživosti. Obtočí jej pekný driek rukami a strhne ju k sebe. No ona silou zúfalosti odstrčí ho od seba.
"Jano, chceš, že ťa udriem? Či vidíš moju ruku? Mňa ty nebudeš na posmech donášať, - aby si vedel...!" A strmý dych Anču čajsi zadusí od jeho blízkosti. Jano sa vystrel. Nezvyčajný, horúci zásvit zmizol mu z očú, triezvosť sa mu vrátila. Strasie postavu a rečie s úštipkom: "Aká si pyšná! Nevedel som, že ešte i ty vieš takou byť, ty -"
"- zmija," dokončí Anča mimovoľne, čo nedopovedal on. Jano hrdo prešiel popri nej do domu a ona, ako sa zavrely dvere za ním, už šmára sa o zem. Prečo jej odňali zdravie, a nie radšej život! I jemu je zmijou, hľa...!
Medzitým chlapi v izbe dali sa trochu do zábavy. Naskladali sa po šestáku a Zuza doniesla im páleného z krčmy. Pri skleničke potom sa rozveselili. Jazyk i duch staly sa živšími. Paľo-žartovník zohrial sa tiež. Nemec ustúpil u neho, cmar v žilách začal sa búriť a okrúhle, dobré oči sršaly mu ohňom. A to vidiac Jano Fuzák, ktorého zrak, hoci nechtiac, vše zalietol na prázdne miesto kaliky, ktorá ho odstrčila, povedal Paľovi: "No, Paľko, po ženu sa! Dosť si ju už vytrucoval. Tvrdo ťa čaká - nech sa netrápi."
"A ty vieš, že sa trápi za mnou?" nasršil sa Paľo. "Nepôjdem. Ona začala trucovať - nech trucuje. Nech je tam, kde je - v Sitne - nič nedbám!"
"Nuž a necháš ju druhému? Videl som Ďura Úvodovie obchodiť okolo školskej záhrady aj včera..."
"Čo?" Paľovi oči stĺpom zastaly; schytí sa zpoza stola. On jej dá Ďura Úvodu hneď! Na franforce ju dotrhá... Janovi na pekné líca sadne na chvíľku spokojný úsmev. Vstane aj on a ide za Paľom. Mimovoľne pozrie ešte, idúc, na miesto Ančino a tvár i jemu sa premení. Nič iného si nepraje, iba vidieť ju ešte dnes, ktorú ruku dvíhala naň, aby ju pošliapal ako zmiju... Na podstení, keď vyšiel (mesiac už svietil na nebi), naozaj zazrel Anču sedieť na zemi, neďaleko stajňových dverí. Janove oči zablyskly; zabočil k nej, teraz už vo vzbúrenom, urazenom sebavedomí. No tu do ušú zaznelo mu fikanie. Anča plače. Jano zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby rozšliapal zmiju, spýtal sa: "A tebe čo je, Anča, začo plačeš?"
"A nemám začo? Naveky budem plakať za tento kríž!" Jano sa skloní nad ňou a pohladí jej vlasy na hlave, ako obyčajne, s ľútosťou a láskou.
"Už sa raz upokoj, Anička - inak nebude..."

