SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Jesenský Janko (*30.12.1874 - †27.12.1945)

­­­­

Novely (6)

Hríby

Ako je to, ako nie, ale je tak, že sa kapusta s kyslým mliekom, pes s mačkou, koza s nožom a farár s rechtorom odjakživa neznášali. Tak to bolo aj v Dolnej Vieske, dedinke s päťsto dušami, medzi hustými jedľovými horami, pod vrchom Inovcom, ďaleko od mesta, to jest, ako sa hovorí, pánu bohu za chrbtom.
Aspoň tak to bolo medzi pánom farárom Jánom Červeňom a pánom rechtorom Jánom Bielikom.
V kostole bolo, ako bolo. Tu pán rechtor musel odpovedať pánu farárovi a pán farár musel vyčkať, kým rechtor dokončil, ale mimo kostola, na ceste!
Vždy sa obišli, keď sa mali stretnúť. Keď sa už nijako nemohli vyhnúť, pozdravili sa jeden druhému, aj pozhovárali sa medzi sebou. Lenže ako? Ak pán rechtor priložil tri prsty ku strieške klobúka a pán farár odpovedal iba dvoma, mohol byť istý, že si to pán rechtor zapamätá a pri najbližšej príležitosti odpovie síce na farárovo pozdravenie, ale len jedným prstom. Pri takomto pozdravení pán farár obyčajne prižmúril jedno oko, pán rechtor obidvoje.
Farár si myslel: Nechcem ťa vidieť. Rechtor si pomyslel: Už ťa nevidím. Poštuchal farár pri takomto pozdravení paličkou blato, alebo udrel ňou o kameň, rechtor iste sekol ňou do povetria. Farár si pomyslel: Dobre by ťa bolo vymlátiť. Rechtor si myslel: Keby si len bol bližšie.
A obidvaja mohli byť najlepšími priateľmi už podľa veku. Farár bol päťdesiatročný, rechtor mal štyridsaťdeväť. Mohli sa radi mať aj podľa figúr. Obidvaja boli nízki a tuční a mali skoro navlas jednaké plešiny. Plešina pána rechtora tiahla sa vrchom hlavy, plešina pána farára spúšťala sa už nad uši. Pánu rechtorovi bolo ešte poznať hviezdu, pána farárova tonzúra zmizla dávno v plešine. Ale keď nie podľa figúr, mohli sa radi mať podľa mien. Jeden sa volal Červeňom, druhý Bielikom a obidvaja boli Jánovia s tým malým rozdielom, že farár bol Jánom Apoštolom a rechtor Jánom Krstiteľom.
Boli by sa teda ináče zhovárali, keby sa neboli nenávideli. Takto všemožne usilovali sa, aby medzi nimi nebolo nič rovnakého a spoločného. Odprisahal by, že by si bol pán Bielik aj fúzy aj bradu holil, keby to nebol robil pán Červeň tri razy do týždňa. Pán farár sa aj vyslovil pred svojou gazdinou Mídou, že by dal sto korún, keby sa nevolal Jánom a mohol stenknúť na paličku, len aby sa rechtorovi v ničom nepodobal.
Prečo sa nenávideli, prečo nie, na to sa len toľko dá odpovedať, že to bolo od pána boha, alebo od prírody, čiže z tej istej príčiny, z ktorej sa kapusta s kyslým mliekom, koza s nožom a pes s mačkou nemôžu vystáť.
Aký divný je človek. Zdalo by sa ti, že len to spomíname, čo máme radi. Nie je pravda. Čo nenávidíme, to nám je ustavične na jazyku. Teší nás, keď môžeme hovoriť o tom, čo nás jedom plní. Takýto hnev je nám milý, lebo každým slovíčkom môžeme prepichnúť predmet svojej nenávisti, alebo mu hlavu umyť, alebo zrovna odpíliť.
Dali napríklad u pána farára šošovicu na obed. Čo má šošovica s rechtorom? A predsa sa pán farár hneď osopil na svoju gazdinú: "Sobota. To sa rozumie. Musí byť šošovica. Nevedeli by sme ináče, že je zajtra nedeľa. U každého rechtora je v sobotu šošovica."
A načrúc do nej veľkou lyžicou, zdvihol ju nad misu a lial šošovicu pomaly naspäť, otrčiac spodnú gambu a hundrúc: "Riedka, ako u rechtora."
Potom ju pomiešal a nazrel zblízka do misy, prehodiac nevrlo: "Bez škračiek, bez slaninky... Taká šošovica - pre rechtora, bez chuti a masti." Gazdiná Mída, čierna, suchá, vysoká osôbka s okrúhlym čelom a malými očami, hlboko pod čelom zatisnutými, ako sedliacke okienka pod širokým odkvapom, v belasej, tlačenej zásterke s bielymi bodkami a takej istej šatke, previazanej na tyle, hneď zafňukala, utierajúc si oči dlaňou: "Vy by ste aj na moriaka povedali, že je taký ako rechtor, aj na bažanta..."
