Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

2

Druhé ráno sa úzkou dolinou, vedúcou medzi vysokými, horou poprerastanými skalami, po zlej ceste popri potoku, nad ktorým sa vznášala ľahká hmla, poberal Adam s materou, obidvaja odetí vo sviatočnom úbore. Adam viedol za uzdu červeného koníka, zapriahnutého do hnojničiaka, a mater kráčala vedľa neho. Na voze bola otep slamy, zakrytá starými huňami a čistou plachtou; na jednom jej konci bol uložený obrúskom obviazaný košík, z ktorého vyzeral pekný kohút.
Mara šla so synom po mužovu mŕtvolu, ak sa podarí vymôcť ju od pánov.
V meste zastali na blatistom námestí. Obzerali sa bojazlivo a ostýchavo ako ľudia, ktorí prišli po zbojníkovu mŕtvolu. Adam hodil koníkovi na zem trochu sena a mater sňala košík s kohútom z voza a potom išli spolu do úradu, do vidieckeho domu, ktorého nízka, pošmúrna brána sa otvárala na jednom jeho konci. Obloky okolo brány boli malé a husto zamrežované. V bráne stáli dvaja drábi, z ktorých jeden zahúkol na Maru:
- Žena, kamže sa štracháte s tým košom?
Mara i Adam skrúšene zastali a Mara mu odvetila, pričom Adam stál pri nej, držiac ponížene klobúk v oboch rukách.
- Ideme, prosím ponížene, pán vojak, prosiť k pánom, či by nám nevydali toho chlapa, čo ho včera obesili. On bol môj muž.
- No, pekná rodina ste to! Hanba, fuj! Toho vám pán slúžnodvorský môžu vydať, ak chcú, a ten sú nie tu.
- A prosím ponížene, pán vojak, a kdeže sú?
- Ten sú s ostatnými všetkými pánmi na fare u pána Lojzka, ktorý má dnes narodenie. Neviem, či sa tam budú chcieť s vami babrať.
- Už len oprobujeme; možno sa zmilujú nad nami, - podotkol Adam a hodil klobúk na hlavu. Drgol mater do chrbta:
- Poďte, mamo!
Prišli do širokého farského dvora, v ktorom bolo niekoľko vozíkov a gazdovských vozov. Potĺkali sa po ňom podaromnici viacerí sluhovia a husári a vyčíňali kadejaké fígle, alebo sa zhovárali, smejúc sa veľmi bezočivo.
Fara bola nízka budova, na nerovných stenách ktorej bolo vidno, že je len zo surových tehál stavaná; oblôčiky na nej boli malé, dvere nízke, ale izby rozložité s povalami z hrubých trámov.
Farár Alojz Kralčák bol všeobecne obľúbeným človekom. Bol neveľký, chudý, zhrbený, tvár mal malú, s vystávajúcimi lícnymi kosťami, nos veľký ako vtáčí zobák, zuby veľmi zlé, riedke, ústa veľké, ale oči belasé, dobré ako anjel milosrdenstva. Smial sa na každej hlúposti od srdca s hlbokým "hohoho", pričom si vždy rukou zakrýval ústa. Celý svet ho volal Lojzkom, bol s každým zadobre, urobil každému po vôli, viedol otvorený dom a bol by dal i košeľu zo seba. Keby nebol mal veľmi šikovnú gazdinú, ktorá zasa i z jalovice vedela teľa dostať, bol by dávno po žobraní chodil.
Mara s Adamom, sprevádzaní rozpustilými poznámkami sluhov, dostali sa do pitvora, kde stáli v kútiku, socaní hore-dolu hodnú chvíľu, kým nevyšiel náhodou tučný kaplán, ktorý sa ich opýtal, čo chcú. Boli takí cudzí a stratení v tej spoločnosti, i zľutoval sa nad nimi. Mara a Adam pobozkali kaplánovi ruku a vyložili mu, prečo prišli.
- Tak to ste vy, to ste vy! Hm, hm, no, neboráci! Hej, ako by to bolo najlepšie? No, počkajte, pôjdem sa pána farára opýtať, čo robiť. No, ale poďte za mnou sem do tejto izby, - i zaviedol ich do biedne zariadenej chyžky, z ktorej sa vchádzalo do dosť veľkej obednej siene.
Zo siene ozývali sa hlasy, smiech, volanie, výkriky, vôbec hluk, zavinený väčšou zabávajúcou sa spoločnosťou.
