SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Jesenský Janko (*30.12.1874 - †27.12.1945)

­­­­

Novely (4)

Oľga

Zmrklo. Na zamrznutú pôdu spustila sa hustá, nepríjemná a chladná hmla. Lampy kde-tu zahoreli a zasvietili akoby len pre seba. Dlažba spustla. Len chvíľami bolo vidno pokrčeného človeka, zakutraného do zimníka so spustenou bradou a drobčiaceho po klzkej ceste.
Niekoľko ráz som prešiel popri bráne kupca Matúša. Vo veľkých oknách na poschodí vidno bolo, že svieti v izbe veľká lustrová lampa nad stolom. Na záclonách ani siluetičky, len čo na jednu z nich padal tieň palmových listov...
- Kto mi povie, či ona pôjde na koncert? - myslel som si. - Tri týždne nevidel som nikoho z ich domu. Ani chyžnú Anču, ani ju samú. Starého Matúša stretol som tri razy v obchode, ale jeho som sa nepýtal. Nemal zmyslu pre koncerty a ani by nebol vedel, či pôjdu, a možno, že by som sa prezradil... Len nie prezradiť sa. Už pol roka bojujem, aby som sa neukázal mäkkým a nežným oproti nej. Čo raz ju stretnem, vždy celý sa premieňam.
Spôsoby, reč, hlas akoby jemneli, hladšími a plnšími sa stávali. Cítim, že sa mi oči šíria a väčšmi blýskajú. Inakšie sa ukláňam, inakšie podávam ruku, inakšie trasie sa mi hlas, ako keď som s inými. A zakaždým bojujem so sebou. Nechcem sa vyzradiť. Božechráň, aby zbadala niečo. Ona by sa smiala a iste by povedala: "I vy ste ako ostatní. Pozrela som na vás krajšie a už vás mám. Už mi vyznávate lásku." Ako to hovorila o priateľovi Miškovi!... Odprevádzal som ju domov z korčuľovačky. Mama ďaleko za nami s akousi paňou. Hviezdy počali sa zjavovať na nebi. Od severu ťahal chladný van. Mrzlo a ľad i hrudy mrvili sa nám pod nohami. Ona kráčala ľahkým dlhým krokom, podlapiac si jednou rukou sukňu, druhou s natiahnutým mufom kývala v povetrí. Ja veselo štrkal som korčuľami. Na čiapočke viali jej akési perá. Vyhrnutý prám čierneho kožúška zakrýval jej tvár, ktorá do červená zrudla, vyštípaná od vetra.
"Nie vám je zima na ruky?" spýtal som sa. A už som cítil, že sa mi hlas mení. Prisilil som sa a zmenil ho v posmešný: "Ale vy zle robíte kruhy, slečna Oľga."
"Čo sa vy rozumiete do kruhov!"
"Ako by som sa nerozumel!"
"Nerozumiete sa," povedala skoro hnevno, ani nepozrúc na mňa. Pritom pritlačila si muf ku tvári.
"Počkajte. Vy nie ste ešte kompetentná súdiť, či sa rozumiem, či nie. Kruh má byť okrúhly, ľahko robený, istý. Napríklad, ako to robí slečna Deverovská... Ako graciózne jej to ide...
Kdežto vám ide dorovna, čo ako sa usilujete. Pritom máchate mufom a na vašich ústach vidno, ako by ste chceli vykríknuť."
"Nerozumiete sa."
"To je vaše celé odôvodnenie. Vy ste vôbec podivná, slečna Olinka..."
"Jój, len tak nežne nie."
"Vidíte, aká ste podivná. Človek vám povie o nejakom hercovi, pochváli ho: výborný herec.
Vy na to: počula som ho i videla, mizerný herec. Poviem vám o slečne X.: krásna dáma.
Poviete: špatná dáma. Poviem: krásna váza; vy poviete: ach, prostá celkom... Taká ste vy...
Nerozumiem sa do kruhov! A čoby som vám desiatimi ľuďmi dokázal, že áno, rozumiem sa, čo je aj pravda, - vy poviete: nerozumiem sa."
"Lebo sa ani nerozumiete."
"No, vidíte."
"Čo?"
"Že ste taká."
