Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• román z prostredia bratislavskej vysokoškolskej mládeže tridsiatych rokov dvadsiateho storočia
• ako sa cíti Alina veriaca v lásku a manželstvo vo svete študentov uvoľnených mravov?
• mala 21 rokov a študovala v Bratislave na vysokej škole; uchádzalo sa o ňu veľa mužov, ale ona ich vždy odbila posmešnými poznámkami o opovržlivým úsmevom; zaľúbila sa do Milana Vetrovského; bola voči nemu čestná a hovorila mu o všetkom, čo si myslela, že by mal vedieť; keď jej Ján Gestatter poslal šperk, hoci sa jej veľmi páčil, vedela, že ho musí vrátiť; nemala dobré kamarátky, ale aj napriek tomu k nim bola dobrá; Idu, s ktorou sa občas hádala pre svoj nekompromisný vzťah k sexu pred manželstvom, navštívila v sanatóriu na potraty, kde ležala po zákroku; Alina dokázala bojovať za svoju lásku, ale nie za cenu straty hrdosti; keď videla, že je to beznádejné, vzdala to...

Pani senátorka Júlia Korčeková pochádzala z veľmi nábožnej rodiny a chodila i teraz pilne do kostola, na spoveď, hoci z vieronáuky veľmi málo vedela. Následkom takéhoto nastrojenia ducha si pomyslela, že by to bolo veľmi zle, keby jej drahé deti o všetkom vedeli, keď si vše spomenula na všetky spôsoby a druhy svojho ľúbostného nažívania so svojimi drahými Pipulíkmi, ako v chvíľach ľúbostného roztúženia menovala svojho muža Pištu a jeho asistenta v manželstve Ferka Felinského. Ohľadom milkovania jej iste ani Vandervelde, ani Magnus Hirschfeld nemohli mnoho nového rozprávať, a tak pokladala za veľmi rozumné, keď deti o takýchto veciach nevedeli nič. Myslela si, keď sa mnohým moderným matkám a otcom tak páči, nech si vyučujú svoje deti o všetkom hoc aj názorne, ona v tomto ohľade zostane pri starom zvyku a nepokladá za vhodné, slušné a mravné zhovárať sa s deťmi - a najmä už dorastenejšími - o pohlavných veciach.
Pani senátorka Korčeková bola však i dámou, ktorá jednako nemohla zaostať za módou, a tak, hoci zo začiatku s kyslou tvárou, musela trpieť, že jej milé dcérušky - šestnásťročná Gizka a osemnásťročná Mona - čítali Maupassantove a Zolove romány. Pravda, nie obsahu - kdeže by! - ale francúzštine kvôli hltala Giza Nanu a Mona Belamiho. Pani senátorka to nerozumela, keďže v časoch jej mladosti ešte jej rodičia, hoci boli i zámožní, nepokladali za neodkladnú požiadavku duševného vycibrenia dievčaťa, aby sa naučilo, čo i zle, ale po francúzsky. Vtedy stačilo vedieť po maďarsky a ako-tak po nemecky.
Pani senátorka bola a je i dnes mocná, tučná dáma. Však čože mala aj robiť v nedostatku každej inej duševnej i telesnej práce, ako tučnieť a chodiť po kúpeľoch.
Jej dávny domáci priateľ, bankový prokurista pán Ferko Felinský, ktorého kedysi veľmi živé a osožné priateľstvo sa od dvoch rokov, z kadejakých diskrétnych príčin, obrátilo na číry platonizmus, bol jej kadečo nahovoril. Medzi iným i to, že jej nos, ktorý sa stal posledné roky nápadne orličím, je vraj bourbonský, na čo bola veľmi hrdá. Nahovoril jej i to, aby prečítala v prekladoch aspoň zaujímavejšie čiastky z románov, ktoré čítali jej dcéry. Keďže sa pani senátorka nevedela k tomu odhodlať sama, čítali šteklivejšie miesta spolu, čo nemalo na výchovu dcér pani senátorky nijaký vplyv. Jediný výsledok ich námah bolo krátke oživenie ich dávnej lásky.
Rodina si po odpoludňajšom spánku oddychovala na záhradnej verande. Giza sedela v pohodlnom záhradnom foteli učupená i s foremnými nôžkami na sedisku, pričom ju naskrze neženírovalo, že jej krátka suknička, zhrnúc sa, prezradzovala široký pruh silných stehien; v jednej ruke držala knihu s ilustráciami pikantných výjavov, v druhej hodný kus chleba s maslom a medom. Mona sedela opretá lakťami o stôl oproti matke, ktorá robila kávu a zhovárala sa s ňou o naničhodnosti domácich pomocníc. Videla, ako sa od Betky ráno okolo pol piatej vykrádal mužský, pričom ho to nehanblivé dievčatisko vyprevádzalo v kratučkej košieľke.
Matka by bola rada zalomila rukami, ale keďže držala v jednej kanvicu a v druhej šálku, mohla na znak svojho rozhorčenia len oči obrátiť dohora a zvolať:
- Hanba, škandál, a to človek musí dnes trpieť pod svojou strechou!
Nápadne pekný, triadvadsaťročný syn Artur hľadel na mať a sestru a smial sa opovržlivo. Sotva by sa bol odvážil povedať, čo si o celom náreku myslel. Rozkolísal sa na hojdacej stolici, vytŕčajúc nohy k povale.
Giza hľadela do novozaloženej záhrady, ktorej pôda bola ešte hlinasto-žltkastá, brnejúca len miestami tenkými bylinami trávnika s riedko rozsadenými mladými stromkami, ktoré v dvoch pásoch pretínali kríčia viničiek a pôlok.
- Pozrite, najkrajšia jablonka je zlomená! - skríkla a cez oblok ukazovala na zlomený stromček.
Matka odložila šálku a vybehla s Gizou von.
Artur priskočil k Mone a chytiac ju za hlavu, bozkával ju na ústa. Mona mu hodila ramená okolo krku a tisla ho k sebe. Ich oblápanie sa prestalo, len keď pobadali, že matka s Gizou sa vracajú. Artur cítil, že je nápadne rozčúlený a ušiel. Mona si upravila účes a čítala s najchladnejšou tvárou ďalej, zapíjajúc si k tomu svoju kávu. Na nej by i veľmi ostré oko sotva bolo pobadalo nejaké rozrušenie, hoci erotické čítanie i bozkávanie silne rozbúrilo jej krv. Len vzdych potlačila a vystrela ramená a skľúčila ich na chvíľu na vábne pevných prsiach.
I počias milkovania počula jedným uchom, aký krik robila pani senátorka pre polámanie jabloní, a ani nie jednej, ale až troch.
Korčekovci sa následkom senátorskej hodnosti hlavy rodiny cítili privilegovanými občanmi republiky, ktorí si mohli oveľa viacej dovoliť ako priemerní mešťania, alebo aj páni, hoc aj bohatí alebo vysokopostavení. Čože, taký senátor je známy so všetkými ministrami, ktorí závisia od jeho dobrej vôle a nie on od nich. Poslanci a senátori rozkazujú v štáte a vláda robí len to, čo oni rozkážu.
Pani senátorku toto povedomie ovládalo vo veľkej miere, a preto v záhrade nadávala na naničhodnosť a zlobu susedov, ktorí iste zo zlomyseľnosti a závisti robili také škody.
Všetka jej, ináč afektovaná jemnosť sa stratila v reči dámy, ktorá popustila svoj, prirodzene nie veľmi jemný hlas a nadávala ako hocijaká prostá osoba z ľudu, s krikom, ktorý bolo počuť i do ďalších susedov.
Hoc sa pani senátorka i cítila, bola jednako veľmi nepríjemne prekvapená, keď sa zo susednej záhrady pán hlavný súdny radca Tomášek ozval veľmi zdvorilo.
- Ruky bozkávam, milostivá pani.
Stromky sme nepolámali my susedia, ale pán senátor, keď niesol cez záhradu rebrík, aby sa mohol bližšie zaujímať o naše broskyne. Ako ráčite vidieť, rebrík je ešte i teraz opretý na tom mieste o plot. Iste je pán senátor krátkozraký a chcel vidieť, čo je to za ovocie na tom strome, tak musel vziať rebrík.
Keby pani senátorka bola bývala ešte vždy len obchodníčkou, pre niekoľko odlomených konárikov nebola by vykrikovala na susedov. Keďže však bola manželkou senátora, mohla si to dovoliť, a chcela si dovoliť ešte i tú väčšiu hlúposť, že mienila nadať i hlavnému radcovi, lebo upodozrieval jej manžela z krádeže, keďže ona - správne - tušila, že pod tou krátkozrakosťou rozumel niečo také. Na jej šťastie bola pri nej jej podarená dcéra Gizka, ktorá následkom znamenitej, modernej výchovy vôbec nemala ten otrocký rešpekt pred matkou, aký bola mala táto pred svojou.
Gizka na blesku matkiných očí a hnevnom trhnutí jej úst videla, že chce susedovi rázne odpovedať, i zašepkala jej ostro:
- Čuš, netáraj hlúposti, navaríš si horšej kaše, ako si už dosiaľ urobila.
Pani senátorka sa chcela najprv na Gizu osopiť, čo keď táto pobadala, odsekla jej:
- Uvidíš, že budeš mať zasa s otcom vytriasačky, keď mu narobíš nepríjemnosti. Choď radšej dnu.
