SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Němcová Božena (*04.02.1820 - †21.01.1862)

­­­­

Babička

II.

V lete vstávala babička o štvrtej, v zime o piatej. Jej prvé bolo sa prežehnať a pobozkať krížik visiaci na klokočovom* ruženci, ktorý nosila vždy pri sebe a v noci mala pod hlavou. Potom s Pánombohom vstala, ustrojila sa, pokropila svätenou vodou, vzala vretienko a priadla, pospevujúc si pritom ranné piesne. Sama, chudera stará, už spať nemohla, ale vediac, aké je spanie sladké, dopriala ho iným. Asi hodinu potom, čo vstala, bol počuť pravidelný klapot pantoflí, vrzli jedny, druhé dvere a babička sa zjavila na priedomí. V tej samej chvíli zagágali husi, v chlieve zakrochkali prasce, zabučala krava, sliepky strepotali krídlami, odkiaľsi pribehli mačky a otierali sa jej okolo nôh. Psi vyskočili z búd, pretiahli sa a jedným skokom boli pri babičke, a keby sa nebránila, boli by ju iste prevalili a slamienku so zrnom pre hydinu vyrazili z rúk. Všetky tie zvieratá mali babičku veľmi rady, a ona ich. Božechráň aby niekoho videla zbytočne týrať hoci červíčka. "Čo je človeku na škodu alebo na úžitok a musí sa zabiť, tak to spánombohom zabite, len nie trápiť," vravievala. Deti sa však nesmeli dívať, ani keď zarezávali kurča, pretože by ho ľutovali a ono by potom nemohlo umrieť.
Raz sa ale prevelice nahnevala na oboch psov, Sultána a Tyrla, ale bolo sa prečo hnevať! Cez noc sa podhrabali do chlievika a roztrhali desať pekných, žltých káčatiek, čo sa mali k svetu, až milo. Babičke ruky klesli, keď ráno otvorila chlievik a vybehla hus s troma zvyšnými káčatkami, vydesene gágajúc, akoby nariekala za svojimi podrhnutými mladými, čo vysedela namiesto ich nestálej, túlavej rodičky. Babička najprv podozrievala škodnú kunu, ale podľa stôp sa presvedčila, že to urobili psi - tí verní strážcovia! Babička ani neverila svojim očiam! A ešte prišli a líškali sa akoby nič, a to babičku nahnevalo najviac! "Preč odo mňa, vy zlota! Čo vám urobili tie káčatká? Máte vari hlad? Nemáte, urobili ste to len zo svojvôle! Preč odo mňa, ani vidieť vás nechcem!" Psi stiahli chvosty a zaliezli do búd. Babička, zabudnúc, že je ešte skoro, išla sa vyžalovať do izby k dcére.
Keď pán Prošek videl uslzenú a bledú babičku vchádzať do izby, na-zdal sa, že zlodeji vykradli komoru, alebo že Barunka je mŕtva. Keď však vypočul celý prípad, musel sa babičke usmiať! Čo jemu záležalo na pár káčatkách! On ich nepodsádzal, nevidel, ako sa kľujú z vajec, aké sú roztomilé, keď plávajú na vode, strkajú hlavičky pod hladinu a nôžkami trepú nad vodou. Pánu Janovi išlo len o pár pečienok! Zato aj urobil právu a spravodlivosti zadosť, vzal býkovec a išiel von dať psom príučku. Babička si zapchala uši, keď vonku počula ten hurhaj, ale myslela si: "Čo naplat, musí to byť, nech si to pamätajú!" Keď ale psi ani o hodinu ani o dve nevyliezli z búd, musela sa ísť pozrieť, či sa im príliš neublížilo: "Čo bolo, bolo, predsa len je to nemá tvár!" vravela si, nazerajúc do búd. Psi začali skučať, žalostne na ňu pozerali a skoro po bruchu sa jej plazili k nohám. "Teraz je vám to ľúto, však? Vidíte, tak dopadajú nezdarníci! Pamätajte si to!" A psi si to pamätali. Kedykoľvek sa húsatá či káčatá batolili po dvore, radšej odvrátili zrak nabok alebo odišli, a tak si zase celkom získali babičkinu náklonnosť.