Vošli sme do mesta. Vietor prestal fúkať. Lampy už svietili a ľudia sa prechádzali. Mne bolo ľúto, že som ju hanil. Srdce za každým slovom protirečilo a predsa som hanil a hanil. Bál som sa chváliť. Cez mesto dlho sme nepreriekli slova. - Do domu blízko, - dumal som.
Vojde a zas celý večer budem o nej myslieť. Nože, zachyť ešte pár slabík z jej úst... Z jej pekných úst.
"Pôjdete dnes do divadla?" opýtal som sa.
"A čo dávajú?"
"Akúsi tragédiu."
"Nie. Nemôžem vystáť tragédie. Nepravdepodobné, - mužskí ako hrdinovia! Smiešno." Zasmiala sa a zívla pritom pár ráz plecami. "Niet slabšieho tvora na svete ako mužský...
Bože, keď si pomyslím na tých, ktorých vídavam, ktorých poznám! Všetko ako svieže prútiky. Zohne ich človek na ktorúkoľvek stranu..."
"Ale len tých, ktorých vídate vy, nie?" pretrhol som ju, "hrdinov nieto na každom kroku a váš svet je veru úzky."
"Každý mužský, milý pane."
"Čo?"
"Je slabý... A viete, ja mám z toho ukrutnú radosť... Koľko ich bolo!" vravela s úsmeškom a pomenovala niekoľkých mladých ľudí a starších pánov... "Koľko ich bolo, každého podarilo sa mi okrútiť okolo malého prsta. Vohnala som ich do najnežnejších situácií. Rozplývali sa citom, kľakali a len-len, že nerozplakali sa od nekonečnej lásky... Je to radosť tak odrazu zasmiať sa nad takým roztúženým pánom. Veríte? Hrozná radosť. A viete, i dnes mi vyznávali lásku. Snúbenec mojej sestry! Žofka plakala. Len-len, že sa nerozišla svadba. A každý je taký. To sú potom hérosi!"
"To sú figúrky, čo sa okolo vás tmolia. Im ide len o pekné háby, o dojmy na dámy, ako ste vy. Tí nechcú vašu dušu, slečna Oľga, len váš driek. Ide im o to, aby ste im klesli do náručia a potom sa chvália pred priateľmi. Prázdne figúrky. A vy ste tiež zlá a mrzká, odpusťte."
Mne sa opätovne akosi zatriasol hlas. Horkosť prúdila sa mi v srdci a vystupovala do hrdla, úst a reči... - Aká je ona krásna. - Ako rád by chytiť jej ruku, pritiahnuť k sebe a povedať, že ju rád. Nie, ako tí panáci, ale naozaj ... Nemôžem. Vysmiala by ma.
Prešli sme cez cestu na druhú stranu do ich uličky. Ešte dvesto krokov, - počítal som v duchu, - a stratí sa mi, bohvie dokiaľ...
"Podajte mi rameno, tu je zas klzko," riekla a podala mi ruku.
"Prosím."
"Vy vravíte o figúrkach. Čo je vo vašich očiach Mišo Rečník?" Pozrela na mňa dlhým pohľadom a dotkla sa plecom o moje.
"No, to je jeden z vážnejších, študuje a veľa vie."
"Vie on vyznať lásku?"
"Nie."
Zasmiala sa: "Ani pozrieť dáme do očú?"
"Sotva."
"A vidíte, pred štyrmi dňami som dostala od neho dlhý list."
"O láske?"
"Vyznal mi lásku."
"A vy?"
"Neodpovedala som mu. List sa odložil medzi aktá, ako dôkaz."
Mlčal som.
"Neveríte? Ukážem vám list."
"Nie, nie. Ja vám verím."
"Pomenujte mi ktoréhokoľvek."
"Ach, vy ste prismelá."
"Kohokoľvek."
"Pomenovať?"
"Prosím."
"Nuž mňa. Seba menujem."
Odrazu stíchla. Spravili sme asi desať krokov. Vytiahla si rameno spod môjho a zastali sme pred ich domom.
"Počkajme mamu... Na vás nepristávam."
"Prečo?"
"Vy nemáte zmyslu."
Dívala sa na mňa. Pri svetle lampy vidno bolo jej dlhé, tmavé obrvy, šelmovské, falošné oči a drobné, skoro detské ústa. Okrúhle líca strácali sa za golierikom. Boli vo svetle bledé, a celá tvár zdala sa mi vážnou, tak odrazu vážnou od prekvapenia. Mamy nebolo vidno.
