Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• stručný obsah: realistická próza sleduje osudy dedinského kostolníka Miklúša, ktorý si váži svoju spoločenskú rolu; jeho manželstvo so Žofiou sa ocitne v kríze, keď sa do jej života vráti bývalý nápadník, richtár Priesada, a pokúsi sa obnoviť ich dávny vzťah; osobná i verejná rivalita prerastie do dramatickej konfrontácie na poli a napätia v domácnosti; Miklúš čelí zosadeniu z funkcie pre údajné zneváženie kostolníckej dôstojnosti; po sérii nedorozumení, klebiet a vnútorných bojov si manželia navzájom odpustia a opäť nájdu cestu k sebe
• hlavná myšlienka a téma: dôležitosť dôvery, odpustenia a vzájomného porozumenia vo vzťahu; spoločenský tlak a klebety ako hrozba osobnej cti; márnivosť a túžba po prestíži ako zdroje konfliktu; postavenie ženy v patriarchálnom prostredí; kontrast medzi vnútornou mravnosťou a vonkajšou spoločenskou úctou
• jazyk a štýl: realistický jazyk s ľudovým zafarbením; autor využíva živý dialóg, dedinský slang a situačný humor; štýl je pozorovací, detailný, s psychologickým ponorom do postáv; miestami prechádza do jemnej irónie a satiry; dôraz kladie na všedný dedinský rytmus a autenticitu reálií

1

Keď Miklúš odtisol svoj, vlastne cirkevný spevník, na pergamienach dobre obšúchaný a na reze ako obhryzený; keď vstal v lavici, tej krátkej, vpravo od oltára, a posepol halienku cifrovanú: celý kostol zadíval sa v tú stranu. Ešte i Katrena prebudila sa zo sna ťažkého a pozerala, čo sa to hýbe. No a o tej veru ťažko povedať, po čo chodí do kostola. Či podriemať a či vzdelať sa na slove božom.
Miklúš vie, že oči celej cirkvi visia na ňom. Vie, že každý pohyb padá pod prísny súd. Pohybuje sa s vážnosťou, ktorá sa rovná len hodnosti jeho. Je kostolníkom cirkvi vetornickej!
V ktorom ležia Vetornice senioráte a dištrikte? Kto chceš, chyť schematizmus do ruky, v ňom Vetornice bezpochyby nájdeš; hoc je to cirkev malá - okolo päťsto duší - draho vykúpených - nezabudli na ňu. Ba vie sa i to, že pred šiestimi rokmi slávila storočné jubileum svojho trvania. I kázeň pri tejto príležitosti povedaná leží, možno, povaľuje sa v bibliotékach mnohých susedných i ďalších cirkví. V tejto cirkvi je náš Miklúš kostolníkom.
Že taký mladý a už kostolníkom? Práve to ukazuje, že musí byť v ňom čosi, čosi zvláštneho, nového. Pán farár obľúbili si ho ešte za mládenectva. Požičiavali mu knihy, ktoré Miklúš po nedeliach čítaval; a to nielen sebe, ale i ženičkám, keď sa uňho zastavili idúcky z večierne. Starý kostolník poručil dušu Bohu a prešiel do cirkvi triumfujúcej, jeho nástupcom stal sa náš Miklúš. 'Je ešte mladý,' hútali pán farár, 'dá sa z neho dačo vykresať. Nie je oddaný trúnku a pritom je mocný: keď sa pôjde s koledou, unesie vrece, a čo by bolo hneď bezo dna, ako sa radi kňazom posmievajú.' Tak Miklúš zostúpil z povlače, kde sedel medzi mladými ženáčmi, a zaujal lavicu vpravo od oltára.
Sprvu bolo ťažko, kým sa nepocvičil. No pomaly vžil sa do všetkých povinností. Dnes je už, ani čo by sa bol k tejto hodnosti narodil. Tá vážnosť, s akou ide za oltár! Ba i za oltárom sa vážne pohybuje, a predsa vie, že ho tam nikto nevidí. Berie zvonček na dlhej tyčke, on sám ju pomaľoval krásnymi figúrami. Cengá akoby len očistom, ale to tiež má svoj účel. V lavici naľavo, kde sedí kurátor, presbyterstvo a richtár, všeobecný pohyb. A Miklúš kráča práve k nim a nadkladá zvonček všetkým rad-porad. A nikto nečaká, aby Miklúš dva razy zacengal. Každý hádže svoj šart do zvončeka.
Veru nemalá sláva! Richtár Priesada so závisťou hľadí na ňu. 'Akú má košeľu!' A prezerá krásne vyšívané rukávy na Miklúšovej košeli. 'I ja som mladý ženáč, jeho vrstovník, a nemám takej. No Žofia je žena! Moja Mara by ju nevyštepila, čo by jej dukáty platil. Ej, to je žena!' A Miklúš, ani čo by richtárovi napriek, povytiahol rukávy spod haleny a pýši sa nimi. 'Musím ja byť kostolníkom - musím!'
Ostatní cirkevníci obdivujú Miklúša, ale mu nezávidia ako richtár. Ani jeden nemyslí na kostolníctvo. Kdeže by im merať sa s Miklúšom! Veď takého kostolníka nieto snáď v celej krajine, ani čajsi nebude.
Keď prešiel z povlače, vrátil sa dolu so zvončekom, a to k ženám. A toto je iste najmilšia časť jeho nedeľnej roboty. Staré ženy, nevesty, ešte i dievky obdivujú jeho rukávy. Rady by tak štepiť, ale žiadna si netrúfa. Kdeže, kostolníkova Žofia! Tá má čosi pri sebe - možno, porobenina; s dobrým to nebude, taká utešená robota! A Miklúš vie, čomu sa čudujú; vie, komu za to ďakovať. A preto i pozrie časom ta ku stĺpu, na tú driečnu nevestu, v čepci bielom, tuho vykrochmálenom. Ona stopuje každý jeho pohyb, ale tiež len ukradomky; rastie nad jeho slávou. Lebo to je jeho Žofia. Iba keď jej nadkladá zvonček, tak sa ukazuje, akoby ju ani neznal. Tak to vyžaduje prísna etiketa.
Mešec naplnený, červencami, a nebodaj i gombičkami, sňal a položil ho na cínovú misku pri oltári. A už zas sedí v svojej lavici.
'Má pekné čižmy, ani lakované!' závidí mu richtár Priesada. 'Keby ja vedel, od čoho sa tak svietia! I moje sta parádne, nebodaj drahšie, ale či sa chcú tak ligotať? A nech by svietili ako to slniečko - i tak mi je nič z nich. Nikto by ich nevidel. Či si bosý, či v krpcoch, alebo v kordovánkach, jeden čert: nohy máš pod lavicou. Musím byť kostolníkom - musím!'
