SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Vančura Vladislav (*23.06.1891 - †01.06.1942)

­­­­

Markéta Lazarová (4)

  • úryvok

Desiata hlava

***

V tom čase už po dedinách chodila zvesť, že všetci lúpežníci boli schytaní a pobití. Priorka Blažena ju vypočula piateho dňa a hneď zašla k Markéte a všetko jej vyjavila.
"Milenec, čo ťa roznietil takou láskou, leží zranený a umrie. Býval dobyvateľom, kiež by si teraz vydobyl nebo! Počujem však, že je spurný a že sa svojim strážcom vysmieva. Markéta, netreba mu teraz ani prísahy lásky, ani bozkov, ale príhovoru k súdu."
"Priorka, priorka!" zvolala Markéta a jej ústa i tvár stratili farbu živého tela. "Priorka! Nemám síl hovoriť, leda o posolstve, ktorým prekypujem. Moja duša zarástla olistením lásky. Neverím v rozprávanie, neverím v hnusnú porážku! Nie! Nie a nie! Meno manželovo zrkadlí jeho silu. Vydobyje naspäť vládu nad svetom. Vidím ho. Je zdravý! Je zdravý!"
"Bezbožnica," riekla priorka, "tvoja sprenevera je horšia než smrť! Učinila si ma svedkyňou svojho pádu, vzápätí ťa teda učiním svedkyňou svojej moci."
Nato vyšla a prikázala, aby sestry odviedli Markétu do komôrky, čo nemá okna.
Bola uväznená, napodobujúc osud milenca.
Priorka prechádzala záhradou. Bol vlahý večer. Poprašok prvej tmy sa sypal ako mier. Bola už jar. To je však vratký dôvod pre zhovievavosť s milenicou vrahov, čo sa nekajá. Cundra! Je vari počuť plač či zavzlykanie? Nie, nič veru, je ticho. Ticho a trpký mier.
Ľudia, učiňte v závrate svojej moci všetko - a učinili ste len pramálo, nič, lebo porúčate úbohému telu. Vy porúčate, no Boh vládne. Vodí dušu po neprístupných cestách a káže jej konať skutky neraz neslýchané a prehrozné. Myslíte si, že ste porozumeli svetu - ó pýcha, či nepočuješ sykot hada, čo je nablízku?
Priorka sa modlila, aby jej Boh skytol pokory a múdrosti. A tu sa stalo, že ju pohla akási myšlienka, možno božská, a možno vnuknutia nečistého, aby šla a Markétino väzenie otvorila. Zastihla nešťastnicu na kolenách. Priorka ju vzala za ruku a vraví:
"Odkiaľ pochodí ľudská myšlienka? Ty ani ja o tom nič nevieme. Zabodávajú sa ako šípy do našej mysle, kto ich však vypúšťa, kto je ten lučištník? Moja milá, nesmiem si osobovať prísnosť bez pokory. Keby Boh chcel, odchýlil by myšlienku, čo ťa posadá, a padla by do hlavy barana či psíka. Nemám práva sa pýtať, prečo to neučinil, nemám práva prekážať skutkom, ktorým Boh pokynul, aby sa udiali. Čo ešte váhaš? Vstaň a choď, kam ťa vábi srdce. Cítim, že sa blíži chvíľa, aby sa naplnilo nešťastie tvoje i nešťastie Mikoláša. Možno ťa volá Boh, aby vás prikryl rúchom pokánia, možno ustanovil, aby ste obaja k nemu volali jedným hlasom."
Nato otvorila dvere.
Markéta jej poďakovala, a všetko čo riekla, bolo také dojímavé, že priorka sa nezdržala sĺz. Plakali ako sestry.
Potom sa nešťastnica dala na pochod a iskrivou nocou išla až k mestskej bráne. Keď prichádzala, práve svitalo. Prišlo jej čakať, až vyjde strážny a až sa jej spýta, čo prišla predávať, či čo si žiada. Bola odetá ako vidiečanka, plakala, jej spanilosť bola porušená a jej brucho bolo ťažké tehotnosťou. Akože by mohol strážny túto chuderku vpustiť bez otázky?
Už sa schádzajú povozy a sedliaci zblízka i zďaleka si roz-právajú o svojich prácach a o bezpečí, lebo kráľ vymietol cesty tak dobre, že hrniec dukátov prevezie z mesta do mesta i malé dieťa.
