Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Do Vendela ako keby sekeru zaťal - pobledol a neodpovedal.
Eh, každý len s tým doktorom! Všetci hľadajú akúsi zádrapku, a aby sami nemuseli pomôcť, odkazujú na doktora. A či on s Terezou nerobil to aj ono, a nešli naostatok aj k doktorovi? Lenže sa im vtedy cesta akosi zvrtla pod nohami - a k doktorovi nedošli.
Vendel - ako keby to teraz bolo - vidí: idú s Terezou k mestu, a tu ich postretnú akési tetky. "Kdeže idete? Dieťa je vám hádam choré?" Slovo dalo slovo, a tetky poradili: "Čože vy tam budete doktorovi pchať groše! Máte ich vari veľa? Toť - choďte k Váhu na prievoz, a hen: pod Makytu! Tam je vám už najlepší lekár, stará Srnkuľa. To je hádam už najchýrnejšia bohyňa. A decko bude za deň za dva behať ako pudivietor!"
To rozhodlo. Išli. Baba-bohyňa podkiadzala Bertinu zelinkami, mrmlala nad ňou, zariekavala a potom ich poslala domov: "Keď toto nepomôže, tak už bude božia," - povedala, aby sa im ľahšie išlo naspäť.
- Išli sme k doktorovi, - odpovedá potom váhavo na učiteľovu otázku, - ale sme...
- A čo? Čo ste...?
- Nedošli sme. Na ceste nám poradili chýrnu bohyňu, nuž tak sme išli k nej. Keď už tá nepomôže, tak neviem... To ako keby opakoval jej vlastné slová.
Učiteľom až zatriaslo a prebehol po ňom mráz.
- Kde? Pri akej bohyni ste boli?
- Pod Makytou.
- Pod Makytou! S chorým deckom ste sa trepali pod Makytu! A veď Bertina má zapálenie pľúc... podľa toho, čo som počul. Ľudia boží, máte rozum? Namiesto aby ste k nej boli dávno povolali lekára, vyvlečiete ju rozhorúčenú z postele a ta s ňou! Pod Makytu! K akejsi čarodejnici, k bosorke! A pomohla? Nuž povedzte... pomohla?
Vendel sa prepadá do zúfalstva a mlčí.
Bože môj, veď oni pre to decko vykonali, čo mohli! A či ju nemajú radi? Či sa k nej kedy zle zachovali? Najlepšie kúsky jej pri stole dávali, aj toť, práve nedávno nové šaty kúpili, aby bola pekná, najpeknejšia medzi ostatnými deťmi, modliť sa ju naučili, hoci je ešte len ani hrášok... všetko, čo mohli! Či môže niekomu prísť na um, že by ju zanedbali? Veď Vendel si ani nevie predstaviť, že by mohol stratiť to šikovné, vrtké dievčatko s veľkými očami, ktorého bol vždy plný dom, túto Bertinku, ktorá sa teraz práve toľko tešila, že bude pásť húsky...
- Vidíte, nepomohla, - hovorí učiteľ ďalej a v tomto okamihu zlej predtuchy, ktorá priamo podťala Vendelovo naplašené srdce, musel premáhať svoj hlas, aby neznel natoľko tvrdo. - Darmo čo z vás peniaze vytiahla. Akiste dievča podkadila, čosi zabľabotala... a dosť. A na to ste vy museli choré dieťa vláčiť potokmi a grapami kdesi pod Makytu! Veď ste mu ublížili! Naozaj ste mu ublížili... a teraz zase zháňate akési sprosté, babské čary. Eh!
Vendel pozrel naňho spod obŕv, a hoci ani len slovo nevyšlo z jeho úst, učiteľ mu z očú vyčítal, že sa vrátil k svojej prosbe. Veď áno, posledná záchrana! Posledná záchrana, rokmi vyskúšaná, tajomná múdrosť báb, hôr, vody a zeme, duch, bývajúci v starých pňoch na slnečných rúbaniskách alebo vo vlhkých skalných škárach, tajomstvo, ktoré býva desaťročia zahalené rúškom ľudského zabúdania a zrazu sa odkrýva, zjavuje a pomáha v najťažších chvíľach... Ach, čože ľudia vedia! Veď človek je len prášok, kdeže by stačil pochopiť všetky pravdy a tajomstvá okolo seba, kdeže by mohol obsiahnuť všetky zázraky, ktorými oplýva zem, vzduch a voda...!
Skoro sa už hneval, že išiel k tomuto učiteľovi, čo nechce veriť. Mohol radšej hneď bežať pod Kýčerku k hájnikovi.
- Tak teda...
- Nemám. Nič takého nemám, - podchytil učiteľ jeho poslednú otázku. - Ani pušky, ani revolvera. A radím vám: choďte čím chytrejšie pre doktora!
Vendel už túto radu nevypočul. Obrátil sa a bežal od školy priamo popod vrch, chcel prebehnúť vysoké sedlo a pustiť sa k susednej doline, kde v úbočí Kýčerky býval hájnik.
Len teraz, keď bežal zadychčaný do vrchu, uvedomil si, ako mu hlava treští, ako ho z ničoho nič sily opúšťajú a že má srdce v akýchsi kliešťach. Krv bije mu v sluchách, bije a zvoní to ako kladivo na nákove... a zrazu sa mu zdá, že to vôbec nie je zvuk ocele, no že je to hlások, celkom tenulinký hlások Bertinky, ktorá chodí po záhrade, spieva si na jednej strunke ako komár, pasie husi, šibe vŕbovým prútikom vlažný vzduch a volá: "Na, húska, na! Liba-liba-liba...! No hlások je vždy tenší a tenší, už znie len z veľkej diaľky - a napokon celkom zaniká.
Vybehol k sedlu medzi dvoma vrchmi. Obrátil sa a pozrel dolu k dedine, zrak skĺzol po škridle novej strechy a spadol do dvora. Ktosi chodí po dvore, no je to ďaleko, nikoho nerozoznáva. Ani sa nesnaží, i tak je uštvaný a bez síl, keby aj videl, nepochopil by. Jediné, čo v ňom jasne pracuje, je vedomie, že tamto hľa - pod tou škridlovou strechou v tmavom pitvore leží jeho dievčatko, ktoré horúčky už skoro celkom spálili a kašeľ zadusil... dievčatko, ktoré sa ani nebudí a leží v mrákotách, prerušovaných len návalom kašľa a kŕčovými záchvatmi.
Uvedomil si to a chcel sa pustiť k doline. No v tom okamihu, ako tak stál na sviežom pasienku s podlomenými kolenami, zrazu ním prebehol strašný, pálčivý oheň. Bol to skôr opačný blesk, vyšľahnuvší zo samého srdca zeme, prebehnuvší po koreňoch jeho zmeravených nôh, čo vrástli až k žeravému zemskému vnútru, a potom sa nad ním vybil hromovou ranou: z dediny sa ozval umieráčik.
Jeho hlas motal sa za chvíľu medzi chalupami, vešal sa na čierne slivky po medziach, preskočil potok a len potom vybehol k zelenému sedlu, kde inokedy počuť iba zvadu sýkoriek a krik ďatľov.
Vendela čosi samo zložilo na zem. Ako keby ho boli podťali - zlomil sa na niekoľko kusov, hlava mu padla do dlaní, kŕč mykol dva-tri razy jeho ramenami a len potom mu vyhŕkli slzy z očí.