A Miklúš zase vstal pod ostatným veršom tretej piesne. Vošiel do sakristie a vrátil sa s knihami, ktoré vyniesol na kazateľňu. Všetko hľadí naňho. Sám pán učiteľ sa vyklonili spoza organa a hľadia ku kazateľni. Žofia nehľadí už bokom, ale rovno na svojho muža. Jej sa vidí, že holubica, tam pod strieškou kazateľne, trepoce krídlami. A ono holubica je drevená a čo viac, pribitá o podnebie.
'Kto ho tak pekne strihá?' trápi sa richtár Priesada. 'Mňa ešte nikdy takto nepodstrihli: čo je toho za príčina? Musím byť kostolníkom - musím!'
Pán farár vystupujú na kazateľňu a Miklúš ide ku dverám a zatvára ich. Halena je prehodená iba; široká mosadzná sponka sa skveje a spočíva na modrej kosičke s červenými strapci, ovinutej okolo hrdla. Jej konce visia voľne po prsiach, odrážajú sa nádherne od bielej košele a hustého radu gombičiek na sviatočnom kabátku. Ženy i chlapi neraz obdivovali túto hru farieb, i dnes nevedia sa načudovať.
'Žena ho richtuje,' húta pán richtár Priesada. 'To je žena - zlatom by ju odvážil!' A jeho oči vyrážajú akúsi hlbokú melanchóliu. 'Ej, keby moja Mara... No, musím byť kostolníkom - musím!'
A ešte len vo výročné slávnosti, keď tak... Načo opisovať ďalej? Ktoré pero by to opísalo? A keby i opísalo, richtár Priesada zožieral by si ešte väčšmi srdce, ktoré tak piští za hodnosťou Miklúšovou. Ba, možno, sám pán učiteľ banovali by, že sú učiteľom a nie vetornickým kostolníkom.

2

Richtár Priesada závidí Miklúšovu slávu. Ale iba slávu a - ženu. Iné nemá mu čo závidieť. Je dobrý gazda, otec mu poručil pekný majetok. I bohate sa oženil a pri richtárstve, čo zriedka sa stáva, dobre sa zagazdoval. Kto má bohatstvo, hľadá slávu a pôžitky. Preto kostolníkovi závidel. Že i jemu závidia, s nepokojom hľadia na vzrast bohatstva a moci, to vie veľmi dobre, ale si nepripúšťa k srdcu. Závidia mu, ako každému, kto sa vzmáha. Vie, že vo Vetorniciach sú len takí ľudia ako inde pod slncom: mocného nenávidia, slabého bijú. Ale jeho sa i boja, je človek nebezpečný. Na vojne a pri úrade priučil sa všakovým spádom. Koho chce, toho donesie ľahko do galiby. Podaktorí hlavaji dostali takú príučku od neho, že skrotli ako jahniatka. Je teda v dedine veľký potentát.
Jeden jediný človek sa ho nebojí; náš Miklúš. Sú vrstovníci, i dobrí kamaráti. Ani divná hra osudu nemohla ich rozdvojiť. Divná, veď richtár kedysi mal sa okolo Žofie. Neminulo listu, čo z vojny písaval, aby ju nebol pozdravil sto a tisíc ráz. Všakovak prosil, sľuboval, aby čakala, kým zoblečie mundúr a vráti sa do dediny. Žofia čakala, hoc triafalo sa jej dosť šťastia. Priesada prišiel z vojny, mali sa už konať ohlášky: tu umrel bohatý Jano Fojtko. Po ňom zostala bohatá, bezdetná vdova. Priesada sa utiahol razom od Žofie a zaliečal sa obstarnej vdove. Tá verila, i vydala sa zaňho. A mohol jej byť poľahky synom. Žofia šla za Miklúša, ktorého predtým len málo znala; veď nikdy nebola by sa nazdala, že Miklúš stane sa jej mužom.
A bolo všetko dobre. V dedine láska málo prichádzava do spomienky. Múdri rodičia hľadia najviac, či sa zem so zemou sníme, a skoro nikdy na to, či sa srdcia mladých tiež sňali. A pritom všetkom zriedka pritrafí sa - čo zlého. Mladí privyknú, prikvačia ich všakové starosti a srdce vychladne, alebo naplní sa inými citmi. Tak i teraz. Miklúš a Žofia boli celkom spokojní; Žofia zabudla, že kedysi mala sa stať Priesadovou.
Ale tu ešte v lete Miklúš začne badať, že Priesada sa mu akosi veľmi podkladá, i do domu chodieva. Miklúš ani nešípil, kde Priesada bije. Len Žofia akoby sa trochu menila, akoby bola zjašená, nie sama svoja. Miklúš hútal všakovak, čo sa Žofii robí, ale nemohol nijako prísť na pravý koreň. No teraz podjeseň vysvetlilo sa všetko.
Šiel z kosenia a nedalo mu, aby obišiel ženu, ktorá hrabala ovos pod horicou. Domov by bolo včas, a darmo je, hanba-nehanba: za ženou mu bolo clivo; od rána ju nevidel. Aspoň z horice pozrie, čo tam robí; alebo zrečie sa, že treba snopy viazať: hoci ovsu neškodilo by tak v hrstiach poležať cez zajtra, keď je i tak ešte živý a pohoda znamenitá. Ale šiel. Pretrel sa húštinou a kríkmi, i zastal na pokraji, odkiaľ bol rozhľad na všetky strany. Tam pod medzou na záhone hrabala jeho Žofia. Ale nie sama! Pri nej stál Priesada. Bolo zreteľne vidno, ako má klobúk hodený nad ucho a opiera sa o hrable.
'Čo tam chce? Čo má s mojou ženou? Čo tu postáva?' A cítil, ani čo by ho dačo bodlo.
Celý roj podivných myšlienok snoval sa mu hlavou. Keby to bol iný chlap, ani by sa neozrel. Ale tu Priesada, starý vohľač Žofin. Či to môže byť dačo dobrého? Ej, nič dobrého nevykvitne z takýchto schôdzok. A ten úsmev, to protivné kývanie nohou! Nepočuť ani slova, čo hovoria, ale snadno domyslieť. Načo tam slová, kde hovorí tak jasne to skryté údolie, táto samota i ten temný, tajomný šumot borovíc...
'Je toto po prvý raz, či nie?' Bol by dal sivé voly, keby mu bol vedel dakto zodpovedať tú otázku. A za ňou hrnuli sa iné. 'Čo robiť? Tu čakať, dívať sa na nich a strpieť všetko? A či ísť k nim, aby ma vysmieval, že bojím sa o ňu?' Nevedel, čo si počať. 'Keby bola dobrá, či by sa s ním púšťala do reči? Veď by ho odprášila, tak ako on ju vtedy nechal. A ešte s ním hovorí a počúva ho. Čo mám robiť - čo?...'