"Aj na brava," zastavil ju farár.
"Čo vám teda, čo?" zažialila a odvrátila sa k oknu, aby svojimi slzami ešte väčšmi nerozhnevala pána farára.
Farár, aby nebol plač a aj preto, že sa musí voľačím "napchať", pošuchol tanier k mise a nabral si šošovice. Ale nezabudol za každou lyžicou pokrútiť hlavou, aká je tá šošovica riedka a hlúpa.
Po obede stiahol obrvy, založil si ruky nakríž, rozkročil sa a vážne, hrubým hlasom prehovoril ku gazdinej: "Zapamätajte si na druhý raz... Tento pokrm," a ukázal pohrdlivo na šošovicu, "nesmie byť u mňa v sobotu na stole... Môže byť od nedele do piatku večera, ale v sobotu na nijaký spôsob."
Skrútol sa na ľavej nohe, obrátiac sa takto chrbtom k nešťastnej Míde.
"Ale prečo, prečo?" spýtala sa Mída plačlivo.
Farár nahol hlavu k plecu, aby ho lepšie bolo počuť: "Už som povedal. Preto, lebo v sobotu každý rechtor je šošovicu." Trhol hlavou a vyšiel narovnaný von.
Alebo boli palacinky. To je už panskejšie jedlo a tak často ani u rechtora nebýva. Mída jednako dostala po nose.
"Viete, čomu sa podobajú tieto palacinky?"
"Čomu?" stŕpla Mída.
"Rechtorovi!"
"Prečo?"
"Takú majú hrubú kožu ako on."
Gazdiná sa zasa len rozplakala, ako každá urazená kuchárka. Počala vykladať a bedákať, že by pánkovi ani kráľovský hlavný kuchár nevyhovel, nieto ona, chudera... Tie palacinky sú ľahké ako pavučina, tenké ako najjemnejšie tkanivo a pánkovi sú hrubé ako rechtor.
Aby ju uspokojil, zjedol ich desať a ešte uvažoval, či by nebolo dobre aj jedenástu. Gazdiná sa aj uspokojila. - Sotva sú také hrubé, - myslela si, - nebol by ich zjedol desať.
Jedným slovom, u farára bola vždy reč o rechtorovi, u rechtora o farárovi.
Pani rechtorka bola mohutná pani s prísnou, zamračenou tvárou s akýmsi dravým výrazom v očiach. Zďaleka vzbudzovala rešpekt nielen pred cudzími, ale i pred svojím vlastným manželom, ktorý ju aj počúval a na znak úcty a lásky Zuzankou menoval, ale to bývalo len dovtedy, kým neprišla reč na farára. V tomto ohľade si nedal rozkázať. Zuzanka odrazu premenila sa na Zuzanu a Zuzana musela bezpodmienečne vyhovieť rozkazom manželovým.
Prišlo, povedzme, jablká oberať. Pani rechtorka sa už aj vybrala do sadu. Muž ju zastavil: "Kamže, Zuzanka?"
"Jablká obrať."
"Najprv pozri, duša moja, či farár neoberá."
"Nuž a keď?"
"Ak on oberá, nebudeme my."
"Prečo?"
"Ale Zuzana! Ešte by povedali, že sa podľa neho držíme."
Doniesli ženy maliny. Dávali lacno a pani rechtorka už i zjednala putňu za korunu. Bola celá vytešená nad lacnou kúpou. Náhodou prišiel na to muž.
"Čo to kupuješ?" opýtal sa jej s úsmevom.
"Maliny."
"U farára brali?"
"Brali."
"Tak nebudeme my," povedal už bez úsmevu.
"Ale tak lacno," žobronila žena.
"Nebudeme... Nechcem taký lekvár, ako má farár," riešil odmerane.
Darmo pani rechtorka vychvaľovala, že maliny sú maliny, ale zato jej lekvár nebude taký ako farárov, - nepopustil.
"Nie, Zuzana," povedal chladne, "to nesmie byť."
Raz pána Bielika veľký hnev pochytil, keď sa dozvedel, že si z toho istého vína objednal, čo má farár.
"Ešte povie," kričal, "že mne to isté chutí, čo jemu."
Len-len že ho nevylial do potoka, ale sa spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre domácu potrebu objednal druhé.
Do takýchto krajností prešla láska a zhoda medzi pánom Červeňom a pánom Bielikom.
