Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Záver

Účelom tohto diela nie je opísať život mladých, ktorí okolo babičky žili, ani čitateľov nudiť vodením od horárne k mlynu a späť malým údolíčkom, v ktorom plynul stále rovnaký život. Mladí dorastali až dorástli, niektorí zostali doma, vydali sa, oženili a starší im postúpili miesto, tak ako na dube odpadne starý list, keď vyráža mladý.
Niektorí tiché údolíčko opustili, hľadajúc svoje šťastie inde ako semienka odviate vetrom a ďaleko zanesené vodou, aby na iných lúkach a brehoch zapustili svoje korienky.
Babička neopustila malé údolíčko, kde našla druhý domov. S pokojnou mysľou sledovala, ako to všetko okolo nej rastie a prekvitá, mala radosť zo šťastia blížneho, tešila zarmútených, pomohla, komu sa dalo pomôcť, a keď ju vnúčatá jedno po druhom opúšťali, odlietajúc ako lastovičky spod strechy, hľadievala za nimi uslzeným okom, utešujúc sa: "Hádam dá Pánboh, že sa ešte zídeme." A zase sa zišli. Rok čo rok opäť prichádzali domov na návštevu, a vtedy stará babička žiariacim okom sledovala, keď pred ňu mládenci rozkladali obrazy sveta, prisviedčala ich plánom, maľovaným ohnivým duchom, prepačovala poklesky mladosti, čo pred ňou neskrývali, a oni potom, i keď nie vždy dodržali, predsa radi počúvali jej skúsené rady a ctili babičkino slovo a mrav. Dospelé dievčatá zverovali babičke svoje tajomstvá, svoje tajné sny a vzdychy vediac, že nájdu zhovievavosť a vrelé slovo. Tak aj mlynárovie Mančinka hľadala u babičky útočisko, keď jej pán otec bránil ľúbiť chudobného, no pekného mládka¹. Babička dokázala nasadiť pánu otcovi "hlavu na pravé porisko", ako sa sám vyjadril, a keď po rokoch bola jeho dcéra šťastná a živnosť prekvitala pod vedením usilovného zaťa, ktorý pána otca ctil a mal rád, vždycky hovorieval: "Babička mala pravdu, za chudobným chodí s pokladničkou Pánboh!" Deti mladých žien babička ľúbila, akoby to boli jej vnúčatá, veď ju aj nevolali ináč než babička. A keď sa dva roky po Kristlinej svadbe vrátila pani kňažná, hneď k sebe dala zavolať babičku, ukazujúc jej s plačom krásneho chlapčeka, pamiatku zarmútenému manželovi i kňažnej na kontesu, ktorá po roku manželstva zomrela. Majúc ho v náruči, skropila babička jeho hodvábnu prikrývku slzami. V mysli jej vyvstala jeho mladunká, dobrá a krásna matka, ale kladúc ho späť do náručia kňažnej, povedala svojím miernym hlasom: "Neplačme, prajme jej nebo, svet nebol pre ňu, preto ju Pánboh z neho vzal. Boh má zvlášť rád toho, koho berie k sebe, keď je najšťastnejší! A milostivá pani neosirela."
Ľudia ani nebadali, ako babička starne a chradne, no ona sama to cítila. Neraz vravievala Adelke, z ktorej sa stalo pekné dievča, ukazujúc na starú jabloň, ktorá rok čo rok viacej usychala a skromnejšie sa odievala zeleňou: "My sme si rovné, asi zároveň pôjdeme aj spať." A jednej jari sa všetky stromy zazelenali, len stará jabloň smutne stála bez lístia. Museli ju vykopať a spáliť. Tú samú jar babička veľmi kašľala, nevládala už dôjsť do mestečka do božieho kostolíčka, ako vravievala. Ruky jej viac a viac schli, hlava bola ako sneh, hlas čoraz slabší.
Jedného dňa rozoslala pani Terezka na všetky strany listy, aby sa deti zišli. Babička uľahla, nemohla už udržať vretienko. Z horárne, z mlyna, z hostinca i zo Žernova sa chodili niekoľkokrát za deň pýtať, ako je babičke, no jej nebolo lepšie. Adelka sa s ňou modlievala, každé ráno, každý večer jej musela rozprávať, ako je v sade, v záhrade, čo robí hydina, čo Stračka, musela babičke rátať, o koľko dní by mal prísť pán Bayer. "Hádam s ním príde Jan," vravievala pritom. Opúšťala ju pamäť. Často volávala Barunku miesto Adelky, a keď jej Adelka pripomínala, že Barunka nie je doma, rozpamätala sa a povzdychla: "Baveru nie je, tú ja už neuvidím. A či je šťastná?" Ale babička sa ich dočkala.