Adam s materou čakal trpezlivo, vše naťahujúc hrdlo, aby zazrel, čo sa v susednej izbe robí, keď niekto otvoril dvere. V sieni boli rozostavené stoly, okolo nich sedelo panstvo, popíjajúce pálenky, ťažké korenené vína a hrajúce sa alebo v karty, alebo len rozhovormi tráviace čas do obeda.
Jeden z husárov vyšiel s prázdnymi kanvicami na víno von zo siene a nechal za sebou otvorené dvere. Adam sa tak postavil, aby videl, čo sa v sieni deje. Pri stole v náprotivnom kúte kričal nahnevane tučný pán s lesklou, širokou tvárou, okrúženou krátkou kučeravou bradou (Adam si myslel, že to bol župan):
- Darmo táraš, sto ráz darmo! Bethlen urobil chybu, že neprijal korunu. Keby bol korunovaným kráľom naším, všetci by sme ho poslúchali. Dnes čo je? Samozvanec bez práva, dnes tu, zajtra tam.
Druhý, šedivý pán s červenou okrúhlou tvárou (Adam ho poznal, bol to Ferko Revický), mu odvrával:
- Nonono, milý Ďurko, nonono, koruna by mu nebola nič pomohla. To Bethlen lepšie vie ako my všetci. Pázmán je sila, a za Ferdinandom stojí celá ríša, a to nielen dnes, ale i zajtra a i o sto rokov bude stáť za - pre mňa - Ferdinandom X.
Na to tučný zavolal:
- Ty, Fero, si vždy taký mudrák a charakter. Ale rád by som ťa videl, ako by si tancoval, keby Pišky s hajdúchmi zajtra prišiel do Oravy. A nemá sem ďaleko, nemá sem ďaleko! - volal, hrozivo kývajúc ukazováčikom.
Ferko Revický lapil pohár a vyprázdnil ho, potom utrúc si opakom ruky biele fúzy, riekol:
- Mne je Pišky fuk. Keď počujem, že ide, hodím sa do Magury, a môže mi prach z ucha vyfukovať, vieš?
Na to sa celá spoločnosť hlasito zasmiala.
Keď sa vysmiali, vypili si a na chvíľku utíchli. Zasa začal župan:
- Hja, ozaj! Móric, ty si sa potĺkal u Bethlena, čo si tam vykonal? Mal by som ťa vlastne dať do temnice posadiť, ty-ty zradca akýsi.
Móric Zmeškal, mladý, veľmi pekný muž s čiernymi fúzikmi a červenými perami, drgol plecom.
- Nech sa páči, Ďurko báči, ale myslím, že by si ma tam dlho nedržal.
- No, neboj sa, nie. Akýže je ten Bethlen? Počúvam, že je slabý, slabý. Azda ho dobrý Pán Boh vylieči nadobro.
Páni sa zasmiali. Móric zasa len tak ledabolo odpovedal:
- Nuž nie je práve najlepšie. Prešedivel, viečka má napuchnuté a nos akoby ešte hrubší, ako mal. Práve si dal zub trhať, keď som bol pri ňom. Felčiar mu založil naň drôtovú slučku a naťahoval ho za ňu, že som myslel, že mu hlavu chce odtrhnúť.
- Musel pri tom naťahovaní pekne vyspevovať a bibliu citovať, - podotkol posmešne slúžnodvorský Tankay.
- Ani neskukol, - odvetil Móric, opovržlivo ho premerajúc, ako keby rozmýšľal, či mu má vôbec odpovedať.
- Nuž a čo si vykonal s ním? - spýtal sa zasa župan.
Móric odvrátil hlavu a pozeral von oblokom, ako keby ho vonku niečo zaujímalo, a tak odpovedal:
- Nič som nevykonal. Vyklial ma - a mal pravdu. Pozná naše pomery tu lepšie ako my sami, opísal nás všetkých tak, ako to zasluhujeme. Teba nevynechal, Ďurko báči. Povedal, že my by sme len peniaze chceli, ináč sme však nikde nie na pomoci, ale len zavadziame.