Hnev nielen, že pomúti rozum, ale ho aj odoberie, práve tak ako aj láska. Nie dosť na tom, že sa oni hnevali, žiadali, aby sa Mída na Zuzanku a táto na Mídu tiež hnevala. Toto už nebolo s kostolným riadom, lebo akí nepriatelia boli farár s rechtorom, také priateľky boli Mída so Zuzankou. Iné ženy sa vyponosujú, keď sa náhodou zídu, tieto dve sa naschvál schádzali, aby sa vyponosovali. Iné si pomáhajú cukrom, kávou, múkou a octom, keď to potrebujú, tieto si vypomáhali takýmito maličkosťami aj vtedy, keď ich nepotrebovali, len aby jedna druhej radosť spôsobili... - Mám síce ťapšu, - myslela si neraz Mída, - ale si požičiam.
Zuzanka sa poteší, že mi môže niečím poslúžiť. Mám síce kávy, - myslievala Zuzanka, -
ale si požičiam od Mídy, už som si týždeň nič nepožičala od nej, ešte si pomyslí, že sa hnevám... Iné ženy sú rady, keď môžu klebetiť na cudzích mužov, tieto naopak. Usilovali sa rozhnevaných udobriť... A keď aj plnili rozkazy, plnili ich naoko a potajme sa schádzali, aby sa poradili, čo by pána rechtora s pánom farárom vyrovnalo. Probovali všeličo.
Počali s kresťanskou láskou. Ale pán farár na Mídino dohováranie len toľko povedal: "Kresťanská láska?... Áno... Ale rechtor je pohan."
Pán rechtor na reči svojej ženy iba vykríkol: "Zuzana!"
Keď nešlo s kresťanskou láskou, chytili sa podvodu. Farár dostal vinš od rechtora na mena a na Nový rok na navštívenke rechtorovej a rechtor gratuláciu na narodeniny a veľkonočné sviatky na navštívenke farárovej. Nepomohlo ani toto. Farár sa uškeril a povedal na rechtora, že je dotieravý. Rechtor rozdriapal navštívenku a odpľul si.
Keď sa falošné vinše nevydarili, chceli obmäkčiť ich srdcia darmi. Farár dostal za vrece najlepších jabĺk, rechtor suchých slivák. Ani jeden, ani druhý neprijal dar.
Neznesiteľní, neúprosní, tvrdí ľudia to boli.
Mída so Zuzankou rozmýšľali práve o nejakom novom spôsobe, ktorý by mohol rozhnevaných pomeriť, keď sa udalo čosi neobyčajného.
Bolo veľmi suché leto. Raz sa jednako trafilo, že ženy doniesli za väčší košík hríbov.
"To nám bude moc," povedala Mída farárovi.
"Len ich vezmite všetky," mienil farár, "šli by s nimi k rechtorovi, a ten nemusí jesť smažené hríby. To je nie rechtorský pokrm."
Mída vzala, vysmažila. Pán farár zjedol všetko, čo doniesli na stôl! Jej sa neušlo ani na okoštovanie.
Na druhý deň, hneď na svitaní sa farárovi prisnilo, že mu akási guľa padla na brucho a vrtí sa mu na ňom. Vrtenie zdalo sa mu veľmi nepríjemným a čím ďalej, tým protivnejším. Guľa ho ťažila. Rád by bol o inom sníval, ale stále len tá guľa padala a vrtela sa s veľkou rýchlosťou.
Myslel si, že sa musí zobudiť a že sa už aj zobudil, ale guľa neprestávala sa vrtieť a tlačiť ho.
Pritom mu hlava šla naopak. Myšlienky a či sám mozog roztiahol sa na šnúru a vial ako stužka vo vetre... Zasa nová guľa... Prásk! Rovno na brucho... A z brucha počalo sa mu čosi hrnúť k hrtanu, do úst a do hlavy... Zobudil sa.
Skrúcalo mu žalúdok. To bola tá guľa, čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu, do úst a do hlavy. Divná mrákava prebiehala mu hlavou a zatemňovala mu mozog. To bola tá stužka, čo viala.
Pokľakol v posteli a prikrčil sa. Nahmatal zápalky a zapálil sviecu. Potom zadkom zliezol z postele a zhrbený prešiel aj so sviečkou ku skrinke, kde bola slivovica. Tu náhle zoslabol, a kým mu chrbtom prebehla zimnica, na čelo vystúpil studený pot. Sadol na remenný fotel s fľaškou a sviecou a potiahol zo slivovice. Ruka sa mu triasla. Hlavu si nemohol hore udržať.
Klesla mu nabok.
- Mŕtvica, - myslel si. Ale hneď mu prišlo na um, že pred mŕtvicou nemá sa čo dvíhať žalúdok... Len od čoho, od čoho? - hútal... Predvčerom som jedol klobásky... Nejedol by ich ani za desiatku... Striasol sa od hnusenia... ľa, hnusí sa mi jedlo... Pokazený žalúdok a nie mŕtvica... Alebo včerajšie smažené hríby...
