SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Vančura Vladislav (*23.06.1891 - †01.06.1942)

­­­­

Markéta Lazarová (3)

  • úryvky

Ôsma hlava

***

Doposiaľ chodila po chodníkoch, teraz vyšla na hlavnú cestu a rýchle smerovala vpred. Minuli ju dvaja cudzinci a v kraji veľmi dobre známa žobráčka. Tá, poznávajúc Markétu Lazarovú, zastala. Markéta chcela prejsť čo najrýchlejšie, no žiaľ, jej nohy viaznu a stud a únava ju púta. Stojí a žobráčka stojí pred ňou.
Zaiste sú obe láskavé, zaiste sú hodné milosrdia, lenže reč nie je z vecí srdca. Len chabú máme znalosť svojich citov! Naše slová krákajú ako vtáctvo, čo zopodiaľ sleduje koráb.
Ó plavby srdca, ó nevýrečné ústa! Všetky dažde, všetky lejaky zmáčali žobráčkin chrbát, mala rozožratú tvár a v útrobe jej kysli chlebové kôrky, čo zozbierala blízko prasačinca. Či mohla učiniť niečo iné, než sa pred touto kajúcnicou vzpriamiť? Mohla jej nehroziť palicou a nenadávať?
"Ty cundra," vravela, tlčúc kapsou, "ty milenica kata, ty milenica katových holomkov, choď, bež si po požehnanie!"
A dala sa vykrikovať a kričala ako diablica. Markéta si zakryla tvár rukami a vrávorajúc šla smerom k Oborišťu. Žobráčka a jej zlorečenie ju nasledovali.
Vážení páni, tento výjav sa vám nepáči? Žiaľ! Bolo to prvýkrát, čo sa úbohá bedárka stretla so slečinkou, čo je ešte poníženejšia a nešťastnejšia než samo žobráctvo. Vnútri našich myslí podriemava čaromocná túžba po spravodlivosti, čo nás má často k bezpráviu. Nech hovorí, nech sa ozýva! Prehliadnite maličkú krivdu, čo ukazuje na preveľké bezprávia!
Markéta kráča a plače. Oborište je už neďaleko, a žobráčka sa nepoberá a neumĺka. Hľa, otcovský dom! Akože, dom? Rozoznáva len spálenisko. Vidím Kozlíkovo dielo, dielo lúpežníka, ktorého, Markéta, ľúbite.
Stalo sa, že toho dňa boli všetci Lazarovci doma. Bolo predjarie a čas myslieť na obnovu domu. Pokuta kráľovi už bola splatená. Je mier, a tak Lazarovi služobníci vozili lesné kamene. Iní z jeho čeľade kameň pritesávali, a zas iní pracovali ako robotníci, kopúc. Lazar stál v ich strede.
Keby sa Markéta vracala sama, bola by vyčkala do súmraku, až v samý večer by postála pred zápražím, čakajúc, až ju uzrie niektorý z bratov, avšak krik zlorečnej babizne ju durí, ako psí štekot durí laň.
Ľudia ustávajú v práci a hľadia, ktože to prichádza. Ach, oči starcov vidia preďaleko. Lazar ju uzrel a už ju poznáva.
A či len sa hnevá? Či len ju prijme, či sa uzmieril?
Už sa ozýva jej meno, ľudia zanechali práce a hrnú sa k vrát-kam, slúžky vybiehajú, no Lazar sa odvracia. Nechce svoju dcéru vidieť. Zavrie sa v izbici s poboreným krbom a všetkým káže, aby mlčali.
"Buďte ticho," vraví čeľadi i svojim synom, "buďte ticho, lebo sa nenavracia ten, pred ktorým sa zatvára, ani neprichodí ten, komu by som vyslal niekoho v ústrety. Buďte ticho, nech tá žena činí, čo si želá."
Ruky slúžok klesajú a nejedna medzi nimi plače. Tí, čo sa rozbehli, nemajú, čo by urobili.
Ach, návraty stratených synov, ach, návraty dcér! Markéta padne na kolená. Je vidieť jej zodraté črievice a šaty plné blata. Prikloň sa, Lazar, k úpenlivým prosbám svojej dcéry, kiež by si ju vypočul, kiež by si prikývol hlavou. Lenže nič podobné sa nestalo. Lazar nevyšiel.
Markéta mala troch bratov a títo bratia zas mali ženy a deti. Nuž, vzchopí sa ich láska? Dovolia malým, aby si priateľku objali?
Nie. Nádvorie je prázdne, nikto o ňu nedbá, nik k nej nepodíde, a dietky váhajú, vidiac tvár celkom nepodobnú blaženej tvári Markéty. Keby mala nešťastnica matku, iste by jej priniesla plášť a nádobu s vodou, iste by prevravela, a aj keby to bolo slovko plaču, predsa by Markéta počúvala plná útechy, lebo i výčitka býva osrienená láskou.
Prvú noc prebdela Markéta kdesi v prístenku domu, tam, kde líhajú nečistí tuláci. Modlila sa, no z koruny, čo jej láska vsadila na hlavu, nevypadol jediný kameň. Markéta ľúbila Mikoláša a Boh si iste želal, aby ho ľúbila. Nedal ochabnúť tomuto citu a živil ho.