Konečne sa brána otvorila. Hľa, stopy zápasu, hľa, fŕkance krvi zmenivšie farbu. Markéta stojí ako omámená a bojí sa počúvať všetko, čo sa rozpráva. Ach, už ju poznávajú, už ju poznávajú zlí susedia a vlečú ju pred hajtmanský dom. Prekliati chlapi, prekliata horlivosť! O chvíľu stojí medzi pisármi a sudcami a vraví:
"Čo som vám urobila? Neporušila som svetských zákonov."
"Akože nie," odpovedajú, "neprotivila si sa otcovi? Nezostala si s lúpežníkmi, nestála si na ich strane?"
Markétu jali a päť dní nechali o chlebe a vode vo väzbe.
No toho dňa došiel do Boleslavi i kráľovský posol a oznámil to, čo sa má stať.
Poslov kôň bol biely, jeho čabraka nachová, a všetko, čo býva na rytierskych postrojoch železné, blyšťalo sa zlatom. Pred jazdcom šli iní jazdci, držiac kopie so zástavkami. Posol kráľa nebol ozbrojený a nemal helmicu. Nezosadol z koňa, a kým hovoril, sám hajtman držal uzdu jeho beláňa.
Tu sa dajú trubači do slávnostného trúbenia, a keď zmĺknu, vstane kráľovský posol v strmeňoch a vraví:
"Kráľ odmeňuje vernosť a trestá bezprávie. Káže vám mier a pokojné časy! Nikto, či šľachtic, či stavu duchovného či sedliak, nikto nech nesiahne po zbrani vo veciach nezhody a sváru! Nikto nech nevychádza, aby bažil po tovare kupcov, či po úrode, čo je cudzia! Nech je bezpečný sedliak platiaci desiatok i kupec, čo odvádza tržný peniaz! Nech je v bezpečí! Kráľ káže voľnosť ciest a smrť tým, čo prepadajú v ohyboch ciest. Odteraz budete chodiť v závorách kráľovho hnevu, a zlato na odiv vystavené v lesoch bude v bezpečí. Kráľ je rozhnevaný, že ste ho prinútili, aby opakoval, čo už bol povedal. Rozhnevaný káže, aby šľachtici, čo padli do rúk vojska, boli zvešaní na námestí. Hlava najstaršieho potom padne sekerou."
Potom rúči posol vymenoval mená lúpežníkov, a keď doznelo nové trúbenie, hovoril ďalej:
"Trest uložený ženám je tento: Nech sú privedené ku klátu a k šibeniciam a nech sú učinené svedkyňami všetkých smrtí. Potom nech je vzatý všetok ich majetok a dané im miesto, aby so svojimi deťmi žili po zemiansky. Roháček byť obnovený nemá, jeho priekopa zostane bez vody a stavanie rozvalené. Bude obrátený v lúky a v lesík a nikto tam nebude bývať. Kráľ ďalej povedal, aby tá zo zbojníkových dcér, ktorej meno je Alexandra, bola zmárnená ako vražednica, a cudzí pán, pre krivdy na ňom spáchané, nech zvolí spôsob smrti i vhodný čas. Tá vec sa odkladá. Žena samodruhá nemá byť trestaná skôr, než zľahne. Ďalej nech rozsúdi saský gróf Kristián."
Nato spanilý posol obrátil svojho beláňa a vyšiel z mesta. Neprijal pokrmu či odpočinku, ba ani jeho koňovi sa nedostalo obroku. Odpočinul si za hradbami, pod stanmi a osamote na znamenie, že kráľ je pohoršený.
Zbohom, vy zvučné ústa, ty sokolník hnevu, kiež by si musel vykonať to, čo si vyriekol. To by sa ti, bratku, triasla ručička!
Z odsúdencov nik nemohol počuť kráľovho posla, až na Kozlíka a Mikoláša. Starcovi spútali ruky a vyviedli ho z väzenia na božie slnko. Kozlík bol starý, oči mu zoslabli a žmurkali proti žiare. V jeho kožuchu hniezdila tma, v jeho vlasoch i v kríkoch fúzov hniezdila tma, odporná tma, ktorú striasa. Chveje sa ako neskrotený zver, ako levica, ktorej na šiju položili ruku. Chveje sa a striasa tmu a slabosť staroby, nemoci, i mdlobu a strachovanie. Držaním tela prezrádza pýchu. Jeho tvár nesie stopy pohŕdania. Je bledý. Tá hrozná jazva! Tie ústa vykrúžené ako holubičie krídlo! Ústa, jediná pečať krásy na tejto tvári tigra.