Hanbil sa sám pred sebou. Ako mrzko je to všetko, všetko. Žofia, že má tajné schôdzky; lakomý richtár, že najprv vzal bohatstvo, a teraz hľadá kratochvíľu. I on sám, že tu stojí, nemôže predstúpiť pred ňu, ale ju špehuje ani zlodeja. Keby ho tu dakto videl, aké reči by skrsli v dedine! No, nečuť tu nikoho, iba čo borovice šumia, kolísané teplým vetríkom.
Zrazu sa strhol. Každá žilka sa vypäla v ňom. Ani strelec, keď mu divina ide na mušku. Priesada sa prikráda k Žofii. Ona akoby ho nevidela. Chytá ju za rameno, ťahá k sebe. Ona sa bráni, ale čo to za obrana! Neodsotí ho, aby sa za ním sprášilo. Bráni sa, akoby mala údy z olova. Dá sa mu držať okolo hrdla a pozerať si rovno, rovno do očí...
Miklúš prestal rozvažovať. Videl ženu, počul jej mdlé výkriky. Pustil sa ako víchor od horice k záhonu. V pravej ruke vykovaná kosa, slnce si na nej pohráva a ihrá ako na zrkadle. Nevidí nič, len ženu na záhone a pri nej cudzieho muža.
"Čo tu chceš, nehanbíš sa?" To bolo všetko, čo povedala. Ostatne, nech hovorí ona, čo chce, Priesada sa nepohne. On nečuje, nerozumie, čo mu hovorí. Ako spitý pozerá na ňu. Vtom sa ona obráti a skríkne. V jej výkriku bol vyrazený úžas i strach. Ako by nie: muž s kosou! Zdal sa jej ako anjel-mstiteľ s ohnivým mečom. Veď aký je - nemožno ho poznať. Ten pohľad desný! V ňom stálo, že hotový je dokončiť razom túto nečistú vec. Ruka s kosou hotová k strašnej práci. Sám Priesada, chlap pevný, vojak, zbledol. Videl, že ide sa stať čosi hrozného, o čom sa bude roky a roky rozprávať. Srdce sa mu stislo a prestalo biť. Ruka s hrabľami mimovoľne sa zdvihla a on - ustúpil.
A tu prekvapenie! Kosa leží na strnisku, vedľa nej Miklúš vystretý, nad ním stojí Žofia.
Do cesty mu vstúpila Žofia; Miklúš sa potkol, padol celou ťarchou tela na strnisko, ako keď sa zrúti ťažká klada. Priesada bol spasený. Bežal ako bez rozumu; vlasy sa mu ježili.
"Ja ho zabijem, zabijem!" kričí Miklúš a berie sa zo zeme. Rovno za Priesadom, ale kosa zostala na strnisku. Zabudol ju v tom rozčúlení. Žofia si vydýchla; s istou zvedavosťou hľadí, čo sa ide robiť.
Miklúš dolapil richtára: chytil ho za kabátik a košeľu od chrbta. A tu leží Priesada horeznačky a Miklúš mu kľačí na prsiach. Oči mu horia, gamby sa trasú. Má ho pod sebou, cíti jeho ťažký dych pod kolenom. Má ho celky v rukách, tak úplne, že Priesada neodváži sa ani brániť. Čaká so smrteľným chladom, čo bude nasledovať. A tu Miklúš je ako bezbranný. Nezná, čo Priesadovi urobiť. "Čo ti spraviť - povedz, čo ti spraviť?" kričí naňho. No ten mlčí, ani sa nehne. Keby sa aspoň bránil, tu by vzkypel Miklúš novým hnevom; ale proti bezbrannému, pokorenému je bezbranný. "No, povedz, čo ti spraviť?" kričí naň znova.
"A čo máš so mnou? Chceš sa biť?" pýtal sa Priesada tupým hlasom. Miklúš sa zahanbil. On aký je rozpajedený: a tento tu pod jeho kolenom pýta sa: chceš sa biť? To je prvé slovo všetkých, ktorí už dostali, alebo majú dostať. Prvá fráza premožených. Čo má ozaj s ním urobiť; s ním, ktorý sa nechce, nemôže biť? Vstal a pustil Priesadu. Hanbil sa, akoby on bol premožený, keď ho videl teperiť sa zo zeme.
Za chrbtom ozval sa mu jasný, veselý smiech Žofie.
"Ľaľa, kabát má rozdrapený i košeľu!"
A vskutku Priesadov chrbát bol holý. Priesada pozrel na Žofiu s hnevom a opovržením. Jej smiech a slová urazili ho viac než to, že na prsiach mu kľačal Miklúš. Radšej by volil smrť než hanbu, že ho ona vysmiala.
Pobral sa dolu stráňou a viac sa ani neobzrel.

3

Žofia s mužom vracala sa na záhon. Kráčala popri ňom a nemohla sa smiechu zdržať. Pozrela na muža, či i on sa nesmeje. Jeho tvár bola vážna, alebo skôr chladná. Zvážnela i ona, zatíchla.
"A ty sa hneváš?" pýtala sa po čase. Bázeň, alebo aspoň neistota ozývala sa z jej hlasu.
Neodpovedal.
"A čo sa na mňa hneváš? Či som ja vina?" Prvý raz sa prihodilo, že jej nedal odpovede. Naraz sa jej stalo akosi smutno. "A či si myslíš, že som ho volala?"
"Čo viem, to viem; videl som na vlastné oči!" odpovedal jej spurno. Nebola by pomyslela, že i tak vie hovoriť. "Teraz mi daj pokoj. Nejde mi do zhovôrky."
Zasekla zuby, slzy tisli sa jej do očí. Istý stud ozval sa v nej, že ju tak surovo, spurno odbavil. 'Ako ma okríkol; vidno, za nič ma nemá...' Šla k práci a hrabala náruživé, akoby práca bola jediná útecha. Pozrela naň bokom; bol chladný, vážny, zamyslený. Vzdychlo sa jej.
Schválne mu znášala snopy, keď staval kríže. Prešla popri ňom neraz; čakala, kedy ju osloví. Mlčal, ani nepozrel na ňu. A indy ako bývalo! Ako ju vyhľadával, ako striehol na každé slovo od nej!
Bez slova sa vracali domov. Ona bála sa prihovoriť, trebárs kráčala popri ňom; on akoby jej ani nebolo. 'Už je koniec; nikdy nebudeme, ako sme boli. Čo ja budem robiť, hriešna stvora?'
Mali vojsť práve do dediny, keď on zrazu povedal: "Aby vás viac nenašiel, to ti povedám. Zle sa porobí!" Jeho tvrdé slová, povedané tak bez prípravy, ohlušili ju.