+++

Iľa i dnes večer "zabudla" zamknúť dvere na dvore školy. Nádeje síce už mnoho nemá, aby prišiel Paľo po ňu. Pozná, akí sú Ťapákovci, že ich treba tisnúť do všetkého, že sú ťažkí ako olovo. Keď bola ušla prvý raz od muža, teraz päť rokov pominulo, Paľo bol prišiel hneď po ňu. Mať ho vyhnali, žili ešte vtedy, chudinka, ale teraz nieto, kto by ho núkal - posielal. Môže Iľa tu slúžiť i do súdneho dňa. Nevesty, ženy bratov Paľových, sú ešte rady, že ju nemajú medzi sebou! Ach, či je len zle v službe! Jednej minúty svojej nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách je vždy, ako v tanci - už ju päty bolia. Bár by krídla mala, bár by lietala. Ani jej vzdelanosti nepovážia, ani diplom. Sluha je len sluha, pán len pán. Ten nemá srdca - a nemá ho ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliak), keď nejde po ňu...
A tu Iľa musí stisnúť zuby; plač ženie sa jej na oči. Nebola by sa ponazdala, že ona bude ľútiť za ním, a nie on za ňou. Ľa, už je po jej pýche...!
Iľa musí pretrhnúť niť myšlienok a utiera tečúce slzy...
Veď pravda, čo by Paľo i prišiel po ňu, nešla by s ním, lebo sa zariekla ísť viac do Ťapákov - a jej slová sú sväté. Ale na otcovskom u Jablonckov dostala sa jej komora murovaná: k tej by pristavili chyžu ešte toho leta a tam by bývali sami dvaja na pokoji, ako dva holuby. No Paľo nejde...
Iľa svesí hlavu a slzy zas zalejú jej tvár. Plače ona, pyšná nevesta a vzdelaná... Ale tu zavrzly nezamknuté dverká na dvore. Ili dych zastal, i srdce. Napnute pozerá na dvor cez laty včelína. Od dveriec vidno kráčať strmým krokom vysokú postavu chlapa. Ilina tvár skúpala sa teplotou. Dala hlavu bystro na hlavnice a tvári sa, že spí. O chvíľu zavrzly dverká na včelíne, tiež nezamknuté, dnu vstúpil Paľo. Zastal konča postele, a potrhajúc duchnu, zvolá: "Iľa, spíš-nespíš? Domov sa ber!"
Iľa spáva oblečená, vždy hotová odísť s mužom, no nehlási sa. Tvári sa, že spí, - čo veru i môže jej uveriť každý, keď je celý deň v robote ani v tanci. Paľo musí znova volať na ňu a potrhať duchnu ešte mocnejšie.
"Počuješ, há? Domov!" Paľo sa rozohnil. "Či ty nemáš kde byť, či sa tebe patrí slúžiť, čo?!"
"Kto je, čo je?" schytí sa ona naplašená. Sadá na posteľ, a ako by ho len vtedy bola zazrela, skríkne: "To si ty? Aleže mi choď, zkade si prišiel, ty pijan. Čo tu chceš?"
Paľo, keď už raz shodil so seba ťuťmáka, stal sa udatným človekom, i reve s energiou: "Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu gazdinú tanieriky umývať pánom?"
"Čo tu chceš; zkade si prišiel? Ja som nie viac tvojou ženou!" zvolá Iľa majestátne.
"A čiaže si?" reve on. "Hádam Ďurova Úvodovie?"
"Trebárs i toho, a trebárs čia, ale tvojou ženou viac nie!" volá Iľa slávnostne. "Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti povedala popredku: Ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!"
"Oddelíme sa!"
"Teraz sľubuješ, ale keď by odišla k tebe, ostalo by všetko po starom. Poznám vás, akí ste, brat môj!"
"Slúžiť nebudeš; to je tebe hanba. Vystavíme dom!"
"Ja budem slúžiť, ja sa nehanbím. Vystavíte ver'. Doveziete za tri vozy skáľa, a necháte tak. Poznám vás už, nehodníci!"
