Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• lyrickoepická skladba z roku 1944

I

Len ako, ako sa to stalo,
že decko po tom výlete
ho k slovu závažnému malo?

Nuž čujte a sa dozviete:

Valčíky svoje výtečné,
čo rozpaľujú čelá, líca,
zakončil cigáň konečne,
bo zablýskala večernica
a hájom plížila sa noc.
Tie slečinky sa noci boja,
veď v noci máce často, hoc
mamičky za chrbtom im stoja,
a potom mládež uteká
pri marši rýchle zaspievanom,
noc do plášťa zas oblieka
Elenku s Jožkom, Marku s Janom,
čo by aj mesiac zasvietil,
už staršie oko nedovidí,
že sa cit v srdciach roznietil
a duša dušu rada vidí,
prestiera radostný svoj plášť
na zrak, čo hľadí v modro neba,
na v ňom sa mihajúcu slasť,
na ruky, ktoré stretnú seba
potajme, ale náhodou,
na pliecko, čo sa tisne k plecu,
na reči, ktoré lahodou
z jedného v druhé srdce tečú...
Tak tedy pošlo publikum.
I hrdina náš s ostatnými,
sám azda medzi veselými
so smútkom pŕs a žiaľom dúm.
Na um mu prišli krásne chvíle,
keď ešte s láskou chodieval
s ňou touto horou, cez tie milé
chodníky, ktorú ospieval
už neraz v myšlienkach a v skutku,
a túžby do jej srdca lial,
tú, ktorou kvílil pri zármutku,
tú, ktorou v radosti sa smial.

Kdeže sú dnes jej milé tváre?...
On čaká, podopierajúc peň.
Sťa vo štvorylke pár po páre
popri ňom ide v noci tieň.
Ramienka len niet belavého,
čo by sa s láskou chcelo vtrieť
pod pazuchu, by plece jeho
jej plece mohlo podoprieť
tak, ako predtým, ako ešte
pred dňami pár sa stávalo,
keď pre rozlúčku na polceste
im obom srdce plakalo,
keď do očú si pozerali,
v ich zazreli sa hlbine,
a predsa smutne zavzdychali:
ach, kedyže sa vidíme?
Keď ruka ruku držiavala
v priezračných nocí závoji
a pera pere stvrdzovala:
niet moci, čo nás rozdvojí!...
A dnes? Dnes mu aj košík dala
pred besedou a - sedela.
Potajme naňho hľadela.
Pohľadu predsa vyhýbala.
Vo štvorylke tak nemilo,
tak nedbalo mu dala ruku.
Pre neho prichystala muku,
jej oko pri tom slzilo.
Čo sa jej stalo?...

Tu ho ktosi
bez smelosti a gurážu
za ruku chytil odrazu.

Obrúčky, ktoré ona nosí
kol zápästku, v to štrngali.
Zvuk známy, krásny, roztomilý!
Vše cvengol, keď sa vítali,
vše cvengol, keď sa rozlúčili.
Sám boh vie, čo dnes znamená?
Je možno, že sa koniec skrýva
v tom zachytení ramena.
Vec skrivodlivá, spravodlivá
ju vedie k nemu?

- Pazuchu
mi dajte skôr a nemyslite,
že vediete si mladuchu
k oltáru, ktorú neľúbite.
Nie, nie, vy nemáte ju rád.
Nie, nemáte ma veru radi.
Pre vás sú iba kamaráti.
Noc, najlepší váš kamarát. -

Tak hovorí a kpredu kročí.
A trasľavý hlas v slzách močí...
- Nezastávajte!... V hýrení,
v cigánskej hudbe, sipení
vín že vy máte zaľúbenie,
že do krčiem vás zavše ženie,
tam drží, ako príšera
od mrku k svitu, zožiera... -

Oj, prečo, prečo, rada mám,
pri tomto všetkom pohľad vraví,
to v ruku tisne mäkká dlaň,
to šepce naklonenie hlavy.

On prekvapený, strápený
počúva tento prítok rečí
a húta, kde sa pramení?

... - Nie, nie, nie, nie... Či sa to svedčí
za rána domov chodievať,
na ulici si zaspievať
o poklade, čo doma sníva,
keď sa ten poklad na vás díva
cez okna riedku záclonu.
I otecko sa zo sna budí
a spúšťa celú pohromu
na zlumpovaných mladých ľudí,
čo spotrebovať neviete
tie riedke triezve okamihy,
žeby ste oprášili knihy,
z nichž ani slovka neviete... -

Tu dievča strmšie pohlo kpredu,
ručička pod pazuchou s ním,
pečatiac vzdychom žalostným
svojeho srdca detskú biedu...
Kde sa to u nej, kde sa vzalo,
dievčatka sedemnástich liet?
Kdeže to, kdeže nazbieralo
tú hŕbu takých vážnych viet?

A bokom pozrel do jej tvári,
či vskutku on to ide s ňou
tak zarmútenou, strápenou?
Či v mýlke pojal mamu vari?
Oj, nie. Ten krok je nie krok mamy.
Tá rúčka v jeho ramene,
ten profilík je dobre známy,
figúrka patrí Elene.
Elene, decku radostnému,
Elene, jeho dievčaťu,
ku nemu navždy pripätému,
sťa k steblu kvet, lesk k zamatu...