Ostatný dôvod sa zdal pani senátorke závažný, keďže jej napochytro prebehli dušou ešte nemilé rozpomienky, i odišla bez slova.
Gizka bola veľmi krásne dievča, nápadne jemných ťahov a elegantnej postavy. Ponášala sa veľmi na pána Felinského. Predbežne môžeme hovoriť o jej správaní s akýmsi, hoc i miešaným uznaním. Neskoršie, keď ju šestnásťročnú vidíme v noci vyskakovať oblokom, aby šla na schôdzku s milým, možno si tú vec trochu rozmyslíme. Možno i nie. Závisí to od toho, z akej doby čerpáme svoje mravné zásady. Hoc bola Gizka dosť rozumné dievča, jednako nemala ešte tú istotu vystúpenia, že by bola vedela doniesť nepríjemnú príhodu s pánom hlavným sudcom hladko do čista, a preto po odchode matky, postojac niekoľko sekúnd nerozhodne, odišla najprv pomaly a zatým behom.
Pán hlavný sudca si o celej udalosti myslel svoje a usmial sa. Tentoraz sa on mohol smiať. Iste sa mu pridalo, hoci bol múdrym človekom, že sa i na ňom smiali.
Giza vošla na verandu a chcela sa bláznivo smiať, keď zazrela matku sedieť za stolom s ovisnutým bourbonským nosom.
Ale hľadajúc súhlas Monin, hodila na ňu pohľad a prestala sa smiať; spýtala sa jej:
- A kde je Artur?
Mona jej chcela dokázať, že nemá o to nijaký záujem, i odvetila jej nápadne ledabolo:
- Myslím, že odišiel naraz s vami. Neviem iste.
Giza pozrela na Monu ostro a povedala len jedno slovo:
- Táák?
Mona zašepkala:
- Škorpión.
Čo by nikto nebol spozoroval na Mone, to videla Giza, že má horné viečka trochu začervenané. Pomyslela si: Zase sa bozkávali.
Ju to bolelo z dvoch príčin; akosi inštinktívne - nie mravne - ju hnietlo, že sa brat so sestrou majú radšej, ako by sa patrilo, a po druhé cítila vyslovenú žiarlivosť oproti sestre. Následkom takéhoto naladenia duše ukazovala proti Arturovi nevraživosť a hnevnú uštipačnosť, prečo sa jej on stránil. Ináče i ona, i Mona, i Artur hľadeli na milkovanie ako na ten najobyčajnejší matter of fact bez každého nápadnejšieho ostychu, nepripisujúc mu nijaké mystické tabu. Boli presvedčení, že sú to veci naskrze nezávadné, a že je pri nich potrebná len istá opatrnosť, lebo ostatní - najmä starší - ľudia sú ešte takí hlúpi.
Keď sa nám nechce do nejakej práce, nájdeme vždy hodne dôvodov na dokázanie jej zbytočnosti.
Alina sa usmievala, keď prezerala svoju, práčkou práve prinesenú bielizeň, chcejúc si ju pred uložením do skrine prípadne poopraviť, ak niekde treba. Pomyslela si, čo by povedala jej zlatá mamička, keby to neurobila; tá mamička, ktorá ju má tak veľmi-veľmi rada, hoci jej to nepreukazuje nijakým maznaním. Ešte čo, bude sa maznať s takým dievčatiskom! Ale ako ju dojímala mamičkina starostlivosť i o jej najmalichernejšie potreby a mimovoľne preukázanú utrápenosť nad jej smutnejšou alebo zakabonenejšou tvárou.
- Čože ti je zas, čože sa mračíš? - zvolá na ňu, keď sa pred ňou nešalie alebo nerobí aspoň veselú tvár.
Koľko ráz už chytila tú jej krásnu, drahú hlavu do svojich rúk a koľko ráz vybozkávala tie jej dobré oči, šepkajúc jej so zaťatými zubami:
- Ty hlúpa mamica, veď si ty najväčší tyran na svete, pre teba sa musím vždy pretvarovať a robiť blázna zo seba, lebo si hneď myslíš, že umriem, keď chcem byť trochu vážnejšia. Veď je to nie na vydržanie s tebou. Teraz napríklad by som tak rada čítala tento skvele napísaný juhoamerický cestopis, a pre teba musím prezerať tieto fádne košele a plachty, keďže si mi tak prísne do duše vštepila tvoj strašný poriadok. Keby som teraz čítala tú knihu, nemala by som z nej nijakú potechu, lebo by mi svedomie nedalo pokoja, že sa preto na mňa hneváš.
Alina, zamávajúc uterákom v rukách, hľadela túžobne na knihu.
Artur Korček - takto Alinin kolega, keďže i on, i ona sú práve akademickými občanmi v Bratislave - bol sa vkradol odchýlenými dverami do jej izby a pozoroval v zrkadle šatnice sa obraziacu tvár dievčaťa. Alina zdala sa mu taká milá, žiadúca, bola v ľahkých, letných hábkach taká mäkká, hladušká. Akou rozkošou by bolo privinúť ju k sebe a vybozkávať tie chutné, trochu posmešné ústa! Ale keď je taká chladná, odmietavá, namyslená, každý sa bojí priblížiť k nej.
Stála blízko obloka a z domu oproti bolo vidno na ňu. Bola k nemu obrátená chrbtom, zrakom hltal jej vykrojený, bledobelasými šatami obrúbený krk. Jej rovný chrbát a krásne boky ho upomínali na akt syrakúzskej Venuše, ktorej fotografiu bol videl vo výklade Ottovho kníhkupectva na obale lekárskeho almanachu.
Pokročil k nej o krok. Aby ju nepoplašil, zašepkal:
- Alina!
Dievča sa jednako strhlo a obzrelo, vytreštiac naň oči. Zazrela krásneho mládenca s čiernými drobnými fúzikmi, z ktorého sršala túžba za ňou.
Alina mala jedenadvadsať rokov a dosiaľ ju nebola nadišla žiadosť za objatím mužským. Od svojich kolegýň počula toľko rozprávať o pôžitkoch lásky, že tie rozhovory zotreli z nej mnoho zo strachu z domu prineseného, ako aj z odporu proti týmto zakázaným radostiam života. Keďže ju však dosiaľ nič nevábilo za láskou, hľadela na ňu celkom ľahostajne a nevenovala jej zvláštnejšej pozornosti. Často jej jeden-druhý kolega i nesmelo začal dvoriť, ale jej opovržlivý úsmev, jej odmietavé alebo posmešné poznámky zakaždým potlačili v ňom ďalšie pokusy o získanie jej príchylnosti.
Teraz možno prvý raz v živote prišla na ňu, pri pohľade na zdravého a krásneho chlapca, poháňaného neskrotnou žiadosťou za ňou, túžba hodiť sa mu do náručia. Bleslo jej hlavou, že všetko to urobili už možno všetky jej družky a len ona robí nemúdru výnimku.
- Alina, poďte ku mne od toho obloka! - šepkal náruživo Artur, vystierajúc za ňou ramená, pričom mu cez plecia prehodený zvrchník spadol na podlahu.
- Čo tu vlastne chcete a ako ste sa sem dostali? - spýtala sa ho, tisnúc si ruky na rozbúrené srdce.
- Videl som vás cez otvorené dvere. Taká ste skvostná, že som sa všuchol za vami ako kúsok železa za magnetom. Alina, preboha, poďte od toho obloka.
Dievča urobilo dva-tri kroky do izby. Mladý človek ju objal okolo hladkého drieku, privinul k sebe a bozkával po tvári, krku, pleciach, kde ju stihol. Alina, úplne pomätená, sprvu sa chabo bránila, nevediac ani, čo s ňou robí. Razom precitla a začala mu bozky náruživo opätovať. Artur sa zamotal nohami do svojho zvrchníka, zohol sa a dvíhajúc ho, pozrel na ňu. Zdalo sa mu, že robí hnevnú tvár, iste vyzerala veľmi rozčúlene, i zvolal:
- Nehnevajte sa na mňa, Alina, odpusťte mi, - a ako šialene bol k nej vošiel, tak aj ušiel, ani nezavrúc dvere za sebou.
Alina sa obzrela, trasúc sa na celom tele.
- Čože, ušiel? - Hodila ruky na tvár a ako keby hľadala nejaké stopy na nej, hladila si ju.
- Aké šťastie, že ušiel! Mohol robiť so mnou, čo chcel! Čo sa to len stalo so mnou, veď som bola ani hypnotizovaná. Bože môj, aké sme my ženy, ani nevieme, čo sa s nami deje, keď nás mužský oblapí.
Trochu neistým krokom zašla k stolku s bielizňou a keďže sa nohy triasli pod ňou, hodila sa na stolicu a oprela si hlavu o dlaň.
- Čo sa to len stalo so mnou! Čo ma hnalo tomu človekovi do náručia? Dva, či tri razy som sa s ním zhovárala a nič ma je po ňom. Mohol robiť so mnou, čo chcel! Prečo, preboha!
Celá nešťastná hľadela pred seba.
- Prečo? Lebo je pekný, s červenými perami a s čiernymi očami a lebo sa mnohé moje priateľky bozkávajú, milujú s mladými chlapmi, len ja nie. Veď sa hanbím pred svojimi priateľkami priznať, že som ešte nemala nijaký pomer a že ma ešte nikto nebozkal!
