Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

3

Ešte večer naznášali susedia Šangalovcom masla, mlieka, múky, vajec, Mara kúpila nápoja a na tretí deň zatým pochovali Jana Šangalu v kútiku cmitera a urobili kar. Jeho susedia by neboli proti tomu nič namietali, keby ho boli do radu ostatných občanov pochovali; veď v ich očiach on naskrze nebol horší ako druhý, lenže sa mu zle povodilo. Ale pán farár bol iného náhľadu, no a rozumie sa samo sebou, urobilo sa tak, ako on chcel.
Adam pri kare nemohol vydržať; ľúto mu bolo za otcom, v účinkovaní ktorého pri všetkej jeho surovosti vycítil hodne citu a obetivej prítulnosti oproti rodine. Keď videl vyčíňanie opitých ľudí, odišiel do poľa a sadnúc si pod chrasť, rozmýšľal o svojom osude.
Bol mal po tri letá kamaráta klerika, ktorý chodieval k nemu do poľa. Pri pasení oviec ho naučil na zemi pieskom posypanej čítať a písať a porozprával mu mnoho vecí, ktoré ho myšlienkove, aspoň čiastočne, odlúčili od jeho druhov. Nehľadel napríklad na krádež a zbojstvo ako na dovolený boj chudobného proti bohatému, hoci videl, že celé bohatstvo poddaného pozostáva len z jeho krajnej skromnosti, že môže vyžiť z takých látok a takým beznáročným životom, že biednejšie nemožno. Každý predmet, ktorý môže mať nejakú cenu i pre iného, je už nie preň, ten už musí speňažiť, aby mohol rozličné poplatky zaplatiť. Ako poddaný tu na mieste vôbec nemá možnosti, aby sa nad úroveň tohto života vyšvihol. Keby sa mu dobre darilo, mohol toľko vyhrať, že by pri najprimitívnejšom živote bol mal aspoň dostatok nejnevyhnutnejších životných potrieb, ale nič iného. Jeho rodičia boli biedni a pri všetkej úmornej práci nemali ani dostatok pokrmu. Na panskom museli za tú nedostatočnú zem, ktorú užívali, ročne skoro dva mesiace zadarmo robiť, a to v taký čas, keď ich práca i doma bola najpotrebnejšia. Do práce ich hnali panskí úradníci, ktorí i z priateľstva, ako keby chceli potľapkať, tak zaťali palicou, že oblažený zaškrípal zubami.
Adam bol vrtký, silný mladík, naučil sa škriabať po skalách, že by bol i na holý, nevakovaný múr vyšiel; sekerou, valaškou vedel narábať znamenite; z otcovej hákovnice, z ktorej bol zázrak vystreliť, aby strelca nepokaličilo, výborne vedel strieľať; v bití, v pasovaní, v behu sa mu máloktorý vrstovník vyrovnal; v gazdovských prácach bol doma, a tak sa rozhodol, keď pomyslel na smutný osud otcov, že pôjde svetom.
Zuzka Sťahuliaková ho tu nezdržiavala. Nech si ju vezme prípadne jeho brat Jožo, čo je i mladší ako ona. Jemu sa ani nevidí, ani sa mu nechce zapriahnuť sa do jarma Sťahuliakovho, ktorý je ukrutne surový a ktorý by iste nedovolil, aby pomohol rodine, a ťažko by mu bolo dívať sa na ich biedu, keby sám mal všetkého nadostač.
Pôjde svetom. Koľkí šli a Pán Boh ich neopustil; pôjde i on!
Na druhý deň oznámil materi svoj úmysel. Mať upratúvala chalupu po včerajšej hostine, ktorá trvala do svitu. Medzi robotou mu odsekla:
- A veru, iď, synku, budeme i bez teba. Možno i sebe, i nám pomôžeš. Tu je veru život biedny, dosť sa hladom namrieme. Ani teraz niet múky nadostač do novej. A kde by si sa to hodil?