- Bože môj, bože môj...! - šepkal medzi jednotlivými výkrikmi umieráčka, - ach, dieťa moje... Bože môj...!
Celý svet sa prekotil, obloha sa nachýlila, oblaky z nej sklzli ako čiapka z lysej hlavy. Nebolo nič - všetko sa kdesi prepadlo do strašnej tmy, jediná istota, ktorá na svete a vo vedomí zostala, bolo srdce. Metalo sa v ňom, stisnuté neznámou bolesťou, bilo mocnými ranami do rebier a zdalo sa, že i tie povoľujú, rozstupujú sa, a vtedy že srdce vyletí a rozpukne sa na tisíc kúskov. Nebude nikoho, kto by ich znova pozbieral a zložil - a on bude žiť a chodiť prázdny, hluchý, bez citu, ako strúchnivený peň, ktorému vyhnila duša...
Ani nevie, ako sa pozbieral a vstal.
Hľa - tamto dolu pod Kýčerkou býva hájnik, má pušku a pozná studničky v horách. No Vendel sa obracia, poberá sa v opačnú stranu a schádza zase k dedine. Necíti nič, nohy sa len tak nevdojak odlepujú od zeme a jedna o druhej nevie, hlava je zababušená do bolesti a vedomie zastreté strachom.
Vkradol sa do dvora ako cudzí pes. Postretol mamu, vyšla z maštale; na šatke sa jej zachytil kus slamy. Zastal pred ňou, preglgol slinu a pozerajúc k zemi povedal tíško:
- Tak už je... koniec.
Mala to byť otázka, no znela ako odpoveď.
- Koniec... Počul si umieráčik? Ba veru, už je na pravde božej. Veď sa dosť natrápila, kým umrela. Skoro celý mesiac...
Vendel sa vzpriamil a pozrel prenikavo na matku:
- Čo? Mesiac? O kom to hovoríte?
- Nuž, o starej Mičkovej. Už jej pánboh pomohol, chuderke...
Bol jedným skokom pri Bertine v pitvore. Teda ešte žije, ešte dýcha! Ešte aj vyzdravie, bude zase behať, hrať sa a spievať! Bude pásť husi...
Keby sa chcela len hláskom, celkom tenulinkým hláskom ozvať, otvoriť svoje veľké múdre oči a pozrieť na otca - vyskočil by od radosti až po nebesá, aby sa tomu smiala. Vzal by ju na ruky, natrhal kvetov a...
V podvečer, keď sa ľudia vracali z poľa domov, v očiach plno slnka, a keď husiarky s venčekmi zlatého záružlia na hlavách hnali husi od potoka, ozval sa umieráčik druhý raz.
To vtedy umrela Bertina Haviarovie...

+++

Holý cintorín, na ktorom okolo kríža navrelo len pár hrobov, lebo bol nový, cintorín bez jediného kríčka a stromčeka, hmýril sa ľuďmi. Spustili jednoduchú, doma zbitú truhlu s babkou Mičkovou do jamy, medzi žltú hlinu a skaly. Nevesta zaplakala, syn sklonil hlavu a dcéra skríkla:
- Ach, mamka moja dobrá... tak ste sa vždy toho kamenia báli... a už vás doňho uložili...!
Pohrební speváci dokončili svoju pieseň. Kňaz sa tichučko a rýchle pomodlil, prežehnal sa a ponáhľal sa k ceste. Čakal ho tam voz. Aj speváci sa poberali nazad k dedine.
- Všetci sa rozutečú, - povedala ľútostivo ktorási babka.
- Veď vieš, že je im náhlo. Dva pohraby naraz... To sa tak často netriafa.
- Nuž ale... kto by si to mohol len pomyslieť? Taká smrť!
Naozaj, stará Mičková skončila podivnou smrťou. Obarila sa a popálila. Ležala na peci a zachcelo sa jej vody. Podávali jej vodu a ako po nej načiahla ruku a nachýlila sa, prevážila sa a hlavou rovno do varenca. Rukami padla na žeravý sporák. Liečili ju, obkladali a mastili celý mesiac. Za celý ten mesiac, plný strašných bolestí, okrem úpenia a vzdychov nepočuli od nej jediného slova. Tak i odišla...
Preto si hádam starý Chovan tak hlasno odkašlal, aby jeho reč znela jasne, keď v mene nebohej Mičkovej všetkých odpytoval:
"Snadný a ľahký príklad nám zanechal prvý otec Dobiáš, keď povedal synu svému: Syn môj, keď vidíš lačného, nakŕm jeho. Syn môj, keď vidíš žíznivého, napoj jeho. Syn môj, keď vidíš mŕtve telo, zanechaj své práce a sprevádzaj ho do zeme matky..."
Chvíľu čakal, pozrel sa do jamy, na žltú hlinu a hrubé skálie tejto skúpej matky zeme; jeho zrak prebehol po schýlených hlavách ľudí... Koľko ráz počuli už z jeho úst tieto slová, vyvreté z ľudí i biblie a zliate do nepremenlivej formy, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie so starými huňami i truhlicami! A koľkokrát ho už pýtali, aby niektorého z nich, ktorý by sa mu videl hoden, urobil dedičom dojemnej úlohy odpytovača a aby ho naučil túto formulu, čo utvrdzuje mier medzi dvoma svetmi! No starý Chovan, hoci sa už len tak triasol a tratil ako para v úbočí čierneho vrchu, nechcel o tom ešte ani počuť. A bez neho nikto by nevedel sám zo seba vykutať niečo tak krásneho, blízkeho a predsa vznešeného, čo by sa dobralo až k samému srdcu, ako to vedel teraz len on:
"Lebo zo zeme matky sme vytiahli a do zeme matky sme stiahli. Tak sa trasie telo za zemú, ako ryba za vodú. Tak táto istá naša priateľka-suseda obývala v tejto obci šesťdesiatosem rokov. Nebola ona taká, aby nerozhnevala brata, švagra, kmotra alebo aj iných priateľov, tak by sa jej bolo treba od tých hnevlíkov odobrať. Ale ona nemôže pre tú istú príčinu a pre tú ukrutnú smrť. Lebo jej zaviazala oči k videniu, ústa k mluveniu, uši k slyšaniu. Tak sa ona nemohla od tých hnevlíkov odobrať. Ale ja, ešte tu na jej mieste živý, pre boha a pre Matku božiu vás prosím, od najstaršieho stavu do najmladšieho. Odpusťte jej všetci, čo vás kedy rozhnevala..."
Vietor vyskočil zo skál, zaprel sa do skloneného zástupu a odtrhol mu priamo od úst pár zmierlivých slov, čo zazneli chórom:
- Nech jej pánboh odpúšťa a dá jej slávu večnú a radosť nebeskú...
Nový nápor vetra ich schytil a vyniesol z ohrady cintorína na cestu. Ponáhľali sa do Haviarovho dvora. Lebo hľa - povyše kríža, práve tak žltý a skalnatý, je otvorený hrob pre malú Bertinku...
Keď sa všetci zhromaždili na Haviarovom dvore, ozvali sa z izby duté rany. To pribíjali vrchnák na rakvičku. Vzápätí ozval sa plač, lomoz ľudských hlasov, kroky.
- Chytro sa! Všetci už čakajú!
