Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy

DEJSTVO II.

SCÉNA 1.

Inverness. Dvor Macbethovho hradu. Vstúpi Banquo. Pred ním Fleance nesie fakľu.

BANQUO: Však, braček, pozdná noc je?
FLEANCE: Biť nepočul som, mesiac zašiel už.
BANQUO: Zapadá o polnoci.
FLEANCE: Už je viac.
BANQUO: Tu meč môj vezmi. V nebi chcú gazdovať, už zhasly všetky svetlá. Aj to vezmi. - Sťa olovo ma gniavi ospalosť, a spať by nechcel prec'. Ó nebo, stĺm zlé myšlienky, čo vo mne skŕsajú, keď zdriemnem chvíľku. Nože, vráť mi meč! Kto je to?
MACBETH: Priateľ!
BANQUO: Ty, pane, ešte bdieš? Kráľ ľahol si. Bol zvlášte veselý, i čeľaď ver' obdaril štedre. A ten diamant posiela tvojej žene, prevľúdnou ju hostiteľkou zvúc, keď nadmieru spokojný šiel.
MACBETH: Bez príprav boli sme, snáh našich chvat len nedostatok dal, bol by rád skytol viac.
BANQUO: Tak dobre. V snách dnes sestry-strigy videl očú streh. Čo tebe veštily, v tom kus je pravdy.
MACBETH: Ja na ne nemyslím, no, ak sa ti tak páči, môžme porozprávať sa o tejto veci.
BANQUO: Ak si budeš priať.
MACBETH: Keď potom súhlas dáš, tak pocta ťa ver' neminie.
BANQUO: Ak nestratím ju, hoci zveľadiť chcem ju, a ak si zachránim hruď slobodnú a zrejmú vernosť, rád sa poradím.
MACBETH: Tak spočiň pokojne.
BANQUO: Vďak, pane, a ty tiež.

(Odíde Banquo a Fleance.)

MACBETH: Choď k panej: keď mi nápoj prichystá, nech zazvoní. Choď spať!

(Sluha odíde.)

MACBETH: To dýka je, čo vidím pred sebou; jej rukoväť sa núka dlani? Poď, ja sovrem ťa. Hoc som ťa nevzal, dosiaľ zriem ťa prec'. Čo, zjav ty osudný, si prístupný len zraku, hmatu nie? Si dýkou len snáď v mysli? Či si zjavom šialeným, čo v horúčke sa modzgu vyliahol? Ja vidím ťa už v tvare hmotnom tak, sťa tú, čo tasím vraz. Sa šinieš smerom, ktorým kráčať chcem, si nástrojom, čo upotrebiť mám. Snáď zrak je bláznom smyslov ostatných? Či nad ne vyniká? Vidím ťa stále. A s rukoväti, s ostria kvapká krv, to predtým nebolo. Nie, nič to, nič. To dielo krvavé sa očiam len tu zjavuje. - Dnes v polovičke sveta je mŕtva príroda, zlé sny sa derú k dume, čo kryje závoj. K pobledlej Hekate strigy idú s obeťou; sťa duch sa sčúpla vražda s korisťou prikráda ľstivo, sťa Tarquinius, keď išiel przniť: pred ňou vyje vlk, stráž polnočná. Ty zem, čos' hutne skutá, nepočuj krok môj, kamkoľvek sa hne, prezradí ináč kamenie môj čin, i des, čo s dielom tým je v súzvuku. Zmar nehrozí mu, kým sa vyhrážam, slov dychom schladne skutkov žiarny plam.

(Zvonia.)

MACBETH: Tak idem. Koniec. Mňa už volá zvon, nečuj ho, Duncan; umieráčik znie, raj volá ťa, buď pekla muky stie.

(Odíde.)

SCÉNA 2.

Vstúpi Lady Macbethová.

LADY MACBETHOVÁ: Čo spilo ich, to obodrilo mňa, čo zhaslo ich, mne dalo plam. Čuj! Nič. To kuvik hýkol, zvonár osudný, čo navždy dáva "dobrú noc". - Je v práci. Sú otvorené dvere: spití strážci ho chránia chrápaním. Im smiešala som nápoj; smrť v ňom škrie sa s prírodou, či živí sú, či mŕtvi.
MACBETH (za scénou): Kto tu? Hej, ho!
LADY MACBETHOVÁ: Ach, strach mám, že sa zobudili, čin nestal sa. Pokus číry zničí nás. Čuj! Dýky ich som schystala; či má ich? Veď keby sa na môjho otca spáč ten neponášal, bola by už za tým. Môj manžel!