Teraz sa Móric obrátil tvárou k županovi a hovoril, ako keby chcel chytro skončiť vec, ktorá ho nudí:
- Nuž to mi všetko rozprával, vyplakujúc si už ústa, z ktorých sa mu cedila krv. Keď som ešte chvíľku stál, podíval sa ostro na mňa a riekol: "Choď zbohom a povedz svojim pánom bratom v Orave, aby sa viac starali o blaho krajiny ako o svoje drahé kožtičky a bruchá..." To mi povedal. Myslím, že si jeho slová môžeme dať pekne napísať a vložiť za rám.
Župan nafúkal mastné líca a zadudral:
- No, pravda, my nemáme svoje kožtičky na to, aby sme ich pre Bethlena nosili na jarmok. A ty, Móricko, ktorý len za dievčatami sliediš, ktorému sú karty milšie ako biblia, si trochu čudný, keď nám ty tu v Bethlenovom mene kázeň držíš; nemyslíš?
- Eh, čo tam po tom. Iné ti poviem. Ďurko báči, - začal zasa Móric ľahkovážnym hlasom, z ktorého však vyznieval nepokojný prízvuk.
- Nuž čože takého?
- U nás v Jeleňom našla sa predvčerom striga. Čo povieš na to?
Ako keby bol pekelný plameň vyšľahol z prostriedku izby, tak sa všetci, čo počuli slová Móricove, strhli, a odhodiac karty, prihrnuli sa k jeho stolu.
- Čo to, čo? Strigu že našli? A kde, a čo je s ňou? - ozývalo sa zo všetkých strán.
- V Jeleňom našiel môj hájnik strigu, starú Dutkuľu, - hovoril zasa Móric.
Župan zbledol.
- To nie je žart! Ako sa k nám táto nešplecha dostala? To je naozaj strašné. Kde je Lojzko?
Tankay sa poobzeral a zvolal:
- Niet ho tu. Pošlite poň! Chytro!
- Nuž a ako ju našiel a čo robila? - pýtal sa zasa župan pri napätej pozornosti všetkých hostí.
Adamovi a jeho materi v predizbe len tak chodil mráz po chrbte, ako ostatným. Keby niekto bol doniesol zvesť, že vypukol v obci mor, neboli by sa tak naľakali. Ale ako by i nie, keďže živý diabol so svojou zlosťou vystrčí hlavu na okolí. Veď je pred ním nikto nie istý ani len po smrti.
Móric rozprával ďalej:
- Môj hájnik Juro Matonoha poberal sa popoludní do poľa, a idúc popred Dutkovu chalupu, videl, ako stará Dutkuľa stála naprostred izby a tak dvíhala hore-dolu prázdnu náruč, ako keby dieťa hojdala, pričom čosi mrmlala, hoci nebolo v izbe nikoho vidno. A vtom naraz tak zahrmelo a blyslo, že sa všetko striaslo. Veď sa všetci pamätáte, ako to predvčerom naraz zrapčalo. Juro skoro z nôh spadol od strachu, lenže sa obloka chalupy zachytil. Pritom videl, že sa Dutkuľa tiež striasla a zarehotala ani kobyla; potom sa obrátila a vyšla z izby a za ňou šiel, šúchajúc sa jej o sukne, čierny kocúr.
Celá spoločnosť zamĺkla, ohromená úžasom nad hroznou udalosťou.
Ferko Revický trochu zakašľal a riekol:
- To sú všetko pletky! Neverím v nijaké strigy. Moji chlapci prišli teraz z Nemecka a doniesli so sebou knižku pátra Spea, ktorý dokazuje, že niet ukrutnejšieho omylu, ako je viera v strigy, a ten to musí vedieť, lebo vyše dvesto stríg odprevádzal na ich ostatnej ceste.
Všetci sa obrátili naň, ako môže také hlúposti hovoriť. Móric sám mu dokázal, že musela byť v Jeleňom striga, lebo sa tam v ostatné časy také veci diali ako nikdy predtým.
- Pozri, Ferko báči, - obrátil sa k nemu, - čo povieš na toto: Čopčíkovi sa uliahlo teľa s dvoma hlavami a so šiestimi nohami, čo sa nikdy u nás ani inde nestalo, len následkom diabolského pričinenia, a Kuchtovi sa dieťa v kolíske zadusilo, vopchajúc si hlavičku do rebriny na kolíske. Povedz, slýchal to kto kedy? A Dutkuľa žila s týmito ľuďmi v nepriateľstve. Veď je to úplne jasné. Ja som človek nového času a nemám hlavu klincami zabitú, ale to, že by strigy neboli, neverím, keď sa sám presvedčím na vlastné oči o ich účinkovaní a jestvovaní.