Pomyslela si na celú scénu a stenala:
- Áno, hanbím sa, hanbím sa, že som sa dala tomu človeku bozkať a oblápať. Keby som ho aspoň milovala, ale bez lásky, len z akejsi samopaše tak upadnúť! A aké šťastie, že sme stáli, že sa mu zaplietli nohy a že ušiel! Nech sedíme na pohovke... Vlasy by som si trhala! Mamča drahá, čo by si ty na mňa povedala! Ty dobrá, drahá, akú potechu by si mala zo svojej dcéry, na ktorú si taká hrdá!
Pomaly sa utišovala.
- No, však, chvalabohu, že som tak obišla. Viac ráz sa mi to nestane. Čože sa ja mám oddať celá, všetka človekovi, aby si robil zo mňa kratochvíľu na moju hanbu a večitú škodu preto, lebo stratím na chvíľu rozum!
Ešte jej prišla na um matka. Ako by ju taký poklesok dojal!
- Ty zlatá mamica, aký blázon je tvoja dcéra!
Pozrela sa náhodou do zrkadla, i usmiala sa sama sebe. Vystrela oproti svojmu obrazu pekné ramená.
- Škoda by vás bolo len na pošívanie bielizne. Však aj váš čas príde. Len počkajte.
Zvrtla sa a obzrela sa zo všetkých strán.
- Len počkajte! Ale musí prísť ten, ktorý vás je hoden. Taký pobehaj ma viac neprekvapí!
Artur utekal z domu, skáčuc po dvoch-troch schodoch nadol. Bol veľmi spokojný so sebou. Alina, svätá, prísna Alina sa mu hodila do náručia! Na jeho prsiach spočívala tá krásna dievka, ktorej sa ešte nikto nedotkol. Aká to bola rozkoš cítiť jej pružné prsia na svojich, aké hladké, sťa mramor je jej telo a aká blaženosť bola ľúbať jej mäkké jemné pery. Aký blázon bol, že tak ušiel! Však by mu nebola nič urobila. Že tak stratil hlavu! Najbližšie bude mať viacej rozumu! Ale na prvý raz bol toto veľký úspech...
Utekal do kaviarne Frisco, kde sedeli teraz už niektorí jeho priatelia pri dennom ich stole pod balkónom. Laco a Števo sa hádali ako vždy a Ferko s Málou hrali šachy.
Všetkým bola nápadná Arturova žiariaca, víťazoslávna tvár.
- Čože sa tomu človeku prihodilo? Možno mu jeho bledá Lujza sľúbila randevú, - pichol doň Števo, krútiac si roztrhanú cigaretu v ústach.
- Však on to vyfrfle, len sa ho nepýtaj, - mienil opovržlivo fúzatý Laco, opretý lakťami o stôl.
Ferko a Mála hodili naň pohľad. Mála pokrútila hlavou: - Šialenec, - i obrátila sa zas ku hre.
Artur si prisadol ešte so zvrchníkom na pleciach, pohodlne si vystrel nohy a oprel sa do rohu pohovky.
- Čo porábate? Otravujete sa Leninom? Ste vy len blázni, zabíjať čas takými vecami, keď jesto mnoho príjemnejšie hračky na svete. Však, Málika?
- Bledé a červené Lujzy a Elvíry, čo? - zaparoval doň Laco.
- Isteže. A krásne Aliny. Tie, pravda, nerástli pre takú branžu ako ste vy.
- Čo chceš s Alinou? - pýtal sa ho ostro Ferko. I Mála sa odtrhla od hry.
- Nič teraz. Som spokojný s tým, čo som dostal.
- Čo si dostal, povedz, lebo je to podlosť, čo táraš, - skočil doň Fero a zazeral naň hnevne. Dosiaľ boli slová urážlivé, ale spôsob reči bol žartovný. Všetci závideli Arturovi šťastie pri dievčatách. Bol to ľahtikár, tlčhuba a mal veľké šťastie i pri ženských, i pri skúškach. Máločo sa učil, šiel s úsmevom na skúšky a vždy sa nejako prešvindľoval. Bol nápadne pekný chlapec, strednej, štíhlej postavy, mal veľmi príjemný hlas a dostával od otca dvetisíc korún mesačne. K tomu mal takú šťastlivú povahu, že ho bolo ťažko dostať z rovnováhy.
Artur hodil zvrchník a rozkázal si plzenčiny a šunky. Zapálil si ticho cigaretu.
- Čo som dostal, chcete vedieť? Niekoľko veľmi chutných pyštekov.
Laco zvolal:
- Od Aliny! To rozprávaj Móricovi v slamenom klobúku.
- Nuž, priateľko, uznáš, že je to podlosť prezrádzať svoje šťastie pri ženách a tak ich stavať na pranier, - zahundral Fero.
Mála otvorila niekoľko ráz ústa, ako keby bola chcela niečo povedať.
- Ó, vy komunistickí komedianti! Vy roztriasate o vašich frajerkách, kedy a ako ste s nimi spali a mne vyčítate, keď poviem, že ma dievča bozkalo. Čože vám je i to najintímnejšie milkovanie, len najobyčajnejšou vecou, a vy kážete naraz gavalierstvo iným. Akí ste vy potmehúdi!
Laco skočil naň, trasúc ukazovákom.
- My sme komunisti, my si to môžeme dovoliť. Ale ty si hlúpy, splesnený buržuj, teba viažu staré predsudky. Uznáš, že si ty nie konzekventný.
- Podliak, - zasipel Fero.
Kelner doniesol šunku a pivo, z ktorého si Artur potiahol chutný glg; potom pokračoval s priateľským posmechom:
- Tak, brýzgate na mňa, kamaráti, brýzgate. Poviem vám prečo. Vôbec vám poviem priateľsky, čo si o vašej múdrosti myslím. Vy nadávate teraz na všetko, lebo z vašej viny máte všade zaštipnuté palúchy. Nadávate na rodinu, lebo vaše rodiny nie sú hodné ani za psom vyhodiť; rujete sa medzi sebou ani hyeny a najradšej by ste si oči povykáľali. Manželstvo vám je nič nie hodné, lebo ste všetci, rodičia i deti, samí frajerkári. Žiadate voľnú lásku, lebo si ani jeden z vás nevie nakloniť šumné dievča, potrebujete zákon, aby vám ho vohnal do náručia. Treštíte za rovnosťou, keď cítite, že každý z vás je len podpriemerný človek a nevyšvihol by sa zo svojej sily ani na bačovstvo. Potrebujete Gepu, aby chránila vaše manželstvo. Sami osebe nestojíte za nič, a preto vás musí ratovať kolektivizmus. Zhŕkate sa do čried a múdri býci robia s vami, čo chcú. Náhle jeden z vás príde k niečomu, zavesí na klin svätého Marxa Lenina. Nuž tak, kamaráti moji!
Zotmilo sa. Pod balkónom bolo skoro celkom tma. S elektrikou bola akási porucha a trvalo skoro štvrť hodiny, kým bolo možno rozsvietiť.
Všetci traja študenti i Mála sa vrhli na Artura, ktorý sa počas ich nadávania, kriku a divého gestikulovania s chuťou kŕmil. Laco mu vykladal krásne zásady rovnosti, istoty jestvovania, ľudomilnej spolupráce, Števo veľkolepé diela, hospodárske organizovanie Ruska, budúci blahobyt a krásny život, Fero kreslil hnus dnešného, do tried rozsekaného spoločenstva a hriechy kapitalizmu. Mála vše tomu a inému prisviedčala s veľkým škrekom.
Chyba bola, že všetci naraz vrieskali, a tak nebolo nič rozumieť zo všetkých rečí. Bol to iba chaos kriku a nervózneho posunkovania.
Razom sa rozsvietilo a všetci mimovoľne zatíchli alebo hovorili riadne, bez nervóznosti. Artur jedol flegmaticky, ako keby jeho do toho celého kriku nič nebolo. Keď bol so šunkou hotový, oprel sa lakťami o stôl a zaľúbene hľadel na Málu, proti nemu sediacu. Využil okamžite ticha a riekol:
- Ty, Mála, máš zriedkavo krásny krk. Sto hromov, ty musíš mať telo na zahryznutie. Kedy pôjdeš domov? Odprevadím ťa.
Mála - celkom pekné dievča - sa zapálila.
- Čo ťa do mňa? Nepotrebujem tvoje odprevádzanie.
Pri nej bola prázdna stolica a Artur si presadol k nej. Ostatní kamaráti sa teraz začali škriepiť medzi sebou. Prešli na podrobnosti svojich zásad a tu mal každý svoju mienku. Bojovali vymyslenými citátmi alebo nezaručenými zprávami, ako sa im hodilo.
Artur sa o ich reči vôbec nestaral. Mála nebolo dievča na zahodenie; vyvaľoval na ňu zamilovené oči, špúlil svoje červené pery a šepkal jej zamilované hlúposti. Pritom sa smial tak dlho na jej urážkach, kým sa i ona nezačala smiať. I nahovoril ju, aby išla s ním.
Artur zaplatil za ňu a za seba, pomohol jej do ľahkého zvrchníka a kráčal za ňou cez kaviareň s kabátom na pleciach, pasúc oči na jej v chôdzi sa kolísajúcich okrúhlych bokoch.