"Ja som ho nevolala!" odpovedala po chvíli.
"Iba to chybí, iba to!" A zaškrípal zubmi. "Toto nie je zábava, ako keď sa deti hrajú o muža a ženu. Toto je veľká vec."
"Ja som nič neurobila," bránila sa žena.
"Vari banuješ, že som sa tam naďapil?" riekol ostro, že ju tie slová šibali až do duše. Jeho oko s výsmechom oprelo sa jej o tvár.
"A čo si ty myslíš?" vykríkla. "Hanba ti, Miklúš, hanba!" Jej líca sa poliali rumencom, možno od hnevu, možno od hanby.
"Toto si myslím: našiel som pri tebe cudzieho muža. Ak to urobíš ešte raz..." Zamĺkol.
"A čo takého vieš do mňa? Povedz, ak vieš!" Hľadela mu rovno do tváre; vidno, že sa ho nebojí. "Kto sa ťa bojí? Ja sa ťa nebojím, chvalabohu."
"Ostrihám ťa - uvidíš!"
Žofia obzrela sa dookola. Či dakto nenačúva; či dakto nepočul, čím jej hrozí muž. Ostrihať! Čo ešte môže stratiť žena, keď jej odoberú ozdobu, znamenie počestnosti? Mlčala. Kde by našla slová na takúto urážku?
Vošla do komory, zavrela sa v nej a plakala. 'Mať moja, mať moja - čo mám robiť? Koho sa mám poradiť, keď už nemám nikoho - ja opustená stvora! Ku komu sa obrátiť, keď on takto...' A rozpomienka na nebohú mater akosi poľahčila ťarchu, pod ktorou stenalo srdce. Už dobre mrkalo, keď precitla z toho tupého bôľu a či omámenia. Vošla do izby, tá bola pustá; vyšla na dvor, nikoho v ňom nevidno. Prišlo jej razom clivo ako každému, kto osamel. 'Opustená, opustená - ja nešťastná žena!'
Kde sa podel Miklúš, nevedela. Iste dakam vyšiel a vráti sa len na večeru. Do tých čias možno hnev ho prejde a splní sa slovo: "Slnce nezapadaj..." Bola hotová zabudnúť na všetko, len nech sa on vráti a ukáže trochu starej lásky. Prichystala večeru, lepšiu než kedykoľvek indy. Nedotkla sa jej; čakala, kým príde. No večera vystydla, a pahreba pod kozubom pripadla páperovitým popolom - v izbe sa stala tma: Miklúša nič.
Uložila sa do postele - no kdeže tu sen? Uletel ďaleko, miesto neho prikvačila ju mučivá skutočnosť, i mátohy, vytvorené vzbúrenou fantáziou! 'Mamička moja - čo ja budem robiť opustená? Ja vám tu nebudem. Prečo si ma, prečo i ty opustila: kto ma teraz už pritúli, opustenú stvoru!' Nebola to dajaká búrlivá bolesť, ale tichá, krotká. Rozpomienka na mater ju zošľachtila.
A razom padol i lúč útechy do srdca! 'Či by ťa spomínala, mamička moja, keby bola taká, ako sa nazdávajú? Ty vidíš, že som nie vina. Ach, keby si mu mohla dotvrdiť; keby videl, ako mi utŕhal bez príčiny! Prišiel by, prišel a odpytoval...' A tu vykúzlil sa jej krásny obraz pred oči. On prichádza, odprosuje, oko jeho žiari tou láskou i nehou ako predtým. Ona odpúšťa, zmierenie dokonalé zavíta do ich hniezda.
S tým obrazom sa i prebudila. Bolo jej veselo na duši. Videla jasne, že táto roztržka nesmie trvať dlho: nemôže rásť, ale musí prestať. Veď Miklúš musí uznať, že nemal pravdu; musí urobiť aspoň prvý krok. Čakala, chodila popri ňom, podávala mu príležitosť. 'Ako by mu bolo ľahko napraviť všetko - len slovíčko, jedno slovíčko!' Ale darmo čakala za slovíčkom. Neprehovoril slova, ani nepozrel na ňu.
Bol chladný, vážny a nespokojný. Včera bol celý večer u žida, v spoločnosti, ktorá sa mu protivila. A predsa tam zostal i po polnoci. Uchýlil sa na cestu bezbožných. To ho mrzelo, preto okúňal sa pred ženou. Ťažko mu bolo pozrieť jej do očí.
V Žofii nádej klesala. Prešiel deň a Miklúš ju obchádzal. Ako mu poľahčovala, na polcesty mu šla oproti, a on - nič. Zahanbila sa sama pred sebou. Hľadela sa tiež obrniť pancierom ľahostajnosti. Sprvu to šlo ťažko, pozdejšie privykla k tomuto novému poriadku.
Tak u Miklúša rozložil sa v domácnosti pokoj; no nie ten milý, ktorý ľudí spojuje, jedného k druhému púta, ale pokoj mŕtvy, pod ktorým kvety duše usychajú a hynú.
Richtár Priesada tiež sa upokojil; ale iba naoko. Duša dychtí po pomste. Urážka na záhone je mu vždy pred očami. Nezabudol na výsmešný výraz v tvári Žofinej. Ten ho najväčšmi sužuje, nedá mu pokoja. 'Ja vás naučím, budete spomínať.'
Ale ako pristúpiť k Miklúšovi? Dáva si pozor, s úradmi nemá do činenia. Je nezraniteľný.
A predsa vystriehol richtár čas k pomste. Ranil Miklúša tam, kde bolo najcitlivejšie.
Jednému gazdovi kôň vyničel. Vyviezol ho za dedinu, mal ho tam zakopať. Ale kože bolo mu ľúto. Zavolal si pomoc a večer pri lampáši stiahol ju z koňa. Medzi pomáhačov zamiešal sa i kostolník Miklúš; zvábili ho noví kamaráti. Nad tým by sa nikto nebol pozastavil, nech nevzkrsne o tom pesnička; tá znela:

Máme my fajn kostolníka,
odrie koňa bez nožíka,
kožu tak do zubov chytí,
ani mu Cigáň nechytí.
Máme kostolníka truľa;
keď vám odkape kobuľa,
nevolajte k nej Cigáňa,
Miklúš jej zuby vyráňa.
Za obriadok pláca malá:
kopytá a funtík sala.
Salo bude na zápražku,
kopytá uvarí v hrášku;
bude mať veľkú hostinu,
kým sa kopytá neminú.
Z drobov nadeje klbásy,
sadlom si vymastí vlasy.
A keď stučnie z toho kostu,
berte Cigáňa spod mostu:
keď kostolník môž' byť šarha
a nik ho preto nekarhá,
nech je Cigáň kostolníkom,
nech tam sedí za spevníkom.