Keď babička opatrila hydinu, ak ešte nevstali, zobudila slúžky, a až po šiestej hodine pristúpila k Barunkinej posteli, zaťukala jej zľahka na čelo - tak sa vraj duša prebudí najskôr - a zašepkala: "Vstávaj, dievočka, vstávaj, už je čas," pomohla jej sa ustrojiť, potom sa zašla pozrieť, či je hore tá malá droboť, a ak sa jeden či druhý prevaľoval na posteli, potľapkala ho po chrbátiku a pobádala: "Hore sa, hore sa, kohútik už deväťkrát obišiel smetisko, a ty ešte spíš, či sa nehanbíš?" Pomohla deťom sa umyť, ale s obliekaním jej to nie a nie ísť. V tých gombičkách, háčikoch a ozdôbkach na bundičkách a šatočkách sa nevedela vyznať a zvyčajne, čo malo byť vpredu, otočila dozadu. Keď boli deti ustrojené, pokľakla s nimi pred obraz Krista žehnajúceho maličkých, pomodlila sa otčenášik a potom sa išlo na raňajky.
Keď práve nebola dôležitá práca v domácnosti, sedela babička v zime vo svojej izbičke pri kolovrátku, v lete s vretienkom na dvore pod lipou či v sade, alebo si vyšla s deťmi na prechádzku. Pritom zbierala bylinky, ktoré potom doma sušila a uchovávala, až budú treba. Hlavne do svätého Jána Krstiteľa chodievala na byliny za rosy, vtedy sú vraj najlepšie. Keď bol niekto chorý, mala babička hneď poruke nejakú bylinku - horkú ďatelinu na vytrávenie, repík na bolenie v krku, apod. Jakživ nepotrebovala lekára.
Mimo to nosila do domu liečivé byliny aj istá babka korenárka z Krkonôš, a to mala babička zvlášť na zreteli a vždy ich nakúpila veľa. Babka korenárka prichádzala každú jeseň v určitom čase a vtedy deň i noc pobudla na Starom bielidle, kde ju častovali všetkým dobrým. Každý rok dostali deti od babky kornút čemerice proti kašľu, domáca pani rôzne voňavé kadidlo a mach, a babka okrem toho celý večer deťom rozprávala o Krakonošovi, aký je to kujon a čo po tých horách stvára. Líčila deťom hrôzy, keď sa Krakonoš sťahuje ku svojej princeznej Kačenke kamsi na Kačenkine hory (Orlické), kde ona prebýva. Tá ho ale u seba dlho nestrpí a po čase ho odháňa, a vtedy on vraj preukrutne plače, až sa všetky potoky v horách rozvodnia. Keď ho ale zase volá k sebe, vtedy sa k nej sťahuje s takým chvatom a radosťou, že všetko, čo mu stojí v ceste, váľa, vyvracia a odnáša. Vyvracia lesy, z vrchov váľa kamene, odnáša strechy, skrátka, cestou kade tiahne, býva všetko ako božím dopustením obrátené vnivoč.
Bylinkárka každý rok prinášala rovnaké byliny i rovnaké rozprávky, ale deťom sa zdali byť vždy nové a vždy sa na ňu tešili. Ako sa na lúke ukázali jesienky, už hovorili: "No, čoskoro príde babka z hôr," a keď sa zopár dní omeškala, babička hovorila: "Čože sa babke stalo, hádam na ňu Pánboh nezoslal chorobu, či azda dokonca neumrela?" A zhovárali sa o nej, kým sa s košom na chrbte opäť neocitla vo dvore.
Babička často chodila s deťmi na dlhšie prechádzky do horárne alebo do mlyna, alebo si zašli do lesa, kde utešene spievali vtáčky, pod stromami boli nastlané mäkké podušky machu a rástlo toľko voňavých konvaliniek, prvosienok, pečeňovníkov, kukučiek, celé kríčky lykovca a krásny zlatohlav. Ten im nosila bledá Viktorka, keď videla, že trhajú kvety a viažu do kytíc. Viktorka bývala vždy bledá, oči jej svietili ako dva uhlíky, čierne vlasy mala vždy strapaté, nikdy nemala pekné šaty a nikdy neprehovorila. Na kraji lesa bol veľký dub, tam Viktorka stávala celé hodiny a uprene hľadela dolu ku splavu. Za súmraku zišla až k nemu, sadla si na machnatý peň, pozerala do vody a spievala až dlho, dlho do noci. "Babička," pýtali sa deti babičky, "prečo Viktorka nikdy nemá pekné šaty, ani v nedeľu? A prečo nikdy nehovorí?"
"Lebo je bláznivá!"
"A ako je to, keď je človek bláznivý?" boli zvedavé deti.
"No, keď človek nemá dobrý rozum."
"A ako vidno, že nemá dobrý rozum?"
"Viktorka, napríklad, sa s nikým nerozpráva, chodí otrhaná a v lete i v zime býva v lese v jaskynke."
"Aj v noci?" spýtal sa Vilém.
"No pravdaže, veď ju počujete, že pri splave až do noci spieva a potom ide do jaskyne spať."
