Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

I

Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? - dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom bola povíjala.
To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.
Košieľky zelené, striebrom obrúbené,
klobúčky obité, orlom podperené;
valaška, karabín a pištoliek dvoje:
to sa chlapci, to sa, potešenie moje! -
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí:
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.
A keď si od zeme chlapci zadupkajú:
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne:
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory,
hole, sivé hole - to ich voľné pole -
a na tom Kriváni zámok murovaný:
ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!...

A ten ich kapitán, to je len veľký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa träsie!

Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:
"Stoj! tisíc hrmených!" - vyskočia desiati -
"stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!"
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
"Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!" -

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu od buka do buka.

Nad horou na skale perečko sa belie:
kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára;
a komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek blyskne;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia -
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
"My sme u nás doma - my sme tuná páni!"

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy -
a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia -
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje -
skočia - zavzdychajú: "Jaj, naše nádeje!
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno,
aby nás ohrialo slnko maľováno!"
Už vatra dohára jak obetná žiara,
a chlapci sťa sochy okolo oltára,
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia -
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína -
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
"Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrá noc!" -

Zahučali hory, zahučali doly -
zanôtili chlapci: "Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli -
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet."