SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Vančura Vladislav (*23.06.1891 - †01.06.1942)

­­­­

Markéta Lazarová

  • úryvok

Prvá hlava

***

Prečo tie úteky a sťahovania? Kozlík a všetci jeho synovia sú lúpežníci. Obávam sa, že toto označenie platí aj pre panie a dievky ich rodu. Je to lúpežnícka banda. Práca im nevonia. Na rozkošných poliach pustnú lesíky, a ich utešená tvrdza Roháček je vyplienená a každé desaťročie zhára. Budú sa skrývať po lesoch. Čo na tom, ak rodičku jej hodinka stihne práve pri ohni? Nič! Dostane sa jej slepačej polievky s rezancami zo zlodejského kotlíka! Potom privlečú kňaza, ktorého zlapali pri chrámových vrátach, či rovno v posteli. Uvidíme, či sa mu zachce námietok. Nech koná svoje remeslo, pretože títo lúpežníci si na náboženstvo potrpia. Čo keby maličké bolo zabité ako nekrstenec! V roku nášho rozprávania udreli v decembri mrazy také tuhé, aké bolo vtedy kresťanstvo. Roh konských kopýt sa priškvaroval mrazom ako žeravou podkovou a na cecíkoch kráv stáli ľadové krupky. Za takých dní je dobré byť okolo ohňa, lež popravde, o čo lepšie sa majú tí, čo budú spať v domoch, či na otiepke raždia v maštali. Nanešťastie sa kráľ na zbojníkov rozhneval a po saských cestách vyslal pluk, aby ich vešal a stínal. Kozlík sa chcel brániť na Roháčku, no rybničná priekopa razom zamrzla, a ľad stuhol tak, že by jazdci mohli vyjsť skoro až pod obloky tvrdze. V otvorenom poli sa Kozlíkova svorka mohla postaviť tak päťdesiatim mužom, koľkí však prichádzali?
"Mikoláš," vraví starý, nezvoľňujúc vlčí krok, "vezmi dva kone a tureckých látok, čo ich máme, a darček, čo vyberieš pre paniu. Choď k Lazarovi!"
A rozmilý syn, ktorému mráz medenil tvár, beztak brunátnu, nebol už s to zdržať pohyby, čo ho tiahli k stajni.
"Osedlaj môjho žrebca," zavolal na paholka, čo niesol panvicu. Vždycky mu bolo naponáhlo, kedykoľvek si posledný z týchto pánov čosi uzmyslel. Služobník šmaril nádobou. Meď ešte cvendžala, a už bol v stajni. Naničnodný kôň bije a vzpína sa, kobyly obracajú hlavy, a žriebätá, kvíkajúc, miesia sa v klbku.
Zatiaľ Mikoláš svojimi veľkými rukami, svojimi chlpatými rukami, svojimi pazúrmi hrabe sa v poklade a drví ho, nenachádzajúc to, čo hľadá. Konečne zdvihne bal nádhernej tkaniny. Bola poskŕčaná, lebo arménsky kupec, čo ju viezol z Perzie do Holandska, nepopustil a skríženými rukami ju tisol k svojej vtáčej hrudi. Na tkanine je fŕkanec krvi. Nuž, to iste môjho baránka neznepokojí. Je to skvostný strážca či plieniteľ pokladov, ktorého nič nevyruší. A predsa! Dva nárazy vetra na dvere ho prinútia, aby sa poohliadol a prirazil veko truhlice. Hľa, akási čelenka je takmer vo dvoje. A tým je rozhodnuté o dare - ako všetko v týchto búrlivých časoch, bol stanovený ranou.
Mikoláš sa prepáše a narazí si železnú prilbu, zobák na zobák - zobák na hákovitý a skobovitý pyšný nos.
No, zblázni sa vo svojom klobúčku! Nech ti oziabne mozog!
