Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• dráma Blúznivci načiera tematicky do obdobia 1. svetovej vojny; Tajovský sa v nej snaží riešiť spoločenské pomery tohto obdobia
• hra o tragickom osude notára Messerschmidta otvorene kritizujúceho prázdne vlastenčenie a plané národovectvo; cez túto postavu Tajovský vyslovil mnohé svoje humanistické a demokratické myšlienky

OSOBY

JOZEF MESSERSCHMIDT - notár
JOZEF PODHOĽSKÝ - farár
IGNÁC BIELIK - organista-učiteľ
JÁN SÝPAJ-ŠTUBŇA - kupec
ANDREJ MURGAČ - roľník
MAXO - poštmajster
ANTON DLHÝ - učiteľ
ŽLIEBOK - stolár
BOHÚŇ - richtár
MAJSTRÍK - roľník
MYDLÁR - roľník
BUKOVEC - kováč
BAČKO - krčmár
LESMAJSTER
BENKO - horár
LESNÝ RIADITEĽ
ŠKÔLDOZORCA
OPÁT
SLÚŽNY
INŽINIER
MARÍNA - notárka
BAČKOVÁ - krčmárka
JULKO a JANKO - študenti
BOHUŠ - konzumiar
KOHÚT - podnotár
BUBENÍK
KOSTOLNÍK
ŠEĎO - rubač
BABÁL, KUNA, KALICKÝ a STANČEK - robotníci fabrickí
BORIAK - dozorca
MLADÝ MURGAČ
MLADÝ SÝPAJ
MAŤ DLHÉHO
MAŤ INVALIDA
ZVONÁR
FELDVÉBEL
NEVESTA - PALÚŠKA
ŽUPNÝ ÚČTOVNÍK
II. NOTÁR
PENZISTI, VDOVY, RUBAČI, FURMANI LIPTOVSKÍ, TRI DIEVČATÁ, VOJACI, ŠTYRIA ŽANDÁRI, ŽIACI A ŽIAČKY, DVE MALÉ DETI

Dej odohráva sa r. 1914 - 16 v dedine na liptovsko-zvolenských horách.

OBRAZ I.

(Javisko: ústie hlbokých dvoch dolín. Nad ústím v úzadí brezami, bukmi a jedľami malebne zarastená biela vápencová Skala. Napravo, naľavo strmé, bučinou a jedlinou zarastené stráne. Popri cestách bystré, skalnaté potôčky. Za potôčkom napravo, v popredí, starý veľký buk, prvý pod stráňou. Plošina - tanečné miesto. Po stranách plošiny niekoľko stolov a lavíc, celkom jednoduchých, z nehobľovaných dosák, na kolíkoch. Teda výletné miesto. Dej ohohráva sa koncom mája 1914. Slnko svieti, potom zájde, stmilo by sa, keby mládenci nezapálili a nerozvešali niekoľko pestrých lampiónov. V úzadí má konzumiar voz pod plachtou a stôl. Na stole fľaše, poháriky. Pod bralom dve pahreby: nad jednou stojí kotol, na druhej pečú zbojnícku na dvoch ražňoch; na treťom rezeň slaniny, z ktorého kvapkajú masť na mäso.)

Výstup 1.

Notár, Bielik, Murgač, Sýpaj, Maxo, Dlhý, Bohuš, Kohút, Kuna, Žliebok, Marína, tri dievčatá.

(Okolo kotla točia sa Marína a dievčatá: chystajú mäso, zemiaky atď. na guláš. O zbojnícku pečujú: Dlhý, Kohút a Kuna. Pred vozom rozkladá sa Bohuš. Na zakrytom stole celý chlieb, bryndza v geletke, oštiepky, liter vína a poháriky; na druhom, nezakrytom stole len víno, lebo tam usilovne hrajú preferans Bielik, Maxo a Žliebok. Pri prvom stole sedia notár, Murgač a Sýpaj. Fajčia. Bielik vždy z fajky, iní cigary alebo cigarety. Murgač nefajčí vôbec.)