Prišiel pán Prošek a s ním študent Vilém, i dcéra Johanka, prišiel syn Gašpar a z Krkonošských hôr starý pán Bayer priviedol statného adjunkta Jana. Aj Orlík prišiel z lesníckej školy, kam ho poslala pani kňažná, rozoznajúc v ňom skvelé lesnícke vlohy. Veď ho babička tiež rátala medzi svojich vnukov, badajúc narastajúcu lásku medzi ním a Adelkou a jeho ušľachtilý mrav.
Všetci sa zišli okolo babičkinho lôžka, sama prvá ale bola Barunka, tá prišla zároveň so slávikom, čo sa usadil vo svojom hniezdočku pri babičkom okne. Barunka sa ubytovala v babičkinej svetničke, kde kedysi stávalo jej lôžko, kde spolu počúvali ľúbezný spev blízkeho speváčka a kde ju babička, vstávajúc i líhajúc, žehnávala. Zase boli spolu, zaznievali k nim tie isté tóny, boli to tie isté hviezdičky, na ktoré spolu kedysi hľadievali. Tie isté ruky spočívali na Barunkinej hlave, bola to tá istá hlava, len sa v nej rodili iné myšlienky a inými citmi boli vyvolané slzy, čo teraz babička videla stekať po tvári svojej milenej vnučky, než slzičky, čo s milým úsmevom stierala z ružového líčka, keď ešte dievčatko líhalo v malej postieľke - tie oči len orosili, lež neskalili.
Babička dobre cítila, že jej života je na mále, preto ako dobrá, múdra gazdiná si dala všetko do poriadku. Najprv sa zmierila s Pánombohom a s ľuďmi, potom rozdelila svoj skromný majetoček. Každý dostal pamiatku. Pre každého, kto k nej prišiel, mala milé slovo, každého, kto ju opúšťal, sprevádzal jej zrak, a keď i pani kňažná s Hortensiiným synom odchádzali z návštevy, dlho sa za nimi dívala. Vedela, že sa s nimi viac na tomto svete nestretne. I tú nemú tvár, mačky a psy, k sebe zavolala, pohladila ich a nechala si od Sultána lízať ruku. "Pozrite ich," vravela Adelke a slúžkam, "každé zviera, keď ho má človek rád, je vďačné." Voršu ale zavolala k sebe a kázala jej: "Až umriem, Voršulka, - viem, že to už so mnou nebude trvať dlho, dnes v noci sa mi prisnilo, že po mňa prišiel Jiří - až teda umriem, nezabudni to povedať včielkam, aby vám nepomreli. Ostatní by mohli zabudnúť." Babička vedela, že Vorša to urobí, lebo verila, v čo ostatní neverili a teda by to mohli ľahko opomenúť urobiť včas, aj keby to chceli urobiť babičke k vôli.
Bolo to druhý deň navečer po návrate detí, keď babička ticho skonávala. Barunka jej predriekala modlitbu umierajúcich, babička sa modlila s ňou, až naraz sa jej ústa nehýbali, oči zostali upreté na krucifix visiaci nad posteľou, dych ustal - plamienok jej života zhasol, ako pomaly zhasína dohorievajúci kahanec, v ktorom už všetko vyhorelo.
Barunka jej zatlačila oči, mladá Mílová otvorila okno, "aby duša mala voľnosť k odletu". Vorša, nezostávajúc medzi plačúcimi, sa náhlila k úľu, čo babičke pred rokmi postavil pán otec, zaklepala naň a trikrát zavolala: "Včeličky, včeličky, babička nám umrela!" Až potom si sadla na lavičku pod orgován a dala sa do vzlykania. Pán horár kráčal cestou k Žernovu, aby dal zvoniť umieračikom, sám sa ponúkol na tú službu. Bolo mu v chalupe tesno, musel ísť von, aby sa mohol vyplakať. "Bolo mi clivo za Viktorkou, ako potom zabudnem na babičku!" vravel si cestou. Keď zaznel umieračik, hlásajúci všetkým, že "babičky viac niet", zaplakalo celé údolíčko².
Tretí deň ráno, keď sa pohrebný sprievod zložený z veľkého množstva ľudí, lebo každý, kto babičku poznal, ju chcel odprevadiť ku hrobu, uberal okolo zámku, biela ruka na okne rozhrnula ťažké záclony a medzi nimi sa zjavila pani kňažná. Pokým bolo vidno sprievod, dovtedy ho jej smutný zrak sprevádzal, až potom spustila záclonu a hlboko si vzdychnúc zašepkala: "Šťastná to žena!"

¹ Mančinka sa r. 1841 vydala za bohatého mlynára a r. 1871 tragicky zahynula medzi mlynskými kolesami.
² Tam však babička nezomrela - kvôli nezhodám s Terezkou sa odsťahovala k Johanke, načas sa vrátila k ovdovelému synovi Gašparovi a r. 1841 zomrela u Johanky vo Viedni.