"A nebojí sa bludičiek ani vodníka?" pýtali sa s veľkým prekvapením deti.
"Ale veď otecko vravel, že žiadny vodník nie je," povedala Barunka."
V lete prichádzala Viktorka k chalupe prosiť málokedy, ale v zime chodila ako tá vrana, zaťukala na dvere či na okno a len natiahla ruku, a ako dostala kus chleba či niečo iné, mlčky odchádzala. Deti videli v snehu krvavú stopu jej nohy, bežali za ňou a volali: "Viktorka, poď k nám, maminka ti dá bačkory, môžeš byť u nás!", ale Viktorka sa ani neobzrela a utekala k lesu.
Za krásnych letných večerov, keď bolo nebo jasné a krásne žiarili hviezdy, babička si s deťmi rada sadla vonku pod lipu. Kým bola Adelka maličká, posadila si ju babička na kolená a Barunka s chlapcami stáli pred ňou. Ináč to ani nešlo, lebo len čo babička začala niečo rozprávať, museli jej všetci hľadieť priamo do tváre, aby im neušlo ani slovíčko.
Babička im rozprávala o anjeloch svetelných, ktorí bývajú tam hore a rozsvecujú ľuďom svetielka, o anjeloch strážnych, ktorí strážia dietky na všetkých cestách života, tešia sa, keď sú dobré a plačú, keď neposlúchajú. Deti obracali oči k jasnému nebu, kde sa skveli tisíce a tisíce svetiel, malých mihotavých i veľkých, jagajúcich sa v najkrajších farbách. "Ktorá z tých hviezdičiek je asi moja?" spýtal sa jedného večera Jan.
"To vie len Pánboh! Len pomysli, či by sa dala nájsť medzi toľkými miliónmi hviezdičiek?" odpovedala babička.
"Komu asi patria tie krásne hviezdy, čo sa tak ligocú?" vravela si Barunka.
"Tie sú tých ľudí, ktorých si Pánboh obzvlášť obľúbil, božích vyvolených, ktorí vykonali veľa dobrých skutkov a Pánaboha nikdy nehnevali," odpovedala babička.
"A babička," pýtala sa opäť Barunka, keď od splavu zazneli žalostné zvuky nesúvislej piesne. "Má aj Viktorka svoju hviezdu?"
"Má, len je nezreteľná. Teraz ale poďte, nech vás uložím, je čas ísť spať," dodávala, keď sa už hodne zotmelo. Pomodlila sa s nimi "Anjel boží, strážca môj", pokropila ich svätenou vodou a uložila do hniezdočka. Tie malé spali hneď, ale Barunka ešte babičku neraz privolala k lôžku a prosila: "Sadnite si ku mne, babička, nemôžem zaspať," a babička vzala vnučkinu ruku do svojej a začala sa s dievčatkom modliť, a modlila sa, pokým nezavrelo oči.
Babička chodila spať o desiatej, to bola jej hodina, tú ona cítila na očiach. Dovtedy mala urobené všetko, čo si ráno predsavzala. Kým išla spať, pozrela, či je všetko zatvorené, zvolala mačky a zavrela ich na pôjd, aby sa nedostali do izby na deti a ich nedusili, v peci zaliala každú iskierku a na stôl si nachystala práchno a smolničku. Ak bola obava z búrky, prichystala si hromničnú sviečku, do bielej šatky zabalila bochník chleba, a kladúc ho na stôl, vravela slúžkam: "Zapamätajte si, že v čase ohňa si človek ako prvé má k sebe vziať chlieb, vtedy nespanikári."
"Ale babička, veď neudrie," vraveli slúžky, no s tým u nej neuspeli.
"Len Pánboh je všemohúci, čo vy môžete vedieť? Opatrnosti nikdy nie je nazvyš, to si pamätajte!"
Keď bolo všetko na poriadku, pokľakla pred krucifix, pomodlila sa, seba i Barunku ešte raz pokropila svätenou vodou, klokočový* ruženec si dala pod hlavu a s Pánombohom zaspala.


*klokočový - z tvrdých guľovitých semien kríka klokoča

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 10.12.2020

­­­­

Súvisiace odkazy

­­­­

Diskusia k úryvku
Božena Němcová - Babička




­­­­

Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2026!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.



­­­­

Server info

Počítadlo: 5 851 813
Odozva: 0.02 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)