Do toho zase zúfalá kvíľba:
- Ach, dieťa moje sladké! Prečo ty nás len opúšťaš... Dieťatko moje jediné... Bertinočka...!
Izba bola plná ľudí. Dusný vzduch sa prevaľoval vo veľkých chumáčoch. Hana stála v kúte a vnímala všetko len polovicou zmyslov. "Ach, chúďatko nebohé, - počula vedľa seba fikať starú Haviarku, - nebolo jej už nijakej pomoci!" Cítila, že sa jej čosi tisne do hrdla. No nebol to plač. Dusilo ju to - a srdce, zdá sa jej, preskakuje. Jurko sa pritisol k nej, tichý a bez slova, len s očami dokorán otvorenými. Bol stiesnený nezvyklým divadlom, a predsa zas vábený všetkým, čo videl prvý raz. Pozeral na strýkove opuchnuté oči, badal jeho tupú bezvládnosť, hltal výkriky tetky, hrmot, chvat, poddával sa neobyčajnej chvíli ako zaujímavému snu. Prebudil sa z neho spola iba vtedy, keď mu starý Haviar vtisol do ruky rozžatú sviecu. Len teraz zbadal, že všetci majú sviece. Ich tichý plameň vniesol zrazu do izby kus pokoja a mlčania.
- Nuž poďme! Treba ísť!
Tereza sa nemohla od rakvičky odtrhnúť. Vzpínala za ňou ruky, hneď pokročila a hneď zase klesala a sadala k zemi, hromádka zúfalstva a bolestí, kričiac:
- Dieťatko moje sladké...! Tak sme sa oň starali... a ono nás teraz opúšťa... ach, bože môj, veď mi ho neberte...!
A bežala za rakvičkou. Pred prahom však zosypala sa do kôpky. Bolesť jej skrivila tvár. Zavzdychala a podchytila si svoj požehnaný život. Haviarka aj Hana k nej priskočili a pomohli jej na nohy.
- Nemôžeš ísť, - dohovára jej Haviarka, - nedošla by si, vidíš... Položíme ťa do postele... zostanem pri tebe.
Na dvore zaznel farárov hlas. Spev pohrebných spevákov, tiahly a zlievajúci sa v lomozný prúd, roztekal sa medzi chalupami, prevliekal sa úzkymi cestami, liezol ponad haluznaté ploty záhrad a potom mizol, tratil sa v zelenej kotline. Kostolník prisypal kadidla - vôňa s čímsi vzdialeným, tak vzdialeným ako nepoznané svety, zrazu upovedomila ľudí, že stoja na ostrom hrebeni dvoch svahov, kde sa stýkajú život a smrť. Tu si podávajú ruky. A je v tom jednota, jasná a hmatateľná, tak ako prirodzené a nestrašné býva často ich vedomie, že zemi, ktorá ich živí, raz všetko prinavrátia.
Zatiaľ kňaz na dvore skončil svoj obrad. Nastalo na okamih ticho. Bolo len počuť, ako starý organista udal svojim spevákom tón. Robil to vážne, zopakoval ešte raz, lebo, hľa, - teraz nadchádza chvíľa najdojemnejšia, rozlúčka nebohej Bertinky s rodičovským domom; chvíľa kvíľby a plaču, chvíľa, keď organistova pieseň zarezáva sa najhlbšie do rozbolených sŕdc...
- Dieťatko moje... sladké... jediné...
Tereza sa len zázrakom drží na nohách, sviecu má sklonenú a z nej odkvapkáva biely vosk ako slzy, ktorých sa jej už nedostáva.

Už sa od vás odlučujem,
tatíčku môj predrahý,
za všetko ja vám ďakujem,
že ste ma tak chovali.

Len teraz sa vo Vendelovi uvoľnilo podivné napätie, ktoré mu dosiaľ nedovoľovalo plakať. Nepremáhal sa, naopak, celkom sa podvolil hroznej bolesti a tá ho pripravila o všetku silu, zmocnila sa ho a naplnila kŕčovitým plačom.
Je koniec, koniec. A toto vedomie prebudilo v ňom zrazu túžbu, aby mohol pristúpiť k rakvičke, sňať vrchnák a pozrieť ešte jeden, jediný raz na svoju Bertinku, pre ktorú urobil všetko čo vedel a mohol - predsa ju nezachránil. Chcel by otvoriť len na okamih jej vpadnuté očká, aby sa presvedčil, že je v nich, sklených a mŕtvych, pokoj a mier a nijaká výčitka...
Dojatie vsiaklo do celého zástupu; len zopár šarvancov, bosých a zafúľaných od ucha k uchu, škriepilo sa o čosi pri plote. Ozýval sa vzlykot žien a detí, chlapom sa zadržované slzy premáčali až k srdcu. A Tereza už len zavýjala...

Aj vám za všetko ďakujem,
moja milá mamička,
od všetkých sa odlučujem,
hoc som ešte maličká.

Zbohom, moji rodičovia,
zbohom celá rodina,
zbohom, moje kamarátky,
prišla moja hodina

Pohrebný sprievod sa potom pohol. Na okamih vznikla trma-vrma, pridusené výkriky a prebehávanie z miesta na miesto. Len vtedy, keď sa kdesi napredku zakolembal jednoduchý kríž, začali sa usporadovať do chvatných radov.
- Dieťatko moje sladké...! Veď mi ho neberte!...
A Tereza sa prehla v krížoch, zalomila rukami, ktoré sa jej potom rozmávali nad hlavou a opísali kruh. V očiach tmu, v hlave pusto, v plnom živote bolesti, - takto ju spola odniesli, spola odvliekli do domu. Potom hneď zavolali babicu.
Dvor ostal celkom prázdny.
Na cintoríne odbavovali pohreb už veľmi krátko. Ani starý Chovan sa neozval - veď dieťa nemôže mať nijakých hnevníkov, a len ten, kto na tomto svete, v tejto biednej a zavretej dolinke vypil svoju horkú času až do dna, "trasie sa za zemou ako ryba za vodou".
Ozvali sa duté údery. Na Bertininu rakvičku sypali hrudy. Kňaz so spevákmi odišiel. Ľudia sa porozchodili po cintoríne, kde-tu prikľakli k známemu hrobu, baby sa zoskupili pod krížom.
Len teraz si Vendel spomenul, že treba pozvať susedov na pohrebnú hostinu - teraz, keď sa už rozchádzajú. Rozbehol sa od otvoreného hrobu, potom zastal, rozhliadol sa po roztratených skupinkách a nesmelo, neurčitým hlasom pozýval:
- A prosím vás, susedia... neobíďte nás! Zájdite na kar... Trošku tento... vypiť.
A keď už bol v ceste, nevrátil sa, len sa obrátil k Bertininmu hrobu, ktorý hrobári začali práve zasýpať, prikľakol na jedno koleno, prežehnal sa a pobral sa domov. Išiel mĺkvy, ako bez ducha.
Zrazu mu prišlo na um, že nebol posledný, ktorý opustil hrob. Zostala pri ňom bratova rodina, ako keby sa ich tá vec týkala viac ako jeho. Zostali tam - a zajtra môžu hrobári po dedine rozprávať, že utiekol z cintorína samý prvý... Striasol sa, ako keby sa chcel zbaviť červíka, ktorý v ňom začal vŕtať novú chodbičku nespokojnosti. Dosiaľ si to jasne neuvedomoval. Bol príliš v zajatí posledného úderu, prehltnutej bolesti a pocitu straty. No tento nezvyklý stav, celková vykoľajenosť a porušenie rovnováhy - to všetko bolo ako teplý hnoj, na ktorom bujnie jedovatá burina.