Keď prišiel, uklonil sa poslovi kráľa a počúval, pozorný na slovíčko. Počul, že umrie. Aká hnusná smrť! Aké podívanie pre týchto mešťanov, ktorým po chrbtoch behá mrazenie, už sykajú, priťahujúc čeľusť k čeľusti, už sotva zadržujú slzy a moč!
Kiež by si potlačil výkrik, kiež by si zadržal vzdych! Buď ti ku pomoci tvoja pýcha! Kozlík zložil ruky na prsiach, ľavú dlan pritisol k lakťu a pravicu na svoje srdce. Nepreriekol slova, nevykríkol a bolo počuť len zaštrkanie reťazí, príliš voľných. Tu zaznie poľnica a zhromaždenie trnie a prstom ukazuje na tvár odsúdenca i na ruky skaličené ranami. Panie si pláštikom uťahujú ňadrá a poodstupujú. Tu sa zástup zomkne, tu sa rozptýli, a vzniká hluk a halasenie.
Stojte! Len chvíľku, len malú chvíľočku. Otvárajú sa dvere väzenia a traja holomci na jazdeckom plášti vynášajú Mikoláša. Ach, hrôza príšliš zjavná! Ó divadlo príliš badateľné! Kam sa obrátite, kde nájdete miesto? Rad zošalevších divákov vás vrhá na toto telo a vy sa im vzpierate, nakročujúc nohou. Na pleci cítite hlavu krajčíra a lakeť kúpeľníčky. Sprievod ide bližšie a bližšie, až zastane pred Kozlíkom.
"Môj pane," povie Mikoláš, "udreli sme na väzenie, no milosť božia pri nás nestála."
Tu Kozlík prikľakne, a schýliac sa nad hrozného syna, odpovedá:
"Akože by nestála? Boh si praje, aby sme umreli spoločnou smrťou. Vy i ja. Tvoja matka a tvoje sestry však budú žiť."
Kozlíkovo puto ležalo na synových prsiach a jeho ruky sa opierali o zem po jeho pravej a ľavej ruke.
"Ty si môj najmilší syn," riekol opäť Kozlík po chvíli mlčania. Stráže stáli nad týmto výjavom a príkaz držal ich nohy. Je to príkaz príkazov, a proti nemu slovo kráľa platieva menej než slovo sluhu. Mnohým divákom chrčal v krku hnev proti lúpežníkom, no nik sa nepohol, len hajtman Pivo sňal svoj plášť a Mikoláša prikryl. Nato vstal a vojakom povedal:
"Vyveďte z väzenia Markétu Lazarovú. Kráľ jej odpustil."
To práve vnukol hajtmanovi Boh, to bola odpoveď na otázku, čo šepkal Mikoláš. Nedopovedal ju, počujúc hajtmana, a jal ho úžas a blaženstvo nad spravodlivým riadením božím.
Hľa, vráta väzenia sú opäť dokorán, hľa, posledný sprievod. Hľaďte Markétu. Správca väzenia ju berie za ruku a vraví:
"Si voľná, choď kam chceš. Kráľ buď zabudol, či mlčky odpustil." No Markéta Lazarová neodchádza. Je jej ľahostajné, čo sa s ňou stane i kto ju počúva. Rozhliadne sa a vraví jasným hlasom:
"Veďte ma naspäť. Neodídem pred svojím manželom. Chcem čakať, a keby ste mi odopreli vojsť, chcem čakať na tomto prahu, ako čakáva žobráčka." Oblak ticha unáša tieto slová. Sú krásne? Nie. Či snáď vás dojímajú?
Ach nie, nie, nás dojíma Markéta a Markétina láska.
Vyplašené holubice a holuby pestrých hrdiel vzlietli nad námestie a krúžiac, zniesli sa na vrcholky striech. Je krásny deň, je krásny deň a blažená hodina v poliach, chvíľa, keď počúvate neviditeľný nástroj, čo vyhráva v susedovie izbici. Chvíľa jasu a slávnostné poludnie. Tu sa ozve klinganie zvonka. Vstaňte, na vašom okne skáče nezbedný vrabec. Kdežeby, bola to holubica! Vyzrite! Hľa, Boleslav, hľa, mesto nášho príbehu. Na tomto mieste, označenom kameňom, sa stretla Markéta Lazarová so svojím milencom. Ach, časy netrvajú, no miesto pretrvá. Tu počuli ľudia jej plač a vášnivé prísahy. Na tomto námestí bola oddaná so svojím Mikolášom za svedectva ľudu, čo zúril i poplakával.

