SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Nádaši-Jégé Ladislav (*12.02.1866 - †02.07.1940)

­­­­

Adam Šangala

  • historický román z obdobia protireformácie v Uhorsku
  • téma: nespravodlivosť spoločenského poriadku a náboženský fanatizmus, Nádaši tu zároveň poukazuje na pasivitu a ľahostajnosť ľudí, ktorí sa nebúria proti vlastnému osudu
  • idea: samopašnosť vyššej triedy a jej "spravodlivosť", ktorá vedie poddaných do záhuby
  • Adam Šangala je postava poddaného človeka z mäsa a krvi, ktorý odmieta celý život skláňať hlavu pred mocnými a bohatými; predstavuje tak trochu iný obraz pomerov v 17. storočí; Šangala nie je ľudový hrdina typu Juraja Jánošíka, ale v istých chvíľach si vyrovnáva dlhy s panstvom rovnako
  • Jégé sa vo svojej najznámejšej próze s pomerne lineárnym príbehom sústredil viac na rovinu filozofických úvah ako na dramatické zápletky, hoci ani o tie nie je núdza; spoločnosť, ktorá sa zmietala v náboženských rozporoch reformácie a protireformácie, poskytovala spisovateľovej fantázii istú možnosť na vyslovenie a deklarovanie vlastných názorov; podrobne sleduje svojho Adama s jeho druhom na úteku z rodnej Oravy až po Trnavu; čitateľ sa miestami možno začuduje nad autorovou štylistikou, ale súčasne musí uznať Jégého empatiu do dobových reálií a najmä úsilie zobraziť atmosféru čias, ktoré predchádzali životu v priestore, predstavujúcom dnešné samostatné slovenské územie
  • životný príbeh Adama Šangalu je obzretím do dávnej feudálnej minulosti, ale aj pripomenutím, že isté hodnoty sa nemenia ani storočiami a nevykorení ich ani spoločnosť s prívlastkom demokratická - sú v človeku večné...

1

Začiatkom XVII. storočia bývalo obyvateľstvo úzkych dolín oravskej Magury, ťahajúcej sa západnou polovicou župy na pravom brehu rieky Oravy, len tak po vyšších-nižších kopcoch a vrchoch roztratené ako dnes. Kopce sa podľa čiastok roku zelenajú lúkami a obilím, vrchy odspodku temnými, ihličnatými horami a jasnozelenými pašami na holiach. Každou dolinou preteká väčší-menší potok, ktorý dodáva milého života ani sfingy zádumčivé doň hladiacim vrchom a šumiacim lesom.
Zeleň dolín a grúňov pestria po nich hustejšie-redšie roztratené chalupy, ktorých nahú biedu zakrýva matka-príroda - jednako len matka, čo aj prísna a skúpa - stromovím rozličného druhu najčastejšie lipami alebo i smrekmi, alebo planými hruškami a jabloňami. Chalúpky nosia na nízkych zrúbkoch nepomerne vysoké strechy, ku ktorej nepeknej architektúre nútia obyvateľstvo často v ohromných masách prichodiace snehy, ktoré by nízke strechy rozpučili. Chalupy stoja alebo ojedinele, hodne ďaleko jedna od druhej, alebo sa ich zhluklo miestami i štvoro-pätoro do hŕby.
I dnes vedie obyvateľstvo týchto dolín ťažký boj o každodenný chlieb, ktorý pozná len z "Otčenáša", lebo požíva miesto neho len z nekysnutého cesta upečený kabáč alebo maškaľ z ovsenej múky i s plevami. V XVII. storočí bol tento boj omnoho krutejší, lebo neznali vtedy ešte zemiaky a premávkové pomery boli neporovnateľne horšie.
