Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy
• Macbeth je zrejme jednou z posledných Shakespearových hier, ktorú napísal na prelome 16. a 17. stor.
• ide o klasickú tragédii anglického renesančného dramatika, ktorá rozpráva tragický príbeh škótskeho kráľa, ktorý získal vládu za cenu zločinu a je prenasledovaný výčitkami

OSOBY

DUNCAN - kráľ škótsky
MALCOLM, DONALBAIN - jeho synovia
MACBETH, BANQUO - kráľovskí vojvodcovia
MACDUFF, LENNOX, ROSS, MENTEITH, ANGUS, CAITHNESS - škótski šľachtici
FLEANCE - Banquov syn
SIWARD - Earl z Northumberlandu, vojvodca anglického vojska
MLADÝ SIWARD - jeho syn
SAYTON - dôjstojník z Macbethovej družiny
CHLAPEC - syn Macduffov
ANGLICKÝ LEKÁR
ŠKÓTSKY LEKÁR
STOTNÍK
VRÁTNIK
STAREC
LADY MACBETHOVÁ
LADY MACDUFFOVÁ
DVORNÁ DÁMA Lady Macbethovej
LORDOVIA, ŠĽACHTICI, DÔSTOJNÍCI, VOJACI, VRAHOVIA, DVORANI a POSLOVIA
TRI STRIGY
ZJAVENIA

Dejište: Škótsko, Anglicko

DEJSTVO I.

SCÉNA 1.

Pustina. Hrom a blesk. Vstúpia tri strigy.

PRVÁ STRIGA: Kde sa vidíme my zas, snáď hrom, dážď, blesky spoja nás?
DRUHÁ STRIGA: Až ryk bojov zrie svoj skon, zvíťazí ktos' napokon.
TRETIA STRIGA: Skôr než stíchne dneška shon.
PRVÁ STRIGA: Tak, kde dnes?
DRUHÁ STRIGA: Tam, kde vres.
TRETIA STRIGA: Stretne nás tam Macbeth.
PRVÁ STRIGA: Idem Šedomúr.
DRUHÁ STRIGA: Ropúch zve.
TRETIA STRIGA: Zaraz.
VŠETKY: Jas je mrak a mrak je jas, mokraď, hmla, nes v šíru diaľku nás.

(Zmiznú.)

SCÉNA 2.

Tábor pri Forres. Ryk boja vonku. Vstúpi Duncan, Malcolm, Donalbain, Lennox s družinou. Stretnú sa s raneným stotníkom.

DUNCAN: Kto je ten mužský, čo tak krváca, o povstaní snáď mohol by nám riecť chýr najnovší.
MALCOLM: To stotník, rúbal sa tak chrabre za mňa, by ma zachránil pred zajatím. Hoj, vitaj, hrdina! Rec kráľovi, že komu kynul zdar, keďs' odchodil.
STOTNÍK: Boj bol na vážkach, sťa keď dvaja plavci v tesnom objatí vzduch lapajú. Macdonald, rebel hrozný, čo nezná ľútosť - lebo z prírody len mnohonásobné zlo na ňom ľpie - mal posilu od Gallowglasov, Kernov, z ostrovov západných; i Šťastena, súc naklonená jeho kliatej vzbure, sťa neviestka sa vzdorne chovala, však nadarmo: bo Macbeth, bohatier, čo právom zve sa tak, ňou povrhol, a mečom, ktorý krvou dymil sa, jak milec smelosti sa presekal až pred tvár otroka; ni ruku nepodal na rozlúčku, lež od pupka ho preťal až po tvár.
DUNCAN: Ó, chrabrý bratanec! Ctný hrdina!
STOTNÍK: Jak od východu, ním plá slnca žiar, sa búrka s bleskmi na loď oborí, tak tam, zkiaď my sme techu čakali, des vyviera. Čuj, kráľu Škótov, čuj! V tej chvíli, právo keď so smelosťou tých bystrých Kernov hnalo k úteku, kráľ Norov zrazu, prospech vytušiac, podnikol útok zbraňou kalenou a s čerstvým vojskom.
DUNCAN: Či v tom našich vodcov strach nejal, Macbetha a Banqua?
STOTNÍK: Hej, sťa orol keď sa vrabca, lev zajaca zľakne. By pravdu vravel, zúrili, jak delá dvojnásobne nabité: dva razy dvojmo padal nepriateľ. Či v parách rán sa chceli vykúpať, či sláviť azda novú Golgatu, to neviem už. - Však mdliem a rany kričia o pomoc.
DUNCAN: Česť slovám, ranám tvojim náleží, sú zdobou. Zavolajte lekára.

(Stotník odíde, odprevádzaný vojakmi. Vstúpi Ross.)

DUNCAN: Kto tu?
MALCOLM: To statočný thén Ross.
LENNOX: Ký spech mu hľadí z očú! Budí dojem, sťa by zvláštnu niesol zvesť.
ROSS: Kráľ, zdravý buď!
DUNCAN: Môj vzácny thén, odkiaľ?
ROSS: Z Fifu, kráľ môj, kde norskej vlajky k nebu šľahá lem, voj chladiac vánkom. Sám tu norský kráľ s nesmiernym zástupom, podporovaný zradcom vierolomným - tým thénom z Cawdoru - zlý začal boj. Lež, ženích Bellonin sa v pancieri naň vrhol, rovný sťa na rovného, meč proti meču, sila proti vzbure, až sklonil jeho väz. A víťazstvo sme v pokon získali.
DUNCAN: Ó, šťastná zvesť!
ROSS: O pokoj prosí Sweno, norský kráľ; my mŕtvych hrobiť nedali mu prv, až desaťtisíc toliarov nám složil na výspe Kolumbána svätého.
DUNCAN: Thén z Cawdoru už nebude nás mámiť. Smrť stihne ho. To odkazujem ja. Nech miesto neho thénom Macbeth je.
ROSS: Dám vykonať to vraz, čo stratil on, ctný Macbeth získal zas.

(Odídu.)