Aj tak kostol vetornický
vyšiel už na posmech lidský.

Kto bol piesne pôvodcom, nepovedal nikto. Miklúš dobre tušil, kde sa zrodila. Našla sa v kostole, a to v lavici mládencov. Chlapi ju doniesli domov a ešte v tú nedeľu sa spievala.
Miklúš čušal, ale sa i bál. Keby sa to donieslo pánu farárovi do uší! Konečne sa uspokojil, lebo celá vec pomaly akoby zaspala.
Ale Priesada nezaspal, len mlčal. Iba raz, keď výbor obecný sedel pri skleničke, richtár začal: "U nás je veľká sebevoľa: i po hlavách si dáme tancovať."
Všetci boli zarazení týmto divným úvodom. Pýtali sa:
"Nuž?"
"Hľa, Miklúš čo vyparatil: a čo mu je? Nič!"
"Veď nič nevyparatil!" zastal sa ktorýsi výborník. "Čože by mu malo byť?"
"Odrieť koňa, to je nič?" zvolal richtár nahnevaný. "Hoden je ten do svojich rúk posvätenú nádobu chytiť? Alebo bude farára obliekať! Ja si mívam, že ten nemá charakter za kostolníka."
"No, nemal to robiť, akokoľvek je - ale nemal," ohlásil sa boženík. "Nerečiem barana, alebo ovcu - ale koňa, no - akokoľvek, ale..." Zamĺkol, ale na znak neľúbosti krútil hlavou.
"A čože robil? Nerobil! Planí ľudia vymysleli," bránil ho výborník.
"A veršíky len tak sa spravili?" horlil richtár. "To nám je veľká hanba, lebo v druhých dedinách ich už spievajú. V piatok som bol v slúžnovstve, tam mi ich spievali richtári. Hanbil som sa, verte mi!"
"A už to na nás prischne, ja vidím, lebo akokoľvek, nuž..." A boženík zas krútil hlavou.
"A čože mu spravíte?" volal výborník.
"Zhodiť ho!" riekol richtár smelo.
Všetci zatíchli. Tento náhly obrat veľmi ich prekvapil.
"A kde vezmeme kostolníka?" pýtali sa po chvíli.
"Nepôjdeme do druhej dediny požičiavať. Už len dakoho nájdeme..."
Z tejto porady vyšlo pred pána farára písmo. Miklúš má poškvrnené ruky, nemôže byť kostolníkom. Škoda, že ten dokument vytratil sa z archívu cirkvi vetornickej a nemôže byť tu pripojený.
Po dedine sa roznieslo, čo sa ide s Miklúšom robiť. Každý nahliadol, že Miklúš je nemožný. Sám pán farár sa rozhodli prepustiť ho zo služby. Bolo im dosť ľúto, bol človek súci. Prestieradlá, rúcho cirkevné držal v peknom poriadku. Prach nikde netrpel, stieral ho všade dlhým portvišom. Zaviedol i reformy daktoré a dosť rozumné. Sviece nesnímal zo svietnikov, keď ich zažíhal a vyhášal. Spravil si plechovú pokrývku, ktorou priklopil plameň. Na nej mal sviečočku, ktorou pohodlne zažíhal. I s vínom dosť svedomite šafáril, kdežto starý držal sa toho zákona: čo zvýši od oltára, služobníkovi bude, a za "služobníka" držal seba. V pečení oblátok mal tiež znamenitú zbehlosť. I výslužný je takto. Dovezie pánu farárovi z lúky seno alebo zbožie zo zemí. Nuž škoda ho, škoda! Ale zas na druhej strane: koňa odrieť je vec neslušná, k tomu sa to i hudí. Po Novom roku pôjde sa koledou. Ako vložia kúsok dačoho do úst, keď bude Miklúš z tej istej sviečkovice jesť, ba možno i palce z nej oblizovať? Nie, Miklúša nemožno ratovať. Musí padnúť. Tak sa rozhodli pán farár.
Na nedeľu po večierni zvolané bolo presbyterstvo, ktoré malo rozhodnúť o veci.
Miklúš by šiel radšej svetom, ako takúto hanbu. Hanbil sa ukázať na oči. Akože odbaví tú ostatnú nedeľu? Nie - nemôže ísť do kostola.
Ako odzvonilo sa druhý raz, vykradol sa z domu a dediny a šiel na stráň ukryť sa do krovia. Videl dedinu i kostol, i čo sa tam robí. Ako si zakladal v svojej službe: koľko mu podávala pôžitku a slávy! Dnes všetko stratené. Iný bude zvonček nosiť, na kazateľňu chodiť, dvere zatvárať. On bude sedieť dakde v kúte a tešiť sa, ak ho nik nevidí. Ako odvykne od služby, ktorá mu k srdcu prirástla?
Ľudia šli do kostola. Pred kostolom na pažiti zastávajú, delia sa na krúžky - tam chlapi, tu mládenci, hen ženy, zas nevesty, inde dievky. Iste sa radia, alebo smiešia. Ba či jeho nespomínajú - potupu a hanbu, čo naňho čaká! Zvonia tretí raz. Ľudia sa vrhli do chrámu a zvony vyzváňajú tak smutno, akoby k pohrebu.
Bol by skočil a letel do chrámu, pripojil sa k húfu veriacich. No nesmie, nemôže. Poznačený je ani prašivá ovca, vytvorená z košiara. Idú už i pán farár; sami. Iste myslia, kde je kostolník Miklúš. Kedysi on kráčaval pri ich boku, oddnes nebude. Pána farára nevidno, sú v kostole. Teraz povstal celý kostol, kým prejdú do sakristie. Indy on kráčaval za nimi. Z toho povstania z miesta i jemu patrila aspoň malá čiastka. Od terajška inému.
Sklonil tvár do dlaní a oddal sa svojmu žiaľu. Keby sa mal aspoň komu vytúžiť, keby žena bola iná. Ale takto on sám, sám musí znášať tento ťažký kríž.
Žofia nevedela dlho, čo sa robí. Muž jej nepovedal, a medzi ľudí čajsi nechodila. V piatok pred osudnou nedeľou zvedela od susedy, čo sa ide stať. Pochopila, prečo je Miklúš po tieto dni taký smutný, zamyslený. Bolo jej ho ľúto. Kde by nie, keď vidí, že mu hrozí taká potupa. A veď i jej sa to týka. Ako by sa mohla radovať? Šípila, od koho to všetko pochodí. Zobrala sa k richtárovi. Keby mohla tak oratovať muža a ten sa dozvedel! Táto myšlienka jej dodala sily a odhodlanosti. Bola by šla nie pred richtára, ale i pred cisára!