Roku 162* v podvečer májového dňa, keď spolovice už na veľký Rozsutec zašlé slnko zlatými a ružovými lúčmi maľovalo okolité vrchy a blýskalo nimi vo vode potoka, duril Adam Šangala, hodný, urastený, zo dvadsaťštyriročný chasník, malý kŕdlik oviec a troje kúskov biedneho rožného statku dolu dolinou do domu. Na príhodnom mieste zastal so svojím stádom, aby sa napilo z potôčika. Krútil pre svoju sestričku, malú dvanásťročnú Kačenu, z vŕbového prútia píšťalku, keď pozrúc dohora, zazrel obďaleč na kopci k nemu prichodiaceho svojho druha Pavla Ondruliaka, ktorý mal na kožuchu odetý biely plátený kabátec, v ruke valašku a cez plece prevesenú tanistru - isté to znaky, že bol vzdialený z dediny, že prichádza najskorej z "mesta", ako menovali vtedy okolité obce sídlo "vidieka", totiž župy.
- Pozdrav Pán Boh, Pavo! Odkiaľže, odkiaľ? - oslovil pristúpivšieho Adam.
Pavel, rýchlou chôdzou uznojený, sňal malý, tvrdý klobúk z hlavy a utrel si dlaňou spotené čelo.
- Pán Boh uslyš! Idem z mesta. Videl som tvojho otca.
- Môjho otca? A kde a čo bolo s ním?
- Synku, s tým to bolo zle-nedobre. Ten je už teraz na druhom svete.
Adamovi sklesli ruky.
- Ale netárajže, nie, veď je tomu ani desať dní, čo bola mater s ním. A vtedy bol zdravý ani kremeň.
- Hja braček môj, smrť ti chytro príde, keď človeka... - Pavel ukázal rukou obesenie.
- Pre Kristove rany! Naníčko môj, čože to urobili s vami? - zakvílil Adam. - Rozpovedz, čo vieš o ňom, čo a ako sa to stalo.
Pavel si znova utrel čelo, teraz rukávom kacabajky, a rozprával:
- Stáli sme so svákom Jurčinom pred vidieckým domom, keď sme videli, že sa svet zhlukuje. I vyšiel z vidieckej brány na katovom vozíku, vieš, na tom, čo ho ten starý šimľo ťahá, tvoj otec, pri ňom sedel na šúpe slamy ten tučný kaplán, čo tak fučí, a za nimi stál kat v potrhanom červenom plášti s povrazom v rukách. Popri vozíku šli katovi holomci. "Ľaľa, veď je to sváko Šangalovie na tom voze," povedal som starému Jurčinovi. A on povedal: "Veru je on. Ale ti ho, človiečku, doriadili. Juj, aký je mrzký. Ten je, synku, ako smrť." Nuž, mrzký bol: nemal on v tvári kvapky krvi. Keď išiel vozík popri nás, videl som - bol som celkom pri ňom, takže som sa rukou drabiny chytil - že má na sebe len košeľu, spod ktorej mu bolo vidno holý chrbát, celý počernetý a skrvavený. "Sváko," volal som naň, "čo to máte taký chrbát?" "Bili ma," povedal ani spod zeme. I vlasy, čo mu do tváre padali, tlmili mu hlas. Keď vozík potiahol ďalej, videl som, že má sputnané ruky omotané krvavými handrami. "A ruky čo máte také krvavé?" spýtal som sa ho. "Mučili ma," zvolal zas temno, zaškrípuc zubami. Išiel som ďalej za vozom. "Sváko, čo odkážete domov?" spýtal som sa ho. Potriasol hlavou, takže sa mu vlasy z tvári rozleteli, i pozrel mi do očú. "Ty si Pavo Ondruliakovie," hovoril dosť silným hlasom. "Povedz žene, deťom, že ma vešajú a že Juro Duboš svedčil na mňa. Nech ich všetkých Pán Boh opatrí a nech zaplatí každému, ako zaslúži. Zbohom!" Potom zasa sklonil hlavu, kaplán sa začal z knižky po latinsky chytro modliť a kat mrzko fľochol na mňa, takže som sa ho veru zľakol - čert ho vzal - a neopovážil viac spytovať. I jeden z tých holomkov ma štuchol do boka. Potom sme išli s iným svetom - mnoho ho nebolo - až k šibeniciam a tam sme videli, ako ho obesili. Nevládal na nohách stáť, musel ich mať tiež dokatované, takže ho tí holomci museli odniesť z voza a držať, kým ho kat nezmárnil. No chytro bolo po ňom, veď sa ho už duša ledva držala. Obesili ho na tej strane šibenice, čo je od mesta. Viseli tam už aj iní dvaja chlapi; smrdeli ani psie zdochliny. Fuj! - i odpľul. - Ale je ten svet len nanič!