Pri myšlienke na hríby mu tak skrútilo žalúdok, že sklonil hlavu na prsia. Položil sviečku a fľašu vedľa seba na dlážku a oprúc si bradu lakťami o kolená, melancholicky zadíval sa na odhodený konček cigary neďaleko neho.
- Keď som tú cigaru fajčil, aký zdravý som bol, - preletelo mu mysľou... - Bolo mi treba hríby jesť, - šeptal sám sebe, utierajúc si spotené čelo krajíčkom nočnej košele...
- Ach, keby sa mi tak chcelo odryhnúť, bože môj, ako by sa mi uľahčilo.
Takým slabým sa cítil, že si netrúfal vstať z fotela. Jednako vstal, ale oslabnuté nohy sa mu triasli a podlamovali. Cítil, že ak kročí, potočí sa iste, alebo spadne. To ho naľakalo. Sadol si zasa a chytiac fľašu, počal búchať ňou o podlahu.
"Mída, Mída!" volal slabým hlasom, chcejúc, aby ho ona odviedla do postele.
Ale Mída sa neukazovala. Až o siedmej vošla do izby a vidiac farára na foteli skoro zeleného s odvisnutou hlavou pri dennom svetle a horiacej sviečke vedľa neho, vykríkla a zalomila rukami. Skočila k fotelu a vybuchla v plač. Zdalo sa jej, že farár umrel.
"Ježiši Kriste! Čo vám je?" volala a chytila mu hlavu do dlaní, pozrúc mu zblízka do tvári.
Počula, ako sťažka vydychuje a videla studeným potom zaliate čelo... "Och, cholera, cholera," zavzlykala, "i pána rechtora drží... Tam už aj doktora volali..." Farár len čo prešiel s pomocou gazdinej naspäť do postele a zdvihol kolená k bruchu, opýtal sa slabým hlasom: "I rechtora? A čo mu je?"
"Voľačo so žalúdkom," povedala plačúc.
"So žalúdkom?" zadivil sa, "a čo?"
"Akési skrúcanie... Mdloba," počala Mída, prisadnúc si spolovičky na stoličku blízko postele, "odrazu sa mu vraj hlava zavrtela, že skoro spadol..."
- Tak práve, ako u mňa, - myslel si farár.
"Vara a zima," pokračovala Mída, "a slabosť. Len ľahnúť si... Nemohol sa na nohách udržať... A žalúdok mu krúti a krúti."
"Ako u mňa," šeptal chorý.
"O polnoci sa to počalo. Kričí, len umrieť a umrieť... Pani rechtorka, čo mala robiť, sama pribehla ku mne a zobudila ma... Že vraj, ako skúsená osoba, pomôžem... Poď, hovorí, muž mi umiera... Ako nepôjdeš? Život na nitke... Vybehla som len tak v spodničke, rozospatá a naľakaná, až sa mi tak srdce rozbúchalo... A prikladáme najprv studené, potom teplé obklady... Niet lepšieho od obkladu... Varíme materinské lístky... Dávame teplú vodu...
Ale nič, nič nepomáha. Pán Bielik sa len zvíja a zvíja. Raz sa natiahne, raz sa pokrčí... Po živote ho trieme... Niet lepšieho od trenia. Trie jedna, trie druhá, a nič. Čvrká v ňom, čvrká, ani čoby ste kapustu tlačili, ale účinku nijakého..."
Rozhodila rukami a udrela sa nimi po stehnách.
"Nijakého... Poslali potom pre doktora."
Napravila si šatku na hlave, stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.
"Voľáka otrava," podotkla, "žalúdok pokazený."
"Ako u mňa," zavzdychol farár.
"Probujte," zavolal, "aj mne dať obkladok," a počal sa hniezdiť. Ťažko mu bolo aj toto vypovedať. Rád by sa bol opýtal, čo jedol rechtor, od čoho je chorý, ale takým slabým sa cítil, že si myslel, že položenie týchto otázok presahuje jeho sily.
Mída urobila studený obkladok.
"Teplý," kázal farár.
Spravila teplý.
"Nože tých lístkov!"
Prevarila lístky a dala mu ich užiť.
"Potrite ma troška," volal o chviľu.
Gazdiná ho potrela.
"Čvrká?" opýtal sa.
"Čvrká."
Zavrtel hlavou. Nijako nemohol pochopiť, že upadol do tej istej choroby, čo rechtor.
"A keď ten doktor príde," povedal ešte, "pošlite ho aj ko mne." Potom mu tak zle prišlo, že vydával zo seba iba bolestné stony.

