SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Němcová Božena (*04.02.1820 - †21.01.1862)

­­­­

Babička (2)

VII.

Druhý deň dopoludnia sa babička s deťmi vyhrnula zo dverí.
"Nech sa mi chováte slušne," prikazovala matka, vyprevádzajúc ich cez prah. "Nech mi v zámku na nič nesiahate a pani kňažnej pekne pobozkáte ruku!"
"Veď my to nejako urobíme," uisťovala ju babička.
Deti boli ako kvietky a aj babička bola vo sviatočnom - mala sukňu z mezulánu hrebíčkovej farby, snehobielu zásteru, damaškový kabátik farby neba, čepiec s holubičkou a na krku granáty s toliarom. Pod pazuchou si niesla plachetku.
"Načo si beriete plachetku, nebude pršať, je jasno," mienila pani Prošková.
"Človek je ako bezruký, keď nemá čo držať, je to už zvyk, aby som si niečo niesla," odpovedala babička.
Okolo záhradky zabočili na úzky chodník.
"Teraz choďte pekne jeden za druhým, aby ste si v tráve nezmáčali nohavice. Ty, Barunka, choď napred, Adelku povediem ja, ona nevie dávať pozor na cestu," kázala babička, berúc za ruku Adelku, ktorá s veľkým zaľúbením pozerala po sebe. V sade skákala Čierna, Adelkina sliepka, jedna z tých štyroch, čo babička priviezla deťom z podhorskej dedinky. Babička ju tak ochočila, že zobala deťom z ruky a vždy, keď zniesla vajíčko, pribehla si k Adelke po kúsok žemle, čo jej dievčatko nechávalo od raňajok.
"Choď k maminke, Čierna, nechala som ti tam žemľu, ja idem k pani kňažnej," volala Adelka na sliepku, ale tá, akoby nerozumela, hnala sa oprekot k nej a chcela ju zobákom ťahať za šaty.
"Čo nevidíš, hlúpa, že mám biele šaty? Kšššá!" odháňalo ju dievčatko, ale sliepka nechcela odísť, až ju babička capla cez krídla plachetkou.
Zase šli kúsok ďalej, a tu, ejha, bielym šatám hrozila nová pohroma. Zo stráne sa ženú obaja psi, prebrodia jarok, na brehu sa trochu otrepú a jedným skokom sú pri babičke.
"Eh, vy nezdarníci, kto po vás poslal! Už aj sa practe!" hnevala sa babička a hrozila im.
Psi, počujúc hnevlivý hlas babičky a vidiac jej napriahnutú ruku s plachetkou, zarazili sa mysliac: čo to má byť? Deti im tiež nadávali a Jan zdvihol kamienok a chcel hodiť po nich, ale kamienok zaletel do jarku. Psi, zvyknutí prinášať hodené veci aj z vody, nazdali sa, že sa s nimi deti chcú hrať, hnali sa radostne do vody, v okamihu boli zase vonku a začali veselo šantiť okolo nich. Deti kričali, schovávali sa za babičku a babička si nevedela rady.
"Zabehnem domov a zavolám Betku," navrhla Barunka.
"Nevracaj sa, to vraj neprináša šťastie na cestu," povedala babička.
Tu našťastie prichádzal pán mlynár a ten psov odohnal.
"Kamže sa ženiete, na svadbu či na hody?" spýtal sa pán otec, točiac piksličkou v prstoch.
"Nie je komu, pán otec, zatiaľ len do zámku," odpovedala babička.
"Do zámku, to je niečo. A čo tam?" čudoval sa pán otec.
"Pozvala nás pani kňažná," vyhŕkli deti a babička hneď rozprávala, ako sa s pani kňažnou stretla v altánku.
"Tak je to teda," povedal pán otec a šňupol si, "no, tak choďte, a potom mi Adelka povie, čo tam videla. A čo ty, Janku, ak sa ťa bude pani kňažná pýtať, kam pinka nosom sadá, to nebudeš vedieť, čo?"
"Veď ona sa nebude pýtať," mienil Jan a utekal napred, aby ho pán otec už nehneval. Ten sa uškrnul, pozdravil babičku a šiel ku splavu.
Pri hostinci sa hrali Kudrnovie deti, robili si mlynčeky a Cilka opatrovala malé.
"Čo tu robíte?" pýtala sa ich Barunka.
"Nič," odvetili, prezerajúc si vystrojené deti.
"A my ideme do zámku," začal Jan.
"Hm, to je toho," odvrkol Vavřínek.
"A uvidíme tam papagája," povedal zase Vilém.
"Až budem veľký, tiež ho budem vidieť. Tatík mi vravel, že pôjdem do sveta," odvetil nato rozpustilý Vavřínek, no druhý chlapec, Václav, a Cilka povedali: "Kiež by sme sa tam mohli pozrieť tiež."
"Len vydržte, ja vám niečo prinesiem," povedal im Jan, "a povieme vám, aké to tam bolo."
Napokon sa babička s deťmi predsa dostala k parku, kde už na nich čakal pán Prošek.
Kniežací park bol prístupný každému a ani nebol ďaleko od Starého bielidla, ale babička s deťmi tam vošla zriedkakedy, zvlášť keď tam bola vrchnosť. Obdivovala síce vkusnú úpravu všetkého, prekrásne kvety, vzácne stromovie, vodomety i zlaté rybky v rybníku, predsa však išla s deťmi radšej na lúku alebo do lesa. Tam sa mohli smelo váľať po mäkkom zelenom koberci, tam si mohli ku každému kvietku privoňať a hoci si ich i natrhať na kytice a vence. V poli síce nerástli pomaranče ani citróny, ale kde-tu stála košatá planá čerešňa či hruška obsypaná ovocím a každý si mohol nabrať dovôle. V lese zas bolo nadostač jahôd, čučoriedok, húb a lieskových orieškov. Vodomety tam žiadne neboli, ale babička sa s deťmi rada zastavila pri splave. Pozerali, ako vlny po splave prudko stekajú dolu, vyhupnú sa nahor a roztrieštené na milióny kvapiek zase padajú späť, ešte raz sa prevalia v spenenom kotli a spojené do jedného prúdu zase ticho plynú ďalej.