***

Markéta Lazarová zatiaľ prišla na Oborište, a vojdúc do obnoveného domu, povedala svojmu otcovi:
"Otec, Boh ťa učinil mojím priateľom i ochrancom a dal ti do ruky korbáč, aby si ma trestal, keď pochybím. Ty si sa o mňa starával, a ja som pohrdla tvojím domom a pohrdla som i domom božím. Som taká hriešna! Povedz mi slovíčko, aby som i ja nadobudla reč. V mojej útrobe sa hýbe syn. Ako s ním budem hovoriť, ak ma nezbavíš mlčania? Ulož mi trest a pokánie a maj ma k vernosti, aby som mohla byť živá a neumrela so svojím manželom. Maj ma k vernosti, lebo o moju dušu sa svári smrť a sipí: Hrob, hrob, hrob!"
Lazar, ktorého brada je biela ako dym, sa poznamenal znamením kríža a odpovedal:
"Neprestala si byť mojou dcérou. Len nakrátko si bola mimo dom a zajtra ovdovieš." Tu ju pojal za ruku a chcel ju viesť do izbice, kde bola zhromaždená všetka čeľaď. No Markéta sa vrhá na kolená a vraví:
"Môj manžel mi prikázal, aby som žila s jeho sestrami. Manžel mi káže, aby som sa rozlúčila! Môj manžel ...!"
Ach, aké smutné lúčenie, aké smutné vzdorovanie otcovskej vôli! Tu vošli Lazarovi synovia a v pohnutí mlčky hľadia na túto kajúcnicu, čo sa nekajá, na túto služobnicu lásky.
Vážení páni, všetci, čo počúvajú vášnivú milenku, sa kedysi nazdali, že ich múdrosť zve bratom či sestrou. Oslnila ich láska. Toto oslnenie vskutku spôsobuje len púhy prášok živúceho svetla, a ten prášok stačí, aby zmiatol ich istoty a zboril ich neochvejnosť. Vrhá ich na kolená. Nikto z nich nepreklína, sú premožení. Boh zmenil ich srdcia a dal im pocítiť, že ich múdrosť je púha pleva.
Vari dokážu tí babráci čosi iné? Včera sa chichúňali, že ich kšeftíky prekĺzli pod kráľovskou rukou, a dnes by chceli súdiť? No, nech je im prirátané k dobru, že sa obrátili.
Starý Lazar vyviedol koníka, a na voze, ktorým sa kedysi vozievali k chrámu, šiel s Markétou k mestskej bráne.
Nazajtra bol stanovený deň popravy. Pani Kateřina, Alexandra, žena Kristiána, Václav i ostatné Kozlíkove deti boli už zhromaždené v hajtmanskom dome. Spali v čeľadníku.