Hľa - Jozef je teraz doma na gazdovstve so ženou a dvoma deťmi. A on ostal s Terezou sám... Ku komu sa bude obracať rodičovská láska, na koho sa budú starí dívať s pýchou a nádejami? Či môže byť pravda všetko, čím sa mu brat minule zaprisahal, je možné, že by sa zriekal nárokov a práv? Nemohol tomu veriť, bolo to proti jeho rozumu, nad dosah jeho chápania.
Nuž ale... veď niet vlastne nijakých práv, hoci by boli aj nároky!
Zdalo sa mu, že sa dokonca rozkríkol a že vyslovil svoju myšlienku príliš hlasno. Nebola to pravda - to mu len v hlave tak hučalo, ako tvrdo kráčal a zoširoka rozhadzoval rukami.
Veď nikto z nich nemá nijakých práv - všetko je v rukách otca! A otec nemôže prehliadať, že Vendel s Terezou drhnú už toľké roky na gazdovstve, že opravili dom a priniesli zo sveta akýsi groš. A ešte ho zveľadia, boh vie, že ho zveľadia... Ale len pre seba! A možno, že kedysi vystavajú aj nový dom!
Bol schopný kričať to na celý svet.
Ale keď prišiel k domu, tiahol sa cez dvor, podobný cudziemu psovi, ako vtedy, keď ho zdrvil nárek umieráčka; a miesto, kde predtým vyniesli a položili na máry Bertinu v rakvičke, obišiel ticho veľkým oblúkom...
Jozef s Hanou a Jurkom sa pohli domov, keď už dávno odišli aj hrobári.
Keď prišli do dvora, z otvorených oblokov padali im už k nohám balvany podnapitých hlasov. Zvali ich dnu, no Hana nemala chuti a bežala k malej Elenke. Prv, kým došla k humnu, počula, ako sa z pitvora chalupy ozýva zúfalý, pudový detský plač.
Vzápätí vyšla na prah Haviarka a zvestovala:
- Chválabohu, je to syn!

+++

Tereza by bola najradšej hneď na druhý deň ráno vstala. Škrelo ju teraz, že už najmenej týždeň všetko sa robí bez jej účasti. Kedykoľvek sa poberala do roboty, obstúpili ju a nedovolili jej ani na pole ísť, ani kravy obslúžiť, ani prascom navariť - nič.
- Veď sa ty trocha šanuj, - povedala jej raz Hana, - lebo zle obídeš.
Ona všetko len tak po pansky. Môže byť, že mesiac pred narodením Jurka nerobila nič, aby si neublížila. Jozef, hovoria, zarábal vtedy dosť - a ona mohla ležať. No Tereza nie tak. Bertinu bola priniesla na svet na poli, keď sa najlepšie rozhoreli žatvy. A toto malé chlapča, čo teraz vedľa nej leží povité a spí, len-len že sa nenarodilo na cintoríne. Veru, nie je ona taká háklivá, ako paničky z mesta. Ako táto... švagriná.
- Neboj sa, zaobídeme sa bez tvojej pomoci, - prehovárala ju Haviarka. - Oddýchni si trochu, dosť si toho mala za posledné dni...
A tak Tereza leží. Leží, no ako na žeravom sporáku. A len má strach, aby sa Vendel dakde neokúňal, aby bol zavše medzi nimi a počul všetko, čo sa medzi nimi hovorí. Aby mohol zasiahnuť, keby sa Jozef akosi veľmi mal okolo otca, keby Hana pochlebovala materi a keby vôbec čosi priháralo...
Hana prišla variť obed neobyčajne skoro. Prišla zvesela, s rozosmiatou tvárou, vo vlasoch dosiaľ plno slnka. Len čo sa chvíľu kutila v izbe a zvonila riadom, počula z pitvora šuchot. Vbehla ta.
- Veď sa ty neustávaj, Tereza, neboj sa, dobre ťa zastanem! Lež!
A musela ju skoro nasilu vyvrátiť z nôh a zakryť perinou, lebo práve teraz nemohla ju v izbe potrebovať. Chcela Terezu prekvapiť obedom.
- A čo budeš variť? - aspoň sa spýtala Tereza zoslabnutým hlasom.
- Tebe pripravím tú kuru, čo ti Gašparovie stryná doniesli. A ostatným navarím zemiakov...
Tereza sa s touto odpoveďou uspokojila. Len to ju trápilo, ako ju Hana ubezpečovala, že ju dobre zastane. Veď to je práve, čoho sa najviac bojí! Zastane ju raz, zastane druhý raz - a už zvykne na úlohu gazdinej, tak ako vtedy, keď sa Vendel vrátil z mesta bez vlády, Jozef schytil pluh a oral. Deň za dňom sa míňa, Jozefova rodina obrastá domácim perím a starí tak hľadia, ako keby to malo byť vždy tak. A raz si Haviar všetko rozmyslí, povolá ich k sebe a povie: podelím vás! Čo vtedy vykonáš? Ako sa ubrániš? Kde sa dovoláš nepísaného práva?
Tereza by mala ležať, ale sa len tak hádže z boka na bok.
Dieťa sa prebudilo a rozplakalo.
Vzala ho, sadla si v posteli a dala mu piť. Plač stíchol, ozval sa mľaskot ústočiek, zaplavených mliekom, tenulinké vzdychanie a vrtošivé zvuky decka, bojujúceho podvedome o celý prsník. Potom zase ticho, ústočká odpadli od prsníka ako zrelá malina a Tereza sa zvrátila naznak, plná nového šťastia. V tej chvíli zmocnil sa jej pokojný spánok.
Keď sa prebudila, boli už všetci vo dvore. Dvor bol ako zlatom poprášený a silný svit slnka prenikal odrazom až sem, do tmy pitvora. Prešla si rukou tvár. Nepomohlo - nemohla sa zbaviť pocitu, že ju má zastretú zlatou pavučinkou, ktorá ju šteklí okolo očú a že sa ten menivý závoj zavesil na všetko, čo vidí pred sebou.
Hana vybehla z izby na dvor, smejúc sa:
- Ste akiste hladní ani vlci. Len či som vám dobre navarila!
Bolo to vlastne po prvý raz, čo tu mala na starosti obed. Tešilo ju, že sa pred nimi môže ukázať v zásterke a s varechou v ruke, že im môže predložiť niečo neobvyklého a vyčkávať, ako ju pochvália.
Jozef sa na ňu usmieval, Jurko sa rozbehol do izby a kričiac o svojom hlade, sadol si hneď prvý za stôl.
- Ideš si umyť ruky, ty...! Ktovie, v čom si sa papral, akú háveď si mal v rukách. Utekaj! - volala naňho mať. Sklamaný Jurko sa zviezol z lavice a bežal za otcom k potoku.
- Elenka ti hádam pomáhala variť, - povedala Haviarka Hane. - Ľaľa, aj varechu má v rúčke. Ej, ty malá kuchárka, čože si nám ty navarila, - a sklonila sa nad posteľ, na ktorej Elenka trepala rúčkami aj nôžkami, smejúc sa na starú mamu.
- Pomáhala! To viete, že pomáhala! Čas mi kradla... to ona ešte vie.