Nad splavom neboli žiadne zlaté rybky naučené na žemľové omrvinky, ale keď išla babička okolo, siahla do kapsára, vyprázdnila Adelke do zásterky odrobinky z chleba, a keď ich deti hodili do vody, vyhrnulo sa z hlbiny veľa rýb. Najvyššie k hladine vyplávali striebrolesklé belice a hnali sa po odrobinách, medzi nimi sa bleskurýchle mihali ostrieže s napnutým chrbtom, opodiaľ sa sem a tam mihla štíhla mrena s dlhými fúzmi, a boli tiež vidieť bruchaté kapry a ploskohlavé miene.
Na lúke sa babička stretávala s ľuďmi, ktorí hneď zdravili "Pochválen buď Ježiš Kristus" alebo "Daj Pánboh dobrý deň". Niektorí sa zastavili, spýtali sa: "Kamže, babička? Ako sa máte? Čo robia vaši?" a hneď sa od nich niečo dozvedela.
Ale v zámku? Tam to nestálo za nič! Tu bežal prámovaný sluha, tu komorná v hodvábe, tu pán a zase pán, a každý niesol hlavu vyššie, než mu narástla a vykračoval si ako tie pávy, čo jediné mali právo sa prechádzať po trávniku. Ak niektorý z nich babičku pozdravil, povedal len tak letmo: "Guten Morgen" alebo "Bon jour", a babička sa začervenala a nevedela, či má povedať: "Až na veky" alebo "Pánboh daj". Doma vždy vravievala: "Tam na zámku je to pravý Babylon!"
Pred zámkom sedeli dvaja prámovaní sluhovia, z každej strany dverí jeden. Ten vľavo mal ruky zložené v lone a civel do prázdna, ten vpravo mal ruky založené na hrudi a zízal Pánubohu do okien. Keď k nim pán Prošek došiel, po nemecky ho pozdravili, každý s iným prízvukom. Predsieň bola vyložená bielymi mramorovými dlaždicami, uprostred stál vkusne vypracovaný biliard. Okolo stien, na podstavcoch zo zeleného mramoru, stáli biele sádrové sochy mytologických bytostí. Štvoro dverí viedlo do panských izieb. Pri jedných sedel vo foteli komorník v čiernom fraku a spal.
Do tej siene viedol pán Prošek babičku s deťmi. Komorník, začujúc šuchot, sebou trhol, vidiac však pána Proška, pozdravil a opýtal sa, aká záležitosť privádza pána do zámku.
"Pani kňažná si priala, aby ju dnes navštívila moja svokra s deťmi. Prosím, pán Leopold, ohláste ich," povedal pán Prošek.
Pán Leopold dvihol obočie, pokrčil plecami a povedal: "Neviem, či ich bude chcieť prijať, je vo svojej pracovni. Ale môžem ich ohlásiť."
Vstal a voľným krokom vošiel do dverí, pri ktorých sedel. O chvíľku sa vrátil, nechal dvere otvorené a milostivo pokynul, aby vošli.
Pán Prošek sa vrátil a babička s deťmi vošla do skvostného salóna. V deťoch sa tajil dych, nôžky sa im kĺzali na podlahe hladkej ako sklo. Babička bola ako vo vytržení, rozmýšľala, či má stúpiť na tie pretkávané koberce. "Je toho večná škoda!" vravela si. Ale čo robiť, ležali všade a pán komorník tiež po nich chodil.
Viedol ich cez koncertný salón a knižnicu až k pracovni kňažnej, potom sa vrátil do svojej fotele a šomral si pod nos: "Má tá vrchnosť čudné rozmary, človek aby slúžil prostej babe a deťom."
V pracovni kňažnej boli svetlozelené, zlatom pretkávané čalúny a rovnaké boli aj záclony na dverách a na jedinom okne, čo bolo skoro také veľké ako dvere. Na stenách viselo veľa väčších i menších obrazov predstavujúcich samé portréty.
Proti oknu bol krb zo sivého, čiernobielo žilkovaného mramoru, na ňom stáli dve vázy z japonského porcelánu a v nich boli prekrásne kvety, ktorých vôňou bola pracovňa prestúpená. Po oboch stranách boli pekne vypracované poličky zo vzácneho dreva a na nich vyložené rozličné veci vzácne jednak umeleckou prácou, jednak drahocennosťou, i prírodniny, ako krásne lastúry, koraly, kamene a podobne. Boli to samé pamiatky z ciest a darčeky drahých osôb. V jednom rohu pri okne stála socha Apolóna z kararského mramoru, v druhom rohu jednoduchý, ale veľmi pekne spracovaný písací stôl. Pri stole, vo foteli potiahnutom zeleným aksamietom, sedela kňažná v bielom rannom odeve. Práve odložila pero, keď babička s vnúčatami vošla do dverí.
"Pochválený buď Ježiš Kristus!" pozdravila, úctivo sa pokloniac.
"Na veky! Vítam ťa, starká, i s deťmi!" odpovedala kňažná.
Deti boli celé omámené, ale babička na ne žmurkla a hneď išli pobozkať pani kňažnej ruku. Ona ich pobozkala na čelo a pokynúc na krásne sedadlo potiahnuté aksamietom a zdobené zlatými strapcami, zvala babičku, aby sa posadila.
"Ďakujem, milostivá pani, nie som ustatá," okúňala sa babička, ale to len preto, že sa bála na stoličku sadnúť, aby pod ňou neušla alebo sa nepreborila. Pani kňažná ale rozhodne vyzvala: "Len si sadni, starenka!", a babička, prestrúc cez sedadlo bielu plachetku, si opatrne sadla vraviac: "Aby sme milostivej panej neodniesli spanie."