BIELIK, MAXO, ŽLIEBOK (rozdávanie karát): Raz - Dva - Z ruky! (Atď.)
NOTÁR (ostrých lícnych kostí, chudý, počerný, vyholený, len hrubé čierne fúzy. Hlas strmý, istý, prenikavý, až skoro krik. Jasný pohľad, veselá povaha. Slovo nikdy nehľadá a hovorí určite a smelo): Hrmen bohov! Chlapci, kedy bude tá zbojnícka?
KOHÚT: Ešte desať - pätnásť minút, pán notár.
NOTÁR: Na dievčence sa mi neobzerajte! Marína, pani notárka, dajže pozor na nich!
MARÍNA (počerná, dvadsaťpäťročná krásavica, odetá v ružových šatôčkách s bielou zásterou): Páni sa podobrali, nech dokážu. My za guláš stojíme!
NOTÁR (chlapom pri stole): To čert slýchal: napred bryndzu, oštiepok a - potom mäso. Nuž, ale akože vypiť, keď si nezahryzneš! (Vstane.) Nech sa páči, páni; aj vy, kartári. (Štrngne si, chlipnú všetci.) Pán rechtor, ponúkaj! Zahoď karty! Dbaj o náš konzum!
BIELIK (nízky, úzky, plešivý, len nad ušami venček vlasov, ako františkán. Vyholená tvár, iba dlhé, ovisnuté fúzy. V ruke, v ústach vždy fajka na dlhej čútore, ktorú nepopúšťa; v druhej ruke palička. Nechodí, ale cupká, opierajúc sa zľahka o paličku, viacej zo zvyku, ako od reumy. Nahne sa): Dočkáme farára.
MAXO (vyholený na Franc-Jozefa, tučný, bruchatý, vždy v úradnej čiapke na hlave): Aj lesmajster sa sľúbil.
NOTÁR (Maxovi): Ten poľuje a (Bielikovi) tvoj farár nepríde.
BIELIK: Príde!
NOTÁR: To by bol div divúci! Vieš, že nedrží s nami. Vždy sa bojí, že sa zopijeme a potárame anekdoty o ženách alebo sa zrazíme pre politiku.
BIELIK: A tvoj štipľavý jazyk!
NOTÁR: Len kto zaslúži. "Starého" sa netýkam. Je príliš "svätý" kňaz a učenec, a taký bude i dnes a zostane doma.
MURGAČ (v bielej halienke, čižmách, zdravý starec, úplne vyholený, len biele, dlhé vlasy slovenské): Kňazovi sa tak svedčí: fary sa držať; nepríde do pokušenia.
NOTÁR: Pokušeniu odolať je ťažšie, ako mu vyhnúť. Bezmála tiež desať rokov je tu, a ešte v krčme nebol; v pivnici má kapustnicu - nie víno. (Smiech.)
MAXO: Ja viem... (Tajomne.) Starý pán preto bočí od nás, že nie je ani vládny, ani opozičný, ale v duchu (dôrazne) krajne národnostný človek.
NOTÁR: Povedz priamo: "Muska - pansláv!"
MURGAČ (Maxovi): To som i ja...
SÝPAJ (silný, vysoký starec, trochu prešedivelá hlava, nabok začesané vlasy. Fúzy, dlhá ruská brada. Svieži ako Murgač. V čižmách a vôbec odetý ako ruský kupec v rubáške. Trochu nahluchlý, chytá sa za ucho, keď chce lepšie dočuť. Hovorí vždy hlasne, smelo): ... a tu sme!
MAXO: Mne sa, páni, nepredstavujte! Ja len, že ja, uhorsko-kráľovský poštmajster, viem, že nie sú to všetko kázne, sväté knihy a pátričky čo mu dochodia z Martina, Trnavy i (dôrazne) z českej Prahy.