"Nemám zmyslu? To sa mýlite. Vy ste nie pre celý svet stvorená, slečna. Ani pre každého miliónneho. Ja mám zmysel, ale nie pre vás. Aj citu mám dosť v srdci, lenže nie pre vás -
slečna! Tak."
"Nikdy?"
"Nie."
"A pamätáte minulej jesene: ten hôrny potôčik? Keď ste ma prenášali cez vodu, červenali ste sa a temer triasli. Celý večer ste potom neprehovorili slova."
"Pamätám," povedal som sucho.
- Zbadala moje rozčúlenie vtedy, - myslel som si, - teraz mi to do očú hovorí. Aká je mrzká, mrzká.
"Veď vážite šesťdesiat kilo," zasmial som sa. "A vo vode bolo klzko. Pokĺznuť som sa nechcel. Prirodzená vec."
"A tá tichosť?"
"Človeku nechce sa vždy hovoriť."
"No, no."
"Každú hlúposť si v svoj prospech osobujete. To je špatné. Vy ste veľmi negavalierska, cynická."
Jej oči sa zväčšili. Pýcha a smiech blesli v nich. Pristúpila celkom blízko ku mne. Nahla hlavu a vytiahla krk. Cítil som vôňu jej šiat. Jej nos skoro dotýkal sa mojej tvári. Odrazu bolo počuť kroky. Obrátil som sa v tú stranu hlavou. Prichádzala mama. Popri mojom uchu náhle, krátko a potichu odznel šepot: "Prijímam a podmaním si vás."
"Nepodmaníte," šepol som.
"A ak áno?"
"A ak nie?"
"Tak som vás vstave milovať."
Odstúpila. Mama prišla. Volala na šálku čaju, ale ja som odoprel. Rozlúčili sme sa.
- Teraz teda boj, - dumal som, idúc do kaviarne. - Pretvoriť sa a odvrátiť celkom. Lenže ja budem víťazom. Musím byť. Ostatne, veď má pravdu. I ja ju rád. Bohvie, je taká mrzká duša a predsa ju rád, najradšej. Aspoň posiaľ nikto ma tak nezaujímal. Ale to nesmie vidieť, cítiť, počuť. Vykynožím cit do najmenšej iskierky. Beztak dnu v srdci, v duši a myšlienkach všetko umiera. Najmä láska. Pre pozor ľudský nie je nikdy dosť jeden objekt, pre rozum jedna slávna veta, pre srdce a dušu jedna krásna, biela tvár, pre jeden ľudský život jedna večná myšlienka o jedinom inom ľudskom živote. A keď to nevymrie samo sebou, treba vôle.
To je najväčší pán, keď existuje. S jeho pomocou vykynožíme. Ak sa predsa nedá, tak na povrchu nesmie zasvietiť z tej lásky ani len najmenší lúčik... Bohu chvála, že som sa dosiaľ neprezradil! Ako by sa mi bola smiala!
Bolo mi veľmi smutno. Kaviareň plná ľudí a novín nerozveselila ma. Jej pyšné, smejúce sa oči videl som ustavične... Podmaním si vás, podmaním... zunelo mi v ušiach. A čo raz ukázala sa mi v myšlienkach takouto pyšnou, čo raz som počul tú krátku, cynickú vetu, zakaždým pocítil som v srdci odpor a silu k boju, ktorý vyhrám. Čo raz predstavila sa mi jej biela tvár, jej šelmovské oči a detské ústa, čo raz zazrel som v myšlienkach, ako trasú sa vo vetre čierne, jemné kudry vlasov, kryjúce sluchy, ako sa smeje tým svojím lepším smiechom, ako sa kloní, hýbe, kráča svojím elastickým krokom, - vždy pocítil som túhu... k nej priblížiť sa celkom! Mať ju v náručí ešte raz, ako vtedy v jeseni, keď som ju niesol. A jej sa nikdy nebudem môcť priblížiť. Vyjaviť, čo cítim? Aj keby nebol vypovedaný boj, ona by sa mi zasmiala v najnežnejšej situácii, ako vravela.