Deti stáli ako peny, ale oči im skákali z jednej veci na druhú. Kňažná na ne pozrela a s úsmevom sa ich opýtala: "Páči sa vám tu?"
"Áno," prikývli všetky naraz.
"Čože o to, tým by sa tu pekne šantilo a ani by sa nedali prosiť, aby tu zostali," povedala babička.
"A tebe by sa tu nepáčilo?" spýtala sa kňažná babičky.
"Je tu ako v nebi, ale bývať by som tu aj tak nechcela," pokrútila hlavou babička.
"A prečo nie?" spýtala sa prekvapene kňažná.
"A čo by som tu robila? Hospodárstvo nemáte, s perím ani s kolovratom by som sa tu rozložiť nemohla, čo by som si tu počala?"
"A nechcela by si si bezstarostne nažívať a na starosť si pohovieť?"
"Veď to bude skôr ako neskôr, čo mi bude nad hlavou slnko vychádzať a zapadať a ja budem bezstarostne spať. Ale pokým žijem a Pánboh mi dopriava zdravie, patrí sa, aby som pracovala. Leňoch je i zadarmo drahý. A celkom bez starostí nie je žiaden človek - jedného tlačí to, druhého ono, každý si nesie svoj krížik, len každý pod ním neklesá," povedala babička.
Vtom ťažký záves na dverách rozhrnula biela rúčka a medzi ním sa zjavila rozkošná tvárička mladého dievčaťa vrúbená svetlogaštanovými kučerami vlasov. "Smiem?" opýtala sa milým hlasom.
"Len vojdi, Hortensia, nájdeš tu milú spoločnosť," odvetila kňažná.
Do pracovne vošla kontesa Hortensia*, chovanka kňažnej, ako sa povrávalo. Postavu mala štíhlu, ešte nevyvinutú, oblečená bola do jednoduchých bielych šiat, okrúhly slamený klobúk si niesla na ruke a v hrsti držala kyticu ruží. "Ach, aké roztomilé dietky!" zvolala, "to sú iste Proškovie, od ktorých si mi priniesla tie dobré jahody?"
Kňažná prikývla. Kontesa sa zohla, každému dieťaťu podala po ruži, jednu podala babičke, jednu kňažnej a poslednú si zastrčila za pás.
"To je taký čerstvý púčik, ako vy, milosťslečna," povedala babička a privoňala k ružičke. "Pánboh vám ju, milostivá pani, zachovaj!" dodala, obrátiac sa ku kňažnej.
"To je aj moje najvrúcnejšie prianie," povedala kňažná a pobozkala bledé čelo milovanej chovanky.
"Smiem tie deti na chvíľu odviesť?" spýtala sa kontesa kňažnej i babičky. Kňažná prisvedčila, ale babička mienila, že budú milosťslečne na obtiaž, že tí chlapci sú ako kopovy a Jan, to že je ten pravý. Ale Hortensia sa usmiala, podala deťom obe ruky a spýtala sa ich: "Chcete ísť so mnou?" "Chceme, chceme," potešili sa deti a chytili ju za ruky. Uklonila sa kňažnej a babičke a zmizla s nimi vo dverách.
Kňažná potom vzala zo stola strieborný zvonček a zazvonila. V okamihu sa vo dverách ukázal komorník Leopold. Kňažná mu poručila, aby kázal v salóne prichystať raňajky a dala mu na vybavenie balíček listov. Leopold sa uklonil a odišiel.
Tú chvíľu, čo kňažná hovorila s komorníkom, obzerala sa babička po portrétoch visiacich v čele pracovne. "Ach môj Bože!" vravela, keď komorník odišiel, "akých je tu prapodivných krojov a tvárí. Tuhľa tá pani je oblečená rovnako ako nebožka Halašková, daj jej Pánboh nebo. Tá sa tiež nosila na vysokých podpätkoch, sukne vyduté, vpoly akoby ju bičom preťal a na hlave vysoký klobúk. Jej muž bol v Dobruške radným pánom, a keď sme tam niekedy prišli na púť, vídavali sme ju v kostole. Naši chlapci jej hovorili 'maková panenka', lebo tak vyzerala v tých sukniach a s napudrovanou hlavou, ako keď makovičke prehrnie sukienky. Vraveli, že je to francúzsky kroj."
"Tá pani je moja babička," povedala kňažná.
"No prečo nie, je to pekná pani," odpovedala babička.
"Vpravo, to je dedko, naľavo otec," ukazovala ďalej kňažná.
"Pekní ľudia, milostivá pani otca nezaprie. A kde je pani matka?"
"Tamto je moja matka a sestra," povedala kňažná, ukazujúc na dve podobizne nad písacím stolom.
"Pekné panie, radosť na ne hľadieť," mienila babička, "ale sestrička nie je podobná ani otcovi ani matke, ale to už tak niekedy býva, že sa deti zvrtnú po niekom z bohviektorého kolena. Ale ten mladý pán tu mi je povedomý, len si neviem spomenúť odkiaľ."
"To je ruský cár Alexander," povedala rýchlo kňažná, "toho si nepoznala."
"Ale akože by nie? Stála som od neho na dvadsať krokov. Bol to krásny človek, len tu je mladší, ale aj tak som ho spoznala. Ten a cisár Jozef, to bol pár pekných ľudí."
Kňažná ukázala na stenu oproti, kde visel obraz, poprsie v životnej veľkosti.
"Cisár Jozef!" spľasla rukami babička, "akoby mu z oka vypadol. Pozrime, ako ich tu máte, milostivá pani, pekne pohromade. To som si nemyslela, že dnes uvidím cisára Jozefa. Pánboh mu daj večnú slávu, bol to dobrý pán, hlavne na chudobný ľud. Tento toliar tu mi dal vlastnou rukou, povedala babička, povytiahnuc ho zo záhrenia. Pani kňažnej sa páčila babičkina bezprostrednosť a trefné postrehy, a tak ju požiadala, aby rozprávala, ako a kde ju cisár tým toliarom obdaroval. Babička sa nedala prosiť a pani kňažnej rozprávala, čo sme už počuli v mlyne. Pani kňažná sa tomu srdečne zasmiala.