Adam nebol prekvapený, že mater s takým ľahkým srdcom pristáva na jeho odchod, lebo sám cítil temer nemožnosť vyžiť toľkým ľuďom poriadnym spôsobom na tom malom gruntíku, ktorý obrábali. Materi tie isté myšlienky užierali srdce a bála sa, aby osud otcov nezastihol i niektoré z detí. Smrť mužovu nebrala tragicky, ale jej spôsob ju otriasol. "Veď umrieť musíme všetci, ale nie takým ukrutným spôsobom," myslela si. Nezažila mnoho takých chvíľ, ktoré by ju boli k životu veľmi viazali, i ľahko hľadela na svoj skon a nebrala ťažko ani vyslobodenie členov rodiny spod jarma životného. Veď inakšieho vyslobodenia nebolo. Preto kvitla i viera úbohých, lebo im aspoň, hoc i v neistej, ale zato nekonečnej a neskalenej budúcnosti, maľovala krásne obrazy jestvovania.
- Pôjdem na Žilinu, možno sa mi tam nejaká robota pridá, - odvetil Adam.
- I ja som myslela, že ta pôjdeš. Zdravý si, mocný si, veď ti azda Pán Boh pomôže, i všetci svätí. Len nezabúdaj, synku, akým spôsobom zahynul tvoj otec, aby si ty do takej biedy neprišiel.
- Ej, Boh zachovaj a ochráň! - vydýchol si Adam.
- A kedy by si sa to pobral?
- Dnes je piatok, nuž by som šiel v pondelok.
- Pondelok je šťastný deň, tak choď.
V pondelok ráno sa Adam nepoberal. Vstal a konal domácu prácu, ako keby nič. Mater sa ho pýtala, čo sa nepoberá, keď má všetko prichystané. Adam sa poškrabal za uchom a povedal:
- Mamo, dnes nejdem, celú noc to Majdulino dieťa vyplakávalo, to je zlý znak. Ja veru nejdem.
Mater sa zľakla.
- Nehovor! Ja som ho nečula. No, no, Boh ťa chráň dnes ísť! Radšej zapáľ ešte kúsok tej hromničnej sviece a pomodli sa, aby mu už Boh dal večný pokoj.
Adam odvetil:
- Veru to už bude najmúdrejšie.
Chalupa Šangalovie stála na niekoľko sto krokov vzdialená od svahu vysokých brál, pokrytých ihličinou a smrekmi, spomedzi ktorých vyčnievali skaliská najrozličnejšej podoby, niektoré boli ako veže, iné ako akési čudné sochy. Obďaleč od chalupy bol kúsok veľmi hustého hájika, tvoreného veľmi pošmúrnymi smrekmi, ktoré boli až po samú zem husto chvojím pokryté. Bolo na nich vidno, že sa ich nikdy nikto nedotýka. Ale ktože by sa i opovážil ísť do Mŕtvych smrekov, keď tam pred mnoho-mnoho rokmi Majduľa svoje živé dieťa zakopala, ktoré od tých čias máta. Už nejedného nastrašilo či plačom, či svojím zjavom. Kto ho počul alebo zazrel, ten mal iste zlý deň, toho musela nejaká nehoda stretnúť. Je to nešťastný kút, ktorý Majduľa, keď ju železnými rozpálenými kliešťami trhali, mnohonásobne prekliala. Starý Macák bol dal i kríž pred Mŕtve smreky postaviť, plechového Krista až zo Žiliny doniesol naň, farár ho vysvätil, a to všetko nepomohlo; hneď nasledujúcu noc po postavení povstal ukrutný víchor, ktorý vyvrátil kríž takým bezbožným spôsobom, že spadol na Spasiteľa a zapučil ho do bahna. Pán farár rozkázal kríž odniesť a pred kostolom postaviť, lebo na tom prekliatom mieste by ho zlé moci - tu sa pán farár a za ním všetci prítomní prežehnali - len ešte väčšmi pohanili.
Adam sa uzhovoril s materou, že pôjde vo štvrtok, ale zasa nešiel, lebo ráno, keď vstával, veľký krížový pavúk spustil sa naň.