Adam sa hodil na zem a trepal po nej rukami-nohami ako malé, nahnevané dieťa.
- Ňaňo, ňaníčko, takto vás zmárnili, a aký ste vy len boli dobrý, ako ste sa starali o mňa, keď som bol chorý. Joj, ňaníčko môj, nikdy vás už neuvidím! I múdreho človeka ste mi až hen z Trenčianskej doviedli, aby mi pomáhal, a teraz vás tak zabili zlí ľudia!
I plakal a kričal. Pavo sa chvíľu naň díval a napokon mu povedal:
- Adam, nebuď taký ako nejaké chlapčisko, radšej sa pomodli zaň.
Adam sa zdvihol na kolená, podíval sa na Pava a potom okolo seba. Videl, že sa mu ovce rozchádzajú a teľce že sa rozišli. Zahvízdal na prstoch.
- Šuhaj! - zakričal na psa, - za nimi sa, hej!
Biely ovčiar, ktorý ho bol dosiaľ pozorne pozoroval, skočil a rozbehol sa za dobytkom.
Adam sa prežehnal, kľačiac poutieral si zašpinenými päsťami tvár i oči a pomodlil sa skrúšene "Otčenáš" a "Zdravas Mária", pretrhávajúc vše modlitbu žalostnými výkrikmi: - Ňaníčko môj! - Keď sa pomodlil, vstal a hnal zohnatý dobytok pred sebou.
- Júj, - skričal naraz, - čo len povedia doma, keď sa dozvedia, čo sa stalo s otcom! Čo si len tá mať počne, čo si len počne?
Pavo šiel s ním, hoci odbočil od svojej cesty.
- Nuž čo si počne? Pán Boh jej pomôže. Už si i ty chlap, i váš Jožo je už osemnásťročný. Veru ľahká pomoc. Treba o jedny ústa menej živiť, a prácu pokončíte.
- Hej, tebe sa to ľahko povie. Ale otec jednako len nazháňal, či to, či to. Veď čo sa len i tej prekliatej diviny, čo mu krky zlomila, nanosil! Júj, bodaj by ju nikdy nebol videl! - zaplakal Adam zas.
- Veru ho tá doniesla na šibenicu, - dotvrdil Pavel.
- A čo ten prekliaty Duboš mal naň svedčiť?
- Nuž či nevieš, že mu tvoj otec bol ovce do močiara vohnal, keď ich v ovse našiel? Tvoj otec bol tiež náramný človek.
- No nebol on taký veľmi náramný. Ale či mu Duboš na Šulovke neodoral kus poľa? No, povedz! A ako to svedčil naň ten Dubošisko?
- Tam v meste ľudia hovorili, že tvoj otec chcel z áreštu ujsť. Veľmi bol netrpezlivý v ňom. A ako by i nie! Nevedel, čo sa doma robí, a privyknutý bol celý deň, často i celé noci po horách sliediť. Keď prišiel k nemu dráb, starý Harezník, s chlebom, chytil putá na rukách medzi päste a tak ho ovalil nimi po tvári, že hneď spadol. A i vybehol, lenže ho na dvore chytili a potom ho už i mučili, a Duboša, ktorý bol tiež zavretý, naviedli, aby naň svedčil. Duboš vraj nechcel, iba keď mu začali prsty pučiť, nuž potom porozprával, čo vedel, aby ho celkom neožobráčili, že veru tvoj otec zabil či jeleňa, či srnu, vôbec, čo mu prišlo pod ranu.
- A ňaňo to len preto robil, lebo videl, že niet raz čo do úst vložiť! Nech ich tam Boh skára všetkých, koľko ich je!...
Adam vše zaplakal, vše zaháňal ovce, a tak prišli po chvíli pred kopec, na ktorom stála medzi inými troma-štyrmi aj ich chalupa. Pod kopcom sa s Pavlom rozišiel.