Ako sa tak babička rozhliadala po miestnosti, vidí podobizeň kráľa Bedřicha. "Ale to je pruský kráľ!" zvolala, "toho potentáta som ja dobre poznala. Môj nebožtík Jiří slúžil v pruskom vojsku a ja som v Sliezsku strávila pätnásť rokov. Neraz si dal Jiříka vyvolať z radu a obdaroval ho. Mal rád veľkých mužov a môj Jiří bol najvyšší v celom pluku a urastený ako jedľa. Nenazdala som sa, že mu budem hľadieť do hrobu - taký človek ako skala, a už je dávno na večnosti, a ja som ešte tu," vzdychla starenka a po vráskavej tvári jej skanula slza.
"Tvoj muž padol v boji?" spýtala sa kňažná.
"To práve nie, ale zomrel od strelnej rany. Keď vypukla tá rebélia v Poľsku (1794) a pruský kráľ tam s Rusom vtrhli, bol náš pluk pri tom. Ja som šla tiež, aj s deťmi. Mala som dve a to tretie sa narodilo tam. Je to Johanka, čo je teraz vo Viedni, a možno preto je taká gurážna, že od narodenia musela všetkému privykať ako vojak. Bola to nešťastná patália. Z prvej bitky mi Jiříka priniesli do tábora na nosidlách. Delová guľa mu odtrhla nohu. - Odrezali mu ju. Ja som ho ošetrovala, čo mi sily stačili. Keď sa z toho trochu zviechal, poslali ho nazad do Nisy. Mala som radosť, dúfala som, že sa uzdraví, že ho ako mrzáka nebudú chcieť a že sa budeme môcť vrátiť do Čiech. Ale nádej ma sklamala. Odrazu začal chradnúť a nebolo rady ani pomoci, musel umrieť. Kde bol aký groš, dala som za lieky, a predsa to nič nepomohlo. Myslela som vtedy, že prídem o rozum, že mi od žiaľu pukne srdce. Ale človek vydrží veľa, milostivá pani!
Zostali mi tri siroty, z peňazí ani halier, len čosi šatstva. V tom samom pluku, čo slúžil Jiří, bol šikovateľom istý Lehotský, Jiříkov najlepší priateľ, ten sa ma ujal, a keď som spomenula, že by som robila hune, obstaral mi krosná a všetko, čo som na to potrebovala. Pánboh mu to zaplať! Teraz sa mi hodilo, čo som sa zamladi naučila od nebožky svokry. Hune išli dobre na odbyt a čoskoro som Lehotskému splatila dlh a ešte som sa s deťmi slušne uživila.
Musím povedať, že v tom meste boli dobrí ľudia, ale mne sa predsa len hrozne cnelo. Odkedy nebolo Jiřího, cítila som sa taká opustená a sama ako hruška v poli. Zdalo sa mi, že by mi predsa len bolo lepšie doma než v cudzine a posťažovala som sa Lehotskému. On ma však od toho odhováral a uisťoval, že iste dostanem nejakú penziu a že sa kráľ o moje deti postará. Bola som za to vďačná, ale zaumienila som si, že sa potom predsa len vrátim domov. Vadila mi tiež nemecká reč. Kým sme boli v Kladsku, bolo mi lepšie, to som bola ako doma, tam sa hovorilo viac po česky než po nemecky, ale v Nise už prevládala nemčina a ja som sa ten jazyk nijako nevedela naučiť.
Len čo som si trochu pomohla, prišla na nás povodeň. Hrozný živel, tá voda, keď sa rozbúri, ani na koni mu človek neujde. Bol to taký zhon, že ľudia sotva vyviazli holým životom. Ja som narýchlo zobrala, čo bolo najlepšie, vzala na chrbát uzlík, dopredu najmladšie dieťa, dve staršie za ruky, a tak som s nimi utekala, brodiac sa po členky vodou. Lehotský nám prišiel na pomoc a vyviedol nás do horného mesta, kde nás dobrí ľudia prijali pod strechu.
Hneď sa po meste roznieslo, že som skoro o všetko prišla, a vtedy mi dobrí ľudia hneď poskytli pomoc. Aj ten pán generál si ma dal zavolať a povedal mi, že z milosti kráľovskej budem dostávať ročne niekoľko toliarov a stálu prácu, chlapec že príde do vojenského ústavu a dievčatá že môžem dať do kráľovského ústavu pre ženy. To ma vôbec netešilo, a tak som prosila, aby mi radšej dali zopár zlatých, ak mi chcú preukázať nejakú milosť, a že pôjdem domov do Čiech. Deti že ale od seba nedám, že si ich vychovám podľa svojej viery a vo svojej reči. To mi ale nechceli dovoliť a povedali, že keď tam nezostanem, nedostanem nič. 'Keď nič, tak nič, veď mi Pánboh nedá umrieť hladom,' pomyslela som si a pánu kráľovi za všetko poďakovala."
"Myslím ale, že by tam o tvoje deti bolo dobre postarané," namietala kňažná.