"Ľaľa - nevídaní hostia!" zvolal richtár a oko mu zažiarilo. "Predsa si ma prišla navštíviť. Len čo si mi doniesla?"
"Veď viete, richtár, v čom sme. Viete, ako som pochodila pre vás. Od tých čias je medzi nami hriech..."
"Čo nepovieš!" divil sa richtár. "A to ešte pre mňa! Taký pár chýrny ste sa sňali: ty a on, a tu vraj hriech. Veď ja nechodím za tebou: kdeže by ja za takou, takou veľkomožnou. A tu vraj hriech!"
"Ja nepovedám; to sa už nemôže napraviť, čo sa vtedy porobilo." Pery sa jej zatriasli a do oka vkradla sa slza. Musela pomlčať, aby sa zozbierala. "Ja som len prišla," pokračovala pevným hlasom, "aby ste môjho muža celkom tak nevykynožili pre toho koňa. Ľudia horšie porobia, a nerobí sa to s nimi."
"Ale nie sú kostolníkmi a - chýrnymi. Keby to bol dakto iný, ale vychýrený kostolník vetornický! Kto mu teraz už spomôže?"
"Vy môžte, keby ste chceli. Veď ja viem, od koho to vyšlo. Utíšte dedinu!"
Povedala to tak pekne, jej slová ho tak šteklili, že sa musel premáhať. Ani nepozrel na ňu. Bál sa, že bude tak, alebo horšie ešte, ako tam pod medzou. A on nechce sa s ňou zapletať, radšej sa prihotuje na pomstu.
"To že ako odo mňa vyšlo?" usmial sa Priesada a pomlčal. Oko mu blúdilo po stene. "Nuž dobre, odo mňa. Prečo som to urobil, sama vieš najlepšie. Vieš, vtedy, keď si sa tak smiala?" A tu pozrel na ňu prísne alebo skôr s hnevom. "Vtedy som sa zjedal, bol by si hneď dačo urobil. Nie, Ďuro, nenáhli sa - tak som si myslel. Kedysi tí budú sa zjedať a ty smiať. A tu sme - už sme doma!"
"A čo máte z toho?"
"To, že tvoj muž nebude kostolníkom, ale dakto iný." To "dakto iný" povedal tak, že hneď uhádla, kto to má byť.
"Tak vy nechcete, ani keď vás prosím! Viete, čo ste vtedy povedali?" A po tvári Žofinej rozliala sa červeň. Vidno, že jej je ľúto, že to slovo z úst vypustila.
Richtár sa rozohnil. Bol veľmi rozobratý. "To bolo vtedy - vtedy som sľuboval, i bol by držal slovo. Ale ty si ma klamala, zaviedla si ma a potom vysmiala ako dákeho blázna. Oklamať sa už nedáme, nie!" Bolo vidno, ako mu dobre padlo povedať toto Žofii. "Tvoj muž môže kostolníctvo len prežehnať..."
Žofia sa vrátila domov, istá, že muž vypadne zo služby. Richtár lipne za ňou a obdrží ju.
A richtár skutočne dosiahol svojho cieľa prvej, než sám trúfal. Kostolníka nebolo v kostole, pán farár vyzvali richtára, aby ho zastupoval.
"Už bude on, istý on," hovorili si ženy. "Pán farár jeho budú chcieť." Boli by dačo proti tomu riekli, ale predsa okúňali sa. A richtár vykračoval si tak hrdo, akoby mal istotu na dlani. No ako vynášal knihy na kazateľňu, potkol sa na samom vrchnom schodíku. Skoro spadol i s knihami z kazateľne.
"Bůh se pyšným protiví!" pomysleli si ženičky.
Presbyterstvo po večierni sa zišlo, radilo i rozišlo. Ženičkám richtár sa nepopáčil pre tú veľkú pýchu. Prišlo im ľúto za Miklúšom: presbyterky naložili mužom, aby zastávali Miklúša. Nuž a také inštrukcie tuho sa plnievajú. Predvolali svedkov; svedkovia dokázali, že Miklúš nedotkol sa koňa, ale iba svietil lampášom. To ho zachránilo.
Keď presbyteri odchádzali z fary, pán farár zadržali Miklúša.
"Nepáčiš sa mi: nie si taký, ako si býval iné časy. Veď si ty za mládenectva nechodieval do krčmy, a teraz, mladý ženáč, vraj veľmi husto navštevuješ krčmu. Čo je to?"
Miklúš sklopil oči, lebo sa ľakal prenikavého pohľadu pána farárovho. Pán farár mu pohrozil prstom.
"Maj sa na pozore: diabol-pokušiteľ obchádza, abys' neupadol!"
Miklúš odišiel pohrúžený vo vážne myšlienky.

4

Zavítala zima so všetkými pôžitky a neresťami. Bolo jej akosi náhlo: v druhej polovici novembra pokryla naširoko-ďaleko čerstvým snehom prírodu. Nato nasledovali tuhé mrazy, gazdovia vyťahovali sánky spod všakového haraburdia v kôlňach. Panskí kočiši vešali na kone zimušné šíry s veselými hrkálkami. Po ráne ozval sa neraz dedinou známy kvikot, ktorým vykŕmená tuška oznamovala, že sa sťahuje z chlieva do koryta. Chlapci po škole vychádzali so sánkami za dedinu a spúšťali sa po snehu dolu kopcom.
Ej, má zima svoje krásy, a aké!
Chyba je, že malý Antuš mal celkom inú mienku o zime: nepriaznivú. Keby Vianoce mohol preložiť na leto, iste by ju vytrel nadobro z kalendára. Nie div; malý Antuš nie je básnik, ale iba mendík vetornickej cirkvi. On na zimu hľadí ako na veľkú nepriateľku. A to zvlášte, keď tak navalí snehu po pás, že ťažko je premetať chodník od fary do kostola. Neraz si fúkne za nechty, kým sa prerobí tými závejmi až po kostolné dvere. I zaplače si, ak zima väčšmi doráža naňho. Nuž chlapec je on inakší ako iní. Je z panskejšej krvi, má tenšiu kožu; zima skôr mu pristúpi, než dedinským zurvalcom. Jeho otec je čižmár dedinský a synátora dal na mendíctvo, aby vopred privykal regule.
Zavítal advent. Hneď ráno v prvú nedeľu adventnú mala byť spoveď. Napadlo zas mnoho snehu a chudák Antuš skoro od svitu trápil sa pri ňom. Dlho, dlho znášal zimu, ale ako mu za nechty zašla, hodil vejačku a nariekal pri kostole.
"Čo ti je, chlapče?" pýtali sa ho ženy, ktoré práve šli do kostola.
"Ju-u-uj! Za nechty mi za-a-ašlo!" vyspevoval Antuš.