- Len jedno mi bolo najohyzdnejšie, - podotkol ešte Pavol pri rozchode, - a to bol ten bruchatý, bradatý župan, ktorého červená tvár sa tak blyští, ani keby ju slaninou namastil. Ten stál v obloku vidieckeho domu a len raz pozrel na ten voz so svákom a potom sa obrátil, rehotajúc sa, k druhému pánovi, ktorý pri ňom stál, a rozprával mu niečo, ukazujúc na sváka. Ej, svet je zlý. Ľudia celou cestou vykrikovali: "Ľaľa, zbojníka vedú, zbojníka! Čo ste ho nezaškrtili v árešte! Po ňom!" I skalami začali hádzať akísi chlapčiskovia, len ten kaplán potom vstal a pokáral ich.
- Neborák otec, čo sa natrápil! Hej, nevedia, čo vystojí biedny človek! No, odtrpel si, odtrpel! - vzdychol si Adam.
Vohnal dobytok do dvora a pozatváral ho do stajní. Mater, ešte hodná, silná osoba, privítala ho na prahu chalupy s výčitkou, kde je tak dlho.
Adam, ktorý sa už bol do istej miery upokojil, neodvetil ani slova, ale vošiel do izby.
Nízka, ale dosť rozložitá izba bola už skoro celkom tmavá, keďže vonku už mrkalo a ona dostávala svetlo len cez tri malé oblôčiky, zastreté svinskými mechúrmi, ktoré prepúšťali málo svetla. Trochu osvetľoval svoje okolie malý ohník na kozube. Celé zariadenie izby skladalo sa z lavíc okolo stien, z veľkej pece s prípeckami v jednom kúte, z akéhosi brloha, ktorý predstavoval posteľ, a zo stola, ktorý sa skladal z kamennej dlážky, položenej na široký, do zeme vbitý klát.
Adam si sadol neďaleko kozuba. Videl sestru Kačenu, ktorá drevkami šparchala do ohňa, a brata Joža, hotujúceho fakle na svetlo.
- Čo si mi doniesol? - skočila Kačena k Adamovi, rozmýšľajúcemu, ako strašnú novinu oznámiť rodine.
Mater nahnevaná brala šechtár, že podojí kravu a ovce, a neprestávala dudrať na Adama, že neskoro prišiel a že musí potme dojiť.
- Mamo, utíšteže sa, utíšte. Nie bez príčiny som prišiel tak neskoro. Pavel Ondruliakov mi rozprával, že bol v meste, a že bol s otcom a že sa díval, - tu začal Adam plakať, - ako ho obesili.
Mater sa strhla, i Jožo a Kačena nechali svoju prácu.
- Čo táraš? Otca obesili? Ale sa šalieš? - skočila naň.
- Nuž, darmo je, ale je to veru tak. Náš otec už veru nežije; už je tam.
Mare Šangalovej vypadol šechtár z ruky a Jožo i Kačena začali s krikom plakať a nariekať:
- Ňaníčko, náš, ňaníčko, obesili vás, už vás nikdy neuvidíme!
Mara zalomila rukami:
- Pre Pána Boha, nuž by to bola ozaj pravda? Čo si ja už, biedna stvora, teraz počnem? Čo si len počnem?
Adam vyrozprával, čo mu Pavel bol pohovoril. Mater ho počúvala bez slova, so zalomenými rukami; len potichu si šepkala:
- Preboha, čo to bude s nami, keď nás musel takto opustiť?
Keď Adam dorozprával, vyšla Mara a za ňou deti na dvor. Bol to dosť rozsiahly priestor, zarastený trávou, zatônený lipami a z bokov ohraničený susednými chalupami a gazdovskými stavmi. Medzi konármi líp sa predierali na trávnik lúče vychádzajúceho mesiaca.
Mara vyšla naprostred dvora, tam zastala a začala spevavo, vysokým hlasom volať:
- Hej, ľudia, rata, rata, ľudia! Už môjho gazdu nikdy viac neuvidíte, už mi ho zlí ľudia zmárnili, deti osirotili, mňa ovdovili!