"Asi áno, milostivá pani, ale boli by sa mi odcudzili. Kto by ich tam učil milovať svoju otčinu a svoju materinskú reč? - Nikto. Boli by sa naučili cudzej reči, cudzím mravom a nakoniec celkom zabudli na svoju krv. Ako by som sa z toho mohla zodpovedať pred Pánombohom? Nie, nie, kto z českej krvi pochodí, nech zostane pri českom jazyku. - Žiadala som o prepustenie, vzala tých pár šiat, čo mi zostali, zobrala deti a rozlúčila sa s mestom, kde som prežila toľko trpkých i šťastných dní. Gazdiné deťom naložili pečiva a mne dali pár toliarov na cestu. Zaplať Pánboh na deťoch tým ľuďom, čo dobrého mi vykonali. Lehotský, chudák, ma vyprevádzal na míľu cesty a niesol mi Johanku. Nebol rád, že odchádzam, u nás bola jeho Praha. Pri lúčení sme obidvaja plakali. Kým bol v Nise, chodieval sa modliť na Jiříkov hrob otčenášik, oni sa mali radi ako rodní bratia. Zahynul vo francúzskej vojne. Pánboh mu daj ľahké spočinutie!"
"A ako si sa dostala s deťmi do Čiech?" pýtala sa kňažná ďalej.
"Veľa som cestou skúsila, milostivá pani. Cestu som nepoznala, a tak sme blúdením premárnili veľa času. Nohy sme mali plné krvavých otlakov, deti i ja, a neraz plakali hladom, únavou i bolesťou, keď sme dlho nemohli doraziť na miesto. Šťastne som sa s nimi dostala do Kladských hôr, a to už som bola ako doma. Ja pochádzam z Olešnice, zo sliezskych hraníc, ale milostivá pani beztak nebude vedieť, kde to je. Keď som sa ale blížila k domovu, tu mi na srdce padol iný kameň. Rozmýšľala som, či ešte rodičov stihnem nažive a ako ma asi prijmú. Dali mi zo sebou pekné veno, a ja som sa vracala skoro s holými rukami a viedla si tri siroty. Čo mi asi povedia? To mi v ušiach znelo celou cestou. Bála som sa tiež, či sa nestalo niečo smutné za tie dva roky, čo som o nich nepočula."
"A to ste im nikdy nepísali, aspoň tvoj muž?" čudovala sa kňažná.
"Taký zvyk medzi nami nie je, aby sme si posielali listy. Spomíname na seba, modlíme sa jeden za druhého a príležitostne, keď sa natrafí známy človek, pošleme odkaz, ako sa komu vodí. Taký lístok, človek nevie, kto ho dostane do rúk a kde skončí. Môj tatík písaval voľakedy listy vojakom z našej dediny, čo táborili až kdesi ďaleko za hranicami, keď sa rodičia chceli dozvedieť, či sú ešte nažive alebo nie, alebo im poslať pár zlatých. Keď sa ale potom vrátili, vravievali, že nedostali nič. To už tak chodí, milostivá pani, keď príde takto písmo od obyčajného človeka, tak bárskde uviazne."
"To si nemysli, starká," skočila jej do reči kňažná, "každý taký list, nech je od kohokoľvek, musí prísť do rúk toho, komu je adresovaný. Nikto iný si ho nesmie nechať, ani ho otvoriť, za to je veľký trest."
"To je správna vec a ja milostivej panej verím, ale čo z toho všetkého, keď sa my predsa len radšej zveríme dobrému človeku. Na taký kúsok papiera sa predsa nedá všetko dopodrobna napísať, človek by sa ešte rád spýtal na to a na ono, ale nemá koho. Keď ale príde taký podomný obchodník alebo pútničkovia, tí už všetko poctivo povedia od slova do slova. Tiež by som sa bola o našich dozvedela viac, ale že boli tie nepokoje, chodilo málo ľudí.
Stmievalo sa, keď som s deťmi dorazila do dediny. Bolo to v lete a vedela som, že o takom čase naši jedia. Išla som zadom cez sady, aby ma nestretali ľudia. Z nášho statku vybehli psi a štekali na nás. Volala som na nich, ale oni štekali ešte viac. Zaliali ma slzy, ako mi to prišlo ľúto. Nepomyslela som, pochabá, že je to už pätnásť rokov, čo som odišla z domu a že to nie sú tie psy, čo som kŕmievala. V sade bolo vysadených veľa mladých stromkov, bol opravený plot, na stodole nová strecha, len hrušku, pod ktorou som sedávala s Jiřím, zasiahol posol boží a mala odrazený vrch. Pri vedľajšej chalupe sa nezmenilo nič, tú si vzal otec nebožky Novotnej za výmenok. Novotná bola tá, čo robila tie hune a môj nebožtík bol jej syn. Pri chalúpke bola maličká záhradka, tam nebožka mávala vždy hriadku petržlenu, cibule, nejaký ten kríček kučeravej mäty, šalvie, a čo bolo treba v domácnosti. Mala rada zelinky ako ja. Jiří jej z prútia okolo tej záhradky uplietol plot. Ešte tam bol ten istý, ale záhradka bola zarastená trávou, len trochu tej cibule tam bolo. Z búdy vyliezol starý pes, napoly slepý. "Chlpáčik, poznáš ma?" volám naňho, a on sa mi začal otierať okolo nôh. Myslela som, že mi srdce pukne ľútosťou, keď ma tá nemá tvár spoznala a vítala. Deti na mňa, chúďatá, hľadeli, prečo plačem, lebo som im nepovedala, že ideme k ich starkým, myslela som, že ak by sa predsa na mňa hnevali, nech to tie deti nevedia. Gašpar, najstarší, vravel: 'Prečo plačeš, mami, či tu nedostaneme nocľah? Sadni si a odpočiň, my počkáme a ja ti ponesiem uzlík. Hlad nemáme.' Johanka a Terezka prisvedčili, že nemajú hlad, ale mali, lebo sme išli niekoľko hodín lesom a nenarazili na žiadne stavanie. 'Nie, deti,' vravím, 'tu v tom domku sa narodil váš otec a tu vedľa sa narodila vaša matka a býva tu vaša babka a dedko. Pomodlime sa k Pánubohu, že nás šťastne doprevadil až sem a poprosme ho, aby sa nám tu dostalo otcovského prijatia.' Pomodlili sme sa otčenášik, potom som išla ku dverám chalupy. Tatík a mama boli na výmenku, gazdovstvo mal brat, to som vedela. Na dverách bol ešte prilepený obrázok, čo Jiří priniesol matke z Vambeřic: panna Mária a štrnásť svätých. Akoby mi zo srdca odpadol kameň, keď som ich videla. 'Vy ste ma vyprevadili, vy ma zase vítate,' myslím si a s plnou dôverou som vošla do svetnice. Tatík, mama a stará Betka sedeli pri stole a z jednej misy jedli polievku - bola to hladká Ančka1, viem to, akoby to bolo dnes. 'Pochválen buď Ježiš Kristus!' pozdravím. - 'Až na veky,' odvetili. - 'Prosila by som vás, hospodár, s tými deťmi o nocľah. Ideme zďaleka, sme hladní a uchodení,' vravím, no hlas sa mi triasol. Nespoznali ma, v miestnosti bolo šero. - 'Zložte sa a posaďte za stôl!" povedal otec a odložil lyžicu.
