Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Mám kamaráta, prítulného zvlášť,
je hodný, statný chlapík do päty;
len vietor smútku začne dúchať ti,
priam veselosti prihodí mi plášť.

Keď na osud si rodu pomyslím,
a srdce stiskne dusná predtucha:
môj milý druh tuliti! do ucha
mi zhudie, preč, vraj, s nárkom nemužským

povedá, bych len strpel trocha... hnúť
len času kolom: všetko zvrtne sa,
na milosť prijmú opäť nebesá
i napomôžu nás, svoj sirý lud.

Ak žiaľom nyjem ľúbosti, a v tom
zrieknutia osteň už-už vrazený,
môj vzácny brach ni v ten čas nelení,
pribehne, vrkne: Nebuď dieťaťom!

Povedá, abych nebol otrokom;
hoc aj som tej dnes celkom v dolinu,
čo mojej lásky zdvihla istinu:
vraj, vráti sa mi kedys' s úrokom.

A keď tak myslí druživosťou tie
moj' financie - strach! - mi zježia vlas:
tu kompan teší: Neboj, šťastie raz
i tebe otvorí ver' priehrštie;

povedá, príde ešte doba tá,
kde v nekúrenej izbe nebývam,
keď na tablieiach okna k dvorku tam
mráz kytky viaže z zimo-kvieťaťa...

Tak spoločník môj drahý hovorí
vše vľúdne, až to ťažko vysloviť:
a v duši zhrá mi dobrej vôle svit,
bied, krívd však ujdú nočné potvory.

Ten dobrý šuhaj brata staršieho
má; chmuráň to chlap, k tomu grobian:
zvlášť ku ňmu, k mladšiemu. Tak zhromží naň
vše, u mňa hoc, i zfliaska špatné ho.

Ba odo mňa aj kruté odženie.
Zronený tiahne, chuďas, odkluše;
no prikvitne zas, keď môž', do duše
mi vraví, objíma ma milene.

Snáď viete a tak výklad zbytočný:
tým dobrým priateľom mi kto že je?...
Nuž, zajtrajšok on s chvojkou nádeje,
a mrcha brat ten - dnešok skutočný.