Od toho večera, nie že by som sa jej bol stránil, ale pozor som si dal. Sprevádzal som ju pri prechádzkach na ľad a z ľadu. Potom aj na dlažbe. Bol som aj u nich niekoľko ráz. Ale usiloval som sa byť gavalierom inej dáme, jej priateľke. Bývali spoločné hry na žúroch, ja držal som sa vlastne vždy popri slečne Aničke, dievčatku peknom, s elipsovou tváričkou s prihladenými, čiernymi vlasmi. V jej očkách, tiež čiernych, ešte spal ohník, v chovaní a rečiach ešte nebolo prebudeného života. Nijakej samostatnosti. Ju spravovali druhí. Sedával som pri nej a hovoril, ako s dámou, súcou na vydaj. Bývali koncerty a ja nikdy nezabudol som nejakú kytôčku na prsia. Trafili sa meniny, narodeniny - kytôčka. Zazrel som ju prechádzať sa s Oľgou - klinčeky. Bývalo, že zazrel som vo výklade najnovšie pohľadnice
- prvá šla Aničke. Spočiatku nevedela, ako sa držať oproti mne. Potom ju naučili, aby sa neodvracala odo mňa. Počalo sa v nej budiť čosi.
"Prečo ty tú Aničku zavádzaš," spytoval sa ma raz môj priateľ.
"Nezavádzam."
"Ba zavádzaš."
"A prečo?"
"Tebe ona nemôže konvenovať. Ty nemyslíš vážne a všetci hovoria o veci ako o vážnej."
Naozaj, k Aničke necítil som ani byľky príťažlivosti. Hral som sa s ňou a moja hračka bola hriešna...
Medzitým slečna Oľga celkom sa premenila. Oči, tvár, pery zvážneli. Z pyšných rečí nepočul som od nej ani slovíčka. Stala sa tichou, pokornou. Neusilovala sa zvábiť ma obyčajnou koketériou. Ba zdalo sa mi, že je jej nepríjemne so mnou.
- Poznám ťa, pekná maska, - myslieval som často. Keď tak nič, nuž takto. A pozor som si dával. Pretvaroval som sa a trápil. Kynoženie darilo sa mi navonok, ale zdnuky nie. Dnu cítil som stonásobnú túhu, a čím diaľ, tým ťažšie išiel boj. I Aničku som tak nechal. Láska je ako smäd, nezahasíš ho, kým si nevypiješ, neumoríš ju, kým ju neukojíš...
Zima prechádzala mi už cez rukavičky a topánky. Nos, brada, škrane ziabli. Hmla titlala sa mi pod zimník. Nik. Nik. Že by niekto s nejakou stuhou, rukavičkami, špendlíčkami šiel do ich domu. Chyžná Anča... Nik... Nazrel som aj cez zavlhnuté sklené dvere do obchodu, či nezazriem starého v dlhom čiernom kabáte. Obchod prázdny. Červený učeň s vlnenou čiapkou na hlave vymetal spoza púdlí. Druhý ukladal čosi do malej bielej škatuľky. Starého nebolo. Vošiel som aj do brány, či neuvidím niekde Anču. Nič. Zastal som pri otvorených, vyrezávaných dverách, vedúcich do ich bytu. Okrúhla lampa svietila na červenkasté koberce, na žlté, mosadzové tyčky a neumelecky zamaľované steny. Začul som, ako sa raz dvere otvorili, pár vŕzgajúcich krokov, potom plesnutie dvermi. A zas ticho. Potichu vyšiel som z brány a opätovne pozrel som do obchodu. Ten istý obraz, lenže učeň majúc metlu pod pazuchou, hovoril s kolegom pri bielej škatuľke. V okne zasa len palmové listy a dookola ticho...
- Nie, ja nerobím dobre, - tanulo mi mysľou. - Chcem vyhrať boj a tmolím sa pod ich oknami. Rozochvený som zvedavosťou, či pôjde na koncert... Malá kytôčka neprezradí nič... I Aničke som a nestalo sa nič... Chcem posielať kytôčky a bojím sa jej spýtať sa, či pôjde na koncert. Pred troma týždňami bol som s ňou. Chcel som sa spýtať a bál som sa. Tu prišiel mi na um Ďuro, spoluúradník, a kupec Lačný so strižným tovarom... Som to len vykonal! Akým hlúpym som sa cítil vtedy. Dvadsaťšesťročný mládenec s bradou a fúzmi odrazu sa červená ako panenka! Len preto, že ho prichytili pri láske. Naozaj, to bol nerozum odo mňa, chcieť od Ďura niečo zvedieť...