Nadránom, keď zdriemla, snilo sa jej, že je opäť v lesoch lúpežníkov. Spala s Mikolášom a cítila jeho objatie, ach, objatie, ktoré otriasa vedomím a spôsobuje, že naše myšlienky padajú, ako zo stromu opadáva ovocie. Bola prekliata!
Blížil sa k nej diabol? Ale nie, zvykli ste nazývať veci príliš prísnymi menami a zdvojnásobujete túto prísnosť, keď ide o dievča v otcovskom dome. Po súde ľudí rozumných má Markéta pravdu, keď myslí na milenca. Nech len naňho myslí, či najlepšie, nech sa k nemu vráti! Boh veru nestojí o závoj fňukaliek, čo drmolia modlitby a neprivedú na svet živého tvora. Vravíte, že bol ten sobáš na posmech otcovi, na posmech ľuďom i na posmech Bohu, keď nevesta volila prv, než stretla Mikoláša?
Chcel by som namietnuť, že vedľa skutkov sú sľuby závažné len málo. Je tým, čím sa stala, prijmite ju.
Akože ju prijať, keď zatracuje samu seba, nazývajúc sa nehanebnicou a sukou?
Vraví sa, že život je nepriateľský k tým, čo ho odmietajú, a Markéta je z týchto nešťastníkov. Markéta je najnešťastnejšia, lebo nemá síl, aby mu pritakala, a nemá síl postaviť sa mu na odpor. Strach a milosť vedú o ňu vojnu. Zmieta ňou des i milovanie, zmieta a bije ju, ako oceán bije pobrežnú skalu. Markéta umrie. Markétu spáli peklo!
Po dvoch dňoch hnevu a pohŕdania, ktorému nič nie je rovno, jedna zo slúžok doniesla Markéte šaty a volá ju k Lazarovi. Oddáva sa, chuderka, nádeji, no vzápätí sa desí, čo sa dopočuje. Je Mikoláš v Oborišti? Nepostretlo ho nenadále nešťastie?
Stojí, trasúc sa, a krv jej zalieva vnútro hlavy. Počuje šumieť bystrinu skazy.
"Markéta," vraví Lazar, "zavolal som ťa, aby som sa ťa spýtal, aké si uložíš pokánie - čoho si hodna, Markéta?" Dcéra mlčí, a po chvíli mlčania odpovie priškrteným hlasom:
"Ty máš kľúče od všetkých trestov. Rozkáž, čo sa tebe páči."
"Anjel pustošiteľ, čo má šesť rúk a v každej drží tesák, ten anjel má prístup do tvojej duše a bodá ju, až ju ubodá. Keby si zotrvala v mojom dome, zhorí. Ak budeš chodiť medzi poľami, úroda zotlie. Pas stádo, a teľné kravy budú potrácať a mne nepribudne teliatok. Si prekliata, lebo si porušila sľuby, čo zložil tvoj otec. Zrušila si sľub daný Bohu. Bohu, nešťastnica! Nemám odvahu, aby som sa díval, ako sa prepadáš, ako sa obraciaš v práchno a hnis. Strať sa mi z očí! Nepripustím, aby si v mojom dome bola slúžkou, čo dáva piť prascom. Ber svoje smilné telo a nes ho z domu, ako sa nosí mŕtvy. Čo ešte stojíš, čo sa nehýbeš? Tvoja tvár je tvárou pomätenca a ľútosť, čo predstieraš, len zväčšuje môj hnev a ruky môjho hnevu. Odíď, nerestnica! Ukladám ti odísť do kláštora, čo si zhanobila. Vrhni sa na jeho mrežu a vykrikuj, vrav o svojej zrade a pros, aby ťa uvrhli do väzenia."
Markéta počúva, a vo vedľajšej miestnosti počúvajú jej priatelia. Malé deti nakukujú do komnaty hnevu a výčitky, dvíhajúc stanové plátno, čo visí medzi zárubom dverí.
Bisťu, všetko, čo je z dreva, zhorelo na prach. Všetko je vybité, do izbice prší, a my ešte máme prechovávať paličovu milostnicu? Milostnicu zbojníka, čo obrátil Oborište v pustoveň a päť našich ľudí zabil? Dobre jej tak! Nech si ide, nech ide pod šibenicu svojich miláčkov!
Je to sestra vašich manželov, panie. Je to Markéta, najmladšia z Lazarových detí, tá, čo ste volávali, aby vám čítala a spievala vám piesne!
Vy cháska zlodejská, vy sa veru nemáte čo vynášať nad túto hriešnicu. Vy posmeškári, vy počestní vreckári, vy jalovice zločinu, vy švindleri, vy smiešni herci, čo strašíte mečom a bojíte sa rany, vy duchovia z kozy, čo sa ženiete na pútnika, a pred vojskom poťahujete zo sopľavého nosa, vy chcete súdiť zbojníkov a ich milenky? Už dosť, už stačilo! Vyjdi, Markéta! Vyššie hlavu, vyššie! Choď, ako chodieva tá, čo pozná cenu svojho priateľa!

