Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

DRUHÉ DEJSTVO

Strážca privádza Antigonu.

NÁČELNÍK ZBORU: Čo to vidím? Som v rozpakoch! Darmo by som tvrdil, že toto dievča nie je Antigona, keď je to raz ona! Nešťastná dcéra nešťastného Oidipa, čo to znamená? Azda ťa len neprivádzajú preto, že si porušila kráľovský rozkaz a prichytili ťa pri nerozvážnom čine?
STRÁŽCA: Toto je tá, čo pochovala mŕtve telo! Prichytili sme ju pri čine. Kde nájdem Kreóna?
NÁČELNÍK ZBORU: Tam ide, vyšiel z domu práve vhod!

Z paláca vychádza Kreón.

KREÓN: Čo máte? Komu vhod som vyšiel z domu?
STRÁŽCA: Pane, smrteľník sa nemá nikdy nerozvážne zaprisahať, lebo jeho predsavzatie nemusí byť správne. Vtedy, keď si na mňa sypal svoje hrozby, som sa dušoval, že sa tu nikdy viacej nezjavím. No ktorá rozkoš by sa vyrovnala náhlej radosti? Aj napriek prísahe som znova tu a vediem dievča, ktoré bolo pristihnuté, ako robí hrob. No teraz sa už nevolilo žrebom. Tento úlovok je môj a viacej nikoho. Ber si ju, pane, čo chceš, sa jej vypytuj, a z čoho chceš ju usvedč. Ale ja si iste zasluhujem, aby som z tej pohromy už vyšiel bez viny a trestu.
KREÓN: Kde a ako padlo do tvojich rúk toto dievča?
STRÁŽCA: Pri pochovávaní brata. Tým je povedané všetko.
KREÓN: A si si tým istý? Vieš, čo vravíš?
STRÁŽCA: Videl som ju pochovávať mŕtve telo, ktoré podľa tvojho rozkazu má ostať nepochované. Je to, čo vravím, zrozumiteľné a jasné?
KREÓN: Ako si ju zbadal? Ako prichytil?
STRÁŽCA: To bolo takto. Keď som prišiel späť a keď som všetkým nahnal strachu tvojou hrozbou, hneď sme z hnijúceho tela odstránili prach a dobre sme ho očistili. Potom sme si sadli na svah, na ten záveterný, aby na nás nešiel zápach z mŕtvoly. Tam sme sa častovali hrozbami a nadávkami, aby nikto neprestal mať oči na stopkách. Čas bežal, guľa slnka - stála rovno nad nami a horúčava - na nevydržanie. Tu sa zrazu strhol víchor, bol to taký vír od zeme po oblohu, z lesa na rovine postŕhalo všetko lístie, celé nebo zastrel oblak prachu. Zavreli sme oči, no a znášali to božie dopustenie. Potom, keď už bolo po povíchrici, sme ich zas pootvárali a zbadali sme toto dievča, ako smutne kvíli. Takým hlasom kvíli vták, keď nájde prázdne hniezdo, v ktorom nechal mláďatá. A ona kvílila zas preto, lebo uzrela tú holú mŕtvolu a hrozne preklínala tých, čo si s tým dali robotu. A začala hneď na mŕtvolu v dlaniach nosiť suchý prach a kanvou z medi, krásne tepanou, tri razy poliala hrob na znamenie obety. Keď sme to uvideli, hnali sme sa k nej a lapili sme ju. A ju to vôbec nevystrašilo! Za vinu sme jej kládli tento druhý priestupok aj tamten prvý. Priznala sa k obidvom, na moju veľkú radosť - no aj žalosť. Človeku je veselo, keď ujde pohrome, no býva nešťastný, ak vrhne do pohromy svojich blížnych. Ale všetko mi je fuk, len keď mám zdravú kožu!
KREÓN: Čo ty na to? Prečo stojíš so zvesenou hlavou? Priznávaš sa, a či popieraš?
ANTIGONA: Nič nepopieram. Priznávam sa.
KREÓN: Môžeš ísť. Už nie si v podozrení.

Strážca odíde.