Pred kníhkupectvom v Michalskej ulici zastalo veľké luxusné auto. I zámožného závistlivo pichlo, keď videl z neho vychádzajúcich: dobre živeného vysokého pána s kozou briadkou a prešedivievajúcimi fúzmi a štíhlu mladú dámu. Obidvaja boli oblečení s kričiacou eleganciou a bohatstvom. Kto sa do toho rozumel, videl, že celé šatstvo na nich bolo anglické, a to prvotriedne. Zastali pred výkladom a hľadeli na vyložené krásne albá moderných stavieb. Cítili sa na sto krokov vzdialenými od obchádzajúceho obecenstva, a ono tiež hľadelo na nich i s nenávisťou, ale pritom jednako so závistlivým rešpektom.
- Pozri, otec, tá vila naskrze nerobí dojem moderného, - povedala dáma príjemným altom, ukazujúc na obraz v roztvorenom zošite.
Pán sa priklonil k nej a kývol hlavou.
- No, pravda, ani Francúzi ani Angličania netreštia za našimi sklenenými a betónovými skriňami. Majú peniaze a stavajú si domy hygienické, ale i pekné... Á, dobrý deň, pán architekt, prichádzate nám práve ako na zavolanie.
Mladý, atletický mužský v trenčkote zdvihol jasnohnedý klobúk pred nimi.
- Ruky bozkávam, slečna Diana, služobník, pán direktor. Vidím, že obzeráte práve moje knihy. Práve som si prišiel po ne.
Pán Gustáv Gestatter bol pred dvadsiatimi rokmi korešpondentom v obchode s obilím Bartolomeja Vetrovského, dnes je generálnym direktorom poisťujúcej spoločnosti Rentable, a hoci do istej miery ženírovaný bývalým pomerom, hľadel sa správať jednako s neodtajiteľnou blahosklonnosťou oproti architektovi Milanovi Vetrovskému, synovi svojho niekdajšieho šéfa.
Gestatter sa bol prebil životom podobrotky a pozlotky, porobil podlosti, hodné opovrhnutia, ale i dobré a rozumné skutky. Tak sa predral dohora, hnaný len nepremožiteľnou túžbou za zbohatnutím a vyniknutím. Mal šťastie, podlosti sa mu prešmykli bez toho, aby boli spozorované, a dobré skutky vedel sám do patričného svetla postaviť a prenikol. Istá vec je, že mu takzvané ženírovanie sa bolo neznámym pochopom. "V obchode", totižto keď mohol mať niekde z toho zisk, neznal priateľa ani rodinu. Teraz bol pánom nad osudom skoro tristo ľudí a disponoval niekoľkými desiatkami miliónov ako vlastným majetkom. Svoju osobnosť cenil nie podľa skutočnej zásluhy, ale podľa majetku a moci. Jeho svetový náhľad bol náhľadom najpospolitejšieho človeka, cenil ľudí jedine podľa úspechu. Tieto náhľady vštepil i svojej rodine, a tak sa jeho deti - žena len vo veľmi skromnej miere - pokladali za niečo v každom ohľade od ostatného ľudstva odlišné.
Pred povznesenejším sa klaňal, pod ním stojacemu podal len konce prstov a držal ho od seba na tri kroky. Z jeho správania bolo vidno, že nemá času sa ním zaoberať. Že by sa bol v najmenšom premáhal preukázať takému človeku, že ho vôbec berie nejako do úvahy, ani mu na um neprišlo.
Jeho dcéra Diana upotrebúvala u ženských taký zriedkavý a neobyčajný monokel, hoci jej zrak bol bezchybný, ale dodalo jej to taký neutajiteľne distingvovaný vzhľad, že by bola pokladala za babráctvo nepoužívať ho. Bola rozhodne pekná osoba jemných čŕt a štíhlej postavy, skazila však dojem, ktorý by bola ináč urobila, afektovanou blahosklonnosťou a nezmyselne prehnanou citlivosťou oproti každej vulgárnosti.
Sú to ľudia tuctoví v svojej triede, ktorých povaha je určená z najväčšej čiastky jedine pomerami, v ktorých žijú, padajú-stúpajú do výše s nimi. Ako ináč ohromná väčšina ľudí.
Architekt Vetrovský nerobil na nich dobrý dojem. Mladý človek naskrze nepreukazoval pred nimi ten rešpekt, na ktorý boli privyknutí zo strany svojich podriadených a komitentov svojej banky. Vetrovský hovoril s nimi ako so seberovnými. Pán direktor si myslel, že preto, lebo vedel o ňom, že bol kedysi úradníkom jeho otca. A mýlil sa on i jeho dcéra. Vetrovský zachádzal totižto s každým človekom úplne rovnako. Hovoril slušne s nosičom, pravda, s primeraným uctením jeho osoby, ako to urobil i s ministrom, alebo - čo bolo preň ešte vážnejšie - s objednávateľom plánu na novostavbu. Nevyvyšoval sa a neponižoval pred nikým. Že je niečo také možné, pán generálny direktor vôbec nechápal a pokladal za ohromný nedostatok rozumného úsudku. On, pravda, nevedel o Vetrovskom, že sa s každým stavia na rovnú nohu, on predpokladal, že to robí len proti nemu, a to ho hnevalo. Ale natoľko bol svetoobčanom, že mu nechcel ukázať svoju nevôľu, a to tým viac, keďže vedel, že jeho práce začínajú byť všeobecne spomínané.
Pozreli si s dcérou do očí a tak sa dorozumeli.
- Pán architekt by nás vyznačil, keby prišiel k nám v utorok na five o'clock tea, - riekol napochytro nedbale, oslabiac zdvorilosť slov nedbanlivým prednesom, pričom medzi rečou odchádzal do obchodu.
Prvý pocit Vetrovského bol, že pozvanie neprijme. A už i otváral ústa, že to urobí.
Diane sa mladý mužský videl, a ako šla za otcom, vyrazil z jej očú túžobný cit mladého dievčaťa oproti statnému mužskému a jej pekné čierne oči s milou láskavosťou pozreli naň. Podala mu ruku v jemnej švédskej rukavičke.
- Prídete?
Vetrovský sa uklonil.
- Zaiste, vďačne, vám kvôli, - povedal žartovne.
- Tak do videnia!
- Ruky bozkávam!
Prišiel bol vlastne do obchodu po svoje knihy. Ale nevošiel za nimi. Zdalo sa mu nevhodným zísť sa ešte s nimi, keďže sa bol od nich odobral a skončil svoju vec. Vošiel o dva domy nižšie do papiernického obchodu, v ktorom zostal, kým nevidel ich parádne auto prefrknúť dolu ulicou.
Keď vyšiel, zastal zasa pred výkladom svojho kníhkupca a hľadel na svoje albá. Zazrel v skle výkladu svoju výraznú, okrem širokej krátkej brady úplne vyholenú tvár s orličím nosom. Popravil si trochu povolenú kravatu a vošiel do obchodu.
Hala nového domu pána direktora Gestattera bola veľká a vysoká ako dvorana. Jednu jej celú stenu zaberal veľký oblok, založený jednofarebnými fialovými kvetmi. Na príhodných miestach boli palmy a krásne listnaté kvety v skvostných kvetináčoch na prepychových stojanoch. Asi tretinu miestnosti zaujímalo moderné náradie na posiedku a kadejaké stolíky. Pohovky, kreslá mali byť ohromne pohodlné, čoho následok bol, že nikto nemohol v nich sedieť ozaj pohodlne, s akýmsi dekórom. Na krátkych stenách tešili oči veľmi milé, trochu gýčovité krajinárske obrazy impresionistické. Druhá dlhá stena bola pretínaná širokými, pomerne nízkymi otvormi, zastretými tmavooranžovými záclonami z ťažkého hodvábu, ktoré viedli do rozličných spoločenských miestností.
V hale je hodne miesta na tanec i pre dosť veľkú spoločnosť, preto je v nej i parádne rádio a skvostný gramofón na elektrický pohon.
Farbitosť miestnosti, ktorú zostavil rutinovaný dekoratér, robí prekvapujúco veselý a útulný dojem, nedráždiac krikľavosťou.
Keď Vetrovský vošiel okolo pol šiestej do haly, zabávalo sa tam už niekoľko veľmi pohodlne porozsadaných samých mladých dievčat a pánov. Staršia dáma, pani Gestatterová, sedela na veľkej pohovke sama, priveľmi zarytá do obrovských hodvábnych vankúšov. Privítal ho štebot a smiech čakajúcich, ktorí boli všetci veľmi vkusne vyobliekaní a z ktorých slečny boli bez výnimky všetky neobyčajne šumné.
Jednako ho z nich zainteresovala mladá deva krásne vyvinutej postavy, s milým, trochu akoby ironizujúcim a sebavedomým výrazom tvári. Sedela trochu von z kruhu ostatných, ale nie natoľko, aby sa zdalo, že v tú chvíľu nezúčastňuje sa rozhovoru.
Keď Vetrovský urobil niekoľko krokov smerom k spoločnosti, vyskočil zo stolca pán Ján Gestatter, syn Gustáva Gestattera, mladý, mocný, dobre živený pán, a išiel mu oproti. Usmial sa.