Deviata hlava

Ach, Pane na nebi, Markéta Lazarová len plače a plače. Nič jej nedodá ducha, nič ju nevzpruží, všetky jej sily od nej odstúpili. Je odetá ako slúžka a berie sa vpred malátnym krokom. Hľa, cesta jej prechádzok, vlna lesíkov a vlna polí, zvažujúci sa kraj, preznámy kraj, ktorému v nepôvab Boh zaklial sladký úsmev a ľúbeznosť, čo z vašich pŕs bude navždy vyrážať šťastný povzdych. Váš kraj, kraj Markétin! Hľa, cesta pošetilého blúznenia, cestička studu, miestečko poskakujúceho stromu, hrabošova medza, dúbok s ohniskom, všetko, čo ste milovali. Všetko, čo je stratené, a čo sa opäť vracia. Radujte sa, prebeda tým, čo sa nemôžu radovať v končinách svojej mladosti. Prebeda Markéte, lebo kráča a nič nevidí a nič nepočuje, hľadajúc prsteň medzi koreňmi nešťastia. Nedvíha hlavu, a keby sa stretla s priateľkou, čo ju má nadovšetko rada, iste sa nespoznajú.
Toho dňa sa o hodný kus cesty priblížila jar. Pastieri i ľudia pocestní si rozprávali, že mocnie hlasom, lebo vskutku bolo počuť rohy vetrov, do ktorých dujú slneční anjeli. Na lúkach a nebeských pastvinách sa váľali oblaky, ako sa na pozemských lúkach váľa dobytok. Vial vetrík, zem osychala, a v struhách a pozdľž plôtikov pučali prvé kvety. Myslieť na väzenie za tohto prebúdzajúceho sa času? To je žalostné, to je veru presmutná vec.
Asi po šiestich hodinách prišla Markéta na miesto, kde cesta stúpa do mierneho vŕška, odkiaľ už bolo vidieť horu, na ktorej sa týči kláštor Nanebovzatia. Tam prebývali rehoľnice. O mnohej z tých sestier sa povráva, že je pannou prečistého žitia, čo veľmi bedlivo ostríha božie prikázania. Markéta zostúpila a opäť išla nahor, lebo medzi prvým pahorkom a svätou horou bolo údolie. Zastala pred bránkou. Jej oči boli zmámené ľúbeznosťou a jej uši boli zmámené tichom a podmanivými hlasmi zvona.
Markéta padla na tvár a modlí sa. Počujte, čo sa modlí:
"Bože, ktorý si sa zľutoval nad všelijakými hriešnikmi, zľutuj sa nad Mikolášom. Zošli anjela, aby sa dotkol jeho pleca a zaťukal na helmicu, v ktorej väzí zanovitá hlava. Daj, aby sa mohol vyznať zo svojej lásky, daj, aby premohol levice vo svojom srdci a mohol si počínať podľa dobroty. Mne potom daj, Bože, aby som smela veriť, že na konci svojich trestov uvidím prah raja, motýľa či mušku, čo nad pekelnou jesienkou letí pre potechu duše."
Markéta, ležiac na zemi, sa takto modlila, a tu šla okolo nej kľučiarka, a príduc medzi ostatné sestry, povedala:
"Sestry, sestričky, pred bránkou, čo je vedľa východnej brány, leží dievčina. Videla som, že má sedliacke šaty a nesedliacku tvár. Bude to iste nejaká kajúcnica, čo ju jej spovedník poslal, aby plakala pred naším chrámom. Poďme sa spýtať predstavenej, či by sa jej páčilo, aby sme ju viedli do chrámu lebo do izbičiek."