Aby nebol ďalej hatený v odchode, uzniesli sa, že v nedeľu ráno pôjde do kostola, vyspovedá sa, pôjde na prijímanie a potom, prenocujúc u Pavla Ondruliaka, pôjde v meno božie na cestu.
I urobili ako sa uzhovorili a v nedeľu Mara s deťmi s ukrutným nárekom vyprevádzala Adama do kostola.
V pondelok predpoludním vykračoval Adam s ľahkou kapsičkou na pleci a s valaškou v ruke hodnou rovinou, zasiatou obilím, už nie veľmi ďaleko od Žiliny, keď zazrel na jednej zo zemí chlapa, s ktorým sa vadil, podľa obleku súdiac, akýsi zeman. Popri nich stálo ustrašené dievča, asi pätnásťročné, ktoré plakalo a ruky spínalo proti tomu pánovi. Keď sa Adam priblížil, začal zeman silným korbáčom chlapa biť, kadiaľ ho zachytil. Hneď prvým úderom ho tak zasiahol po hlave a tvári, že mu krv vystrekla a potom ho mlátil z celej sily po chrbte, rukách a hlave. Dievča žalostne plakalo a preskakujúc z nohy na nohu, prosilo so zloženými rukami pána, aby ňaníčka už nebil. Zdivený pán šibol i dieťa, ktoré od úderu spadlo na zem. Tu chlap, čo ako dokaličený a zaliaty krvou, schytil mu korbáč a zavolal:
- Dieťaťu dajte pokoj, čože vám ono urobilo?
Urastený bradatý pán trhal korbáč chlapovi z rúk:
- Pustíš ho, pustíš ho? Oboch vás dám do temnice, nikdy svetla božieho neuvidíte! Ty pes sedliacky, ja ťa naučím!
Vtedy pristúpil k nim Adam.
- Prečo bijete toho človeka? - opýtal sa ostro zemana.
- Ach, ty potvora akási, - zavolal zeman na Adama, - čože sa ty pletieš do toho? - i pustil korbáč a chcel udrieť Adama päsťou po tvári.
Adam však, nelenivý, odskočil a šibol ho poriskom valašky tak po ruke, že mu hneď odkväcla, a potom, keď už bol v tom, obskakujúc okolo neho, bil ho tým poriskom, kadiaľ len zasiahol. Zeman kričal a klial a chcel sa k Adamovi priblížiť, lenže vrtký Adam stále mu uskakoval a vše ho tou valaškou zachytil; iba keď ho tu naraz od chrbta chlap, ktorého bol ratoval, chytí za ruku a búši po hrdle, že sa všetko v ňom striaslo. Adam videl, že toto ide byť zle, zaklial rozhorčene a udrel chlapa spakruky tak po žalúdku, že hneď spadol na zem, a potom vzal chytro nohy na plecia. Zeman pobehol za ním, ale sa po niekoľkých krokoch zadychčal a nechal Adama utekať. Kričal za ním, nadával mu a vyhrážal sa, no z toho si Adam mnoho nerobil, ale poberal sa ľahkým behom napred.
Cestou potom hútal v sebe: "No, toto ti je pačmaga akási. Človek ho ratuje, chcem mu pomôcť, a obluda, ešte sa on dá do teba. No, druhý raz sa do takých vecí nebudem miešať. Nech ich tam parom uchytí; keď sa chcú prať, tak nech sa pre mňa perú". Neskoršie mu potom blyslo hlavou, že si akiste zlej kaše navaril, keď sa do toho zemana pustil. Ktože vie, kto je to? A ak je to nielen úradník, ale nejaký veľký pán, ktorý svojho poddaného obšíval? "To sa mi len tak neprepečie, ten ma bude najskorej naháňať. No, nech ma ruka božská chráni, aby ma tak dostal!" Obzrel sa z jedného kopca nazad, i videl, že zeman na koni, ktorého bol musel mať kdesi v chrasti, uháňa do blízkej dediny.
"No, toto je nie s kostolným riadom," pomyslel si Adam a pustil sa cvalom smerom k mestu, veže ktorého už bolo vidno. Bol by neviem čo dal za to, keby sa nebol do toho sporu zamiešal.