- Neskoro, neskoro, pán architekt, už ste zmeškali skvelý čálstn.
Anglické slová vyslovoval prepiato po anglicky, aby každý videl, že pozná tú reč dokonale.
- Ľutujem. Som svojou škodou veľmi citeľne potrestaný, - odvetil mu s úsmevom Vetrovský. - Bohužiaľ neznám okrem domácich dám nikoho z tejto krásnej spoločnosti, preto vás prosím predstaviť ma.
Kráčali spolu k pani Gestatterovej, staršej dáme, robiacej veľmi vľúdnu tvár, ale na ktorej bolo vidieť, že by bola omnoho radšej v svojej izbe a zaoberala sa svojimi domácimi prácami. Bola to milá a rozumná osoba, ktorá nie veľmi patrila do pomerov, do ktorých ju zavialo neočakávané bohatstvo mužovo. Vetrovského prijala veľmi vľúdne, ponúkla ho miestom vedľa seba na pohovke. Prišlo jej na um, že ho poznala ako malého chlapca v časoch, keď jej muž bol zamestnaný u jeho otca.
Vetrovskému bola sympatická, a hoci sa trochu vzpierala, bozkal jej ruku.
- Milostivá pani, vďačne vyhoviem vášmu lichotivému vyzvaniu, len sa predstavím ostatnej váženej spoločnosti.
Po predstavení si sadol k pani Gestatterovej. Dozvedel sa, že prítomné mladé dámy navštevujú univerzitu, tak ako i traja mladí páni, z ktorých si všimol so sebou krikľavo spokojného Artura Korčeka s neobyčajne lesklým bielym golierom, s prekrásnou pestrou kravatou, s neslýchane elegantnými lakovkami a s okúzľujúce peknými červenými perami. Z dám sa mu pozdala hneď pri vchode do haly slečna Orságová. Zo všetkých si jedine jej meno zachoval a jedine dotyk jej mäkkej, hladkej ruky si uvedomil. Pozreli si do očú a obidvaja zvážneli, cítiac pritom akúsi strnulosť v tvári.
Ostatným mladým dámam sa usmial a mladých pánov pozdravil, ako keby boli dávni známi, hoci ani jedného z nich nepoznal. Zdali sa mu všetci jednakí, podobní tým mnohým študentom, ktorých už poznal. Telesné znaky ich rozdeľovali, duševné vtisli do jedného koša.
Slečna Diana ho privítala s neočakávanou chladnou obradnosťou. Keď bol vošiel do siene, nespustila očú z neho a jej pohľad milo žiaril. Ale Vetrovský si to nevšimol, jeho zrak bol pripätý na slečnu Orságovú, takže ani nepobadal strojenú chladnosť slečny Diany.
Pani Gestatterová bola z domu a dlhoročným skromným životom pri boku svojho muža privyknutá na veľmi vypočítané hmotné pomery, povedomie ktorých sa jej tak vrylo do duše, že terajšie, už viac rokov trvajúce veľké bohatstvo nemohlo v nej potlačiť pocit neistoty, že - ako sa ona obávala - daromné rozhadzovanie sa pomstí a oni vyjdú navnivoč. Ona i teraz, keď mali mesačne státisícový dôchodok, chcela viesť takú domácnosť, ako keď musela hrať dámu s troma tisíckami korún. Pokladala za hriešne vyhadzovanie peňazí, keď bielizeň pre najmenšiu chybu odstránili a trochu obnosenú obuv rozdarúvali. Mala ten nemilý pocit, že je to márnotratnosť a pokúšanie Pána Boha. Preto na jej i teraz ešte peknej tvári - mala neobyčajne veľké dobré oči - stále sedela utrápená črta. Bola veľmi rozumná osoba a robila mnoho dobrého, o čom jej rodina nič nevedela, chcejúc si takto nakloniť vyššie mocnosti. Do myšlienkového sveta nových čias sa nevedela vžiť a odsudzovala ich, preto nie s veľkým potešením zúčastňovala sa na rozličných spoločenských pobaveniach. Urobila to mužovi a deťom kvôli bez reptania, ale často jej bolo bolestné hľadieť na neobmedzenú slobodu mladých dievčat. Myslela, aká je nebezpečná vec vyhľadávať pokušenie, keď i v našej najhlavnejšej modlitbe prosíme Boha, aby nás chránil od neho.
Vetrovského sa so živou účasťou vypytovala na jeho rodinu, pričom sa naskrze neokúňala hovoriť o tých časoch, keď ich bývalý šéf bol v pomere k nim veľkým pánom. Vďačne spomínala láskavé a ľudské správanie jeho rodičov oproti nim. Architekt sprvu odpovedal trochu krátko na jej, ako sa mu zdalo, trochu dotieravé otázky, keď sa však presvedčil, že pohnútka jej reči je nie len daromné hovorenie, aby sa hovorilo, ale živý záujem a vďačnosť, rozohrial sa a porozprával jej úprimne o vážnejších udalostiach, ktoré sa pridali v ich rodine. Razom sa stali jeden druhému veľmi sympatickými a vzbudili sa v nich pocity, aké mávajú členovia dobrej rodiny, ktorí sa dávno nevideli.
Zhovárali sa ticho, nevšímajúc si ostatnej spoločnosti, ktorá ich tiež nevyrušovala, baviac sa svojím spôsobom.
Mladý Gestatter nemal ani tridsať rokov a bol direktorom jedného z oddelení v otcovom ústave s veľmi vysokým platom. Vedel niekoľko rečí a precestoval hlavné a bohaté čiastky zemegule. Bol veľmi namyslený na svoje vedomosti a o všetkom, čo on vedel, si namýšľal, že to nikto tak nevie s takou istotou ako on, a preto všetko, čo urobil, urobil s najväčšou rozhodnosťou, i najväčšiu nerozmyslenosť. Nemali ho radi ani doma a vysmieval ho každý. Podriadení, porúhajúc sa mu, napodobňovali jeho nafúkané, afektované spôsoby. Keďže ani vo veselej spoločnosti nikto nepočúval jeho namyslené reči a Diana ho stále ironizovala, vstal, prešiel ku gramofónu a položiac naň platňu s jazz-bandom, spustil ho. Sieň sa naplnila jasnými veselými zvukmi a celá spoločnosť jednomyseľne vstala do tanca.
Tučný Igor Bodora si zaujal Idu Skalickú, ktorá ako máloktorá ženská mala vábne prsia a boky s neobyčajne štíhlym a ohybným driekom, jej veľké okále a pikantný krátky noštek kričali za objatím. Trochu bolo na nej cítiť vôňu potu. Artur prikročil nie so svojou obvyklou istotou k slečne Orságovej, ktorá jediná nebola vstala zo svojej pohovky, a poklonil sa pred ňou.
Alina pokrútila skoro nebadateľne hlavou a ukázala ňou na Dianu, nemajúcu tanečníka.
- Netancujem s vami, milý pane. Pojmite si Dianu.
Artur sa zapálil, zahryzol si do spodnej pery a požiadal do tanca Dianu, hľadiacu s nedorozumením na nich. Išla s ním, trochu sa vzpierajúc.
Vetrovskému, ktorý pri svojom rozhovore veľmi často pásol oči na krásach slečny Orságovej, neušlo, že nechcela tancovať s Arturom, ako mu neušlo ani to, že sa zapálila; keď zachytila práve v tú chvíľu jeho pohľad. O tom, pravda, nemal ani tušenia, že vlastne on bol príčinou tej scény, lebo len pre neho sa mimovoľne vyvinul v nej odpor takého stupňa proti Arturovi, že ju pohol odoprieť mu tanec.
Slečna Orságová ostala jediná bez tanečníka, cítila sa nevoľne a vstala, že prejde do otvoreného salóna, aby svojou opustenosťou nenútila Vetrovského zaoberať sa ňou. Pani Gestatterová a jej spoločník boli vymenili s úsmevom pohľad a Vetrovský už stál za slečnou Orságovou, keď ešte sotva bola urobila krok. Dotkol sa ľahúčko jej ruky.
- Milostivá, musí vás vábiť ten krásny tanec, veď sa tak celým vaším zjavom hodíte preň. Nerozkážete? - i uklonil sa pred ňou.
Chcela ho v prvej chvíli odmietnuť vzdorovite, lebo hneď neprišiel a keďže odmietla Artura. Mihlo jej hlavou, že Artur sa citeľne urazí, keď bude hneď za jeho odmietnutím tancovať s iným. Ale pohľad a posunok Vetrovského bol taký istý prajného výsledku, nečakal vôbec ani na jej privolenie, že nemala, ako sa jej želalo, možnosti neurobiť mu po vôli.
I Vetrovského, i slečnu Orságovú prenikol blažený pocit, keď sa objali v tanci. Mimovoľne si pozreli do očú, ale ich chytro odvrátili. Po tom pohľade cítili, že ich čosi spolu zviazalo, čo ich možno nikdy neopustí. Vetrovský ju jemne privinul k sebe a ona sa jeho tlaku poddala. Robili tancom predpísané pohyby, ale myšlienky obidvoch boli ďaleko od ich zábavy. Keď jazz-band po niekoľkých taktoch zamĺkol, Gestatter preložil na všeobecnú žiadosť inú platňu. Všetci pokračovali v tanci, len slečna Orságová poďakovala sa svojmu spoločníkovi a keďže bola blízko východu do salóna, odtiahla záclonu a zmizla v ňom. Vetrovský sa obzrel, či ich pozorujú. Zdalo sa mu, že bude najmenej neobyčajné, keď sa i on vzdiali druhým otvorom do herne. Videli ich, pravda, všetci a mysleli, že tak urobili podľa dohovoru pri tanci.