Dve či tri rehoľnice sa ihneď oddelili od ostatných a išli k predstavenej kláštora Nanebovzatia a vyjavili jej všetko, čo vravela kľučiarka. Predstavená, o ktorej je reč, sa zvala Blažena. Nebola staršia než dvadsaťšesť rokov. Vyzerá byť veľmi urodzená, lebo každý jej rok vydá za roky dva, pokiaľ ide o múdrosť a vládu ducha. Rezniansky arcibiskup, počujúc kedysi jej presladkú reč, jej poľahky prepáčil nezletilosť a stala sa predstavenou kláštora Nanebovzatia už pred troma rokmi. Bolo to nevídané šťastie. Teda, to je predstavená! Tá sa mi páči!
Nedajboh, aby ste sa snáď domnievali, že spanilosť jej uberá niečo na prísnosti. Má oči dokorán. V jej stánku vládne Boh a jeho ľúby rozum. Nedejú sa tu veci nečakané a nepekné. Záhrada sa zvoľna rozrastá, vládne tu mier a pohoda mieru. Teda k tejto priorke Blažene prišli v ten deň rehoľné sestry a vravia:
"Priorka, pre kláštornou mrežou leží dievčina a váha vojsť. Ani nejde k nám, ani neodchádza. Čo jej povedať?"
"Povedzte jej, nech vojde."
Keď sestry počuli odpoveď predstavenej, išli k Markéte, zdvihli ju a mali k tomu, čo platí za rozumné. Šla po boku dvoch rehoľníc, no žiadna z nich nepoznala, že vedú Markétu Lazarovú. Tak nepodobná bola sama sebe! Taká nepodobná blaženej dievčine, čo prichádza uzrieť miesto, kde onedlho sama bude rehoľnicou.
Markéta sa ocitá v izbici a všetky sa jej vypytujú a dorážajú na ňu otázkami. Dve či tri babizne majú bezbožné tváre svätuškárok a pýtajú sa prísne, akoby boli božími pisármi. A ostatné? Sú prívetivé, ako bývajú prívetivé priateľky. Markéta sa hanbí povedať svoje meno. Ani však netreba, aby ho vravela. Priorka žiada, aby sestry odišli, a keď sa to stane, a keď sú s Markétou samy, vraví: "Spoznala som ťa, Markéta Lazarová, v tú chvíľu, keď tvoje ústa stáli v postavení tvojho mena. Prekonala si hanbu. To dostačí Bohu, čo mi napovedal, kto si, a dvojnásobne to stačí mne. Som jeho služobnicou. Nehovor o svojom previnení. Poznám ho. Kláštor Nanebovzatia je v kraji Oborišťa a Roháčka. Zvedeli sme už, čo sa stalo. Žiaľ, nie som spovedníkom a neposkytnem ti útechy, ani miesta. Choď k svojmu biskupovi či k vikárom a pýtaj sa, čo máš robiť."
"Priorka," odvetila Markéta, "počujem, že tvoj hlas je plný milosrdia, vrav ďalej, vrav o chvíľočku dlhšie, lebo ku mne neprevráva nič než zatratenie a hriešna láska."
"Nešťastnica, čo si to povedala! Si doposiaľ tým, čím si bola?"
"Stalo sa," vraví Markéta, "že som zo svojho srdca nevykorenila lásku telesnú." Nato sa nešťastná milenka lúpežníka dala do vzlykania a želala si, aby ju uvrhli do žalára a do okov.
Priorka poodstupuje a znamená sa krížom, potom hľadá múdrosť v modlitbe. Už vstáva z kľačadla a vraví:
