Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

V. Sonety

Tušenie

Tak teba zabolí, keď pohľad zablysne
tým dávnym horúcim a silným lúčom citu.
Spomínaš, že to bod na vravu rozmanitú,
čo koniec znamená, hoc mäkčí úlisne

tú tvrdosť, mŕtvemu čo oči zatisne,
a preto z tvojich líc odkloneného kmitu
vylieta úžas len, že poviem vetu skrytú,
čo roztne zväzok náš a zatne prílišne.

Nuž, ako vyjaviť, že mám ťa ešte rád?
Pošeptať večnosti ti hriešnu zábezpeku?
Do slnca pozerám. Na oči moje hľaď!

Tak mnoho farieb je v tom teplom papršleku,
lež v jase slepota mi padá na pohľad
a nenachádzam viac tú tvoju ruku mäkkú...

Cestou...

Že cesta krátka ku vašemu domu
vyrozprávať to, prečo ste si vzdychli,
i keby nebol krok náš taký rýchly,
i čo by zastali sme kvôli tomu.
Len poďme, poďme! Vzdychu nejednomu
som počúval. Hej, bývali, čo pichli,
čo hladkali a prehĺbené tíchli
a vždy vraveli, prečo vravia komu?

Váš povzdych vravel: V tomto hluchom kúte,
kam posotil ma život, žitie tratím,
nik nevyrkne tu slovko nevyrknuté,
čo v mojej duši žije žitím svätým.
Aj vy ste prišli a mlčíte krute.
Pošepnite ho, s výkrikom ho vrátim!

Koľajnice...

Pri vás, pri vás, vy koľajnice hladké,
ja iste budem večierkami stávať,
do diaľky hľadieť, ak nie oplakávať
zatarasenej púte stezky sladké
a pripomínať okamženie krátke,
čo večne budem v dumách prechovávať,
im zbohom dávať, naspäť privolávať
ku opusteným oknám, ku záhradke.

Ja vidím vás. Jak úžite sa v diali
v pás jeden tmavý. Hľa, vás diaľka spája,
mňa s mojím svetom diaľky rozsekali.
Vás blízkosť dvojí... My sme v blízku dvaja
dve srdcia, dvoje duší pospájali
a jedno srdce, jednu dušu mali.