+++

Tak tresce pán boh. Pán farár a pán rechtor nechceli sa rovnať v ničom a podobali sa vo všetkom. Doktor nariadil obidvom ležať za týždeň a po týždni museli obidvaja robiť takzvanú karlsbádsku kúru. Prvé dva dni nesmeli nič jesť, neskoršie iba čistú polievočku, mliečko, vajíčko, zaprávané kurča, teľacinku, aj potom len ľahučké jedlá.
Farár už na druhý deň opýtal sa gazdinej.
"Ako sa má rechtor?"
"Lepšie mu je," povedala.
"No, veď sa aj mne ulepší."
Mída len čo stačila odbehnúť k Zuzanke, pochválila sa jej, ako sa pán farár vypytuje na zdravie pána učiteľovo.
"Ale veď to aj môj. Ustavične len, ako sa má pán farár, ako sa má velebný pán?"
"Tak vraví ,velebný pán, pán farár‘?"
"Celkom tak."
Mída bežala naspäť a všetko rozpovedala pánu farárovi. Ako sa o neho zaujíma pán Bielik.
Len, vraj, ako sa má náš pán farár, velebný náš pánko?...
"A on, ako sa má? Čo bude obedovať?"
"Zuzanka strojí teľací šniceľ."
"Tíí, to je znamenité, aj mne by ste mohli."
Celá naradovaná zasa len prebehla k pani učiteľke, že sa pán farár spytoval, čo budú mať na obed. "Aby som mu, vraj, aj ja to isté dala... Veľmi sa zaujíma."
"Ako môj... Rozkázal mi, aby som sa držala podľa vašej kuchyne..."
"Ale!"
Gazdiná aj toto oznámila pánu Červeňovi.
Tak to išlo každý deň. Farár stále len o tom, ako sa má pán rechtor, rechtor zas o tom, ako sa má pán farár. A obidvaja sa zotavovali. Len jedno sa nemohol dozvedieť pán farár: od čoho si rechtor pokazil žalúdok, a rechtor zasa to: od čoho je vlastne chorý farár. Čo poškodilo tomu a čo tomu.
Po týždni pri prvej karlsbádskej kúre Červeň zďaleka zbadal učiteľa, ako kráča pred ním zvoľna pokyvujúc hlavou zo strany na stranu. Cítil sa už zdravým a veselým. Prišlo mu na um, ako sa pán rechtor zaujímal o jeho zdravie cez chorobu. A on toho človeka nenávidel!
Veď je to chlap samá statočnosť...
"Hej, amice," zavolal za ním, "počkajte, pôjdeme spolu."
Učiteľ sa obrátil a zbadajúc farára, vrátil sa k nemu. Podali si ruky a málo chýbalo, že sa neobjali. O chvíľu pošli spolu po hradskej, rozprávajúc si o priebehu choroby.
"Huncútske hríby," hovoril farár. "Zobrali ma fatálne..."
Pán Bielik sa zastavil: "Ako hríby? Aj vás hríby?"
Farár tiež zastal a začudoval sa: "Aj vás?"
"Mne bolo od hríbov zle," potvrdil rechtor.
"Ale veď aj mne."
"Divná náhoda."
"Podivná."
A rozhýbali sa poznove ku hore Smrčinke. Ta i naspäť bola práve hodina. Rozlúšťovali hádanku, ale ju nemohli rozlúštiť. Najmä farárovi nešlo do hlavy, veď kúpil všetky a zjedol všetky. Ženy, čo ich doniesli, samy vraveli, že viac hríbov niet, zozbierali ich do jedného.
Až doma vysvetlila Mída červenajúc sa a kríviac tvár do plaču, že hríbov bolo moc. Upražila ich síce všetky, ale polovicu poslala Zuzanke, aby pánu farárovi nepoškodili.
"Ako pánko má rád hríby, bol by ich zjedol všetky," vravela už s plačom, "a kúra by bola bývala raz taká ťažká..."
Farár si zavzdychol: "A raz tak dlhá... Takto sme si ju podelili... No, neplačte."

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 18.02.2023

­­­­

Diskusia k úryvku
Janko Jesenský - Novely (6)




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 941 411
Odozva: 0.09 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)