Kateřina si priala prebdieť noc pred väzením, no bolo jej to odopreté. Babizne, fúrie, posmeškári a chamraď vylezená zo všetkých kútov prichádzala k nej a zblízka jej do uší kričala svoje jakoty a vresky. Viedlo sa jej tak už cestou z Turnova. Šla a stála v katedrále hanby, čo je učinená z plameňov, i ako plamene páli. Úbohá pani, nebola skrvavená a jej bôľ je viditeľný málo. Nezastrašuje, nedrme tými výtržníkmi jazyka a smiechu.
Vy zvedavci a diváctvo, bližšie sa, len bližšie! Schyťte dievky okolo pása a poskakujte podľa ich vážneho kroku. Vyprázdnite si mozog v tej vrave spravodlivosti. To je jeden z trestov, bez ktorého niet mieru.
Na hlavu pútnikov padal posmech ako dážď a krupobitie. Keď prišli do mesta, zástup narástol. Bolo počuť rehot a výskanie. Pred sprievodom metá kotrmelce akýsi chlapík v červenej kapucni, a iný zo všetkých síl píska, a zas iný si pridržiava špičky črievic a škľabiac sa vraví Alexandre:
"Panna, panenka, po ktorej mi srdce planie!"
Bolo treba sily sôch a sily leva, aby lúpežníčky nechali urážky bez povšimnutia. Nepreriekli slova, šli. A ich mlčanie bolo okolo nich ako šiator. Konečne sa ten krik doniesol k hajtmanovi, a ten vidiac, čo sa deje, vyšiel pod svojimi znakmi. Vhrúžil sa do zhromaždenia a volal, ako sa voláva na ústup: "Nazad! Nazad!" Odchádzali preneochotne, a ešte rozptýlení povykovali v uličkách, dožadujúc sa práva praniera. Potom boli lúpežníčky odvedené do hajtmanovho domu a k ich dverám bola postavená stráž.
Okolo polnoci zastal Lazar so svojou dcérou pred mestom a boli vpustení. Ach, aké stretnutie! Kto vypovie radosť plnú studu, dôveru, vítanie, žiaľ, hrdosť i smútok? Slová nie sú také veľavravné, a ten, kto hovorí, nevraví len slovami.
"Markéta, ty si prišla! Hľa, toľko strácajúc, získavam dcéru. Dieťa moje, neopakuj tak príliš často beda! a beda! Nehorekuj. Všetko, čo sa deje, je nutné prijímať. To skytá Boh. Jeho srdce je láskavé i nezrozumiteľné. Ku všetkým skutkom je primiesená láska. Čo na tom, že teraz plačeme? Čo záleží na kráľovom hneve? Jestvuje kráľovskejší sudca, a rytiera bude súdiť rytiersky a sedliaka sedliacky. Môj manžel naučil svojich synov cnosti, ktorú mu kázala jeho doba. Žiaľ, časy sa menia! Môj manžel bol uznaný zbojníkom, jeho srdce však nikto nepoťažkal." Nato sa Kateřina odmlčala, trhajúc látku svojho zlatohlavu. "Už ani slzu, ani slzičku," povedala vposled. "A vernosť, vernosť starým časom!"