'Betka,' kázala mama, 'choď a uvar ešte trochu polievky. Zatiaľ si, matka, sadnite a ukrojte si chleba a dajte deťom. Potom vás uložíme na pôjd. Odkiaľže idete?' - 'Až zo Sliezska, z Nisy,' vravím. - 'Tam je naša Madlena,' zvolal tatík. - 'Prosím vás, dobrá duša, nepočuli ste o nej?' spýtala sa mama a podišla ku mne bližšie. 'Madlena Novotná, jej muž je vojak. Je to naša dcéra a už dva roky sme nepočuli, čo je s ňou. Stále mám ošklivé sny, nedávno sa mi snívalo, že mi vypadol zub a mňa to bolelo, a tak mám stále na mysli len to dievča a tie deti, a či sa Jiříkovi niečo nestalo, keď sú stále tie patálie. Pánboh vie, prečo si tí ľudia nedajú pokoj!' - Ja som plakala, ale deti, keď babku počuli tak vravieť, potiahli ma za sukňu a spýtali sa: 'Mamička, to je naša babička a dedko?' Ako to povedali, mama ma hneď spoznala, vzala okolo krku a tatík vzal do náručia deti, a až potom sme si povedali čo a ako. Betka hneď bežala po brata a sestru, švagrinú a švagra, a netrvalo dlho, celá dedina bola pohromade, a nielen moji príbuzní a vrstovníci, ale každý ma vítal, akoby som mu bola rodnou sestrou. 'Dobre si urobila, že si s deťmi prišla domov,' povedal tatík, 'je pravda, že všade je zem Pána, ale svoja vlasť je každému najmilšia a nám tá naša, a tak to má byť. Pokým nám Pánboh dáva chleba, nebudeš ani ty, ani tvoje deti mať núdzu, aj keby si nemohla pracovať. To ostatné, čo ťa postihlo, je ťažká rana, ale i to odlož na vrchnú poličku2. Pomysli si: Koho Pánboh miluje, toho krížom navštevuje!' - Tak ma zase prijali medzi seba ako svoju. Brat mi chcel prenechať izbičku, ale radšej som zostala s rodičmi v chalúpke, kde kedysi býval Jiří. Deti boli hneď ako doma a rodičia si s nimi užili radosti dosť a dosť. Pravidelne som ich posielala do školy. Za mojej mladosti sa dievčatá v písme nevyznali, stačilo, keď vedeli trochu čítať, aj to len tie mestské. Ale predsa len je škoda a hriech, keď má človek dar ducha svätého a necháva ho ladom. Ale keď na to nie je príležitosť, čo si má človek počať. Môj nebožtík bol človek svetaznalý, vyznal sa i v písme, ten sa skrátka hodil do voza i do koča. A to je dobre, taký by mohol byť každý!
Ja som, ako prv, robila prikrývky a zarobila som pekný groš. Boli vtedy zlé časy, vojny a choroby i hladu dosť. Korec žita stál sto zlatých v bankovkách. To je čo povedať! Ale Pánboh nás mal rád, že sme všetko ako-tak prestáli. Bolo tak zle, že ľudia chodili s peniazmi v hrsti, ale nemohli nič kúpiť. Náš tatík bol človek, akého aby hľadal, ten odjakživa pomohol každému, kde a ako len mohol. K nemu aj každý prišiel, keď si nevedel rady. Keď prišli chudobnejší susedia s prosbou: 'Prenechajte nám korec žita, nemáme na chlieb ani zrna,' vravel: 'Dokiaľ mám, rád dám, až nebudem mať ja, dá iný,' a hneď musela mama namerať do vreca obilia. Peniaze ale nevzal, to tak. - 'Veď sme susedia,' vravel, "ak si my nepomôžeme, kto by nám mal pomôcť? Až vám Pánboh dopraje úrody, splaťte mi zrnom a budeme vyrovnaní.' A tak aj bolo. Za to mal tatík tisíceré 'zaplať Pánboh'. A matka, ak jeden deň neprišiel žobráčik, bola by ho išla hľadať na rázcestie, bola to jej radosť. Prečo by aj ľuďom nepomohli, najedli sme sa dosýta, bolo v čom chodiť, prečo by sa z toho prebytku nenadelilo? To ešte nie je taká veľká zásluha, iba kresťanská povinnosť. Až keď si odtrhne od úst a dá, vtedy je to pekná cnosť. Však to aj s nami zašlo tak ďaleko, že sme jedávali len raz za deň, aby iní mali čo jesť. No, i to sme prestáli a zase svitlo slnko. V krajine bol pokoj a bolo stále lepšie a lepšie.