KREÓN: A ty hovor, bez vykrúcania a stručne: vedela si o zákaze?
ANTIGONA: Akože by nie, veď si ten zákaz vydal verejne!
KREÓN: A napriek tomu si sa odvážila?
ANTIGONA: Áno, lebo to bol zákaz, ktorý nepochádzal od Dia a ani Diké, spoločníčka bohov v podsvetí, nám nenariadila nič podobné. Nuž usudzovala som, že tvoj zákaz, vôľa smrteľníka, nemá takú silu, aby rušil nenapísané a neochvejné božie zákony. Tie predsa nie sú dnešné ani včerajšie, tie platia od dôb, kam nám pamäť nesiaha, a platia večne. Netúžila som byť postihnutá trestom za ich porušenie, nezastrašili ma ani tvoje hrozby. Že ma čaká smrť? To viem aj bez teba. Smrť čaká všetkých, A že zomriem predčasne? Tým iba získam. Pretože ak niekto žije v stálom utrpení ako ja, smrť sa mu stáva vykúpením. Vôbec neplačem nad svojím osudom. Ak by som pripustila, aby zabitý syn mojej matky ležal nepochovaný, to by ma bolelo - nič iné. Ale keď sa tebe zdá, že som si počínala pochabo, vedz, že ma z pochabosti obviňuje pochábeľ.
NÁČELNÍK ZBORU: To dievča asi podedilo hrdosť po otcovi. Nevie ustupovať zlu!
KREÓN: No nezabúdaj, že tá najneoblomnejšia myseľ sa vždy najskôr poddá! Veď aj tvrdá oceľ skrehne, keď sa rozžeraví na ohni, a potom praská, ľahko sa dá lámať. A či nepokorí divokého žrebca tenká uzda? Nepatrí sa, aby hrdo zmýšľal ten, kto má len postavenie otroka. A táto nielenže sa dopustila jednej spupnosti, keď prestúpila stanovený zákaz - ale dopúšťa sa ešte druhej, keď sa mi tu vysmieva a vychvaľuje svojím činom. Keby som jej trúfalý čin nechal bez trestu, bol by som ešte mužom? Bola by ním ona! Preto môže byť aj dcérou mojej sestry, môže mi byť stokrát príbuznejšou ako celá rodina - dám kruto potrestať aj ju aj druhú neter - bezpochyby zločin vymysleli spolu. Priveďte sem aj jej sestru! Videl som ju pred chvíľočkou behať v dome ako pozbavenú zmyslov - tak na seba zavše upozorňuje zlé svedomie tých, ktorí potajomky osnovali podlý plán. No nadovšetko nenávidím toho, koho pristihli pri zločine a snaží sa ho dodatočne skrášľovať.
ANTIGONA: Chceš ešte niečo iné ako moju smrť?
KREÓN: Nie, nechcem. Tvoja smrť mi postačí.
ANTIGONA: Čo teda váhaš? Mne sa bridí každé slovo z tvojich úst a ani nechcem, aby sa mi nebridilo, tebe sa zas iste bridí všetko na mne. Ale uznaj - čím by som si mohla získať väčšiu slávu než tým, že som pochovala brata? Títo všetci by mi dali za pravdu, no strach im zviazal jazyk. To len tyranovi žičí šťastie okrem iného i v tom, že môže hovoriť a robiť, čo si zmyslí.
KREÓN: Tak to vidíš z celých Téb ty sama!
ANTIGONA: Vidia to aj ostatní, no pred tebou sú ticho.
KREÓN: Nehanbíš sa, že sa správaš ináč ako ostatní?
ANTIGONA: Je hanbou ctiť si brata?
KREÓN: A ten, koho zabil, to ti nebol brat?
ANTIGONA: Bol, boli obaja z tej istej krvi ako ja!
KREÓN: A prečo uctievaš tak bezbožne len jedného?
ANTIGONA: Ten druhý brat by nesúhlasil s tým, čo vravíš.
KREÓN: Akože by nie, keď si ho nechceš ceniť viac než toho bezbožníka!
ANTIGONA: Nebol predsa jeho otrokom! Bol jeho bratom!
KREÓN: Ale plienil túto zem! Tvoj druhý brat ju bránil!
ANTIGONA: Nieto medzi nimi rozdielu pred tvárou smrti.
KREÓN: Vždy je rozdiel medzi zlým a dobrým!
ANTIGONA: Ale ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť!
KREÓN: Ak chceš milovať - tak miluj v podsvetí! No nado mnou, kým žijem, žena vládnuť nebude!

Z paláca privádzajú Isménu.