Ferko báči krútil hlavou, ale slabšie, lebo i jeho tam prítomní dvaja synovia, študenti z Lipska, hmkali.
- No, a čo je s tou strigou, kde je? - spýtal sa Tankay.
- Ušla, zmizla ani hmla na slnku, - odvetil Móric.
- To je hrozné! - zvolal župan. - Ako je to možné, prečo si ju nedal chytiť?
- Juro čosi plietol pred susedmi, že je Dutkuľa striga, tá sa to musela dopočuť, nuž veru ušla. Keď ju hľadali, nebolo jej nikde.
- No, na moj pravdu, to je pekná vec! Tá krásnu šarapatu narobí niekde, - podotkol Tankay.
- No, keď ju len odtiaľto čerti odvliekli, - oddýchol si župan.
Vošiel Lojzko medzi hodovníkov. Povedali mu o strige, na čo sa Lojzko len zasmial:
- A vy sa bojíte strigy? Veď proti tomu máme celkom istú obranu. Načože je svätá cirkev, - i roztvoril ruky a ťapol si do dlaní, - svätá cirkev, milí priatelia? Nože, amice, doneste mi kropáč, - obrátil sa k tučnému kaplánovi.
Kaplán hneď odbehol.
- Ale mám ja inú vec, Miško, - chytil Tankayho za plece. - Tu je žena a syn včera obeseného chlapa; prosia ťa, aby si im vydal mŕtvolu. Dajže im ju. Teraz ti jej už netreba, nech si ju tam pochovajú po kresťansky, amice, po kresťansky!
Panstvo si zasa posadalo okolo stolov s poľahčeným srdcom, keď videlo, že Lojzko má úplnú dôveru vo svoju zbraň proti strigám. Chytili sa pohárov a zaliali si strachy. O mŕtvolu zbojníkovu sa nezaujímali ani najmenej.
Tankay bez rozmýšľania zavolal:
- Tú im veru nevydám. Takému lotrovi škoda pohrebu, môže zhniť i v pivnici pod šibenicou, čo z neho vtáci nechajú.
- Nonono. Nebuďže taký prísny, nie.
Lojzko zavolal Adama s materou do siene. Vošli a dívali sa zostrašene na veľkých pánov. Zastali pri samých dverách. Lojzko pristúpil k nim a chytiac ich za ruky, zaviedol ich k Tankayovi.
- Tohto pána si poproste, to sú dobrý pán!
Tankay sa posmešne zasmial.
- Dobrý, dobrý, ale oproti komu? A to si toho kohútika doniesla, aby som ti tú mŕtvolu vydal zaň? Posmech! Za kohútika mám vydať chlapa! Keby to bol aspoň baran alebo býk, nepoviem, ale kohútik! Pakujte sa mi z očú! Nech vás nevidím, lebo vás tiež dám pozavierať. Mŕtvola bude visieť, dokiaľ ju vtáci nerozoberú a vietor a dážď neroznesú. Preč, preč, preč s vami!
Vtom vošiel kaplán s kropáčom a podal ho Lojzkovi, ktorý sa postavil s ním naprostred izby a mrmlúc: In nomine Patris, et Filii, et Spiritus sancti, pokropil celú spoločnosť, ktorá pri tom obrade pobožne prihla hlavy a prežehnávala sa. Adam s materou si skrúšene kľakli. Každému odpadla skala zo srdca.
Lojzko vrátil kropáč kaplánovi a chytil zas Adama a jeho matku za ruky a vyviedol ich do predizby.
- Počkajte tu, ľudkovia, dokial neprídem k vám.
Lojzko si pomyslel: "Musím tú mŕtvolu dostať. Zahrám sa o ňu v karty s tým zbojníkom, a svätý Alojz, môj patrón, ma neopustí." Myslel si pritom, že sa mu na účet dobrého činu možno podarí i niekoľko zlatých od Tankaya vyhrať, lebo ich preveľmi potreboval, a svätý Alojzius ho v tomto prípade musí podporovať. Vošiel nazad do siene a postavil sa pred Tankaya.
- Ty, Miško, ja si s tebou zabubnujem o tú mŕtvolu. Postavím dva zlaté a ty mŕtvolu. Ak vyhrám, dáš mi povolenie ju pochovať, a keď prehrám, zaplatím dva zlaté. Dobre?