Vetrovský videl z herne, že slečna Orságová obzerá pekný rokokový salón a že zastala pred dosť veľkým obrazom na stene. Držiac obe ruky na operadle fotela, nespustila očú z polovice osvetlenej tvári Gainsboroughovho Blue boya (Belasého chlapca]. Bola to kópia, vyhotovená dobrým umelcom.
Vetrovský po hrubých kobercoch nečujne prešiel k slečne, zastal jej za chrbtom a hľadel tiež na obraz.
- Vidí sa vám ten chlapec? - pýtal sa tichučko.
Alina sa obrátila k nemu.
- Keď vám poviem, čo si myslím a čo cítim teraz, tak si možno pomyslíte, že sa pretváram, chcejúc urobiť na vás nejaký dojem neviem akej povýšenej osoby.
Usmiala sa.
- Nuž, nie. Myslite si, čo chcete, jednako tvrdím, že hľadiac na tohto skvostného chlapca, cítim nevýslovné potešenie a uspokojenie, ktoré musela mať jeho matka, hľadiac naň, a preto si myslím, že najhlavnejším cieľom a pravou radosťou každej ženy, ktorá je zároveň i najväčším blahom života, nemôže byť nič inšie ako vrelý materinský cit. Tomu sa nevyrovná nijaký iný ani svojou trvácnosťou, ani svojou šľachetnosťou. Myslím, že hocijaký iný cit skorej sklame a skorej zapríčiní chvíle hanby a oželenia ako tento. Zaiste vysoko prečnieva i najúprimnejšiu lásku muža a ženy.
Vetrovský chvíľočku hľadel bez slova na rozjarené dievča.
- Viem, že hovoríte úprimne, čo cítite v túto chvíľu. Úprimnosť žiari z vašich oduševnených očú. Gainsborough by bol s vami iste spokojný. Ale nehovorte tak ľahko o láske muža a ženy. Podkladáte takejto láske možno priveľa egoizmu, ktorý veru môže byť i zdrojom nemilých rozpomienok. Ale možno milovať ženu omnoho väčšmi nie pre jej telesnú, ale pre jej duševnú krásu, ktorá môže byť práve svojou ženskou povahou prameňom najvznešenejších pôžitkov.
- Veríte to?...
Alina sa pobrala do susednej izby. Vetrovský pozeral na nohy, ľahúčko rozvlňujúce jej dlhé sukne a pomyslel si, aký šťastný môže byť mužský, ktorý z lásky bude držať tie nôžky v svojej ruke. Vzdychol.
- No, je to možné, a myslím, že sa to už stalo, a to i častejšie, ako si to myslím. Na to je potrebný v prvom rade čistý život, bez poškvrny.
Alina sa zapálila a sklonila hlavu.
- Čo pokladáte za poškvrnenie ženy? - zašepkala. - Oddanie sa mužskému hoci z lásky, ale bez toho cieľa, ktorý príroda určila za cieľ lásky?
Boli prišli do knižnice s pohodlnými pohovkami a kreslami. Sadli si do fotelov, obrátených oproti oblokom, z ktorých videli kvetné sady a trávniky záhrady.
Alina sa nahla a zastrela si trochu na členky sa vyšinuvšou sukňou nohu. Urobila to preto, aby sa vyhla pohľadu Vetrovského, ktorý bol vrytý do jej tvári.
- Priznám sa vám, že mi je táto téma veľmi nezvyčajná a neznáma, ale nakoľko ju poznám, myslím, že váš náhľad je možno oprávnený, ale krajne asketický. Takých ľudí bude veľmi málo na svete, ktorí by boli náchylní pre teóriu zriecť sa pôžitkov lásky.
Alina mu razom otvorene pozrela do očú.
Vetrovský sa trochu posmešne usmial.
- Čo, vy, také mocné zdravé dievča, neznáte vôbec pôžitky lásky?
- Predvčerom ma prvý raz bozkal mladý človek, nepoviem, či proti mojej vôli, ale iste nie s mojím privolením. Najväčší dôkaz mojej neskúsenosti je, že som vôbec nemala predstavy, čo so mnou chce. Viac sa mi to celkom iste neprihodí.
Na tvári jej bolo vidieť isté rozhorčenie.
Vetrovský pritiahol svoje kreslo a nahol sa k nej.
- Slečna Alina, vedel som o vás, hoci som vás osobne neznal. Ale veď vás v každej našej lepšej spoločnosti poznajú a spomínajú často. Všetka naša mládež rojčí za vami. Znám všetky vaše pomery. Možno i vy ma znáte, aspoň podľa mena. Hovoria o mne, že som prepiaty. Priznám sa vám, že som. Nevyhľadávam známosti medzi ženskými. Všetky svoje ideály opatrujem pre jednu, všetky svoje túžby za ženou, celú svoju lásku chcem sústrediť pre tú jedinú pravú, ktorú mi azda osud do cesty postaví, a s ktorou chcem žiť život taký, aby som bol účastníkom takých slastí, ktoré okúsia len tí, čo milujú v žene nielen jej telesnú krásu a pohlavie, ale jej dušu. Chcem sa zachovať bez poškvrny pre tú, ktorá bude tiež bez poškvrny. Všetky moje túžby a tušenia mi našepkávajú, že som našiel, čo od rokov hľadám, vo vás. Alina, nedali by ste mi príležitosť, aby sme sa zoznámili a bližšie sa poznali, a možno nám kynie blažený život ľudí, ktorí si ho vedia usporiadať podľa svojich plánov, bez ohľadu na časové zmeny a pudy veľkých más. Alina, mohli by ste ma milovať?
Pozrela na neho zapálená hanblivosťou a sklonila hlavu.
- Možno, - zašepkala a vstala z fotela.
Vetrovský ju objal okolo drieku a chcel ju bozkať na ústa. Ale ona si predložila dlaň a vložila mu ju na pery.
- Nie, milý priateľu. Bozkám vás, keď budem môcť byť celkom vašou každým dychom, každým tlkotom svojho srdca, a keď v tom nájdem svoju najvyššiu blaženosť, že budem môcť byť vašou.
Prebehlo jej umom, čo znamená oddať sa mužovi celá, bez výhrady na jeho vôľu a lásku. Aký to musí byť človek, aby si ten dar vedel vážiť a aká musí byť ona, aby ten dar bol cenný.
I pokračovala:
- Teraz sme ešte nie tam, teraz ešte len hľadíme na krásnu krajinu pred nami, ale sme nie v nej. Jedno vás uisťujem, že som dosiaľ vašej dôvery hodná. Môj jediný poklesok je bozk, o ktorom som vám hovorila.
Vetrovský hľadel na ňu a jeho tvár sa slečne Orságovej zdala prísna.
- Máte pravdu. Prečo by ste mali mňa bozkávať na prvé slovo? Pre blúznivé reči? Možno iný ešte oveľa vzletnejšie hovoril a sľuboval vám ešte krajší raj. Pôjdete zasa za ním? Raj si musíme zaslúžiť. A verte mi, slečna Alina, niekedy sa hodno zriekať.
Schádzali sa dva mesiace skoro denne. Chodili spolu na prechádzky, hrali tenis, stretali sa v kaviarni a večerali niekoľko ráz po divadle v reštaurácii. Alina raz bola v kancelárii Vetrovského, kde pracovali i jeho dvaja inžinieri a dvaja pomocníci, a raz bol on u nej, kde boli sami. Vtedy sa mali už tak radi, tak túžili jeden za druhým, ich duše boli už tak zrastené, že bolo potrebné napätie celej ich energie, aby sa neoddali jeden druhému. Trasúc sa na celom tele, odišli po krátkom pokušení bez slova, s vyprahnutými ústami, neopovážiac sa pozrieť si do očú a dotknúť sa, lebo cítili, že by boli upadli do víru ľutovania a do večitej hanby.
Schádzavali sa vtedy vždy len v pozdné odpoludnia po práci. Často sa prechádzali v Petržalke. Chodiac, vše si sadli a rozprávali sa. Veď mali si toľko čo povedať, keď netajili pred sebou nič a chceli poznať svoje duše do každého záhybu. Ich zblíženie sa prezradzovalo jedine tým, že si tykali.
Išli bočnou cestou medzi kríkmi z nohy na nohu. Vetrovský vše odtrhol lístok a trhajúc ho na kúsky, počúval reči Aliny, ktorá sa dnes tak rozhovorila ako zriedkakedy.
- Vieš, Milan, hlúpa logika davu nás poháňa bez nášho rozmýšľania. Keď ma ten mladý pán bozkal, duševne som bola pripravená k hocijakému poklesku. Nikdy som nerozmýšľala o mravných základoch lásky, pokladala som milkovanie podľa počínania a hovorenia niektorých kolegýň a kolegov za takú prirodzenú vec, ako zjesť rožtek, keď som hladná.
- Koľko ich tak upadne a zničí si život pri najmenšom pokušení, nachádzajúc sa v úplne bezbrannom duševnom stave.
