Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• veršovaná tragédia v piatich dejstvách
• o hre Hamlet možno hovoriť ako o renesančnej psychologickej dráme mladého človeka, ktorej dej je založený na motíve vraždy a pomsty
• Hamlet je dánsky kráľovič, ktorý sa od prízraku svojho mŕtveho otca na nočných hradbách Elsinoru dozvie, že ho zabil jeho brat Claudius, ktorý teraz vládne a oženil sa s Hamletovou matkou Gertrúdou; duch otca zaprisaháva zhrozeného syna, aby ho pomstil; Hamlet začína zhromažďovať dôkazy, ešte však váha o oprávnenosti pomsty; neodváži sa zasiahnuť skôr, kým sa nepresvedčí, že jeho podozrenie je správne; nakoniec obetuje svoju lásku, predstiera šialenstvo, len aby zistil pravdu o smrti svojho otca...

OSOBY

KLAUDIUS - kráľ dánsky
HAMLET - syn predošlého a synovec terajšieho kráľa
POLONIUS - najvyšší komorník
HORATIO - priateľ Hamletov
LAERT - syn Poloniov
VOLTIMAND, KORNELIUS, ROSENKRANTZ, GUILDENSTERN, OSRIK - dvorani
Šľachtic
Kňaz
MARCEL, BERNARDO - dôstojníci
FRANCISKO - vojak
REYNALD - sluha Poloniov
Herci
Dvaja hrobári
FORTINBRAS - princ nórsky
Kapitán
Anglickí poslanci
GERTRUDA - kráľovná dánska, matka Hamletova
OFELIA - dcéra Poloniova
Duch otca Hamletovho
Páni a panie, dôstojníci, vojaci, plavci, poslovia, sluhovia a iná družina

Dejište: Elsinor

PRVÉ DEJSTVO

Scéna 1.

Elsinor. Terasa pred zámkom. Francisko na stráži. Vystúpi Bernardo.

BERNARDO: Kto to?
FRANCISKO: Nie, odpovedz ty! Stoj a daj sa znať!
BERNARDO: Nech žije kráľ!
FRANCISKO: Bernardo?
BERNARDO: On.
FRANCISKO: Až príliš bedlive na čas prichádzate.
BERNARDO: Práve odbilo dvanásť. Iď spať, Francisko.
FRANCISKO: Za poľahu tú moc ráz ďakujem vám; temer mrazí to, i je mi tak mrkotno kolo srdca.
BERNARDO: Akže, vartu si pokojnú mal?
FRANCISKO: Myš sa nepohla.
BERNARDO: Tak dobrá noc ti. - Ak Horatia a Marcela kde stretneš, čo chcú byť mi spoločníkmi tu na stráži, káž im, by sa sponáhľali.
FRANCISKO: Zdá sa mi, že ich počujem - Stoj! Kto to?

(Vystúpia Horatio a Marcel.)

HORATIO: Priatelia tej krajiny.
MARCEL: A dánski poddaní.
FRANCISKO: Prajem vám dobrú noc. Ó, s Bohom, hodný ty vojaku! A kto ťa odmenil?
FRANCISKO: Bernardo nastal moje na miesto. Nuž, dobrú noc vám. (Odíde.)
MARCEL: Hohou! Bernardo!
BERNARDO: No, čo? Je Horatio tu?
HORATIO: Tak z neho kus.
BERNARDO: I vitaj, Horatio; vitaj, dobrý Marcel.
MARCEL: Jak? Zjavilo sa tejto noci zas to onô?
BERNARDO: Nevidel som ničoho.
MARCEL: Toť Horatio vraví, vraj, to iba náš výmysel, i nechce dopustiť u seba skrsnúť viere vo prízrak ten strašný, čo my dvakrát spatrili sme. Preto som uprosil ho, pospolu by prebdel s nami chvíle noci tej, a jestli zjavenie to znova príde, nech našim očiam schváli náhľad ich, i osloví to.
HORATIO: Óvi! Lenže to sa neukáže.
BERNARDO: No, si sadni trochu, i dovoľ, že ti opäť napadneme sluch, ohradený toľme oproti rozprávke našej, čo sme videli už po dve noci.
HORATIO: Nedbám, poseďme a čujme Bernardovu zprávu o tom.
BERNARDO: No, pominulej noci, keď hentá hviezda istá, na západ od pólu súca, kruh už otočila, by osvietila tú časť neba, kde včuľ blkoce, tu Marcel a ja sám, vtom zvon, čo tlčie jednu -
MARCEL: Cit, prestaň; viď, tam to zas prichodí!

