Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Rozmýšľajúc vše, sa pozadumám,
ani neviem, čo za myšlienku mám;
preletím vlasť, jak je dlhá-šíra,
ba zem, celý okruh všehomíra! -
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
luno-lúče snivej sú mi duše.

Namiesto že rojčím, zájmov prostý,
snáď mal bych žiť radšej budúcnosti
i sa starať... ech, reč predaromná!
dobrý je Boh, postará sa o mňa. -
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
motýle sú nedbalej mi duše.

Ak tak stretnem švárne dievča, v ume
ešte hlbší hrob vykopem dume;
zahladím sa v devin zrak až k spodu,
ako hviezda v tichú plesa vodu. --
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
divé ruže to ľúbostnej duše.

Ľúbi deva... ? Radosť javím pitím;
Nie ma? Musím piť, bo horkosť cítim.
A kde pohár s vínkom vôkol chodí,
tam hneď rozmar jarabí sa zrodí.
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše.
dúhy sú mi podnapilej duše.

Och, však kým mám pohár v ruke, mnohý
národ v okovách má ruky-nohy:
i jak veselo znie cveng- pohára,
tak pút štrk sa smutne prihovára. -
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
mrákavy sú skormútenej duše

Lež nač' trpí v rabstve ľud, čo väzy
nevystrie, by strhal si reťazi?
Na to čaká, z božej milosti že
mu ich hrdza s rúk-nôh shryzie-slíže?
Piesne, ichž klík tu sa vo mne ruše,
hromy-blesky hnevnej sú mi duše.