- Nehovoria nám: mužský a ženská majú rovnaké právo na pôžitky lásky? Však i jablko zjeme jeho chutnému mäsu kvôli a neupotrebíme ho len k rozmnoženiu jeho druhu, k čomu má vlastne slúžiť. Je to prirodzené. V kvetoch sa tešíme ich krásnym kalichom a ich vôni. Trháme ich pred časom, nenecháme sa im vyvinúť na semä. Užime teda i kvetu lásky, nehľadiac pritom, že plodu sa vyhýbame.
- Je to zvodné, čo hovoríš, milá Alina. Lenže prírodu nemožno brať za vodcu našej filozofie. Priemerného človeka bez ducha ženie príroda svojou cestou. Elitný človek - a to je pravý nadčlovek - opanuje svoje pudy a on premáha prírodu, a nie ona jeho. Premysli to, Alina, dobre a nahliadneš, že je to neodvratná pravda. Keby sme zariadili svoje žitie vo všetkom podľa príkazu rozvahy, mali by sme raj na svete. Mali by sme omnoho viac pôžitkov zo života a zbavili by sme sa všetkých výčitiek svedomia a chvíľ hanby nad mnohými našimi skutkami.
Alina zahĺbená do myšlienok kráčala popri ňom bez slova.
Vetrovský pozrel na ňu a videl na jej vážnej tvári, že um pracuje v nej so značnou napnutosťou. Mlčal i on, nechcejúc ju vyrušovať.
- Zdá sa mi, že máš pravdu. Veď každým odbočením z rovnej cesty si chystáme len mnoho-mnoho starostí, nekonečných strastí, pre tak málo ustrašeného pôžitku, ktorý vždy zaplatíme my a nám milí mnohým žiaľom. Je to veru vyberanie biednej šípkovej ružičky z hŕby bodľavých prútov. Pozri, čo som dostala za list.
Vetrovský s úsmevom prevzal od nej kartičku v obálke.
- Prečítaj to.
"Kúpil som novú pohodlnú pragu. Chcem urobiť ňou vychádzku do Rakúska, odtiaľ do Talianska alebo Švajčiarska, podľa chuti. Hľadám milú spoločnicu. Nevábi Vás vidieť tie kraje v spoločnosti najposlušnejšieho sluhu a Vášho najúprimnejšieho ctiteľa Jána Gestattera?"
Vetrovský zbledol od hnevu. Ovládal ho pocit, že na jeho najmilší majetok najpodlejším spôsobom siaha nečistá ruka. Prešiel ho strach i hnev.
Alina sa zľakla jeho premeny a mimovoľne mu vytrhla kartičku z ruky, ako keby tým odstránila jed z rany.
- Preboha, čo je s tebou?
Ukrutne zamračene zasipel:
- Čo si mu odpovedala?
Alinu Gestatterov návrh pobúril. Ale čo mohla za seba? Bolo v jej cite i mnohé, čo jej lichotilo a miernilo jej pobúrenie. Ktovie, čo by bola urobila, keby sa nebola zišla s Vetrovským? Veď je dnes taká obyčajná vec, že sa dievčatá samé potĺkajú svetom. Keď sa v svete, veru bez vedomia a privolenia rodičov, zídu s príjemným človekom, majú mu hneď oči vyškrabať? A potom, dievčatá tak rady sprobúvajú účinok svojich vnád a svojej slobodnosti na mladých - a hoc i na starších - pánoch. Podarí sa niektorým i tak získať dobrých mužov. (Mnohým sa nepodarí, ale to nemožno vždy vedieť vopred.) Nečakala, že tento návrh Vetrovského tak veľmi rozruší. Zložila ruky:
- Preboha, upokoj sa! Nič sa nestalo! Najprv som mu vôbec nechcela odpovedať, napokon som si všetko lepšie rozmyslela. Diana mi je dobrou priateľkou, môžem ti povedať, že berúc do ohľadu jej povznesenosť ohromným bohatstvom, až veľmi dobrou. Jej kvôli som potlačila svoje pobúrenie a odpísala som mu, že mu odporúčam na miesto seba, svoju sedemdesiatročnú starú matku, ktorá veľmi rada cestuje. Každé leto strávi v Nórsku alebo Švédsku a každú zimu v Taliansku alebo v južnom Francúzsku. Bude mať z nej mnoho potešenia, lebo je veľmi inteligentná a duchaplná. Na jej vek je veľmi rezká, zdvorilí páni ju nikdy neodhadujú na viac ako na päťdesiat rokov.
Alina sa smiala a úsmev sa chytil i Vetrovského. Ale chytro zmizol z jeho tvári.
- V každom prípade poviem Gestatterovi, že si mojou snúbenicou, aby podľa toho zachádzal s tebou.
Alina mu s nežnou dobrotou hľadela do očú.
- Nedbám, urob, ako chceš. Ale by som bola radšej, keby si sa do toho nemiešal. Rozčúliš sa a ver mi, ja si s tým pánom dám aj sama rady. Bude to taká malá próba pre mňa, ako by som si pomohla v podobnom prípade. Sľubujem ti, že ťa o každom jeho prípadnom kroku upovedomím.
Vetrovský rozmýšľal trochu; skloniac hlavu, pozrel na Alinu a zasa rozmýšľal.
- Nedbám, verím ti. Alina, sama sa ešte neznáš, nemala by si sa vystavovať pokušeniu. Gestatter je šumný, elegantný, svetaskúsený, boháč, vie dobre chytať ženské, je smelý a nijaká zásada ho nezdržiava od lotrovských výčinov proti nim.
Alina uprela na Vetrovského oči, plné túžby a lásky.
- Mám ťa rada a nikoho iného. Duša mi je plná myšlienok na naše spolužitie. Ver mi, Milan, nesklameš sa vo mne.
Podala mu ruku. Chytil ju a držal pevne vo svojej.
- Verím ti...
Pozreli si do očú a vyčítali z nich všetku istotu a bezpečnosť.
Diana chodila i nechodila na filozofickú fakultu, na ktorú bola zapísaná. Jej nezáležalo na tom, aby dosiahla doktorát alebo diplom profesorský, ale aby bola študentkou so všetkými voľnosťami, ktoré poskytuje i dievčaťu tento stav. Mala sto možností príjemne tráviť život a k tomu si pribrala i onú, poskytovanú študentským životom.
Obyčajne veľmi málo chodievala na prednášky. S Alinou sa spriatelila, lebo ju medzi ostatnými kolegyňami upútala postavou, výzorom a elegantným, hoc i nie nápadným šatstvom. Alina pobadala, že asi od dvoch týždňov častejšie chodí na univerzitu ako obyčajne. Všimla si i to, že chodí na prednášky, o ktoré ináč neprejavovala nijaký záujem. Nebolo treba mnoho ostrovtipu, aby uhádla, že jej pilnejšie dochádzanie je nie zapríčinené vedychtivosťou, ale niečím celkom odlišným, čo nemohlo byť u dvadsaťročného dievčaťa iné ako láska.
Ktoré dievča by nebolo zvedavé presvedčiť sa o správnosti svojho predpokladu? Alina nie práve špehovala, ale jednako raz, dva razy šla niekoľko krokov za Dianou a zakaždým videla, že sa zišla s Arturom Korčekom. Šli spolu k najbližšej stanici, vsadli do zavretého voza a šli smerom k Dunaju.
Alina by pred svojimi rozhovormi s Vetrovským nebola brala priateľstvo Diany s Arturom tragicky. Bola by sa tomu zasmiala, možno by ho bola i trochu závidela. Dnes sa zhrozila. Keby to bol býval hocikto iný, len Artur nie. Ten mal pochopenie len pre tú najzmyselnejšiu lásku, bez stopy každého duševného spolužitia.
Diane bolo všetko dovolené. Matka bola primäkká a nemala vôbec čistej predstavy o výchove moderného dievčaťa, s ktorou, nakoľko jej bola známa, naskrze nesúhlasila. Upomínala vše dcéru aj syna - pravda, hodne nesmelo - ale ani tak nezískala iné od nich ako posmech. S mužom tiež neobišla lepšie; ten ju pokladal za hodne zbytočnú v domácnosti. Zvláštne reprezentovať nevedela a ich trochu lásky už vypršalo pre ženinu chladnosť. Pán generálny direktor Gestatter chcel deťom nanútiť istú - ako si on namýšľal - kresťanskú mravnosť, síce nie príkladným životom a vážnymi rozhovormi, ale jednoducho hrozbou, že ich poškodí hmotne, ak nebudú poslúchať. Opieral sa o kresťanské zásady mravnosti, lebo o filozofických mal práve len akési slabé zdanie, ktoré z rozhovorov povychytával. Okrem toho jeho detičky vedeli dopodrobna, aký voľný život vedie ich prísny a mravný otec. Mal milenku v Prahe a vo Viedni a chodieval často na poľovačky a rybačky do rozličných krajov Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bolo im známe, že neopovrhoval ani láskou chyžných v malomestských hoteloch.
Diana sa veľa pohybovala v duševne vytríbených spoločnostiach a čítala mnoho moderných vecí: bola ostrovtipná a vedela vtipnými slovami vykauklovať hocijaký paradox, pričom, pravda, nepocítila jeho nepravdivosť, a tak jej naskrze nebolo ťažko presvedčiť sa o absolútnej oprávnenosti užiť všetku slasť pozemského života.