Ženičky ho ľutovali, lebo zima bola nie malá. Vietor fúkal od Poľskej, ani čo by rezal. "Nebožiatko - malé ako päsť a takto ho vädia."
"Mohol by ho otec odmeniť... Ale nemá Boha pri sebe, keď ho takto... Nebožiatko. Zaslúžený je ten chlebíček. Môj syn, čo ti dakto nepríde pomôcť?" pýtala sa kurátorka.
"Keď majú robotu," žaloval sa Antuš.
"Mali by ho odmeniť, mali!" povrávali si ženy.
"Najlepšie Miklúšovi," ozval sa im za chrbtom richtár. Práve sa nadaril k rozhovoru a hneď mu dal iný obrat. "Tomu je dobre! Má kožuch, halenu a kapce, že z pece by skočil do nich. Ešte i rukavice má na rukách. Len toť šiel do fary a vypeká sa pri peci."
"Hja, dokonalý má oblek," prisviedčali ženy.
"Či by mu koruna odpadla, keby on premetal ten chodník?" pokračoval richtár, akoby len tak mimochodom. "Sťa kde mu meškať: či vo fare pri peci a či tu pri chodníku..."
"Mohol by, mohol, keby chcel."
"Hja, ten je z tých, čo sa ponúknu, lebo domyslia! Tomu iba keď sa rozkáže," riekol richtár.
"A čo mu nerozkážete?" zamiešala sa kurátorka.
"Ale tomu? To je väčší pán, ako my všetci i s vaším kurátorom."
Vošli do kostola. Pod spoveďou posudzovali ženy oblek Miklúšov. Zdalo sa im, že to hriech nosiť taký oblek a neprehadzovať chodníky. Vrátili sa domov a rozprávali, čo by mal kostolník robiť. Sama kurátorka sa podobrala, že uvedie túto reformu do života. Na priadkach nakriatla presbyterky, presbyterky nakriatli mužov a v najbližšom presbyterskom zasadnutí kurátor Jurák predniesol ženin návrh. Zapáčil sa, lebo nestál žiadne nákladky, iba kostolníkovi naručiť. I predvolali ho raz a oznámili, čo čaká ho za povinnosť.
Miklúš bol prekvapený: nemal ani potuchy, čo sa strojí proti nemu. Ale ako videl richtára, ten úsmev na jeho tvári, pochopil, kto je všetkého fundátor. Nech ho tu nevidí, zaďakuje zo služby, ku ktorej mu taký nespravodlivý dôvažok dali, bez jeho vedomia. Ale videl, ako richtár strežie za tým slovom, a vopred sa raduje a hotuje vsadnúť do lavice kostolníckej. Zasmútil a - pristal.
'Ale by ma nedbal vyštuchať - uvidíme, kto sa dá. Keby bol dakto súci na toto, ale on by obdržal, on. Počkaj, si počkaj!'
Čo ako, ale toto bolo moc naňho. Nie tá robota, ale tá istota, že on to robí; on, ktorý mu i domácnosť pomútil! Ako sa mu zmenila, spustla celá. Veď ho už ani doma neteší. Žena, smutná, mlčanlivá, v jednom kúte a on tiež zamosúrený v druhom kúte. Ani úrad ho už neteší. Vďačne by ho prepustil, vďačne, keby mohol.
Panovali tuhé vetry, narobili cez noc závejov, on ich musel premetať. A keby to raz do týždňa, ale tri razy: v nedeľu, utorok a vo štvrtok. Vo Vetorniciach bývali roráty v utorok a štvrtok. Musel vstať veľmi do dňa, aby chodník pred šiestou bol premetený. Obľahčoval si, ako vedel. Spravil si širokú lopatu, práca mu šla dosť sporo ňou. Ale nemal z nej potechy, lebo sa mu zdalo, že richtár stojí mu nad hlavou a rozkazuje, a tá myšlienka mu nedala pokoja.
A dnes je zvlášte smutný. Zajtra má mena, Miklúša. Zasvätí ho tým, že vstane do dňa a pôjde zas prehadzovať chodník. Sneží od rána a iste bude celú noc. Pritom je tak smutne. Pomaly zabudne i hovoriť: nemá s kým stratiť slova.
Pozrel bokom na Žofiu. 'Ba keď nezunuje tak mlčať!' podivil sa. 'Iná by sa nezdržala, a táto... Tiež mi čerti posvietili tak naskočiť na ňu. A kto by sa bol nazdal, že ju tam nájdeš s takým...' Pozrel znovu na ňu. 'Ba či sa to hnevá, či čo robí?' A nad tým lámal si dlho hlavu. Ona pobadala, že ju muž pozoruje: nemohla sa zdržať, musela v tú stranu pozrieť. Zraky sa im stretli. Len malý okamih, ale predsa čítali v nich oba, že hnev je preč. Žofia sa zapýrila až po uši; ani za dievoctva sa tak nezahanbila.
'Čože sa mu robí, že predsa pozrel na mňa!' podivila sa. 'Vari sa ide dáky zázrak urobiť!' Ale sedela ticho a neodtrhla oči od kúdele, na ktorej mala nadetý ľan.
'A švárna je tá Žofia,' myslel si Miklúš. 'Červená ani pivónia. Mal sa na čo upriamiť ten diabol. Len či sa hnevá, keby ja vedel, a či nehnevá...'
Pred večerom mala Žofia prácu v sypárni. Bolo treba zaniesť jačmeň do mlyna. Miklúš zostal samotný v izbe.
'Nech sa čerti nadúvajú, a nie ja! Čo by jej tak urobil - čo?' Rozmýšľal dlhú chvíľu. V košíčku pri kozube zbadal asi šesť vretien ľanovej priadze. 'Ozaj, čo povie, keď jej priadzu pomotám?' Chytil motovidlo a premotával priadzu z vretien na motovidlo. Netrvalo dlho po ukončení roboty, keď vrátila sa Žofia.
Pekne vyzerala v bielom kožuchu. Šatka i kožuch pripadli snehom. Na mihalnici tiež triasol sa jemný páperík čerstvého snehu. No v okamihu sa roztopil.
Miklúš plietol svoju opálku a akoby nič, strúhal vážnu tvár. Ale v duchu sa smial, čo Žofia urobí, keď nájde vretená prázdne. Odbavili večeru dľa terajšieho zvyku: každý jedol osebe a jeden po druhom. Už navykli na ten divný spôsob, ktorý len spočiatku bol veľmi divný. Žofia zakrútila kúdeľ do šatky, odela si kožuch a šla po vretená do košíčka.