Páni okolo stola sa stisli, tak, aby bolo miesto na hranie. Tankay pozrel na župana, ktorý mu kývol:
- Hraj sa!
Lojzko si prisadol a Tankay miešal karty, lebo nedôveroval kňazovi. Hrali sa bubeníčka, čo bola hra, podobná nášmu terajšiemu "vaši-naši".
Lojzko vyložil na stôl dva zlatiaky a postavil ich na zeleného kráľa.
Tankay kládol karty a všetci pri stole sledovali pozorne hru. Kráľ dlho nechodil. Lojzko pevne myslel na svätého Alojzia. Vtom padol zelený kráľ na stranu Tankayovu.
- Hahaha, Lojzinko, dva zlaté sú tam. Nevyplatí sa byť veľkodušným, - smial sa Tankay a zhrabol peniaze, ako keby mu ich niekto chcel ukradnúť.
Lojzko vytiahol druhé dva zlatiaky.
- Nerobí nič, budeme sa ďalej hrať. Svätý Alojz ma neopustí.
Tankay kládol karty a zasa vyhral. Smial sa rozradostnene.
- Mne sa zdá, že tvoj svätý nebude doma. Lojzinko, obráť sa na iného.
Po tretí raz zasa vyhral Tankay, a teraz už jeho dobrá vôľa nemala medzí: rehotal sa a vysmieval Lojzka i jeho svätého všetkým možným spôsobom, že spí, že sa hnevá, že je Lojzko taký blázon. A keď sa Lojzko chce s ním hrať, musí včaššie vstať, lebo že keď sa s takým hráčom meria, ako je on, príde o všetko.
Lojzko s istým neporozumením krútil hlavou nad pokračovaním svojho patróna, také účinkovanie neočakával od neho. Ako to, on sa tu obetuje a vyhorí bez výsledku proti takému človeku, ako je Tankay, ktorý ešte i jemu bol protivný, nakoľko mu vôbec mohol niekto byť protivným. Krútil hlavou a mrmlal čosi, čo Tankayovi slúžilo len za podnet pre nový posmech.
Lojzko zo všetkých vreciek vyškrabal v drobných ešte dva zlatiaky a postavil i tie na zeleného kráľa - a prehral zasa.
- No, vidíš, Lojzko, ani ten tvoj svätý nechce, aby som toho lotra vydal. Nemáš tých peňazí, za ktoré by si ho vykúpil. Ja mám hodné vrece, ja sa budem s tebou i do rána hrať. Ale koho majú vrany zožrať, toho veru zožerú. Hahahaha! - smial sa Tankay, zhŕňajúc peniaze.
Lojzko vstal a šiel ku gazdinej po peniaze. Možno i kaplán má nejaký grajciar.
Za ten čas Ferko Revický vzal karty do ruky, miešal ich a riekol:
- Ty, Tankay, ja sa zahrám s tebou za Lojzka a na jeho účet, ale za svoje peniaze, o tú mŕtvolu. Zahráme sa len dva razy, ale každú hru o desať zlatých. Ak vyhrám prvú hru, zaplatíš mi osem zlatých a dáš dovolenie na pohreb, za druhú zaplatíš alebo ty, alebo ja ešte desať zlatých. Rozumel si?
Tankay nechcel hrať. Župan, odujúc ústa, zazeral naň a drsne sa ho spýtal:
- Nechceš hrať? A prečo, keď si dosiaľ hral? Azda nemáš za čo?
Móric lenivo vstal od stola a zatisol stoličku pod stôl.
- Nevedel som, že v našej spoločnosti je i takýto pán, - povedal a prešiel ku vzdialenému stolu do druhého kúta izby.
Tankay očervenel a žily mu nabehli na čele, prekladal peniaze na stole a napokon riekol Revickému, ktorý s úsmevom miešal stále karty:
- Hrám sa.
Tankay preložil karty a Ferko Revický vykladal pomaly, rozprávajúc pritom. Tankay postavil svojich desať zlatých na červeného túza. Keby bol ostal pri zelenom kráľovi, bol by vyhral, lebo hneď štvrtá karta bol zelený kráľ na Tankayovej kôpke. Keď kráľ vyšiel, Tankay sa strhol a Ferko báči sa usmial. Poslinil si prsty a kládol karty ďalej.