Zabrali sa do obeda.
- Čože sa ty odťahuješ? - spýtal sa Haviar, keď Vendel odchádzal s miskou polievky do pitvora. - Prečo neješ s nami za jedným stolom?
- Idem k Tereze... A je tu teplo.
Bola to len výhovorka. Čosi ho medzi nimi dusilo.
- Všeličo tu vonia, - povedal v pitvore žene. - Vedela by hádam roztancovať za krátky čas všetko, čo človek od huby odtrhol. Načo také hostiny? Vidno, ťahá starým medový motúz popod nos...
- Chcela som vstať a variť, alebo aspoň prizerať sa. Ale mi nedala. Zavše len: si slabá, lež, neboj sa, veď ťa ja zastanem... A tak som ležala a len mi nosom krútilo. Aké zázraky to tam reku vystrája? Ani sa mi ničoho nechce...
Hana vošla do pitvora a spýtala sa Terezy:
- Povedz, polievka bola dobrá?
No nečakala vlastne ani na odpoveď. Položila jej do rúk druhý tanier - a Tereze sa až dych zastavil.
- Čože je to?
- Nuž... tá kura! Veď som ti o nej povedala!
- Kura? Toto že je kura?
Zazmietala sa v hneve. Netušila, že sa k nemu naskytne taká vítaná príležitosť. Lež Hana v jej hlase nevystihla ten hnevlivý tón, ešte sa dokonca smiala a povedala:
- Kde je to napísané, že sa mäso musí len variť? Toto hľa - to je kura na smotane.
- A či sme my páni?... akési drahé veci jesť. Mne sa toho ani nechce, to ti poviem rovno do očú. Lebo keď si pomyslím, koľko to stojí...
- Veď sa ty upokoj, Tereza! Zbytočne sa rozčuľuješ. Kupovaného tam niet ani za mak, okrem štipky papriky a soli. A ostatné čo je tam? Kúsok masla, troška smotany... To máte predsa doma.
Tereza nemohla od hnevu ani hovoriť. Len z nej vystreklo:
- Pravda, doma! Lež iba dotiaľ, kým sa to neodnesie na trh. Ako keby si to nevedela!... Veru by sme takto dogazdovali...
Hanu ako keby z vedra obliali. Nepohla sa za hodnú chvíľu z miesta - v kútikoch úst začal jej šklbať kŕč, mihalnice dva-tri razy poskočili po zosmutnených očiach a mala sa čo držať, aby sa nerozplakala. Takýto koniec si predsa nezaslúžila...
- Len to zjedz, - povedala potom, premáhajúc sa, - hoci si to ešte nikdy nejedla. Myslím, že ti naostatok zachutí.
A odbehla do izby.
Predložila im tam zemiaky - no zase to bolo nevídané. Starí až zhíkli, tak ich to prekvapilo.
- Čože je v tom všetko? - pýtala sa Haviarka so záujmom.
Hana sa zase už usmievala:
- Nič! Veď je to celkom jednoduché. Pozrite: navarila som zemiakov, tie som pokrájala. Uvarila som tiež päť vajec, aj tie som pokrájala - a teraz som to všetko kládla na vymastenú rajnicu. Raz vrstvu zemiakov, na to zase vajíčka, a vždy tak. Potom som to trocha piekla.
Hana, šťastlivá, že starí prejavili toľko záujmu, nepočula, ba ani nemohla počuť, ako Tereza v pitvore priamo zjajkla:
- Čuješ? Päť vajec! Päť vajec - a to sa len tak z ničoho nič zhltne! Na moj dušu, vie tá gazdovať!
- Neboj sa, urobíme tomu koniec, - prisvedčoval jej Vendel. - A to vyjdeme všetci na psí tridsiatok.
Ani on, ani Tereza sa potom už obeda nedotkli.
Keď to Hana zbadala, rozľútostila sa, vyšla za maštaľ do sadu a tam si poplakala. Hľa, aký je to čierny kút, aké strašné miesto, kam zašli! Do každej radosti, bárs by bola ako omrvinka, musí ti kvapnúť jed. A nie zvonku, stadiaľ, čo človek neovláda a proti čomu býva bezmocný, ale z ľudských sŕdc, preplnených nešťastím, tmou, závisťou, skupánstvom... a ako sa to všetko volá.
Ešte po hodnej chvíli našla ju Haviarka v sade.
- Ty si plakala? A prečo?
Hana sa opanovala, potriasla hlavou.
- Tak... Prišlo mi akosi ľúto. Človek sa niekedy rozplače a nevie prečo.
- Máš pravdu. Aj ja som kedysi tak...
Vrátili sa a Hana chcela umývať riad.
- Čože budeš umývať? - smial sa Haviar, - pozri, vylízali sme misky ani mačka. Ej, bude nám teraz sveta žiť, keď budeš varievať...
Nedokončil, čo chcel povedať.
Všetci sa nevdojak obrátili k dverám, v ktorých sa zjavila Tereza. Bola dosiaľ slabá, držala sa v nich, ako keby bola ukrižovaná, no v očiach jej horel zlý oheň, a ten, zdalo sa, dával jej silu k útoku:
- Nech varí! Nech si len varí! Ale nás najprv vydeľte... a potom si prežerte všetko, čo máte!
Za hodnú chvíľu ostali celkom onemelí. Dívali sa na Terezu, na jej zlý, vlčí pohľad, na plné prsia, vzdúvajúce sa pod rozopätým opleckom, a nenachádzali slov, ktorými by ju upokojili.
Napokon Jozef pristúpil až k nej, pozrel cez ňu do pitvora a tak, ako keby jej tu ani nebolo, povedal v tú stranu, kde tušil Vendela:
- Miesto aby si ju tíšil, ešte ju huckáš! Ej, ale si mi ty za brata!
Jeho hlas uvoľnil napätie.
Haviarove ústa s tromi žltými zubmi, otvorené nečakaným prekvapením, sa zavreli. Preglgol rýchlo sliny, vykročil k dverám a začal kričať:
- Ach, ty teda takto! Ty nám budeš vyčitovať, čo zjeme! Do huby nám budeš pozerať... No dočkaj, ty! Vydelím! Čuješ? - vydelím vás, hoci aj hneď teraz! Practe sa mi, practe sa mi odtiaľto, gazdovstvo je moje! Moje... a tuto materino. A my ho môžeme dať komu chceme, rozumiete? Komu chceme!
Jozef pristúpil k otcovi:
- Otec, nechajte tak! Nekričte a nechajte tak. Ešte si budú myslieť, že vás prehovárame na svoju stranu... takí sú.
No Haviar bol plný jedu a hnev z neho vybuchoval nezadržateľne:
- Ako... prehovárate? Aby sme na vás nezabudli s podielom? Neboj sa, oni si to myslia aj tak! Ešte ste tu ani neboli, len list od vás došiel, a už vtedy chodili nasršení a hľadeli ako hrom do putne. A teraz? Ty ani nebadáš, ako všade nastrkujú svoje uši, aby im ani slovíčko neušlo... ako sa starajú... Čo ty vieš! Ty ani nevieš, že... Z kúta pitvora vyšiel Vendel a stal si za Terezu.
- Vy, otec, čušte a nevyprávajte sprostosti! Nasršení! Že vraj nasršení...! A keby sme boli aj nasršení, tak len preto, že tu ide o naše právo! Iní gazdovia už dávno pustili gazdovstvo synovi, a vy? Najradšej by ste boli, aby sme...