Bola peknej, elegantnej postavy, intelegentnej, jemnej tvári, nie bez ženskej nežnosti. Držanie mala isté, ale nie privoľné. Robila dojem skutočnej dámy.
S Korčekom sa zoznámila prostredníctvom otca, ktorý sa bol zišiel so senátorom Korčekom a s jeho podareným synom na rybačke v Podkarpatskej Rusi.
Nerozvážne povolal syna, aby ho navštívil, keď bude v Bratislave. Artur dlho nešiel, starý Gestatter ho nudil, až raz zazrel Dianu, idúcu s matkou cez ulicu. Hneď druhý deň urobil návštevu a od tých čias bol u nich dosť častým hosťom.
Po prvom-druhom styku a rozhovore s Dianou boli obidvaja so sebou na čistom. Nie azda na základe dorozumenia sa slovami, ale inštinktívne vycítili podľa držania, pohybov, smiechu a najmä zmyselných pohľadov, čo sú za jedni.
Jedného dňa sa stretli na ulici a Artur odprevadil dievča domov. Hovorili o naskrze ich nezaujímajúcich študentských veciach. Predo dvermi vily zastali, že sa rozídu. A - nerozišli sa. Artur bez slova vošiel na schodište a obzrel sa, nebolo tam nikoho ani čuť, ani vidieť. Schytil Dianinu hlavu do oboch rúk a bozkal ju. Diana ho v prvom prekvapení odsotila, ale ani neutiekla, ani neriekla hlasného slova, len hľadela naňho zdesene, vystierajúc pritom oproti nemu ramená. Či na obranu, či na objatie?
Artur to posledné pokladal za pravdepodobné a zašepkajúc: - Zlatá, drahá duša! - schytil ju do náručia. Dievča mu objalo hlavu a bozkávalo ho s horúcou vášnivosťou. Utekali hore schodmi do Dianiných izieb, odlúčených na chodbe od ostatného bývania rodičov, vošli dnu a zamkli za sebou dvere na kľúč.
Schádzali sa kde a ako mohli, často v aute. Neviazalo ich nič iné ako vášnivé milkovanie.
Obyčajne sa ani nezhovárali o inom, len o veciach dráždiacich zmysly a o svojich schôdzkach. Artur robil vše narážky, že by si ju vzal za ženu. Pokladal Dianu z hmotného ohľadu, i ako ženu vzdelanú, peknú, za prvotriednu partiu. Diana vedela, že Artur je jej rodičom nielen nie žadúci ako zať, ale vôbec nemožný. Gestatter počítal so zaťom, s vysloveným boháčom, hrajúcim značnejší zástoj vo finančnom svete. Ale ani sama Diana si ho nežiadala za muža. Znala ho a predpokladala, že by mala s ním veľmi nespokojný manželský život. Ani necítila k nemu lásku, on jej bol len dobrý ako prvotriedny druh spoločných pôžitkov. A tak jeho narážky odbavovala len viac menej žartovnými poznámkami.
Keď Diana pomyslela na to, že sa raz vydá, zakaždým sa jej pred dušou zjavila postava Vetrovského ako manžela. Myslela si, že by ním získala všetko, čo môže žena žiadať od muža, že by ho vedela ľúbiť úprimne a verne. Pravda, túto lásku si odkladala na neskoršie časy, keď sa vybúri.
Lenže Vetrovský bol zaujatý Alinou. Ale Diana ich pomer neposudzovala správne. Z akejsi ostýchavosti ho nikdy nespomínala Aline a táto vôbec nehovorila ani s jednou zo svojich priateliek o ňom, lebo ani o jednej nemohla predpokladať, že by jej city porozumela. Obávala sa úštipkov a upodozrievania z pretvárky, a preto radšej mlčala.
Keď dostala spomínaný list od Jana Gestattera, myslela si, že povie Diane, aby ho vyzvala, aby jej dal pokoj a aby ho poučila o tom, ako Alina zmýšľa o láske medzi slobodnými ľuďmi.
Ale teraz, keď videla výčiny Diany, bola presvedčená, že by táto bola prvá, ktorá by si žiadala, aby aj ona vošla do toho bahna, v ktorom sa trepe sama a že by skorej napomáhala bratovým nástrahám, než by ho odsúdila.
Nezostalo jej teda nič iného, ako zbaviť sa Jana Gestattera sama. Obávala sa, že by Vetrovský Gestattera tak urážlivo napadol, že by musela preto povstať roztržka i medzi ňou a pani Gestatterovou, ktorá jej bola taká milá, že by bola veľmi nerada prišla pri nej do nejakého falošného svetla. Bola presvedčená, že sám jej po lístku, ktorý mu bola odpísala, dá pokoj.
Minulú sobotu prišla domov z prednášky okolo siedmej. Už bola tma v izbe a pocítila v nej veľmi príjemnú, nezvyklú vôňu. Keď rozsvietila, zazrela na stole krásny košík skvostných kvetov. Myslela si, že jej ich Vetrovský poslal, lebo bol v ten deň odcestoval na dva týždne do Čiech a na Moravu, kde mal na starosti nemocničné stavby v jednom väčšom okresnom meste a kde mal dostať poverenie na nové stavby. Pribehla natešená k stolíku a obzerala kvety. Hľadala nejakú kartičku a našla ju. Nielen kartičku, ale i šperkové puzdro. V predpoklade, že je to celkom iste dar od Vetrovského, otvorila ho a našla v ňom velmi slušné butóny, ktoré boli hodné, podľa jej cenenia, veľkú sumu. Ona ju v neznalosti takých predmetov silno zväčšovala, keďže jej najdrahší šperk dosiaľ nestál viac ako dvetisíc-tritisíc korún. Zaradovala sa tomuto daru veľmi. Prijala ho vďačne a s radosťou, však medzi nimi už bolo všetko čisté a jasné, hoc o tom ani neboli mnoho hovorili. Zoberú sa, akonáhle zloží Alina doktorát, lebo nechcela zanechať svoje štúdiá kusé, keď jej už tak málo chybelo k dokonalému zakončeniu. Prekvapilo ju len to, že Milan má toľko peňazí na také drahé veci. Jednako je ešte len mladý človek, takmer začiatočník! Ako ju musí milovať, keď jej donesie takú obeť! - Ó, ty drahá, skvostná duša!
Otvorila kartičku a zazrela meno: Ján Gestatter. Pripísané bolo: "Odpusťte mi, milá Alina, môj prestrelok. Prijmite priloženú maličkosť ako merné."
Zachvátili ju tie najrozličnejšie pocity a myšlienky. Ruky jej spadli a nadišlá slabosť ju zložila na kreslo. Ľútosť, sklamanie, že taký skvelý dar nemôže slúžiť za prameň radosti, ale naopak, len nesčíselných mrzutostí, naplnila ju žiaľom a hnevom. Ani chvíľku nemyslela na to, že by skvosty prijala. Však aj samy kvety jej boli od Gestattera vyslovene nepríjemné. Vetrovský by iste hľadel na ne s nevôľou, ak nie s hnevom a zatajiť mu ich nechcela. K tomu ho ani nebolo doma a ona ani nevedela, kde je, keďže mal počas svojej cesty navštíviť viac miest. Kvety by však, ako "merné", bola mohla prijať, to by ešte neznamenalo viac ako to, že nedorozumenie medzi nimi bolo odstránené. Ale prijať od cudzieho človeka drahocenný šperk! To znamená silný záväzok na odslúženie sa. A aké mohlo byť jej odslúženie? Ako sa mohla ona zavďačiť mladému človeku, ktorý už bol prezradil svoju túžbu za ňou.
Vedela s istotou, že šperk mu zajtrajším dňom vráti. Bolo by najmúdrejšie poslať mu naspäť i kvety. Ale keď dlhšie rozmýšľala, zišlo jej i to na um, že on to možno s tým darom ani tak zle nemyslel, ako si to ona predstavovala. Ona posudzuje jeho dar zo svojho stanoviska pomerne keď i nie chudobného, ale jednako nie bohatého dievčaťa. Však, keď si taký milionár trochu gavalierskeho cítenia dobre rozmyslí, ako mohol uraziť slušné, inteligentné dievča takým návrhom, ako bol jeho, nemusí pokladať za premrštený dar, ktorý má cenu nejakých dvadsať-tridsaťtisíc korún. (Sprvu bola myslela, že tie butóny sú ešte raz toľko hodné). Možno je ten šperk len znakom uznania jeho chyby a ľútosti nad ňou a že nič zaň od nej nežiada ako ďalšie nezištné priateľstvo. Bol by to dar premrštene skvelý, ale však také veci vždy závisia od ponímania.
Šperk mu už aj z ohľadu na Vetrovského v každom prípade vráti, ale kvety si môže podržať, lebo veď ho ona nemusí urážať, keď dokazuje takýmto obetavým spôsobom svoju ľútosť. Prijatie šperku by sa bála priznať svojmu snúbencovi; o kvetoch mu môže povedať, že ich prijala len ako znak jeho oľutovania. Napokon i Vetrovskému musí záležať byť s Gestatterovcami na dobrej nohe i z obchodného ohľadu, keďže je to rodina, hrajúca spoločensky i obchodne veľký zástoj.

***