NÁČELNÍK ZBORU: Hľa, už je tu Isména - a ako len narieka pre sestru! A ako sa chmúri! Poriadne to pošpatilo jej rumennú tváričku! Poriadne zmokli tie čarovné líčka!
KREÓN: Tak čo ty? V dome si sa ku mne túlila vždy ako had a tajne si mi pila krv a ja som nevedel, že pestujem dve skazy, číhajúce na môj trón! Vrav - priznávaš sa, že aj ty si mala niečo spoločné s tým pohrebom, či to chceš pod prísahou poprieť?
ISMÉNA: Priznávam sa. Ak s tým ona bude súhlasiť, som pripravená niesť svoj podiel viny.
ANTIGONA: Ak je Spravodlivosť, toto nesmie dopustiť, veď ty si váhala, a preto som ťa odmietla vziať so sebou!
ISMÉNA: No teraz, keď si v tvŕdzi, neváham a v búrke nešťastia som na tej istej lodi ako ty!
ANTIGONA: Čí je to čin, vie Hádes, vedia to tí v podsvetí! A nemám rada tých, čo majú radi iba slovami.
ISMÉNA: Ach, sestra, veď mi nebráň zomrieť s tebou! Bude to môj posledný hold mŕtvemu!
ANTIGONA: Nie, so mnou nezomrieš a nič si neprivlastníš z toho, čoho si sa ani nedotkla! Ži - stačí moja smrť.
ISMÉNA: Čo za život to bude bez teba?
ANTIGONA: Na to sa spýtaj Kreóna, veď iba oňho stojíš!
ISMÉNA: Čo máš z toho, že ma týraš?
ANTIGONA: Ak môj výsmech bolí, bolí predovšetkým mňa!
ISMÉNA: V čom ti mám teda pomôcť?
ANTIGONA: Zachráň seba. Nebudem ti závidieť.
ISMÉNA: Ó, sestra, nemôžem sa deliť o tvoj osud?
ANTIGONA: Vyvolila si si život a ja smrť.
ISMÉNA: Veď som ti povedala, prečo.
ANTIGONA: Chcela si sa zavďačiť tu týmto - ja však tamtým v podsvetí.
ISMÉNA: A predsa sme dnes obvinené obidve!
ANTIGONA: Buď pokojná! Ty žiješ! Ale moja duša patrí mŕtvym - dávno je už mŕtva.
KREÓN: Ako vidím, obidve tie dievčence sa zbláznili. Tá jedna práve teraz, a tá druhá asi vtedy, keď sa narodila.
ISMÉNA: V žiali človek stráca rozum, pane, aj ten získaný, aj vrodený.
KREÓN: Ty teda určite, keď si sa rozhodla so zlým páchať zlo!
ISMÉNA: A načo mám žiť sama, bez sestry?
KREÓN: Už mi ju nespomínaj! Tej už akoby tu nebolo.
ISMÉNA: Chceš ozaj zabiť snúbenicu svojho syna?
KREÓN: Sú aj iné, s ktorými sa dajú robiť deti.
ISMÉNA: Ale títo dvaja akoby sa našli!
KREÓN: Hrozné je i pomyslieť, že toto bola skoro moja nevesta!
ISMÉNA: Ach, milý Haimón, ako málo si ťa otec váži!
KREÓN: Ideš mi na nervy aj ty aj tvoje reči!
ISMÉNA: Naozaj chceš syna o ňu olúpiť?
KREÓN: Ja nie! To Hádes prekazí ich sobáš!
ISMÉNA: Teda trváš na tom, že má zomrieť?
KREÓN: Zomrie - a ty s ňou! Sem, sluhovia a berte obe do domu! Tie ženy treba dobre uväzniť a strážiť! Pretože i najchrabrejší berú nohy na plecia, keď vidia, že sa blíži koniec života!

Sluhovia odvádzajú Antigonu a Isménu do paláca. Kreón zostáva.

DRUHÁ PIESEŇ ZBORU

ZBOR: Blažení, ktorých život nezakúsil strasť. Veď komu boží úder iba raz dom rozkýval, toho rod sa už nikdy nedokáže striasť pohrôm, čo valia sa naň ako valný val morských vĺn, divým tráckym víchrom hnaných nad temnotami dna, aj čierny kal, zvírený v hlbinách, sa objavuje na nich a spolu s nimi ako šelma zúriaca sa vrhá na breh, ktorý pod ich ťarchou buráca. Hľa, od pradávna trvá príval príkorí, ktoré sa valia na nešťastný labdakovský dom, na každé pokolenie zvlášť - to niektorý z bohov ich ustavične stŕha do pohrôm. Najmladšia ratoliestka v Oidipovom dome len chvíľu krášli rodostrom - a už je posotená nerozvážnym slovom a zaslepením zmyslov pod vražednú zbraň bohov a brány podsvetia sú pred ňou dokorán. Ó, Zeus, keď sa deje tvoja vôľa, človečia márnomyseľnosť ju nezastaví. Tú ani Spánok, ktorý všetko zdolá, nemôže premôcť, ani bez únavy plynúce mesiace! Ty, večný, nestarnúci, panuješ na Olympe, ktorý zlatne v planúcom svetle. A tak pre budúci čas - ďaleký aj blízky - budú platné tie isté zákony, čo pre minulý: keď dosiahla sa miera, neminuli pohromy nikoho, aj keď im čelil zdatne. Dúfať je neisté - a predsa to je útecha, ku ktorej sa utiekajú mnohí a za skutočnosť vydávajú svoje ľahkomyseľné túžby. A kým nohy im oheň nespáli, sa klamú nádejami a netušia nič zlé. Hľa, akú gnómu vyslovil ktosi, učenosťou známy: že zlo sa ako dobro javí tomu, koho chce viesť na pokraj tragédie sám boh, ten človek iba krátko žije v šťastí - a vlastne stále čaká na pohromu.