Zatíchla na chvíľku, kým sa svet z okolitých chalúp nezbehol, čo sa v krátkom čase stalo, lebo každý nechal i pilnú prácu, keď počul vysoký, spevavý hlas. Všetci susedia, ženy, mužovia, deti ticho obstali v kruhu Maru. Každý cítil, že sa stalo veľké nešťastie. Mara, ktorej od rozčúlenia oči svietili, pohladila si tvár a potom vykladala, monotónne spievajúc:
- Už sa Jano pominul a nikdy ho neuvidíme. Môj gazda, ktorý sa staral o nás viac ako sám milosrdný Boh, už nikdy viac nepríde. Udali, chytili, umučili a obesili ho... Jano môj, ťažký si život mal. I my sme sa ťa nahnevali, i ubil si nás, i zlý si bol. Tvoja živá ruka bola ťažká, ale ťažšia je teraz tá, ktorá nás už teraz neudrie. Ťažko si pracoval, bez oddychu, leto a zima bolo ti jedno. Priahal si sa s koňom a tak si orával na skalných úvratiach. Nanosil si dreva, hoci ťa i hájnik Maťo naháňal. Ťažko ti bolo ísť na zakázanú divinu, bál si sa, ale deti od hladu kričali, i šiel si. K chorému Adamovi si doviedol "múdreho" až hen z Trenčianskej. Neľutoval si nočnej chôdze do smutnianskeho chotára, aby si doniesol preň ovcu. Zbili ťa Smutňania, štyri týždne si ležal, i syna si preklial. Ale trpel si všetko to za nás. Málo bolo božieho požehnania na jeseň, sám si si od úst odtrhával, aby si nám dal. Tvoje ruky, ktoré nikdy neodpočívali, poviazali železnými reťazami a tvoje nohy poputnali. Tie prsty, ktoré obracali sekeru, motyku, popučili železnými šraubami! Oj, Jano náš, trápil si sa celý život vo svojej a panskej robote, a takto sa ti za všetko odplatili! Oj, ľudia, plačme za mojím gazdom, ktorého nikdy viac neuvidíme!...
Mara zalomila rukami a potom si ich hodila na tvár a začala bolestne-prebolestne bedákať a kričať. Ostatné ženy si utierali sukňami slzy a plakali hlasne s ňou. Jedna-druhá z nich vše prestala nariekať a vykladala tiež takým spevavým hlasom, ako Mara, nejakú udalosť z Janovho života. Pospomínali, ako vedel pomáhať dobytku, aký bol robotník a že nikdy nič "nedoniesol", iba z cudzej dediny.
Adam za čas nariekania odišiel podojiť ovce a kravu. Naraz pocítil, akoby bola veľká ťarcha padla naň. Dosiaľ bol, i pri svojom veku, ešte len dieťaťom, lebo v ničom nerozhodoval samostatne, a teraz sa zavalil život so svojimi starosťami na neho.
Vzal šechtár a šiel do stajne, lebo keď i v žiali a trápení, ale jesť ľudia musia.
Vojdúc do stajne, našiel tam susedovu Zuzku Sťahuliakovie dojiť kravu. Starý Sťahuliak bol jeden z najbohatších gazdov a mal len to jediné dieťa. Z ôsmich mu zostala len Zuzka, ostatné pomreli na osýpky. Na Zuzkinej tvári ohavná choroba tiež nechala svoje stopy, ale preto ona bola silná a urastená. Ona by sa bola rada vydala za Adama a nadchádzala si ho, ale Adam sa nemohol odhodlať vziať si ju, lebo sa bál surovosti jej otca a jazyka matere. Keď ju zazrel pri krave, povedal krátko:
- Zuzka, dojíš?
- Dojím, Adam. Obriadim ti statok, nestaraj sa.
- Nech ti to Boh odplatí, - riekol Adam, ktorého Zuzkina dobrota teraz, keď bol rozcítený, dojala.
Postál chvíľu nad ňou; nevedel, čo jej má povedať. Niečo mu šepkalo, aby bol k nej milý, ale sa bál, že by priďaleko zašiel, a preto sa obrátil a vyšiel zasa na dvor.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 04.10.2019

­­­­

Diskusia k úryvku
Ladislav Nádaši-Jégé - Adam Šangala




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 526 245
Odozva: 0.05 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)