"Vitaj," hovoril, keď som k nemu prišiel, "sadni si." A utekal pre stoličku, čo je v kúte.
"Čože, máš cigaretu?" spytujem sa bez zmyslu; len pred chvíľou som kúril.
Fajčíme obidvaja a nevieme, čo vravieť.
"Je to von zima," vraví.
"Zima," odpovedám ja.
"Takej ešte nebolo," zas on.
"Nebolo."
A zas mlčíme.
"Čo, chystáte sa na koncert?" opytujem sa napokon.
"Ja pôjdem pozrieť."
"A vaši?"
"Zaiste. Prečo?"
"Nevieš, či Matúšovci pôjdu?"
To meno mi je ťažko vypovedať. Cítim, že habkám.
"To ti ja neviem."
"A tvoja slečna sestra nevie?"
"Prečo chceš vedieť?"
"Chcem vedieť, či pôjdu? Je na tom niečo?"
"Á, Olinka, Olinka, Olinčiatko moje!" zaspieval, zvrtnúc sa na opätku, pričom priložil si ruku na srdce. Smial sa mi do očú. Zasmial som sa aj ja celkom blbo, ale chcelo sa mi udrieť ho po tvári... A ešte i ten kupec s okuliarmi opováži sa rozťahovať ústa. Viac ma nevidí, to je pravda... Vchodím k nemu a prosím golierik.
"Akýže rozkážete?"
"Štyridsať."
"Sedemcentimetrový?"
"Šesť."
"Vystrihnutý, alebo spojený?"
"Akýkoľvek."
Nešlo mi o golierik, len o to, či niečo brali do Matúšov. Kus hodvábu, rukavičky, stužtičku.
"Neviete, či Matúšovci idú na koncert? Nebrali tu niečo pre slečnu?" spýtal som sa odrazu a celkom nelogicky.
Kupcove oči pod okuliarmi s úsmevom dívajú sa na mňa. Úžia sa. Líca rastú, ústa sa rozširujú. Smeje sa a ja sa červenám... Stratil by som sa od hanby. Hlúpe kupčisko. Ako sa on opovažuje smiať? Zvrelo vo mne a predsa celkom nežne som sa odporúčal. Bál som sa druhý raz sa ho spýtať.
Keď som odchádzal, zavolal za mnou: "Ozaj, do Matúšov nič nebrali pre slečnu." Zdalo sa mi, že sa kupec posmieva. Na ústach mi bolo príkre slovo, ale vyšiel som ticho z obchodu. Dozvedieť sa niečo nedajbože...
A zas mi prišlo na um, keby ma teraz niekto pozoroval. Obrátil som sa domov. Pozrel som do brány, do obchodu a do okna. Nič. Ticho... Hmla celkom zhustla. V zaokrúhlenom svetle lámp bolo vidno poletúvať malinký, drobnušký sniežik. Rozletúval sa zo samej hmly. Padal na klobúk, plecia, rukávy, brnkal do tvári a mrazil. Chlad cítil som už aj na chrbte. Na veži odbilo sedem... Treba ešte zavečerať si a odieť sa na koncert. Ale neponáhľal som sa. V
myšlienkach niesol som Oľgu a - kytku. Malú, krásnu, náprsnú z rôznofarebných klincov.
Kvetinárka mala vo výklade také krásne klince. Nemôžem, nemôžem, - dumal som, - tých niekoľko kvietkov. Ako by sa ona potešila. Víťazím, myslela by. Už je môj. A veď klince nedokazujú nič. Dnes by sa držal proti nej ako zaľúbený. Taká krásna je, nežná a útla. Oči by jej zasvietili od radosti. Od neho, od neho, zajasala by jej duša... Ako by triumfovala... Ak príde na koncert, ešte obstarám. Druhé budú mať kvieťa, musí aj ona... Potom sa jej zasmejem ja do očú... Hlúpe kupčisko a ten Ďuro! Ešte Ďuro, konečne, kolega. Ale ten! Čo sa má smiať? Nazdá sa, že keď má deväť okien do ulice z obchodu, že môže všetko... Prečo sa oni smejú? Nič nevedia. Nazdávajú sa bohvie čo, že som zaľúbený.