Kone sú prichystané, lúpežník obkročí žrebca, a jeho dobrý majster a vľúdny tatko za ním volá to, čo chce, aby vybavil v pelechu suseda. Nie je to viac než desať slov. Rozvážnemu pánovi sa vidí výhodné brániť sa v spolku s chamraďou, ktorej už nastokrát vynadal a nazlorečil. Akože ináč, Lazarovci strašia na cestách, košele si sušia vo vrbinách, a za súmraku kradnú kone, nič nedbajúc na dobrý mrav rytiersky, čo nás má k tomu, aby sme jasne dali najavo svoj úmysel a zámer, kým začneme stínať.
Obracať vrecká chlapom, čo sme odzbrojili! Aký nevkus. Jednako, zdá sa viac užitočné prižmúriť nad odroňmi oko. S čeľaďou bolo Lazarových dvadsaťtri, lúpežníkov zase tridsaťdeväť. Mohli ísť od chrbta na ospalú pechotu, čo sa vláči po hradských s klebetnými bubeníkmi, s pyskatými trubačmi, s ožratými markytánmi a cundrou so sukňou nad kolenom. Ach, keby tak prichádzala pechota zlátaná z dobrodruhov! Ak však ide hajtman so strážou v tyle, so strážou v čele, so strážou po bokoch! Ak idú družiny jazdné i družiny pešie, zachovávajúc formácie a tvary, čo sa ježia zbraňami a sú zoradené v rovine čelnej i šípovej! Tie paskudy sa vyznajú vo svojej veci a každý z nich sa bije za šiestich!
Predstavte si však, že je svieži deň a vietor duje do snehového mračna. Unáša ho, zmieta ním, trhá ho a rozptyľuje, až nebesá i čas opäť žiaria. Ľad na rybníkoch praská a na kalužinách zvoní triešť. V kríkoch je počuť zmrzlé chrastenie, lebo vetvičky sa lámu. Sneh je sypký ako soľ, práši sa za konskými kopytami a uľpieva na chumáčoch srsti, stužujúc ju v ľadové bodce. Mráz spletá hrivu v copčeky. Mráz, mráz, mráz! Mráz či leto, lúpežník myslí len na to, ako by prelial krv. Je podobný bubeníkovi, ktorému sa v behu samovoľne rozozneje bubon, bubeníkovi, čo neudrel na bubnovanie, a predsa počuje svoj nástroj.
Lúpežníci! Či nie sú všetky ich podnikania krvavé?
Mikoláš zas ide na výboj a žrebce, čo poháňa, sú iba tieňom jeho zúrivosti. Uprostred cesty dal ušľachtilý jazdec koňom vydýchnuť, a zvyšok, bez toho aby sa dobrák náhlil, dojazdil opäť tryskom.
Tvrdza Lazarových sa menovala Oborište. Tfuj, ustrašené hniezdo! Lazar a jeho chasa, len čo zazreli Mikoláša, pobiehali, akoby im do rybníka padol kľúč. Starý Lazar, ktorý má bradu farby dymu, vyšiel pred bránku. Je na príchodzom, aby začal vravieť.
Mikoláš radšej pozdravil, než aby niečo riekol. Zbojník nemohol nešípiť sťahovanie. Po chvíľke mlčania sa Lazar spýtal, či Mikoláš nestretol jeho posla.
"Vypravil som za Kozlíkom chlapca," povedal, "aby sa ho spýtal na pomoc. Roháček je pevné miesto!"
"My vám pomôžeme," rečie zbojník nie bez veselosti, "my vám pomôžeme, ak chcete stáť pred Boleslavou. Roháček, rytier môj, načisto vymrzol. Postavíme sa v záhybe cesty, kde je blízko k lesu. Ponáhľaj sa, Lazar, je najvyšší čas, kráľovo vojsko je už nablízku. Keby ťa vojaci zajali, ty prepadávač pocestných, so zdravou kožou nevyviazneš."
"Kráľ je spravodlivý," odpovedal Lazar, "len tých, čo budú zastavovať jeho vojsko, zvešia pozdĺž ciest."
