Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Chvalabohu, zas je večer. Veď
ubudlo i s dneškom zemských bied.
Dnu samotná, sirá svieca plá:
zvonku nazerá tma nevrlá.
Takto dlho, synček, čos' mi bdelý?
Mäkko vystlaté, hla, lôžko máš:
složiac rúčky, môj anjelik biely,
pomodli sa pekne otčenáš.

Vidíš, ja chudobný básnik som:
neveľa ti nechám dedictvom;
najviac meno bez škvŕn, ostudy:
lichú zásluhu to u ľudí.
V srdca záhradke ti, jar kým velí,
náboženstvu preto žičím vlaž;
složiac rúčky, môj anjelik biely,
pomodli sa pekne otčenáš.

Bo chudobe zlatom viery vklad,
trpieť naučí a nezúfať:
a tá až po hrobnú záštitu
trpieť vždy a úfať musí tu!
O, by i mňa, jak raz, viery celý,
k úteche mi, v moci držal kráž!...
Složiac rúčky, môj anjelik biely,
pomodli sa pekne otčenáš.

Až ťa od hry s druhmi - možno včas
práca odvolá, i slúžiť raz
budeš cudzáku, čo upríma
snáď ťa aj... no láskou otčima!...
milosť viery steč ti v balzam, v cely
úkryte kým slzy vylievaš.
Složiac rúčky, môj anjelik biely,
pomodli sa pekne otčenáš.

Keď tak uzrieš neresť, pocítiš,
v pleciach poctivca to stály kríž;
ako ducha tupia, šliapu ctnosť,
hriech kým povýšený na hodnosť,
a o raj sa s hlupcom osud delí:
náboženstvom preváž krivdy tiaž.
Složiac rúčky, môj anjelik biely
pomodli sa pekne otčenáš.

A jak vzrastúc, zkúsiš, otčižeň
že nie vlasťou ti a priestor ten
medzi kolískou a rakvou stým
vekom aj že slúžil pomedzím:
poteš sa tým slovom božím: "Zmdlelí
sme pútnici len tu - po čierťaž..."
Složiac rúčky, môj anjelik biely,
pomodli sa pekne otčenáš.

V lepšiu vlasť, och, netrať nádeje,
ctnosť kde v triumfe sa zaskveje:
ináč súdba by a zemský blud
k bohorúhaniu ti pohly hruď. -
S radosťou brús v nebi sníčkov, beli,
bozk ten buď ti útrovou i v stráž:
složiv rúčky, môj anjelik biely,
pekne odriekol si otčenáš!