Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

ŠTVRTÉ DEJSTVO

Sluhovia privádzajú z paláca Antigonu.

NÁČELNÍK ZBORU: Pri pohľade na toto musím už i ja porušiť vladárove rozkazy. Ako mám zadržať slzy, keď vidím kráčať Antigonu do tej svadobnej komôrky, z ktorej už nevyjde?
ANTIGONA: Rodáci moji, teraz poďte sa pozerať na mňa, v akej hroznej biede tu kráčam, ako celé nebesá a slnko objíma môj zrak – ó, veď je to naposledy! Lebo mňa už vedie nám všetkým spoločný boh Hádes k brehu Acheronu a musím ta ísť živá ja, čo som nepoznala ešte nehu manžela, ktorej nikto nepozýva svadobných hostí, ktorej nezazvučí tón svadobných piesní! Môj muž – Acheron!
NÁČELNÍK ZBORU: No vstupuješ do temnej skrýše hrobu s vavrínom slávy! Chváloreč ťa sprevádza! Ty ani na chorobu nezomrieš, ani ostrý meč ti život nevezme! Ty z vlastnej vôle za živa – ako nikto z ľudí – kráčaš dole!
ANTIGONA: Rozprávali mi, aký zúfalý bol osud, ktorý mala Tantalova dcéra, keď zrazu vrástla do skaly v podobe brečtanu a z jeho krovia tam na sipylských výšinách sa znova a znova nesie nárek! O bezbrehom žiali tej ženy rozšíril sa ľudom chýr, že z jej očí, dažďami a snehom umývaných, sa stále valia prúdom na jej hruď slzy! Nuž či nie je ako ja? Skala mi má byť miestom pokoja!
NÁČELNÍK ZBORU: Ona však mala božský pôvod, a ty len ľudský. To je dôvod tešiť sa, že ťa teraz pochová hrob, aký dostávajú bohovia!
ANTIGONA: Ó, beda, som ti ešte na posmech a za živa ma haníš! Aká to je náhlivosť? Prečo nedovolíš, nech pokojne zomriem? Ó, ty mesto moje, ktoré mi nevykročíš na pohreb, ó, Dirké, prameniaca v tejto zemi, ó, sväté háje na okraji Téb, keď iné nič, tak aspoň dosvedčte mi, že nikým neoplakaná a krutým rozkazom pohnaná sa živá rútim do hrobu! Chcú ma držať ukrytú pred živými aj mŕtvymi? Ó, čo ma viac môže bolieť? Ja nesmiem byť doma ani tam, v ríši tieňov, ani tu!
NÁČELNÍK ZBORU: Na vrchol odvahy ťa sila vyniesla, no tam narazila na vysoký trón Práva! Lebo máš, dievčatko, hriechy predkov na príťaž.
ANTIGONA: Hovoríš, aby si ma zasiahol v pamäti na najcitlivejšie miesto, kde skrývam nekonečný ťažký bôľ nad osudom, čo stihol naše mesto a môjho otca – lebo nepriazeň je stále v pätách slávnym Labdakovcom! Ó, hriešne lôžko matkino a ten jej krvismilný sobáš s mojím otcom ktorého som ja, nešťastnica, plodom a nevydatá, prekliata mám vchodom hrobu ísť teraz za nimi! A tiež tá tvoja svadba, braček, bola kliatbou postihnutá – veď vedel si tou svadbou zničiť mňa živú, hoci nežiješ!
NÁČELNÍK ZBORU: Uctiť si mŕtvych – to je zbožné. No považujem za nemožné vzdorovať mocným. Už vás veru dosť zabila takto vlastná horlivosť.
ANTIGONA: Bez sĺz a priateľov a svadobných piesní ma odvádzajú do jamy hrobu a neľutuje nikto z nich mňa, úbohú, že svetlo slnka mi vytrhnúť idú navždy z očí v tejto hroznej chvíli! Niet toho, kto by vypustil z úst vzdych! Nad mojou smrťou nikto nezakvíli!

Kreón vychádza z paláca.

KREÓN: Čo neviete, že pred smrťou nik dobrovoľne neprestane nariekať, aj keď si plačom málo pomôže? Už konečne ju odveďte a zatvorte ju do kamennej hrobky, ako som vám kázal! Potom odíďte, nech sama si už rozhodne, či zomrie a či bude radšej pochovaná za živa! My, čo sa toho týka, ostávame čistí. Zbavujeme ju len styku s ľuďmi.
ANTIGONA: Ó, ty hrobka, svadobná sieň moja, moje večné väzenie! Tak teda idem k svojim mŕtvym! Veľa už ich je u Persefony v podsvetí a dnes tam zostúpim ja posledná a najbiednejšia z nich, skôr než som vyčerpala mieru svojich dní! Mám iba jednu nádej – že tam budem milá otcovi aj matke, milá tebe, drahý brat! Veď som vás mŕtvych vlastnoručne umyla aj obliekla, aj obeť som vám vykonala na hrobe! Hľa, Polyneikes! Za to, že som pochovala tvoje telo – táto odmena! Môj drahý braček, Kreontovi sa to zdá byť zločinom a bezočivosťou! A tak ma dáva odvliecť násilím! Ja, panna, ktorá ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, čo deti, musím odísť, opustená priateľmi – a za živa! – do ríše mŕtvych! Aký boží zákon som to porušila? Oplatí sa ešte pozdvihnúť, mne nešťastnej, tvár k bohom? Kde mám hľadať pomoc? Zbožný čin mi vyčitujú ako bezbožnosť! Ak sa aj bohom vidí správnym moje potrestanie, možno v Háde prídem na to, v čom som chybila! Ak ale urobili chybu pozemšťania, nežičím im väčšie zlo, než akého sa dopúšťajú voči mne!
NÁČELNÍK ZBORU: Stále ju to drží.
KREÓN: Veď sluhovia, čo ju majú odviesť, budú s plačom pykať za svoju lenivosť!
ANTIGONA: Beda, z tých slov som vyrozumela, že moja smrť sa blíži.
NÁČELNÍK ZBORU: Nebudem ťa utešovať nádejou, že je to ináč – je to tak.
ANTIGONA: Ó, moje rodné Téby, moja vlasť! Bohovia, uctievaní predkami! Už idem na smrť! A vás o účasť žiadam, ó, ľudia, buďte svedkami, ako mne, poslednému kvetu kráľovského rodu, za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ma vedú k hrobovému vchodu!

Sluhovia odvedú Antigonu.

ŠTVRTÁ PIESEŇ ZBORU

ZBOR: Aj osud Danae mal svoje premeny: zriekla sa svetla nebies v sieni z kovu, do skrýše, podobajúcej sa rovu, ju dali, ako keby nebol vznešený jej rod a ako keby nenosila Diov plod, čo jej zasial do lona zlatý dážď – taká ukrutná je sila osudu! Áno, pred ňou poklonia sa všetky statky, všetky zbrane, všetky valy a všetky koráby, čo na horizont vyplávali! Aj Lykurgovi, vladárovi Edonov, nasadil Dionýzos putá, lebo mal reči, ktoré urážali nebo a žalár v lone skál mu vybral za domov! Ten trest na jeho rozbúrenú myseľ a vzdor mal zapôsobiť ako liek. On iste pochopil, čo za nezmysel bol dráždiť boha v kruhu bakchantiek! Veď vyrušoval rozjasaný sprievod faklí! Veď všetky múzy, milovníčky hudby, sa ho zľakli!