Popri mne prešla dáma. Rýchlo zdvihol som hlavu. Ona tiež pozrela; ja obrátil som hlavu za ňou, ona tiež a zastala.
"Pane Rážnik - a kamže vy?"
Za hlasom hneď i čiapočka bola mi známa, i kožuštek, i tvár, i celá figúra. Oľga.
"Vy ste to?"
"Ja, vráťte sa. Poďte ma odprevadiť, ale pomaly."
Podali sme si ruky a šli. Dlho bolo ticho medzi nami. Vo mne vzprúdila sa nežnosť. Zas by bol rád chytil jej kolembajúcu sa ruku, pritiahnuť ju ku sebe a povedať jej, že ju rád, veľmi rád.
"Pôjdete na koncert?" spýtal som sa.
"Nie," povedala sucho, "príde navečer môj snúbenec, to jest má byť zasnúbenie. Ale prosím vás ešte mlčať o tom. A vy?"
"Vy sa chcete zasnúbiť?" spýtal som sa prekvapený a temer zdesený.
"No áno."
"A nevysmiali ste toho pána?"
"Nekľakal a nezalamoval rukami. Nebolo príčiny."
Premohol som sa úplne. - Koniec všetkému, - myslel som si, - načo sú už teraz nežné pocity, láska... koniec.
"Teda vám gratulujem."
Kývla hlavou na znak poďakovania. Zasa sme zmĺkli a neprehovorili viac slova až ku bráne, kde sme zastali, ako predtým, keď sme mamu očakávali.
"A tak sa teda skončil boj," riekol som.
"Čie je víťazstvo?" a podala mi ruku. Jej oči boli opreté na moju tvár. V svetle lampy zablyskli kedy-tedy a pozdávali sa mi vážnymi, nie falošnými. Akýsi posiaľ nikdy nevidený pásik bol v nich. Dával im nežnosti.
"Čie je víťazstvo?" opýtala sa ešte raz. "Ale úprimne, celkom úprimne." Jej hlas znel ticho, žiaľne. Zraky nespúšťala z mojej tvári. Priblížila sa celkom ku mne.
Chytila aj moju ľavú ruku. Stisla mi ju a nepustila.
"Úprimne," opätovala, "prosím vás!"
Nikdy som ju posiaľ takú vážnu nevidel. Srdce mi tuhšie bilo... Cítil som, že ak prehovorím, prezradím svoje vzrušenie. A veď sa vydáva, čo ešte chce odo mňa? Keby jej i povedal, že ju rád, predsa sa len zasnúbi, keby ma aj nevysmiala... Dookola bolo ticho. Ani človiečika.
Hmla sypala ešte svoj sneh. Obletúval jej bledú tvár. Čiapočka, plecia a prsia beleli sa jeho drobnými ihličkami.
Zdvihol som jej ruku a bozkal.
"Víťazstvo je vaše," šepol som.
Pritúlila sa ku mne. Videl som, že sa jej tvár usmieva, ale to bol smiech blažený, tichý, neubližujúci.
Jej pery sa pohybovali. Sklonil som k nim svoju hlavu.
Ona náhle objala mi ju a pritisla svoje pery na moje líce.
"Aj vaše!" povedala a odtrhnúc sa odo mňa, vbehla do brány.
"Do videnia na koncerte," začul som ešte.
Od tých čias minulo päť rokov... Krátky čas, ale dosť dlhý na zabudnutie a vymretie horúcich citov, na utíšenie najvrelejšej lásky, ktorú človek môže pocítiť. Ale niet dosť času v živote ľudskom na zabudnutie pokorenia, urazenia nežných citov výsmechom toho, ku komu ich nesieme. Mne často príde na um koncert. Malá bočná chyža, ona a moje roztúženie.
Potom jej smiech, jej špatný, hnusný smiech triumfovania. A i teraz po piatich rokoch krv ženie sa mi do líc pri spomienke. Hanbím sa sám pred sebou.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 09.04.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Náš hrdina
-Novely, Novely (2), Novely (3), Novely (4), Novely (5)
-Verše, Verše (2)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Janko Jesenský - Novely (4)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 953 159
Odozva: 0.1 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)