- Vidíš, synku, mýlil si sa, keď si zo svätého Alojza robil posmech, lebo, hľa, svätý Alojz musí vyhrať, - riekol s prízvukom a vyložil červeného túza na svoju stranu.
Tankay mu srdito zasunul peniaze a kázal zavolať svojho husára.
Ferko Revický priložil k ôsmim zlatkám ešte dve a miešal karty. Tankay zachmúrene vytiahol mešec a vyňal z neho tiež desať zlatých, vyberajúc čo staršie a ošúchanejšie kusy. Potom vychytil Revickému karty z rúk.
- Hohó, ja budem miešať! - zavolal upodozrievavým hlasom.
Ferko sa zasmial:
- Dobre, ubi sa sám. Lebo sa môžeš so zlatníkmi rozžehnať. Aby si vedel, že svätý Alojz už prišiel domov a dá na tvoje prsty pozor, postavím peniaze práve na zeleného kráľa.
Tankay najprv pozrel na každú kartu, než by ju bol na kôpku priložil. Zrazu zazrel, že zelený kráľ padne na kôpku Revického, i trepol karty o stôl a vyskočil zo stoličky.
- No, toto je predsa len zbojníctvo, takto človeka o statočné peniaze obrať! Vôbec, čo si sa ty mal miešať do celej veci? Veď je toto lotrovstvo! - vrieskal Tankay tak, že sa všetci obrátili k nemu.
Ferko Revický zmietol peniaze do dlane a vstrčil ich do vrecka, potom sa pohodlne usalašil na svojej stoličke a smial sa z celého hrdla.
- Svätý Alojz to urobil, Miško, svätý Alojz, hahaha, hahaha!
Všetci sa smiali s Revickým, lebo ich jeho chutný smiech strhol so sebou a Tankay bol všetkým protivný.
Smiech rozzúril Tankaya až do besnoty. Strata ho veľmi bolela, a k tomu ešte ten všeobecný posmech. Reval na Revického všetky možné nadávky, nadal mu do loptošov, že ako vicišpán kradol, dal sa podplácať, klamal svoju ženu, dal pomárniť nevinných ľudí a bohviečo všetko. A nad tým všetkým sa Ferko báči len ešte väčšmi smial. Keď to Tankay videl, začal mu i na ženu a na dcéru špiniť. Chlapci Revického, asi dvadsaťročné dvojčatá, Kozma a Damián, ponášajúci sa na otca skoro až komicky, ktorí sa dosiaľ smiali zároveň s otcom, skočili k Tankayovi a chytili ho razom za plecia.
Starý Revický zrazu zvážnel a udrel päsťou na stôl, skričiac:
- Dosť!...
Skoro naraz s ním zvolal i župan:
- Dosť bolo naničhodných rečí. Tankay, naskutku tu odprosíš za všetko, čo si potáral. Chlapci pusťte ho!
Kozma a Damián ho pustili, ale zostali pri ňom.
Bolo podivné, ako sa Tankay naraz premenil, ako keby bol z nejakého omámenia prišiel k sebe; aký zúrivý bol, takým protivne poníženým sa stal. Nemohol nájsť dosť ponížených a podlízavých slov, aby Revického odprosil. Išiel k nemu, hladil mu plecia, chrbát, chválil ho do neba. Bolo to protivné počúvať a všetci sa odvrátili od neho, najprv Ferko Revický, ktorý ho až hnevne odháňal od seba a ubezpečoval, že sa ani nehnevá, ani hnevať nebude.
Vtom vošiel do izby Lojzko, veselo sa usmievajúc a hrkajúc peniazmi, ktoré držal v zložených dlaniach.
- Idem s novým vojskom do boja.
- Už je po bitke! - zvolal Revický. - Tu máš svoje peniaze, - i vyčítal mu osemnásť zlatníkov na stôl.
Lojzko sa díval na peniaze s nedorozumením. Vyložili mu, ako sa všetko zbehlo.
- Ecce, svätý Alojzius! Ecce, patronus nevinných! Hľa, vedel som to. Lenže mi trocha prelial olovo, môj drahý patrón! - i zasmial sa.
Pozrel potom na Tankaya a videl ho takého zroneného, že sa mu ho uľútilo. Pristúpil k nemu a vstrčil mu jeho desať zlatniakov do vrecka.
- Tu máš, Miško, svoje peniaze, ja ich nepotrebujem.