Keď Gašpar skončil školu, chcel sa učiť tkáčstvo a ja som mu nebránila. Remeslo je pán. Po vyučení musel do sveta. Jiří vždy vravel, že remeselník váľaný za pecou nestojí ani za babku3. O pár rokov sa vrátil, usadil sa v Dobruške a vodí sa mu dobre. Dievčatá som priprela ku všetkej domácej práci, aby sa mohli dať do poriadnej služby, tu ale do našej dediny prišla moja sesternica z Viedne, Terezka sa jej zapáčila, a hneď, že si ju vezme a bude sa o ňu starať. Bolo mi dosť ťažko, ale myslela som, že by nebolo dobré jej brániť v šťastí, keď má chuť ísť do sveta. A Dorotka je dobrá žena, majú vo Viedni riadnu živnosť a žiadne deti. Starala sa o Terezku ako matka, a keď sa vydávala, dala jej peknú výbavu. Len ma trochu mrzelo, že si dievča vyvolilo Nemca, ale teraz si z toho nič nerobím. Jan je človek z gruntu dobrý a rozvážny a teraz si už dobre rozumieme. No, a vnúčatá, tie sú moje. - Namiesto Terezky išla do Viedne Johanka. Páči sa jej tam a má sa vraj dobre. - Ten mladý svet už má iný rozum, mne sa jakživ z domu nechcelo, tobôž medzi cudzí ľud.
Po pár rokoch mi rodičia umreli, šesť týždňov po sebe. Ticho šli zo sveta, akoby sviečku zhasol. Pánboh ich nenechal sa trápiť a nemuseli jeden druhého oplakávať. Boli spolu šesťdesiat rokov. Mäkko si ustlali, mäkko budú spať. Pánboh im daj večnú slávu!"
"A za deťmi sa ti necnelo, keď ti všetky tri odišli?" pýtala sa kňažná.
"Nuž, milostivá pani, krv nie je voda. Neraz som si dosť poplakala, ale deťom som sa nezmienila, aby som im nekalila šťastie. A sama som nebola nikdy, deti sa rodiť neprestanú, a tak sa má človek stále čím zapodievať. Keď som to videla u susedov vyrastať od kolísky a kaše, zdalo sa mi, že sú to moje vlastné. Človek musí mať k ľuďom srdce, potom ho tiež majú radi. - Naprosili sa ma dosť, aby som išla do Viedne. No, viem, že by som tam našla dobrých ľudí, ako inde, a že by som tam bola dobre zaopatrená, ale je to kus cesty a starý človek na cesty nie je, ten je ako para nad hrncom. Mohol by si na mňa spomenúť Pánboh, a ja by som predsa len svoje kosti zložila rada v rodnej zemi. - Ale milostivá pani, ja som sa pustila do rozprávania, akoby som tu bola na priadkach, odpusťte mojej prostote," dodala babička, zakončiac svoje rozprávanie a vstala zo stoličky.
"Tvoje rozprávanie, starenka, mi bolo veľmi milé, ani nevieš, aká som ti za ne vďačná," povedala kňažná, položiac ruku babičke na plece. "Teraz ale poď so mnou na raňajky, myslím, že už aj deti dostali chuť jesť." Nato vyviedla babičku z pracovne do salóna, kde bola prichystaná káva, čokoláda a rôzne lahôdky. - Komorník čakal len na pokyn kňažnej a hneď bežal po kontesu a deti. Vo chvíli sa to prihnalo, kontesa s nimi šantila ako dieťa. - "Pozrite, babička, čo nám dala slečna Hortensia!" volali všetky naraz, ukazujúc rozličné drahé darčeky. -"No ale toto, čo som sa postavila na nohy, nič také som nevidela. Len či ste aj pekne poďakovali?" Deti prisvedčili.
"Čo ale povie Mančinka, až to uvidí, a Cilka a Václav?"
"Ktože je Mančinka, Cilka a Václav?" spýtala sa kňažná, chcejúc vedieť všetko.
"Ja ti to poviem, milá kňažná, viem to od detí," rýchlo povedala kontesa. "Mančinka je mlynárova dcéra a Cilka a Václav sú deti istého verklikára, čo má ešte štyri. Barunka mi hovoria, že jedia mačky, veveričky a vrany, že nemajú čo jesť a čo na seba a že sa ich ľudia štítia."
"Pretože sú chudobní?" spýtala sa kňažná, "alebo že jedia mačky a veveričky?"
"Preto," prisvedčila babička.
"No, veverička nie je zlé jedlo, sama som ju skúsila," mienila kňažná.
"Nuž, milostivá pani, ono je iné jesť niečo len pre pôžitok, a jesť to z hladu. Verklikár je od Pánaboha obdarený zdravým žalúdkom, deti, to sa vie, že spotrebujú veľa, a na to všetko má zarobiť len muzikou. Ako sa im má teda vodiť, niet veľa na seba ani do seba, a v chalupe ako na dlani!"
Medzi rečou si kňažná sadla k stolu, Hortensia rozsadila deti okolo seba a babička si musela prisadnúť tiež.
Kontesa jej chcela naliať kávu alebo čokoládu, ale babička ďakovala, že kávu nepije, ani to druhé.
"A čo raňajkuješ?" spýtala sa kňažná.
"Odmalička som naučená raňajkovať polievku, najviac kyselo4, na to my v horách držíme. Kyselo a zemiaky na raňajky, na obed i večeru, a v nedeľu kúsok ovseného chleba. To je strava chudobného ľudu v krkonošských horách po celý rok, a ďakujú Pánubohu, keď o to nie je núdza, ale často býva, že sa nenajedia ani otrúb. Viac do roviny, to už má každý trochu hrachu, belšej múky, kapusty a všeličoho, a do roka aj kúsok mäsa, tým už je hej. Ale na panské jedlá si prostý človek zvykať nesmie, to by skoro vyšiel na psí tridsiatok. A tiež by mu tie lahôdky dodali málo sily."
"To sa mýliš, starenka, také jedlá sú veľmi silné, a keby tí ľudia mohli mať každý deň kus mäsa a dobrého nápoja, myslím, že by im to dodalo viac sily, než všetko, čo zjedia za celý deň," povedala kňažná.