(Duch sa zjaví.)

BERNARDO: V tej podobe, jak nebožtík kráľ, navlas.
MARCEL: Ty školák si, tak vrav s ním, Horatio.
BERNARDO: Či nie je sťa by kráľ? Páč, Horatio.
HORATIO: Ba celkom: krahnem divom-desom až.
BERNARDO: Chce oslovené byť.
MARCEL: Ty, Horatio, sa vypýtaj ho.
HORATIO: Čos' ty, nočný čas čo zneužívaš spolu s postavou tou spanilou a bojovnou, v nejž Dána pochovaného veličenstvo bol vše chodil? Nebom zaklínam ťa, hovor!
MARCEL: Patrne cnie si.
BERNARDO: Aha, siaži preč!
HORATIO: Stoj, hovor, hovor! Zaklínam ťa, hovor!

(Duch zmizne.)

MARCEL: Odišlo, nechce odpovedať.
BERNARDO: Nuž, jak, Horatio? Trasieš sa, si zbledol - Nie tedy dač' viac to než výmysel? Čo hútaš o ňom?
HORATIO: Boh mi svedkom, nikdy bych neuveril, nech nie citeľný a verný doklad mojich vlastných očú.
MARCEL: Nie podobné je kráľu?
HORATIO: Jak ty si sám sebe. Ešte i ten výstroj, v aký sa ubral kráľ, keď ctibažného šiel pokoriť Norvéga, a tak sa mraštil, keď, prúc sa s nimi spurne, sporážal na ľade osanených Poľanov.
MARCEL: Tak predtým dva razy a zrovna v totú hodinu mŕtvych týmže postupom hrdinským prešiel popred našu stráž.
HORATIO: V čom väzí toho smysel, neviem; vôbec a koncom koncov mienim však: kýs' pád neobyčajný hrozí našej vlasti.
MARCEL: Veď sadnime. A nech mi povie, kto vie: nač prísnym tým a stálym strežením noc po noc trápia poddanstvo? I načo diel liatie z kovu denne, v cudzine však skupovanie potrieb válečných; čo silia-nútia lodiarov tak, práca ich mozoľná že nedá oddeliť im od týždňa ni nedele; čo sa to as' kutiť môž', že uznojený spech noc robí spolunádenníčkou dňa: kto vstave dať mi vývod?
HORATIO: Dám ti ho ja; tak aspoň šepcú si. Náš posledný kráľ, jehož obraz zjavil sa nám práve, jak viete, Fortinbrasom z Norvéžska pudeným k tomu pýchou žiarlivou, bol na boj vyzvaný: v ňomž chrabrý Hamlet náš (za takého, áno, ctil si ho kruh známeho nám sveta) na hlavu porazil Fortinbrasa. Tento v smysle úmluvy pod pečaťou, stvrdenej i zákonom a mravom rytierskym, však so životom prepásol i všetky krajiny, aké, vzaté v držebnosť, len pod sebou mal, k dobru víťaza; oproti čomu náš kráľ založil sa tiež rovným dielom, ktorý dedičstvom bol pripadol by Fortinbrasovi, nech on tak zvíťazí: jak dľa zápisu a mocou článku označeného vsad jeho zdedil Hamlet. Teraz, pane, syn, mladý Fortinbras, až horúci a kypiaci neskrotným revnením, po kútoch Norvégie sem a tam si vám kŕdeľ sohnal drzých tulákov, za žrádlo-bydlo súcich k podniku, čo v tom zná svoju chuť: čo nič iného je (jak to zrejmým našej vláde), než zpät vydobyť si od nás silou-mocou a primusením branným zeme tie už vyššie spomínané, ktoré toť bol jeho otec utratil. A to je, tak chápem, našich príprav pohnútkou, to zdrojom bdenia nášho, to i hlavnou príčinou chvatu, hluku v krajine.
BERNARDO: Tiež myslím, nič iného, iba to: i dobre shodí sa, že zjav ten hrozný stráž v zbroji obchádza: tak rovný kráľu, čo bol i je tej vojny podnetom.
HORATIO: Je slnco-práškom, zmútiť ducha zrak. Keď Rím stál práve na vrchole slávy a moci, krátko predtým, veliký než klesol Julius: tu hroby zívly vraz naprázdno a mŕtvi v rubášoch poď! s kvikom-tlachom po uliciach kol'; tiež hviezdy s chvosty ohnivými a krvavá rosa,škvrny zlovestné cez slnca obličaj - a vlhká hviezda tá, jejž vliv udržuje Neptúna ríš, ochorela od zatmenia, temer by v súdny deň: a také predznaky, hľa, udalostí vzteklých, - hlásatelia jak predchádzajú zavše osudu, či predslov blížiacej sa nehody, - nebesá i zem vedno vykazujú v tom pásme našom spolukrajanom... No, tíško, ľaď, tam prichádza to zas!