Tu zosadol zbojník z koňa a vzápätí sa strhla zvada, pri ktorej strieka krv. Malé pohrozenie, maličká zmienka o šibenici vohnala Mikolášovi krv do hlavy, rozmáchol sa, aby dodal dôraz svojim slovám a riekol: "Kráľ stojí za svojimi hajtmanmi a všetci sú vzdialení na tri dni cesty. Kráľ ťa nepočuje, Lazar, no ja ťa počujem. Hlupák, učinil by si lepšie, keby si odpieral česť, pokoru a lásku kráľovi, ktorý je mimo tvojej ohrady, ako nám, čo sme vnútri. Priprav sa, ničomník!" Nato zdvorilý vyslanec vytrhol bičík z hrste ktoréhosi paholčaťa a dal sa ním šibať Lazara po tvári, po pleciach a cez boky.
Nazdáte sa, že ľudia z Oborišťa mali v mene Pána hosťa napomenúť a dohovárkou mu vštepiť úctu k starcom?
Stalo sa, že sa naňho zo všetkých strán vrhli. Bodali ho, tvár mu pokryli škrabancami a chrbát spruhovali papekmi. Ocitol sa na zemi, a tu k nemu prikľakli a do uší mu revali nadávky a hrozné preklínania. Naisto by ho utĺkli, no jedna z bodných rán mu otvorila žilu, až krvácal ako býk.
Kaluž pod jeho hlavou sa zväčšovala, nadobúdajúc tvar tieňa, čo vrhá helmica. Bolo to veľkolepé podívanie pre zlodejíčkov, čo dokážu leda otrieť krížik, a zase dukátik, ako ho malé dievča sňalo z krku. Je to veľkolepé podívanie a chlapi sa zastavujú s otvorenou hubou. Sú bez dychu a po pol krokoch odstupujú. Srdcia sa im trepú za jazykmi, ľútostivé srdcia zlodejov, čo nie sú hrdlorezmi.
"Panebože," vraví zbitý Lazar, "nebol by som o nič bohatší, keby som ho zmárnil. Nech si vstane, nech si ide svojou cestou, nech si skape po vôli božej. Dopustili ste sa veru veľkej chyby, že ste ho dobodali tak prudko. Bolo by lepšie, keby umrel na lôžku či na ceste a mal čas oľutovať svoje skutky. Ach, babráci, babráci, či neviete, že pán Kozlík má viac synov než oviec? Mohli sme prosiť spravodlivého kráľa. Mohli sme sa oddať pokojnému remeslu pri cestách, kým by bol odišiel. Čo však urobíme teraz? Pripravte sa na hon. Budeme utekať na koňoch, ktorým chvat natiahne nohy, až budú nízke ako kozy. Zosadneme v lesoch a budeme utekať, bijúc sa pätami do zadku."
Namôjveru, čo Lazar povedal, bolo pripomnuté v pravý čas.
Mikoláš zatiaľ s božou pomocou dvihol hlavu. Jeho krásny nos je spuchlý, i pery má spuchlé, z oka mu tečie krv a jeho brada je zošklbaná. Oprie sa dlaňami o zem a napoly sa vztýči. Žiaľ, je príliš slabý a opäť sa rozpleští ako na kríži.
Ach, vy poserovia, vy lazarskí zlovoľníci! Hádam si nemyslíte, že sa dačo pritrafí mimo božej vôle? Že sa azda Mikolášovi dostalo takých znamenitých kostí a toľkej krvi iba zo svojvôle, len z rozmaru Prozreteľnosti, ktorej ušla ruka? Udalosti sú plné zámerov, a my, čo vec uzrieme v jej konci, môžbyť porozumieme aspoň zlomku velikej múdrosti božej.
Mikoláš neumiera, božechráň. Vymanil si hlavu z mdlobného područia, vstáva, striasa sa, a sneh bezvedomia i sneh slabosti sype sa z jeho plášťa.
Keby bola prítomná jediná dobrá deva či rytiersky chlap, ktorý vie, čo nám ukladá šľachetnosť a kresťanské milosrdie, iste by Mikolášovi priložili obväzy a podali mu vody. Lež čert vie, čo by mu napadlo. Prijal by podobné zmäkčilosti? Prosím vás, je dovolené ich prijímať?