Paľo, vidiac, že slovami nič nevykoná, podišiel k nej, že jej zasadí zaucho. Iľa zvrieskla, schytila sa a zaťala mu nechty do tváre, soškriabuc mu kožu s nosa. Paľo odskočil od nej, potočil sa, potkol i prevalil úľ so včelami pána učiteľovými. Včely v spánku prerušené zahučaly a Paľo vychodí von, utierajúc rukávom košele tvár od premokajúcej krvi.
"Nebudem sa s čertom zapodievať, lebo by ju zabil!" šomre, vytratiac sa i zo dvora. "Pôjdem na faru, nech kňaz spraví s ňou poriadok!"
"Nehodník nekaľavný!" zavolala za ním Iľa s hnevom a opovržením. Síde s postele a dvíha prekotený úľ s mrnčiacimi včelami. Aký je to chlap! Druhý bol by ju zabil, a tento ide domov, nedbajúc ani o to, že ostala tu. Veď ju mal nasilu odviesť a zamknúť do komory, o smäde, o hlade držať aspoň za týždeň.
Iľa urazená - lebo ju nechce, preto nedbá o ňu a prišiel len, že bol podpitý alebo mu nadal ktosi - spravila krik, nadávajúc mu, i pozobúdzala pánov vo svetliciach. Pán učiteľ, ktorý dal veľký pozor na to, aby bol uctený, otvoril oblok a vystrčil peknú černovlasú hlavu, že čo sa deje.
"Veď som vedel," povie prísne, keď mu vysvetlila, "že my s tebou len omrzlosť budeme mať. Povedal som ti hneď, že ťa muž tu nenechá."
"Mne on nerozkáže! Ja som sa im sľúbila na rok, a to je mne sväté!" odpovie pevne Iľa, no v sebe doloží s hnevom: 'Veď ani nepríde viac po mňa; nebojte sa!'
Naozaj Iľa dobre vedela, že Paľo nepríde viac k nej. Miesto neho však prišla jej citácia, aby sa ustanovila do notárskej kancelárie, na susednú dedinu.
Iľa sa zarazila a zľakla, lebo veď páni len na zlé volajú, i nemohla uhádnuť, čo asi chcú od nej pán notár. Nič pozoruhodného nestalo sa v dedine. Službu v obci plní svedomite. (I včera dostala od pani rechtorky, že za štyri hodiny kúpala nemluvňa Jakubovie. U Krumpľov zasa stal sa prípad narodenia mŕtveho dieťaťa, to tobôž oznámila, ako sa náleží na osobu osvietenú, múdre chápajúcu svoje postavenie.) Obliekla sa teda sviatočne, ako bola volaná na druhý deň popoludní, a predstúpila pred jeho tvár.
Pán notár, mladý ešte, ale veľmi vážny, sedeli za dlhým stolom v kancelárii, keď prišla. Pozreli na ňu vážne ponad okuliare a písali ďalej. Iľa pristúpila bližšie, po pansky sa ukloniac, a prosila veľmi úctive, aby ju ráčili odbaviť čím najskôr, lebo slúži v škole a budú jej výčitky robiť pani rechtorka, ak sa pozde vráti domov. Pán notár pozrel na ňu zasa, a ako neobmedzený pán kancelárie i všetkých dedín, kde bral porcie, fumigoval jej ľúbezné poklony a dal cítiť svoju moc i pani rechtorke, lebo zadržal jej slúžku do večera. Vtedy povedal Ili: "Predstúpte!"
Hlas pána notára zneje závažne, ako by bol pánom jej života i smrti.
"Teda slúžite?" vraví pomaly, každé slovo oddeleno jedno od druhého vypovedajúc, a prísnosťou pohľadu temer ju pohltí. "Zato som vás dal predvolať, aby vám bolo oznámené, že nemôžete i slúžiť, i byť babou v dedine. Jednu službu musíte opustiť!"
Iľa sa zadíva na vážnu tvár pána notára a jej tvár pomaly poleje sa červeňou radosti. Príjemné zadivenie odňalo jej reč. No priam by sa hodila k nohám pána notára a bozkala trebárs obuv jeho od samej vďačnosti. Teda nesmie slúžiť... Nič lepšieho jej nemohli oznámiť!
"Dva dni dám vám na rozmyslenie!" pokračuje notár, podávajúc jej slová po jednom ako drahocenné veci, z ktorých škoda by bolo utratiť čo len jedno. "Potom mi oznámite, či zaďakujete pri obci a ostanete v škole a či podržíte službu baby."
