Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Budík je vec, ktorú si človek zaobstará dobrovoľne, aby ho každé ráno proti jeho vôli vytiahla z postele. Aspoň tak to vyzerá u mňa. Večer si nastavím telefón s pocitom vzorného, zodpovedného jedinca - zajtra vstanem načas, spravím si poriadne raňajky, v pokoji prejdem poznámky a vyrazím tak, aby mi šiel jeden z tých skorších autobusov... Ráno sa však prebúdza úplne iný človek! Ten večerný vzorný plánovač je preč a namiesto neho leží v posteli tvor, ktorý má jediný cieľ: ešte päť minút!

Prvé dejstvo mojich veselých rán sa začína vždy rovnako. Ticho noci roztrhne zvuk budíka, ktorý mi najprv len potichu píska do ucha, ale keď ho ignorujem, zmení sa na sirénu konca sveta. Otvorím jedno oko, mozog sa snaží dopočítať, či je deň, alebo noc, a prst už automaticky mieri na tlačidlo "odložiť". Tu niekde začína onen slávny boj pohodlnosti so zodpovednosťou.

Zodpovednosť našepkáva: "Vstávaj, čaká ťa prezentácia, porada..."
Pohodlnosť na to má jednoduchú odpoveď: "Päť minút nikoho nezabije."
A tak odkladám. Druhýkrát, tretíkrát. Niekde medzi piatym a šiestym odložením sa z budíka stáva sprisahanec reality - namiesto toho, aby ma zobudil, mi len pripomína, koľkokrát som sa rozhodol nevstať.

Keď sa mi napokon podarí odlepiť sa od matraca, začína druhé dejstvo. Vôňa kávy z kuchyne, mäkké kreslo, hrnček, ktorý mi tak krásne sadne do ruky - a niekde v pozadí slabé pípnutie svedomia, že by som si mal skôr chystať veci. V hlave mám jasný zoznam povinností: nájsť kľúče, skontrolovať tašku, prepísať odkaz pre šéfa, pozrieť sa, čo ma dnes vlastne čaká. Lenže realita je iná. Sedím v kresle, prechádzam správy v mobile a presviedčam sám seba, že aj to predsa patrí k modernému, informovanému životu.

Najveselšie - s odstupom - sú chvíle, keď sa pozriem na hodiny. Kukulku síce doma nemáme, ale efekt je rovnaký. Osem nula päť. Osem nula sedem. Zrazu sa z pokojného rána stáva akčný film. V kúpeľni prekonávam rekordy v sprchovaní, pri raňajkách sa snažím vymyslieť niečo, čo sa dá zjesť za dvadsať sekúnd, a pri hľadaní kľúčov mám pocit, že žijem v nejakej interaktívnej únikovej hre. Káble od nabíjačky, stratené ponožky, papierik s odkazom pre šéfa - všetko existuje, ale nikdy nie na mieste, kde by to človek potreboval.

Zodpovednosť sa ma v týchto chvíľach snaží dobehnúť: "Keby si to pripravil večer, teraz by si nemusel pobehovať ako splašený."
Lenže pohodlnosť má pripravený protiargument: "Ale večer si bol unavený. A aj tak si to nakoniec stihol, nie?"
To je na tom boji to najzradnejšie - on totiž väčšinou nejako dopadne. Človek pribehne na poslednú chvíľu, tvári sa, že to presne tak plánoval, a v duchu si hovorí, že od pondelka už naozaj začne žiť zodpovedne.

Občas sa však podarí opačný scenár. Večer prekonám lenivosť, nachystám si tašku, oblečenie, napíšem si zoznam, čo ráno urobiť. Nastavím budík a s jemnou dávkou pýchy zaspávam ako vzorný občan. Ráno zazvoní alarm... a zrazu nemám dôvod ponáhľať sa. Všetko je pripravené, čas beží pomaly, a tak si poviem, že si môžem dovoliť malý luxus: napríklad desať minút v posteli navyše. A nečakane som opäť tam, kde vždy - len s tým rozdielom, že tentoraz zaspávam s dokonale nachystanou taškou.

Moje veselé rána sú teda plné paradoxov. Čím viac si toho pripravím, tým viac mám pocit, že môžem leňošiť. Čím viac sa ponáhľam, tým viac sľubujem sám sebe, že "od pondelka" začnem úplne nový, zorganizovaný život. A niekde medzi druhým a tretím odložením budíka sa vo mne stretávajú dvaja ľudia: ten, ktorý chce byť spoľahlivý, a ten, ktorý miluje teplo periny.

Keď to však vezmem vážnejšie, niečo predsa len funguje. Zodpovednosť možno ráno prehráva na body, ale zatiaľ vždy vyhrala na čas. Prídem možno rozospatý, rozcuchaný a s nedojedenou žemľou v ruke, ale prídem. A práve v tomto malom víťazstve je asi pointa našich veselých rán: nejde o to byť dokonalý ranný superhrdina, ale o to, aby človek nezostal naveky len medzi posteľou a kávou.

Možno raz naozaj príde deň, keď vstanem na prvé zazvonenie, v pokoji sa naraňajkujem, načas vyrazím a ešte sa cestou budem usmievať na svet. Dovtedy však budú moje rána veselé práve tým, ako neustále lavírujem medzi lenivosťou a povinnosťami. Či už s kávou v ruke, alebo s taškou ledabolo prehodenou cez plece, každé ráno znovu objavujem, že život nie je len o tom, ako skoro vstanem, ale hlavne o tom, že napriek všetkým odloženým budíkom nakoniec predsa len idem tam, kam mám.

A zajtra? Zajtra vstanem určite načas. Naozaj. Stačí už len... odložiť budík len raz. Možno dvakrát.

Českú verziu tejto slohovej práce nájdete na adrese:

• www.cesky-jazyk.cz/slohovky/fejetony/ma-vesela-jitra.html