- Vidíš? Sám si sa teraz vyzradil! Že vraj - synovi! A to by si chcel. Aby som dal všetko tebe, sám sa kdesi do kúta utiahol a na druhých aby som zabudol!
- A kto vám pomáhal? - kričí teraz zase Tereza, - povedzte, kto tu hrdlačil? Ktože to chodil na majere, ktože vám nosil peniaze do domu a pomáhal splácať dlžoby? Povedzte!... Nože, povedzte!
Haviarka k nej pristúpila a premáhala svoj hnev, hovoriac:
- Tereza, choď ležať! Si slabá, vidíš, ledva na nohách stojíš... preto aj táraš dve na tri. Zajtra možno oľutuješ, že si dnes takto... Že sa nehanbíš!
- Prečo by sa mala hanbiť? - hájil ju Vendel, - vy sa hanbite, že nás chcete takto ošmeknúť! Za všetko, čo sme pre vás vykonali...
Tu sa už Haviar nezdržal. Schytil stoličku, rozohnal sa - a keby nie Jozefa, ktorý k nemu v tom okamihu priskočil, bol by sa ňou zahnal do dverí. Tereza odskočila do pitvora, zjašene kričiac.
Haviar už stratil hlas, len sipel:
- Čujete ho? Ošmeknúť! My ich vraj chceme ošmeknúť! Sám boh ťa musí skárať za tieto slová! A ja ti tu znova poviem pred všetkými: Ak budem chcieť, dám ti. A keď nie, dám inému... a ty môžeš ísť. Aj táto preláskavá nevesta, Tereza... Tak vás stadiaľto vykúrim, ani nebudete vedieť ako!
A vtedy Vendel akýmsi celkom zmeneným hlasom povedal:
- Uvidíme, kto koho vykúri... k čertovej materi.
Po týchto slovách zrazu nastalo uvoľnenie. Ako keby pružina, napätá až do prasknutia, povolila a vrátila sa do pôvodnej polohy. Ako keby všetky struny huslí praskli - bolo ticho, hluchá prázdnota a mĺkvosť vecí, z ktorých každá ostala svetom pre seba, bez vzťahu k druhým veciam aj ľuďom. A ľudia ostali už najviac zo všetkého sami.
Hana po celý ten čas, keď zvada vzbĺkla a šľahala ohnivým jazykom až do povaly, učupila sa do kúta pri peci, pritískala k sebe Jurka a objímala jeho plavú hlávku tak, aby nevidel a nepočul nič z tejto hnusnej chvíle. Zdalo sa jej, že z nej dušu vykorenili a srdce pošliapali ostrými podkovami slov - oslabla a do očú sa jej nasilu tisli horké slzy.
V tejto jame žiť? - kričalo v nej čosi, a vzbúrený cit sa vzpínal od ľaku. V tomto kotle sebeckých vášní, hrubostí a otrávenej krvi? Tu, na hranici, kde sa stýkajú len prapudy a znevažujú všetku ľudskosť, lásku, cit? Keby jej údy polámali, nebola by pocítila toľko bolesti a hrôzy, ktorá ju preplnila a kričala aj v zraku týmto okamihom.
Len teraz nastalo uvoľnenie...
A doňho sa zrazu rozlial Haviarkin plač plným prúdom. Starý k nej pokročil, ako keby ju chcel uspokojiť, a povedal:
- Tak veru, tak!... Keď je malé, žerie prsia, keď je veľké, žerie srdce...
Povedal to však nie jej, skôr Vendelovi kamsi do pitvora.
A potom ostalo ticho, každý z nich utiahol sa ta, kde mohol byť celkom sám - a v samote prečistiť svoje otrávené vnútro.
Chalupa páchla čmudom ako po požiari.

+++

Nastal krátky čas oddychu. V poli nebolo teraz žiadnej roboty, zbožia rástli v teplých, vlažných dňoch a zemiaky dosiaľ nevytŕčali zo zeme svoje tmavé, pokrčené ružičky lístkov. No budú čochvíľa vonku, a vtedy sa zas rozprúdi robota po záhonoch. Ľudia budú kopať, tĺcť posledné hrudy a obhŕňať riadky zemiakov, aby rástli a zabezpečovali im život cez budúcu zimu. Tu v týchto záhonoch býva zakliaty každoročný poklad, no neotvára sa ani na Veľký piatok, ani na svätojánsku noc. Od jari do jesene sa okolo neho prplú - a len v októbri sa k nemu prekopú, aby si ho odniesli plné vrecia.
Teraz stál nad krajom zlatý čas oddychu a ticha, slnečných dní a vlažných nocí.
Kto mohol, odišiel už z jari do sveta, a v dedine ostali len tí, ktorým sa nepodarilo a kto už nevládal.
Vysedávali v podvečer na podstienkoch, v záhradách a na záhumní, zväčša mlčali a dívali sa po úbočiach vrchov. Tak sedeli na kladách aj dnes. Jablone boli v kvete a v ich korunách bzučali posledné zatúlané včely, dokiaľ sa slnko nezamotalo do skalných bučín. Potom už stíchlo všetko, len voda v potoku šumela a na brode múkali spokojné kravy.
- Jeden môj kamarát, čo sme uňho bývali, - spomínal Jozef na vzdialeného Macka, - ten zažil ešte dobré murárske časy, o takých sa už ani mne nesnívalo. Keď chcel, ostal doma, a keď sa mu zachcelo, išiel za hranice. Do Maďarska, do Nemecka... kam len chcel! Ba aj do Ruska mohol ísť. A domov si doniesol na zimu pekné groše. Kdeže teraz - všetko sa zmenilo.
- Veď aj od nás tak. Či sme my nechodili do Nemecka? Alebo do Maďarska, do Rakúska... to už bolo to najmenšie! - prisvedčoval starý Gašpar. - Zarobili sme si - a potom sme sa vrátili domov. Potom sa nám tu akosi lepšie dýchalo.
- Môj otec div že tam vraj celkom neostali v Maďarsku. Triafalo sa im tam kúpiť pekné gazdovstvo, zem ako stôl... Raz mi boli o tom rozprávali, - spomínal hrobár Valko. - Bol by zo mňa teraz inakší gazda...
- A prečo tam neostali?
- Nuž, či ja viem, čo sa im znepáčilo? Hovoril vtedy, že by im bolo bývalo clivo tu za tými horami. Že by ich nikdy nemohli zabudnúť. Tak akosi...
- Teda boli inakší ako Kača Dubčekovie, - zarehotal sa ktorýsi mládenec. - Tá bola vlani len od jari do jesene na majeri kdesi pri Prahe, a keď sa vrátila domov, povedala: "N... ale, také je mi to čudné, keď tu máte samé vrchy!"
Všetci sa zasmiali, tak ako vlani všetci vysmievali Katku, keď sa o tom dozvedeli.
- Nuž, keď je sprostá, - doložil potom starý Gašpar.
- Ani mne nebolo zle, keď som chodil po svete s galanteriou, - povedal Kocifaj. - Tu som predal nožík, tam zase zrkadielko, špičku na cigaretle... akýsi groš som predsa zarobil. A bolo mi dobre...