"Pravdaže pri obci ostanem!" oznámi Iľa hneď s planúcim zrakom a zasmeje sa veselo, hoci je pred kráľom štyroch dedín. Nebude jej viac už nik rozkazovať, nebudú ju už päty bolieť - prestane tanec... O chvíľu už letela, ako vták z klietky vypustený, domov, čím skôr oznámiť to pani rechtorke.
"Veď som vedela, že nám toto všetko vykonáš!" povie pani mrzute, s veľkou výčitkou. "Čo si ja teraz už bez slúžky počnem? Však som ťa nechcela!"
"Ja som sa im núkala!" uznáva vinu Iľa. "Aj bola by zostala, svedomite im slúžila, robila ako sebe samej do roka, ale keď nedovolia, či ja za to môžem? Proti zákonu sa nenaspieram!"
"Chcela si si muža trucovať, zato si prišla k nám," povie pán rechtor, ktorého nebolo možno zaviesť rečou a uhádol i myšlienky iných. "Chcela si ho donútiť, aby spravil, čo žiadaš. Teraz hľadaj slúžku pani rechtorke!"
"Ja k Paľovi nepôjdem!" povie zmužile Iľa a vztýči hlavu. "Ja pôjdem do mojej komory bývať, na otcovský fundus. Dám si koch vytiahnuť a mašinu spraviť do nej. Ja som sa zariekla ísť do Ťapákov, a ja to zadržím!"
'Ver', Bože, dobre spravili ten pán notár, že mi slúžiť zabránili,' myslí si medzitým vďačne. 'Ja by na služobný chlieb nebola nikdy navykla!'
Na tretí večer - pani rechtorka našli si slúžku inú - odniesla všetky svoje veci do murovanice u Jablonckov. Na druhý týždeň dala si komín vytiahnuť a ohnisko postaviť. Večer potom sedela v čistej izbici (ani nemocnica v Sobote nie je čistejšia) na pokoji, nikým nehnevaná, mysľou u Paľa. Keď príde k nej bývať, vystavia si ku komore dom... Azda len príde za ňou?! Vie dobre, čo sa stalo, že je už nie v škole. Kalika sedáva na podstení, šijúc na slniečku, tá vidí všetko, čo sa robí v dedine. Paľo prišiel o týždeň. Oddelil sa od bratov a prešiel k nej, ak chcel mať ženu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený nažlto, akého ešte nebolo v dedine. A teraz je Iľa už úplne šťastná, - no Ťapákovci spokojní sú tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia žili. Nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik ich nenúti starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť. Ani bratovi pekný dom nezávidia, smierili sa i s Iľou všetci (Iľa do školy tiež chodí na vzdelávateľné rozhovory), len Čakaj zavše, podpierajúc plecom uhol starého domu, zažartuje: "Ľaľa, naša kráľovná aký kaštieľ si postavila žltý - ja by sa hanbil zaň."
"Ojój - keď príde Mišo z vojenčiny, aj my môžeme mať taký!" odpovie Zuza-gazdiná zľahčujúco. Všetkým je dobre a po vôli. Zuza varí z vďačnosti, lebo môže vždy jesť pritom. I druhé sú spokojné. Hagarcovke dieťa ozdravelo tu von na slniečku cez leto. Mišo tiež už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine, - píše veselšie listy. A jednako kalika, keď večer sama ostane a druhí rozídu sa na odpočinok, pozerá očami, plnými náruživosti a beznádejnosti, do obloka, z ktorého vidno biely uhol domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká: "Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie - -!"

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 21.08.2025

­­­­

Súvisiace odkazy

­­­­

Diskusia k úryvku
Božena Slančíková-Timrava - Ťapákovci (2)




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 8 411 893
Odozva: 0.12 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)