Čo vraví, iba otec vraví
jej ružovými ústami.
Kde by sa medzi ružami
nabrali puritánske mravy?
Kdeže je taká bylina,
čo zároveň, keď kvetom puká,
si na nos cviker pripína,
odkašláva a fajku cmuká
a o morálke drží reč:
Je žitie jedno. Okamih
za okamihom hneď sa tratí,
každučký z nich je prsteň zlatý,
jedného neutrácaj z nich!
Z neutratených svetlá blyštia.
Z utratených zrie prázdnota.
Je prázdny človek dozaista,
čo nemá poklad života...
Tak morál.
No keď vidíš kvet
sa húpať v slnci, vánku mäkkom,
i srdce býva kvetom hneď
a zraky slnca papršlekom.
Pomyslíš na to: kvitnúť len
do tých čias, kým je lúka lúkou,
len svietiť, pokým trvá deň,
kým posledný kvet neodbĺkol.
Pocítiš len to: milovať,
len milovať, kým kvet je v líci,
kým žiaria oči, v inovať
čas čierne vlasy nezalíči.
Od kvetu nezažiadaš snáď
len farbu živú, vôňu pravú?
Kto mladý je, by nemal mať
len kvetmi preplnenú hlavu?!
Uplynul mnohý okamžik
naprázdno. Nezažialil nik.
No, že už prešiel, mnohí lkali,
čas ten, keď ešte milovali.

Nuž morál pravdy nemá, nie.
Lež svätá pravda, že je mladosť
jediná žitia nášho radosť,
jediné naše imanie.
Jediný poklad: keď už začne
krv tíšiť sa, žiar zhasínať,
tvár mrštiť sa, zrak hľadieť mračne,
si vše mať na čo spomínať.
Nie na to, ako nahor šibol,
v nízkosti postať vysoká:
pre ňu sa neraz podlo zhýbol.
Spomienka hodna otroka.
Nie na to, ako nahonobil
si majetok, groš nazbieral:
o zuby, čo má, udieral,
pri zjedených sa stále zlobil.
Nie na to, ako v čistote
a mrave celý život strávil:
zostáva nula v živote,
keď sa s ním nikdy nepobavil.
Lež ten, čo nerozmyslene
sa v pravom čase v žitie vrhol,
a kým dve chvíľky šťastia strhol,
dal i dve chvíľky blažené:
ten má na čo si spomínať,
hej, toho hodno objímať!...

Nuž otec kukal z filipiky.
Pochopil, čo reč znamená.
Bez akejkoľvek romantiky
vyložil jej to zejmena.

- Tak, - končil - nie som moľou, aby
vždy v právne knihy pozeral.
Bol v práve silný, v pravde slabý,
sa paragrafmi zožieral,
keď de facto nás ony žerú.
Ja radšej budem nedouk,
než knihy tie brať v dvoje rúk,
čo z rúk nám skoro všetko berú.
No, lebo sto ráz radšej mám
nad všetky knihy vašu ruku,
sŕdc záleží mi na súzvuku,
vám týmto čestné slovo dám,
že budem iba vodu piť
i vody menej a doma.
Čítanie musí zákon byť,
paragraf to, čo vyjde rtoma.
Len niekdy v tiene kostola
ak pôjdem v nedeľu a s vami,
aby nám fádnou nebola,
mne bez vás totiž, vám bez mamy;
len niekdy, keď tak bude spln,
sa pozrieť noci do parády,
keď blýska zhora, blýska z vĺn,
ak vyjdete v húšť promenády;
len niekdy, keď už mesiacu
nezbudne ani kúsok z rožka
a tma vás nájde túžiacu,
ak vyženie vás tíška božská:
ak prídete, keď bude štvrť,
viac, lebo menej z polovičky,
keď búrka pôjde spoza bŕd,
Elenka, potužiť ma vždycky,
by nezlomil sľub... -

- Dosť, už dosť! -
Sa smeje dievča. - Ruku dajte.
Vám na zdravie, mne na radosť.
Ja držím slovo, pamätajte. -

A už si ruky držali.
V ich stisku verné sľuby našli.
Slov nezlámali: mlčali,
kým k bráne, totiž domov zašli.

Tak hrdina náš, bohužiaľ,
dieťatku vážne slovo dal.

Oj! Keby nie tých ženských zrakov!
Pre pohľad ich ty nevidíš
tých, ktorí hračkou dvestorakou
ti prúdievajú žitia tíš.
Oj! Keby nie tej ženskej dlani,
pre jeden stisk jej pohŕdaš
tých dvadsať rúk, čo v milovaní
ich kolo hrdla zvité máš.
Oj! Keby nie tej ženskej pery,
pre slovko jej dáš tisíc slov.
Tu príklad, v ktorý každý verí,
bo iste ním z nás každý bol,
ak nebol, je a môže byť
i ten, čo snáď pod prísahou
za krucifixom rukou siahol
a chcel nám toto odtajiť.