***

Aký to deň! Hľa, rožtek mesiaca, hľa, šípy svitania. Všetko sa deje bez hlesu. Opatrná stráž prechádza námestie a mieri k veži. A za strážou ide sprievod žien a detí. Je to pani Kateřina a všetci ostatní. Vidím Markétu Lazarovú, potom Alexandru, a vposled Václava. Ten chlapec je nemytý a vzlyká do dlane. Teraz vošli. Hliadka zrýchlila svoj krok, snáď nie je jej srdce uchvátené? Prečo počíta? Akým myšlienkam sa bráni? Ach, namôjveru, to čakanie je strašné. Od brány pozdĺž múra až po roh hradieb je pätnásť kameňov, a len trinásť som ich napočítal smerom opačným. Hľaďte psisko, ako sa vlečie, a žobráčku, dnes skoro vzpriamenú. Námestie sa už plní. Dav prebieha i stojí ako lesy. Dav dobrákov, dav dávnych priateľov, čo sú lúpežníkom dlžní prekliatie za nočné prepady. Jeden sa nadúva, druhý tlčie na svoj opasok a brucho, tretí sa zježí a od nôh a po stehnách mu beží mráz. Starcom na spánkoch nabiehajú žily a ich šat je teplý a tylá studené. Tie oči stĺpkom, ten vyvrátený pohľad! Čujte teraz bubon. Čujte pätoro bubnovaní a pätoro úderov na dvere väzenia. Okolo múru sa radia kopijníci. Ich tieň sa láme a stúpa nahor, olizujúc rímsovie. Kopijníci, a znova bubeník, čo hlása smrť. Cez kožu jeho bubna je prehodený závoj, bubon znie temne a jeho hlas je ako tieň zvuku. Práve žiari slnko a všetka tá bieda planie nádherou, všetko brunátnie a obratom sa mení v jagot. Horko stúpa. Kat si zotrie pot a tlsťoch v pancieri sa ošíva ako žiak. Teraz vyšiel Kozlík s pani Kateřinou a so svojím kaplánom. Dotkol sa rúcha Pána, ktorý sa vždycky usmieva, a ide ako vinár, keď mu vypršal čas zmluvy. Rozhliada sa po zhromaždení, a vidiac na jeho tvári spustošenie a zúfalosť, poľutuje sa a povie:
"Už o chvíľu budem zbavený ťažoby času. Som veru starý."
Ďalej nemá, čo by povedal, a vidiac žmurkajúce oči svojej ženy, trošku sa pousmeje, aby ju povzbudil. Za ním kráča Mikoláš. Je slabý a na vratkých nohách. Tá, čo ide po jeho boku, tá, čo ho podpiera, je Markéta. Jeho pobodaná tvár je bledá, jeho ramená budia spomienku sily, jeho pravica budí spomienku sily, pravica, čo sa kladie na rameno ženy, aby ju privinula užšie. Je očarený smrťou, ktorá, súďte akokoľvek, je mierom. Je očarený láskou a životom. Nevidí nikoho okrem tých, čo kráčajú tou samou cestou, nezačuje hlas zástupu a nemá strach. Jeho duša je blízka jeho srdcu a hviezdny prach, čo jej uľpel na krídlach, padá teraz do krvi a stúpa do všetkých žíl. Je to pokora, bez ktorej je statočnosť divá ako zúrenie.
Len pokora? To je veru málo! Vari sa nekajá? Vari neľutuje hriechy?
Nie. Bol príliš lúpežníkom, a vždy býval pyšný.
Za Mikolášom šli dve dvojice bratov podpierajúcich sa navzájom. Ich zranenia boli strašné a ženy nad nimi božekali, hľadiac im tvárou v tvár, a muži vyrážali vzdychy, vidiac stopy mečov. Kam sa podeli štebotalky, babizne a zlé jazyky?
Niet ich. To bolo len letmé vzkypenie a maska slabosti, a radosť z nekrvavej hry. Však toto divadlo je veľkolepé.
Kozlík sa rozlúčil. Jeho hlava padá do koša a tylo má krvavé. Mikoláš stojí pod šibenicou a vydýchol naposledy. Za ním idú štyria bratia a kat im zakladá slučku a láme väz. Buďte mi s Bohom.
Tí, čo videli tú smrť, tí všetci stáli bez dychu. Potom bolo zapísané, že ženy lúpežníkov stáli ako sochy, na ktorých horí šat. Jediná Markéta Lazarová sa zrútila a jej plač znel ako vietor, čo nás strašieva.
Markéta Lazarová! Lež to meno už nie je jej menom. Tá pani povila syna menom Václav. V tomže čase zľahla i Alexandra. Nato si vlastnou rukou vzala život a Markéta kojila obe deti. Vyrástli z nich chlapské chlapiny, len žiaľ, o ich dušu sa svári láska s ukrutnosťou a istota s pochybami. Ó, krv Kristiána a Markéty!

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 23.06.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Markéta Lazarová, Markéta Lazarová (2), Markéta Lazarová (3), Markéta Lazarová (4)
-Rozmarné leto, Rozmarné leto (2), Rozmarné leto (3)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Vladislav Vančura - Markéta Lazarová (4)




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 851 920
Odozva: 0.06 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)