Jeho oči sedeli v mladej tvári ako prvé jarné kvety - aj tie, zdá sa, hovoria o samej radosti a šťastí. Spomienka bola natoľko radostná, že musel pokračovať:
- Čo mi bolo? Nabral som v Prahe tovaru, kúpil som si kus konskej klobásy ako ruka, ani som sa nenazdal a bol som v Humpolci! Tam som si založil konského guláša a ani som sa neobzrel - už som bol zase v Prahe po nový tovar... Čestné slovo! Jakživ som nepojedol toľko mäsa ako vtedy...
- Vidíš! A predsa si sa vrátil.
- Nuž... vrátil.
V jeho odpovedi ako keby doznieval kus dávneho previnenia a kus súčasnej lásky.
- Ba veru, - povzdychol si starý Gašpar a jeho strieborná hlava zakvitla pritom medzi ostatnými ako jabloň. - Po svete sme bohviekade chodili, aj po Amerike, a jednako sme poprichodili domov. Doma je len doma...
- Všade dobre, doma najlepšie.
- A ja vám zase poviem, - ozval sa po prvý raz mlčanlivý hlásnik Jurga, - že... ja vám poviem, že najlepšie je už hádam v Rusku.
- Veď nevrav! - odporoval mu starý Gašpar, ktorý sa na staré kolená bol dostal do zajatia v Turkestane, - veď aj ja som bol v Rusku! Samý piesok, ani trávičky, ani stromčeka nikde...
- Nuž, to ako kde! - bránil sa hlásnik, - a tam, čo som bol ja, okolo Voroneža, tam už lepšej zeme netreba. Pôjdeš celý mesiac krížom-krážom a nedovidíš jej konca-kraja! Zem ako stôl. A aká zem! Len ju tak trocha poprpleš - a ona sama rodí.
- A prišiel si nazad do skál... - ozval sa ktosi vyčítavo.
- Nemusel som, - odvíja Jurga lesknúcu spomienku, - veru, nemusel som. Ani veľmi nechýbalo... a mal som sa ženiť. Ej, tam je ženskej len dobre! Ničoho nič jej netreba, ani perín, len keď je dobre tučná...
Hlučný, strapatý smiech vyskočil z kŕdľa chlapov a pretrhol pásmo hlásnikovej spomienky. Jurga sa napajedil a strmo zakončil:
- Nuž, keď nechcete veriť, neverte!
Chvíľku trvalo, kým doznieval smiech a zmenil sa v ticho.
Potom sa Vendel vrátil k samému začiatku:
- Hovoríte, že najlepšie je už len v Rusku. A veď im odobrali všetku zem... tak ako by im mohlo byť dobre?
- Veď pravda!
- Boľševici...
- Že ich vraj obrali o všetko...
Jozef sa do reči zamiešal, no odpovedajúc Vendelovi, neobrátil sa k nemu, len sa pozrel cez záhradu kdesi na neurčité miesto, jeho pohľad ho prenášal ďalej, ako mohli tušiť všetci ostatní. Vravel:
- Odobrali im zem, to je pravda. Aj malým gazdom, aj statkárom. Jednoducho... zrušili ich vlastnícke právo na tú zem. No hneď im ju zase dali do užívania, tým chudobnejším. A len teraz ich vlastne učia gazdovať. Spojili drobné záhony, zjednotili gazdov - a tí teraz obrábajú spoločné zeme. Predtým sa každý trápil na svojich roličkách, ako sa trápite vy. Ani poriadneho statku nemal, ani súceho riadu... hrdlačil po celý život a hladoval. A teraz, keď sa dali dokopy, je to ako na majeroch. Aj statky dobré, hnoja dosť, najnovšie mašiny, a preto aj výnos vyšší. Všetci z toho majú viac osohu. Môžu myslieť aj na iné veci, nie iba na svoje brucho. Čítať ich naučili, počúvajú si po večeroch rádio... a čo iné. Žijú si ako ľudia.
- A čia je tá zem? Gazdova - či nie? - spýtal sa Vendel, ako keby nič nepochopil.
- Nuž je, a nie je jeho. Jeho je to, čo na nej dorobí.
- Nehovoril som? - zatínal zase Vendel, a tiež len tak zboka, - vzali im zem. Tak akože im môže byť dobre?
Starý Gašpar sa poškrabal za uchom, rozstrapatil svoju bielu hlavu a potom váhavo povedal:
- Aj ja som si vždy tak myslieval: bez zeme je len človekovi zle. Máš zem - a vtedy už neumrieš od hladu, dorobíš si, ak ti pánboh požehná. No teraz, keď už som sivý ako holub...
- N... ale, strýko, čože vy takto...? Veď vy ste ešte chlap - potľapkával ho hrobár Valko po pleci, zakiaľ ostatní sa smiali.
Gašpar však od svojej myšlienky neodbočil:
- Akýže chlap, keď naňho už hrobár siaha? Ja...
- Há-hahahaha-há...!
- ... ja len toľko hovorím: vždy som si myslel, že človek bez vlastnej zeme nie je nič. A teraz, keď si tak pomyslím... zo zeme si jednako len neodhryzneš. Či je moja, či je cudzia, o to by ani nebolo, hlavná vec, aby bolo moje, čo mi na nej narastie. Aby človek mohol žiť. Lebo keď umrie - veru, vtedy mu už stačí len celkom malý kúsok zeme...
- Veď tak! - potvrdil Jozef starcove slová, ktoré sám mal na jazyku, - do hrobu si žiaden tú zem nevezme.
Vendel však krútil nad tým hlavou.
- A čo ty? - pýtal sa ho mladý Kocifaj a v jeho očiach dosiaľ prebleskovala utajená radosť, - ty sa dáš, hádam, po smrti rozsekať... a do každého záhona pochovať jeden kus...?
- Neboj sa, ani vtedy by ten pohreb dlho netrval, - odpovedal Vendel neochotne, zakiaľ druhí sa smiali. - Nemám nič, tak by to bolo ľahké. No nedbal by som mať polovičku chotára, na moj dušu, nedbal by som... Zem je len zem, a kto jej má veľa, je pán!
Jozefovi už najviac zo všetkých sa priečili bratove slová, no nevravel nič. Díval sa ako do čiernej hĺbky, v ktorej sa tmolí a prple ani červ - človek. Zdá sa mu, že vidí práve brata, jeho strapatú, urputnú hlavu s chtivými očami, jeho rázsochaté ruky, ktoré by najradšej zhrabovali celý svet - vidí ho, ako mení ľudskú tvár, preklína otca, nepozná brata, len aby uchytil kus zeme do svojho vlastníctva. Hľa, Vendel sa nazdáva, že by bol celkom iným človekom, keby bol bohatý a mal veľa zeme. Že by bol pánom a že by sa vtedy celý svet zmenil a on v ňom. Blázon! Nebolo by nič - len ešte viac vynikli by jeho vlastnosti, bol by pomerne menej múdry, bol by bezočivejší, skúpejší, surovší a ukrutnejší. Vtedy by akiste otca aj mať utrápil na smrť, aby sa nemohli zaistiť na dôživeň, brata by nepustil ani len cez prah a zriekol by sa celej rodiny. Ba ktovie, či by vtedy zavolal lekára ku chorej dcéruške? Či by si dožičil kúsok masla a zopár vajec, či by... Či by si kúpil nejakú gazdovskú knižku, či by neľutoval sadnúť si do vlaku alebo kúpiť si masti na topánky?