"No pozrime, človek sa vždy čomusi priučí. Ja som si vždy myslela, že sú tí veľkí páni len preto takí bledí a často i chudí, že jedia len také lahôdky, čo nepridajú žiadnej sily."
Kňažná sa usmiala, nevravela nič, ale podala babičke malý kalíšok naplnený sladkým vínom a povedala: "Pi, starká, prospeje to tvojmu žalúdku!"
Babička dvihla kalíšok a povedala: "Na zdravie milostivej panej" a trochu sa napila, prijala aj kúsok pečiva, aby neurazila pohostinnosť.
"Čo je v tých škrupinách, čo je pani kňažná?" spýtal sa Jan pošepky Hortensie.
"To sú morské zvieratká a volajú sa ústrice," povedala kontesa nahlas.
"To by Cilka nejedla," mienil Jan.
"Na svete je toľko rôznych jedál a rôznych chutí, milý Jan," odpovedala slečna.
Zatiaľ čo sa hovorilo, Barunka, sediaca vedľa babičky, jej strkala čosi do kapsára a šepkala: "Schovajte to, babička, to sú peniaze, slečna mi ich dala pre Kudrnovie deti a ja by som ich mohla stratiť."
Pani kňažná ale počula, čo Barunka šepkala, a jej oči s nevýslovnou radosťou spočinuli na spanilej tvári kontesy.
Babička tiež nemohla premôcť svoju radosť a pohnutým hlasom povedala: "Pánboh vám to zaplať, milosťslečna!" Slečna sa začervenala a pohrozila Barunke prstom, a tá sa začervenala tiež.
"To bude radosti!" povedala babička, "teraz sa to bude môcť ošatiť!"
"A ešte k tomu niečo pridáme, aby si pomohli aj ináč," mienila kňažná.
"Urobili by ste dobrý skutok, milostivá pani, keby ste tým ľuďom pomohli, ale nie almužnou," povedala babička.
"Ako teda?"
"Tak, aby mal Kudrna, keď sa bude dobre správať, istú prácu. A to, myslím, že by uňho bolo stále, lebo je to človek statočný a pričinlivý. Zaplať Pánboh za všetko, ale almužna, milostivá pani, takým ľuďom pomôže len načas. Keď sú peniaze v rukách, kúpi sa to i ono, niekedy aj nepotrebná vec, a keď sa to zje a roztrhá, zase sú v biede a druhýkrát si prísť netrúfnu. Ale keď má denne svoj plat istý, vtedy mu je pomožené a milostivej panej tiež, lebo získa usilovného pracovníka alebo verného sluhu, a navyše urobí milostivá pani dobrý skutok."
"Máš pravdu, starká, len akú službu mu dať, muzikantovi?"
"Ale milostivá pani, to sa ľahko nájde. Viem, že by bol rád strážcom alebo podklasným. Keby tak chodil po tých poliach, mohol by mať verklík so sebou, beztak keď ide, cestou si hrá, aby sa vraj zabavil. Je to veselý chlapík," doložila babička s úsmevom.
"Teda sa oňho postaráme," povedala kňažná.
"Ty moja milá, drahá kňažná!" zvolala kontesa a vstala, aby kňažnej pobozkala krásnu ruku.
"Len pri dobrých ľuďoch stoja anjeli!" povedala babička, pozrúc na kňažnú a na jej chovanku.
Kňažná sa na chvíľku odmlčala, potom ticho povedala: "Že mi ju Pánboh dal, za to mu neprestanem ďakovať," a hlasnejšie doložila: "Takého priateľa, čo by mi priamo a úprimne povedal vždy pravdu ako ty, starenka, by som si želala mať."
"Keď budete chcieť, milostivá pani, nájdete ho. Priateľ sa ale ľahšie nájde, než udrží."
"Ty myslíš, že by som si ho nevedela vážiť?"
"Prečo by som si to o milostivej panej myslela, ale to sa už tak stáva. Niekdy býva úprimné hovorenie milé, ale niekedy príde nevhod a je po priateľstve."
"Zase máš pravdu. Ty ale máš oddnes právo prísť ku mne kedykoľvek a povedať mi čokoľvek, vždy ťa rada vypočujem. A ak prídeš s prosbou a bude to len trochu možné, buď si istá, že ti ju splním."
Nato kňažná vstala od raňajok. Babička jej chcela pobozkať ruku, no ona sa zohla a pobozkala starkú na líce a bozkať ruku si od nej nedala. Deti pobrali svoje krásne darčeky, ale od milej kontesy sa im veľmi nechcelo.
"Tiež príďte k nám, milosťslečna," povie babička, berúc jej Adelku z rúk.
"Príď, príď, slečna Hortensia!" prosili deti, "my ti zase nazbierame jahôd."
"Istotne prídem," usmiala sa slečna.
"Ďakujeme za všetko, milostivá pani, a buďte tu spánombohom!" lúčila sa babička.
"Zbohom!" pokynula kňažná a slečna s nimi išla cez prah.
Keď komorník prišiel spratať zo stola, ohrnul nos a pomyslel si: "Podivný rozmar u takej dámy, baviť sa s prostou babou."
Kňažná ale stála pri okne a dívala sa za odcházajúcimi, kým biele šaty dievčat a bielu babičkinu holubičku bolo vidno presvitať zeleňou. Odchádzajúc potom do pracovne, šepkala si: "Šťastná to žena!"


1 hladká Ančka - mliečna polievka s kmínom, zahustená múkou a vajcom
2 odlož na vrchnú poličku - netráp sa, pusť z hlavy
3 babka - starý uhorský peniaz malej hodnoty
4 kyselo - žitný kvások, žitná múka, sušené huby, zemiaky, rasca, soľ, prepustené maslo, cibuľa, vajcia a voda

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 12.01.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník-Babička, Babička (2)
Čítanka-Babička, Babička (2)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Božena Němcová - Babička (2)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 118 496
Odozva: 0.15 s
Vykonaných SQL dotazov: 8
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)