"Čoho ti treba, Markéta Lazarová? Ach, zúfalkyňa, ty voláš po treste? Chceš byť pobádaná mukami, ty, čo jedávaš žalosť ako chlieb? Akého potkana mám vpustiť do tvojho žalára? Choďže mi! Boh ti odoprel pravú ľútosť a skytá ti vedomie viny. Vedomie, ktorého zuby sú ostrejšie než zuby hávede sužujúcej väzňov. Tvoje slzy ťa poškvrňujú. Volaj na pomoc Boha. Nech ti poskytne ľútosť, bez ktorej niet odpustenia. Nech ti ju poskytne, nech ti ju udelí!"
Kto chce ďalej načúvať tomuto hovoru? Nikto! Súhrnom všetkej reči je Boh. Lenže vy ani ja neveríme na tohto vládcu časov. V noci nepretržitého trvania, v noci bez konca bolo učinené toto Slovo, a vládne dušiam, ktoré sa striasajú pri jeho zvuku, ako sa striasa holub i slepač, keď sa blíži jastrab.
Ó pochybovač, i ty bledneš, i ty sa zachvievaš? Neboj sa! Nebo je prázdne. Nekonečno je prázdne. Nekonečno, ten blázninec bohov, na krajoch ktorého blúdi hviezdička.
Zželelo sa nám všetkých strastí a dňom i nocou hĺbame o istote, čo by bola mocná, ako je tento šialený hlas básnikov. Ach, pomätenci! Akou hrôzou ste zaľudnili čas, akú hrôzu ste vmietli do podvedomia malých dietok. Aké besnenie pochýb! Večne sa budete pýtať, prečo je oko kohúta okrúhle? Prečo má chlpáč pri vašich nohách vlastnosti psa? Večne budete obzerať kolísku a hrob? Večne budete hovoriť o tajomstve, zanedbávajúc vecí žitia?
Vravte si čokoľvek. Nebo je prázdne! Prázdne a prázdne!
Priorka Blažena sa s Markétou zhovárala do neskorej noci. Keď bol čas, aby všetky spali, vzala kláštornica nešťastnú dievčinu za ruku a viedla ju do izbičky, čo je zo všetkých izbičiek najmenšia. Keď vošli, ukázala na lôžko a Markéte povedala:
"Zostaň tu, kým ťa nezavolám." Potom komôrku zamkla zvonku a kľúče odniesla.
Markéta, pohrdnúc lôžkom, uľahla na zem, na tvrdé kamene, no Boh, ako vraví rozprávanie, učinil, aby spala.
Rehoľniciam nik nepovedal, ktože to vošiel a kto to spí v kláštore Nanebovzatia, no sama od seba povstala reč a vošlo v známosť, že biedna tuláčka a kajúcnica je Lazarova dcéra. Niektoré sestry o nej hovorili nedobre, iné ju ľutovali. Chuderky, čo ony vedia o ľúbosti!
Aké šťastie, že príhody nekončia týmto smútkom a týmto odovzdaním sa. Aké šťastie, že Markéta nezotrvá v tejto otupenosti. Aké šťastie, že Mikoláš chystá nové výpravy. Aké šťastie i aký žiaľ, lebo to, čo chystá, je opäť zbojstvo.

***

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 20.06.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Markéta Lazarová, Markéta Lazarová (2), Markéta Lazarová (3), Markéta Lazarová (4)
-Rozmarné leto, Rozmarné leto (2), Rozmarné leto (3)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Vladislav Vančura - Markéta Lazarová (3)




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 938 617
Odozva: 0.04 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)