Rád by som uviedol všetko, čo povedal, no žiadne slovo nie je dosť prípadné. Ten zarputilec najskôr mlčal. Vytrhol z opaska nôž, a zhusta sa otáčajúc, vyšiel.
Pred bránkou mrzli priviazané kone. Hlupáci hlupácki, lazarské neviniatka, východná tkanina, tkanina nesmiernej ceny, posiaľ je priviazaná na žrebcovom sedle! V Oborišti pre kratochvíľu zabudli na dobré zvyky.
Len na vlastnú škodu, lebo Mikoláš si už nespomenul, že prišiel s darmi. Mračí sa ako umučenie. Chvalabohu, že dokázal nasadnúť na koňa, v sedle sa už udrží.
Nie je veru ťažké uhádnuť, čo nadišlo po tejto príhode. Hnev Kozlíkov, bedákanie ženských a rev paholkov. Počínali si ako diabli a diablice.
Mikoláš s nosom splošteným ležal na vankúšoch, chodili sem a tam popri ňom a nikto s ním neprehodil slova. V tej zdržanlivosti rozoznávam hanbu a pohŕdanie.
Byť zbitý ako paholok! Prečo len sa Mikoláš lepšie nebránil? Bračekovci a deväť sestričiek by boli pocítili útechu a ich duše by sa zradovali, keby bol v tej šarvátke zabil aspoň jediného chlapa.
Keby sám bol usmrtený, spustili by krik, zakúšajúc pritom slávny smútok. Lomili by rukami, Oborište by hneď nato ľahlo popolom a Lazarovci by boli postínaní. Teraz však, z rozpakov, všetko odložia na zajtra.
Keď sa rozodnilo, Kozlík s dvadsiatimi jazdcami odišiel k Oborišťu, zraneného Mikoláša a ostatných nechajúc na Roháčku.
Nedobrý začiatok nedodáva ducha. Kozlíkov kôň sa vzpínal, jeho dobrý rozum pošiel a nechcel vyraziť na cestu. Veru, nebolo radno sa rozdeľovať, lebo kráľov pluk sa blížil. Aká pošetilosť, lúpežníci, majúc v tyle vojsko, dajú sa do stíhania, a ich pelech je vydaný takmer napospas. To nebolo uvážené.
Kozlíkova svorka sa podobá zatúlanému dobytku. Rušali zostra, mráz ich poblázňoval, mráz a vojenská chyba, či lepšie, jej vedomie. Keby sa niekto vypravil na rieku s deravou loďou, nepočínal by si bláznivejšie.
Kozlík mlčal, Jan neprevravel a paholci boli zasmušilí. Keď dorazili, starý vyslal stráže. Vrátili sa s novinou, ktorá bola zrejmá: Oborište je prázdne. Vtáčky povylietali.
Jan, znechutený skutočnosťou, ktorú predvídal, sa obrátil. Zbojníci tvrdzu zapálili. Počínali si ľahostajne, no plamene zveseľujú. Nič naplat, za tohto preveľkého mrazu je utešené počuť praskot a syčanie ohňa.
Všetko, čo je smrteľné a urobené rukami, hynie. Najlepšie je mať svoje majoráty a statky na nebesiach. Kto je toho pamätlivý, plakáva zriedka. A najmenej, ak horí dom, čo je cudzí, a ktorý ste zapálili sami.

***

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 15.12.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Markéta Lazarová, Markéta Lazarová (2), Markéta Lazarová (3), Markéta Lazarová (4)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Vladislav Vančura - Markéta Lazarová





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 738 018
Odozva: 0.03 s
Vykonaných SQL dotazov: 8
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)