NOTÁR: Čo ty vieš, či aj ja neodberám na jeho meno?
MAXO: Na svoje maďarský "Világ", a na farárovo aspoň "Raráška". Z čohože by si bol taký vtipný?
NOTÁR: Pľuha si ty, Maxo! Čo by som ja mal - ty špehuješ.
MAXO: Úradný rozkaz...
NOTÁR: Ty však nechaj vtáča spievať, ako mu zobák narástol.
MURGAČ: Čo slobodno v krajine a monarchii tlačiť, to nezabránite v Úvaloch čítať, i keď je to z Martina alebo čo aj z Prahy.
SÝPAJ: Tak, tak, bratku! I čo pustia z Ruska, i to! Ja ruskú "Nivu" rád čítam, a za deväť rubľov mám za batoh kníh do roka.
MAXO: No, no... Kým zvrchu nič, ja nič...
ŽLIEBOK (nízky, fúzatý, obočie ako štetky): Ja čítam...
MAXO (preruší ho): Nemám slova proti pánu majstrovi. (Ukloní sa mu.)
NOTÁR: Ba robíš sa "vichtig", že niečo vieš!
BIELIK: Čušte už! Sme spoločnosť priateľov, či politikov? Ja vás nechám, lebo prídem do oštary.
NOTÁR: Pravdu máš, rechtor!
BIELIK: Nepolitizovať! To som sľúbil aj farárovi, keď som ho pozýval dnes medzi nás.
NOTÁR: Keď neprišiel, nepríde. Bude opatrovať svoje črpáky, čepce...
MAXO (do reči): Aby tak bryndzou nepáchli. Ba či už má bačovské krpce? Spýtame sa ho.
BIELIK: Urazí sa!
NOTÁR: Ale toho kamenia, črepov, džbánkov má - cestu by som napravil. Lenže to už aj tuto: páni Murgač a Sýpaj majú v tom zásluhu.
MURGAČ: Keď stačíme, vďačne ideme pomôcť kopkať na Žiarik a počúvať ho. A čítali by ste, čo v Muzeálnom sborníku píše...
MAXO: Martinskom!
MURGAČ: V tom! Čože! Aj to vám už oči kole?
NOTÁR: Zišla by sa nám jeho pomoc a vzdelanosť. Lenže, ani do konzumu, ani do obce nechce a nejde.
MURGAČ: Ale si krásne pečuje o chrám boží. Máme ho ozdobený ako málokde.
MAXO: Sa vám nabielil hlavy v kázňach, kým vyprešoval...
MURGAČ: Dobre má! Nemusia ľudia všetko prežrať.
NOTÁR: To už zase - pozor, pán Murgač, lebo konzum z čohože bude žiť a dávať podielovô, ak neprežerieme? (Smiech.)
BIELIK: A mne dohovára, že zlý príklad, keď v zime pod kázňou zmiznem od organu na pohár čaju a prsty zohriať. (Smiech.)
ŽLIEBOK: Ej, aj mne je už vše tvrdo konca dočkať. Ako hrču hobľovať.
SÝPAJ: A mne je to za amen. Ruské, pravoslávne služby božie, páni, to je doba! Hospodine bože! Keď som v Rusku kupčil...
BIELIK (vzdychne): A takých, na nás vyprobovaných kázní, má už tri tlačené knihy, pane!
NOTÁR: Pst! Dosť klebiet. (Zvrtne.) Ako sa ty máš, Náco? (Objíme ho.)
BIELIK (vtipne): Zle! A tým horšie, čím sú ľudia múdrejší.
NOTÁR: A to že už ako?
BIELIK: Naučil som ich čítať, písať, spravia si sami - rechtorovi nič nedonesú. (Smiech.)
NOTÁR: A teraz, keď budete dvaja učiť...
BIELIK: Budeme labu lízať, nie maslo. (Smiech.)
NOTÁR: Á! Slávna obec...