(Macbeth vstúpi.)

MACBETH: Už spravil som to. Nepočulas' hluk?
LADY MACBETHOVÁ: Len kuvik hýkal, svrčok vyhúdal. Tys nevravel?
MACBETH: Kedy?
LADY MACBETHOVÁ: Teraz.
MACBETH: Jak šiel som nadol?
LADY MACBETHOVÁ: Teraz, hej.
MACBETH: Čuj! Kto leží vedľa v sieni?
LADY MACBETHOVÁ: Donalbain.
MACBETH: To smutný obraz.
LADY MACBETHOVÁ: Ach, šialenstvo: to smutný obraz. Čo?
MACBETH: Zo sna sa jedon smial: "Vrah!" zvolal druhý. Tak druha vzbudil druh. Ja stál som, slúchal. Však odriekajúc svoje modlitby, zas zaspali.
LADY MACBETHOVÁ: Tak dvaja ležia spolu.
MACBETH: Ten volal: "Boh sa smiluj", onen: "Amen", jak s tými rukami, by katanskými ma videli. Ich čujúc žas, ja "Amen" na ich "Boh sa smiluj" riecť som nemohol.
LADY MACBETHOVÁ: Nač nad tým hĺbať toľme.
MACBETH: Však prečo nevyslovil som to "Amen"? Ja smilovanie potreboval som, no, "Amen" zaviazlo mi v hrdle.
LADY MACBETHOVÁ: Nesmieš to rozberať, bo ináč zblaznieme.
MACBETH: Jak bol by počul hlas: "Už nespí, Macbeth, sen zabíja" - - ten sníček nevinný, čo svitú pradzu trudov rozpletá, v ňom zmiera každý deň, v ňom strasť sa kúpe, je ranám liek, prírody pokrm druhý; výdatný chlieb to hodu života.
LADY MACBETHOVÁ: Čo?
MACBETH: To znelo v celom dome: "Nespí už, je Glamis vrahom sna a preto Cawdor už nesmie spať, Macbeth už nesmie spať!"
LADY MACBETHOVÁ: Kto to tak volal? Prečo, silný thén, tak ochabuješ, prečo chorobne o všetkom dumáš? Choď a troškou vody si obmy chytro zradnú škvrnu rúk. Čo s tými dýkami chceš? Odnes ich zas na miesto a krvou poškvrň vraz tých spiacich sluhov.
MACBETH: Ja už nepôjdem, bo desím sa, keď myslím na svoj čin; nesmiem to znova vidieť.
LADY MACBETHOVÁ: Slaboch si! Daj mi tie dýky. Ten, kto spí, kto umrel, jak obraz je, len dieťa má strach z diabla maľovaného. - Ak on krváca, tvár sluhov sfarbím krvou tou, sťa vínom, vinníkmi zdať sa musia.

(Odíde. Za scénou klopú.)

MACBETH: Kto klope? Čo je mi, že ma desí každý šum? Ha, aké ruky mám? Zrak lúpia mi. Či more velikého Neptúna s rúk smyje krv tú? Skôr rúk poškvrna vôd množstvo morské v rudo zafarbí a zeleň zmení v pýr.

(Vráti sa Lady Macbethová.)

LADY MACBETHOVÁ: Hľa, moje ruky touž' sa farbou rdia, však hanbím sa tak biele srdce mať.

(Klopanie.)

LADY MACBETHOVÁ: Na južnej bráne klopú. V chyžu zpät! Veď troška vody smyje s nás ten čin. Vec ľahká je to. Tvoja odvaha ťa opustila.

(Klopanie.)

LADY MACBETHOVÁ: Čuj, zas hurtujú. Šat odej nočný, - keby náhoda von zvala nás, nech nevidia, že bdieme. Netrať sa v myšlienkach.
MACBETH: Znať čin svoj, radšej neznať seba ver'.

(Búchanie.)

MACBETH: Vzbuď Duncana! Ó, vzbuď ho, vzbuď!

(Odídu.)