Tankay peniaze bez všetkého odporu prijal.
Doviedli slúžnovského husára a tomu Tankay rozkázal, aby šiel s Adamom a jeho materou ku katovi s rozkazom, aby im vydal naskutku mŕtvolu Šangalovu.
Lojzko vyšiel s husárom do predizby, vybral svojich osem zlatniakov z hlbokého vrecka svojej reverendy a dal ich Mare.
- Tu máš, dievka moja. Peniaze vám treba na pohreb. Chráňte sa zlého. Boh vás požehnaj!
Adamovi a Mare od dojatia slzy vyhŕkli; veď dosiaľ sotva zažili dobrého slova. Kľakli na kolená, keď ich kňaz požehnal, a bozkali ruku dobrému človeku. Potom vstali a išli za husárom.
Lojzko sa vrátil nazad k hosťom. Mrzel sa, že všetky peniaze rozdal. Veď ich tak pilne potrebuje! Hľa, svätý patrón mu pomôže, a on si nevie vážiť jeho darov! I gazdiná ho vykľaje, to je isté.
- Ja som už len nenapraviteľný darebák, - mrmlal si, - mne by ani Dariov poklad nepostačil.
I poškrabal sa za uchom a vzdychol si.
Keď bol chvíľu v izbe medzi hosťami, zabudol na všetky nedostatky a starosti a bol zo všetkých najveselší...
Mara s Adamom išli so stiesneným srdcom na kraj mesta ku katovmu domu, ktorý býval nad hlbokým a širokým korytom potoka, ktorým len tenkým prúdom pretekala voda. Chalupa bola ošarpaná, nízka, s vysokou strechou, pri nej stál jediný, spolovice vyschnutý topoľ.
Neboli by za nič vošli do chalupy, zastali asi na dvadsať krokov pred ňou. Husár zakričal:
- Majster, majster, poďte von!
Z nízkych dverí vyšiel zhrbene silný chlap, s tvárou a hlavou chlpatou ani zver; mastné červené ručiská mu siahali po kolená.
- Čo chcete? - pýtal sa vo dverách.
- Pán slúžnodvorský rozkazujú, aby ste mŕtvolu včera obeseného chlapa vydali týmto ľuďom.
Kat vošiel bez slova dnu. O chvíľu vyšiel z chalupy jeden z jeho holomkov.
- Poďte za mnou.
Mara a Adam kráčali za chlapom vo vzdialenosti asi desiatich krokov; husár sa v tú chvíľu od nich stratil, odpľujúc si.
Na námestí zobrali so sebou voz a šli s ním k šibenici, ktorá bola od mesta asi na päťsto-šesťsto krokov vzdialená, na nevysokom vŕšku obďaleč od cesty. Bol to do štvorca postavený nevysoký múr, na každom rohu s kamenným stĺpom. Stĺpy boli navrchu pospájané silnými trámami, v ktorých boli hrubé železné háky. Na troch hákoch viseli mŕtvoly, jedna z nich bola Janova Šangalova. Boli na nej len spodné nohavice a košeľa z najhrubšieho plátna, ruky mala na chrbte zviazané a dlhé vlasy jej zakrývali celú tvár.
Mara i Adam zbledli, keď zazreli svojho, im takého blízkeho človeka v takom hroznom povýšení. Holomok bez reči vybehol hore rebríkom, ktorý ešte od predošlého dňa stál pri Šangalovi, a odrezal mŕtvolu, ani neupozorniac Maru a Adama, aby ju chytili. Mŕtvola padla s tupým úderom na zem, pol telom sa prešinúc dolu z múru. Mara s Adamom pribehli a zniesli ju do voza, kde ju položili na otep slamy a prikryli huňami a plachtou, keď jej najprv boli rozviazali povrazy a vechte, ktorými boli zakrútené skatované ruky. Keď zazreli zmrzačené údy, plakali hlasne. Holomok sa ľahostajne díval na nich.
Mara zavadila do koša, vybrala z neho kohúta a núkala ho ďaleko vystretými ramenami holomkovi, ktorý ho schvatol ako pes a utekal bez slova s ním poľami do domu.
Adam chytil zasa koníka za uzdu pri pysku a viedol ho dolu cestou; Mara kráčala za vozom, dávajúc pozor, aby sa mŕtvola nepootĺkala, alebo aby jej ruky neprišli do kolies.