Zastala, rozmýšľala. Prekvapilo ju, že sú vretená prázdne. Mívala si, že plné dakto ukradol. 'Ale tu je moc prázdnych - čo je to? Musel ich dakto pomotať!' Spod povaly sňala motovidlo; čítala, koľko je pásem namotaných. O štyri viac než minule. 'On - on!' ozvalo sa jej v duši, srdce strepotalo. 'Ale ozaj on?' Pozrela v tú stranu - i on sa díval na ňu. Okolo úst prelietol jej úsmev.
'Smeje sa - predsa sa smeje!' tešil sa Miklúš. 'Ale by sa neprihovorila - iste má jazyk odhryznutý...'
Žofia sa náhlila. Akoby sa dačoho bála. Bolo jej tak nevoľno samotnej s ním. Keby bol dakto tretí tu, nešla by na piaď od neho: ale samotná - to jej je nemožno.
Miklúš zas chcel volať za ňou, aby nešla, aby tu zostala.
'Ach, čo, veď sa ona vráti...'
Dnešný večer mu bol nesmierne dlhý; nemal konca ako Gajdeľ. Myšlienky sa zapodievali Žofiou. 'Kým príde - to je celá večnosť!' Umienil si, že ju počká. Čo si ona počne, keď bude s ním sama, keď nebude môcť pred ním utiecť. Aby si čas ukrátil, vybral sa s opálkou k susedovi, ktorý mal lámavicu. Chorí ľudia nemávajú sna, môžu si pohovoriť. A zostal tam skoro do jedenástej. Keď myslel, že z priadok už idú, prišiel domov a ľahol si. Nezaspal, načúval.
Žofia prišla pred vráta a pozerá do oblokov. V nich tma. 'Už spí,' pomyslela si. 'Aspoň ma nepočuje.' Otvorila tíško dvierka, aby nevrzli; vkradla sa do dvora. Kúdeľ oprela o stenu a šla rovno do kôlne. Bolo skoro vidno od snehu, trebárs mesiac už zapadol. Sneh už nepadal; zdá sa, že do rána sa vyjasní a bude tuhý mráz.
V kôlni našla metlu a lopatu Miklúšovu. Ako vošla, tak tíško sa i vykradla. Ľahkým krokom spechala za farské humná a chytila sa do roboty.
'Čo povie, keď nájde chodník premetený?' A tu jej bolo tak veselo na duši. Dnes ráno si umienila, že Miklúša odmení. Bolo jej ho i ľúto, i chcela sa mu zalíškať. Azda ho tak udobrí. A ono v ten istý deň predvečerom on ju predbehol; ani čo by bol uhádol jej zámer. Bola si istá, že hnev zajtra alebo pozajtre s hanbou opustí ich chalupu. Vyhodia ho predo dvere na mráz - nech tam skrahne, aby nikdy viac neožil.
Ej, bola to veselá práca a ľahká. Bola zima, ale jej bolo teplo; bola tma - v jej duši bolo jasno; tam za kostolom cintorín, miesto žiaľu a smútku - jej je veselo, veselo. Hlásnik trúbil práve jednu, keď sa vracala do domu.
'Len nech sa nezobudí,' myslela si. 'Aby sa ani nenazdal, že som ho odmenila.' Prišla ku dvierkam, odchýlila ich opatrne a chcela sa vkradnúť ku kôlni. Ktosi ju chytil za rameno. "Jaj, bože!" vykríkla. "Ktože si?"
"Kde si bola?" ozval sa hlas mužov. Striasla sa; hlas bol prísny a chladný.
"A čo tu robíš?" pýtala sa ho.
"Kde sa túlaš po noci? Odkiaľ ideš?" Hlas zaznieval hrozive. "A či priadky bývajú i po polnoci?" Z otázky vyznieval zas výsmech. Práve tak ako po tej udalosti pod horicou. "No, nevieš hovoriť?"
"Kto by sa bol nazdal, že ťa tu napopáckam," začala Žofia. "Preto -"
"Mívala si, že spím!" vysmieval sa jej. "Dakedy je dobre i nespať, aspoň človek vidí kadečo."
"Nuž, vari si..."
"Vidí, ako žena pohodí o jedenástej kúdeľ a potom chodí po záletoch."
"Ja nie!" zvolala Žofia.
"No, už hej. Kde inde by si bola? Ja už vidím, že nechceš nosiť vlasy. A škoda prísť o ne, takto proti zime." Chytil ju za hlavu a strhol jej čepiec.
"Miklúš - nikde som nebola - nerob!" Držal jej v ruke vlasy, v druhej akoby videla nožnice. "Veď ja som bola pri kostole, sama. Uver mi, sama!" Za vlasy ju dosiaľ držal, ale druhá ruka bola pokojná. Trochu si oddýchla.
"Čos' tam hľadala sama? Nevedel som, že chodievaš na polnočnú..."
Pozdvihla lopatu a metlu. Na bielom snehu pobadal Miklúš ich kontúry; ale nevedel, čo to. "Chodník som premetávala. Chcela som ťa odmeniť." Hlas sa jej triasol pohnutím. Iste plakala. "Chcela som, aby si aspoň na mena mal pokojný odpočinok, a ty ma zas bez viny potváraš..." Miklúš teraz už cítil, že Žofia plače.
Vzal jej lopatu z ruky a držal vo svojej. "Tak ty si premetávala chodník!" riekol po chvíli premeneným hlasom. "A ja taký, taký blázon! Hneď by sa zabil!"
Žofia sa oprela o stenu a teraz už plakala nahlas. Miklúš nevedel, čo raz má robiť. Koho najväčšmi nenávidel, to bol on sám. "Ja starý blázon, narobiť takých pleták! Či ja už vonkoncom nemám do náprstka rozumu?" A ešte inakšie hrešil Miklúša svojho.
"A veľmi sa hneváš, Žofka?" naklonil sa k nej a hladil ju po hlave. "Vidíš, ja som taký, taký..."
Žofia nepovedala nič, ale hlavu sklonila na jeho plece. A zas len plakala. Nemala inej odpovede na jeho slová, iba slzy radosti.
"Vidíš, ja som sa bál, že ten diabol..." A tu sa razom zasekol. "Nie som ja starý blázon?"
Žofia sa rozosmiala v slzách. "Ako chce, keď si. Len keď sa nehneváš!"
Natešení vošli do izby. Bola taká teplá, prívetivá...
Ráno, ako vstali, bolo čuť, ako vietor fučí. Radosť bolo sedieť v teplej izbe.
"Čiže mi je dobre, keď je chodník premetený," tešil sa Miklúš, a zrazu búšil sa do čela. "Ľa! Veru premetený, keď vietor duje. Ja musím ísť ešte raz," riekol veselo.
"Jednak som ti nespomohla," smiala sa Žofia. "Musíš naprávať po mne."
"To je pokuta, že som ťa potváral," odpovedal Miklúš a s chuťou chytal sa metly a lopaty.