(Duch zas sa zjaví.)

HORATIO: Mu krížom zastúpim, hoc zahrúzi ma. - Stoj, prelude! Ak máš kýs' hlas, cvik v reči, daj odpoveď mi; ak dobrého čo jest tu vykonať, čo tebe lahodou je a mne spásou, daj odpoveď mi; ak vedomý ti vlasti osud, čomu, ho vopred znajúc, šťastne vyhnúť ľza, ó, odpovedz mi! Abo ak bys' tak bol za živa nasdieraných pokladov kde nahromadil v lone zeme, kvôli nimž, ako hovoria, vy duchovia tu často tmolíte sa po smrti.

(Kohút zakikiríka.)

HORATIO: Vrav o ňom - stoj a vrav! - Zdrž, Marcele, ho!
MARCEL: Mám halapartňou snáď ho udrieť?
HORATIO: Udri, keď nechce postáť.
BERNARDO: Tak je!
HORATIO: Ba tu!

(Duch zmizne.)

MARCEL: Pošlo! Ver' krivdíme mu, takto vznešenému, zdanlive páchajúci násilie; bo samo, sťa vzduch, nezraniteľné je, i na vysmiatie úškľabné len sú preň naše márne údery.
BERNARDO: Už by prerieklo bolo, keď sa ozval kokoš.
HORATIO: A zápäť zdupnelo aj, vinník jak na predvolanie desné. Slýchal som, vraj, kohút, táto surma rána, svojím vhor vypätým a škrekohlasým hrdlom zobúdza boha dňa; i následkom tej jeho výstrahy že vo vode čí v ohni, na zemi či v povetrí sa zatúlavšie a blúdiace duchy v svoj okres peľajú; v čom že tkvie pravda, nám v skúške zistil predmet terajší.
MARCEL: Hej, zmizlo, len čo kohút skikiríkal. Aj vravia, vždy, keď doba blíži sa, kde narodenie svätia Spasiteľa, vták svitu ten, vraj, spieva celú noc - A vtedy, vravia tobôž, žiaden duch že nesmie potĺkať sa; noci zdravé sú; nepôsobí žiadna z bludíc, tiež z čeliadky Rarachovej ani jedno v čar neopance, neurečú strigy: tak posvätný a spasný je to čas.
HORATIO: Tak počul som tiež, zčiastky verím aj. Lež, ľaľaď, ráno, purpurový plášť na pleciach, tamto východne už chodí porose grúňa vysokého; stráž prerušme tedy. Takže radím, sdeľme mladému Hamletovi, v noci toť čo zbadali sme; vsadím hlavu na to: duch, nemý pre nás, k nemu prevraví. Nuž súhlasíte, že mu dáme zprávu, jak láska nutká, káže povinnosť?
MARCEL: Ba zrobme, prosím; aj viem, teraz ráno kde nájdeme ho najpríhodnejšie.

(Odídu.)