Jozef si rad-radom predstavoval týchto gazdíčkov. Každý z nich narieka, že má málo, no oni ani to málo, čo majú, nevedia rozumne využiť! Ach, ako hriešne, vedome i nevdojak mrhajú všetkými možnosťami, ktoré sa im doma naskytujú! Zdá sa, ako keby sa celý kraj odtrhol, odštiepil od sveta pred pár sto rokmi, svet letel ďalej vpred a oni tu zostali v akejsi jame zabudnutí. Hľa, Vendel kričí: zem! zem! - a jednak nebola by mu na nič, prišla by do hriešnych rúk, lebo je slepý. No až otec umrie, Vendel dostane zem, bude to jeho vlastníctvo, nie ako v Rusku: ozajstné vlastníctvo! A jednako len: tma v žalúdku, v hlave, v srdci...
- ... väčšia bieda ako u tých, čo zeme nemajú, len svoje ruky!
Tieto slová už z Jozefa vybehli celkom hlasne, ako keby tichý spor, ktorý s kýmsi prebojovával, dostúpil vrcholu a nedal sa už zatajiť.
Chlapi sa naň prekvapene pozreli, lebo nenachádzali nijakej spojitosti so slovami, ktoré dávno predtým odzneli. A bolo to zvláštne:
Jediný Vendel vedel sa zachytiť tejto nitky, ako keby on jediný bol býval spojený s tajným vlnením bratových myšlienok, ako keby on jediný bol svedkom zápasu, ktorého uzol Jozef práve rozťal. Zasvrbel ho jazyk, a už sa ani pred cudzími neostýchal povedať:
- To je pravda. No keď je im zle, ešte aj prídu...
Jozef sa hanbil - hanbil sa za vlastného brata, čo sa vie pred svetom verejne vyzliekať z ľudskej kože a obliecť sa do dračej, odstrániť každého, kto sa mu priblíži... a pritom súčasne požierať aj sám seba.
Hanbil sa a bol červený až po korienky vlasov.
Na šťastie začali sa už chlapi rozchádzať.
Bola noc, kdesi od hory, z pasienkov, popretínaných prťami a zbojníckymi chodníčkami, ozvala sa tiahla pieseň chlapcov, napojená vôňou materinej dúšky. Teplý, vlažný vzduch ležal v doline ako perina, od západu mohutným frontom nastupovali tmavé mračná s okrajovými čipkami ľahučkých chmár. Do nich, ako do svadobných závojov, zaplietali sa dychtivé hviezdy. A z diaľky, z veľkej diaľky slabo zahrmelo.
Keď Vendel videl, že Jozef sa zdvihol spolu s ostatnými a zamieril cez záhradu domov, okúňal sa za chvíľu a len potom sa pohol aj on. Nechcel sa s Jozefom stretnúť a čakal. Ale Jozef cítil, že práve dnes mal by Vendelovi ešte čosi vysvetliť, a že teraz, keď je taká tichá, čierna, vlažná noc, duša sa uvoľňuje, rozpráva a slová padajú skoro tak ľahko ako rosa.
Dočkal Vendela v sade pod jabloňou.
- Brat...
Zavolal veľmi slabo?
Nevedel - no Vendel, vidieť, kráča ďalej, prešiel a nezastavil sa.
- Dočkaj ma, Vendel! Chcem ti čosi...
Vtedy Vendel zastal v hustej tme sadu. Zdalo sa, že jeho hlava prenikla korunami kvitnúcich jabloní a trčí dohora, podopiera čierny mrak, podobný baranej bunde, ktorú ktosi prehodil cez podklop oblohy.
Ani na Jozefa nepozrel, ani sa ho nespýtal, čo chce, len sa tak oprel o jednu jabloň, mlčanlivý a zahryznutý do svojich vecí, a čakal.
- Zase si sa ozval nemilobohu... pred všetkými. Hanbil som sa...
- Veď sa aj hanbi! -
- ... za teba som sa hanbil! Za to, že sa už nevieš ani premáhať. Že sa pred cudzími ľuďmi tak ukazuješ... ako vlk. Že mi verejne vyčituješ kúsok chleba, bárs ho ani neodkrajujem z tvojho! Keď máš niečo oproti mne, prečo by to nemalo ostať medzi nami? Prečo s tým ideš na biely svet? Myslíš, že si s tým pomôžeš? Darmo čo len proti sebe reči narobíš! Budú rozprávať: Haviarovci sa hryzú... a čo iné.
- Na to si ma volal? - spýtal sa teraz strmo Vendel. - Chceš mi robiť kázeň? Neboj sa, netreba mi tvojej kázne! Chodím každú nedeľu do kostola... zato ty nie. Ani tvoja žena. Čo chceš?
- Chcem sa ťa ešte ostatný raz spýtať: ty mi naozaj neveríš, keď ti hovorím, že nechcem z týchto rolí nič? Že keď som sem išiel, ani na myseľ mi neprišlo, aby som rátal na nejaký podiel... a tým menej, že chcem otca prehovárať? Povedz mi teraz, brat, aspoň prvý raz úprimné slovo! Veríš mi - alebo neveríš?
Zas už bol Vendel v klepci! Zase sa vzpieral, trhal a mykal, zase sa hneval sám na seba a zúfale zhľadával najvhodnejšie slová, aby sa i obránil i vyvŕšil! No všetko darmo. - Z Jozefovej reči, hoci bola skoro prosiaca a plná skrytej lásky, vycítil aj posledný rozkaz. Nemohol vyhnúť.
- Veríš mi, alebo neveríš? - doliehal naň Jozef nedočkavo.
Táto nedočkavosť, ktorú si Vendel zle vysvetlil, rozhodla:
- Neverím!
Nastalo zúfalé ticho, napäté ako oceľová struna.
Vzduchom prebrnkol rozdychtený chrúst a zapadol potom kdesi do kvitnúcej koruny stromu - nepočuli ho. Vzápätí za ním mihol sa im nad hlavami čierny tieň netopiera, sledujúceho drnčivú cestu chrobáka - nevideli ho. Nepočuli nič. Nevedeli nič. Stála medzi nimi len jedna jediná spoločná vec, tvrdá, hranatá a bolestivá. Jedno slovo:
Neverím!
- Nie že by som neveril práve len tebe, - rozhovoril sa sám, skoro proti svojej vôli Vendel. - Žiadnemu z vás neverím. Ani otcovi, ani tebe. Ty hovoríš: nechcem nič!... a možno, že je to aj pravda. Ale si predstav, že roky a roky nenájdeš robotu: kamže sa pohneš? Budeš tu! Budeš tu so ženou, s deťmi, budeš robiť na poli a okolo gazdovstva, ako aj teraz sa do toho miešaš, a napokon zvykneš a obrastieš perím! Preto ti neverím! A otec... tí budú málo dbať, či chceš alebo nechceš. Dajú ti diel - a hotové. Myslíš, že to nevidím, ako nás odstrkujú od tých čias, čo ste prišli?
Jozef si bol výslovne želal, aby brat hovoril otvorene. No pred takouto otvorenosťou, pred takýmto skupánskym hladom sa až striasol. Tak ho to vždy zdrvilo a ohromilo.
- Sami sa odstrkujete, Vendel! Vy sami! Zato, že ste takí hladní po majetku, takí nežičliví, takí... že vzťahujete ruku za tým, čo nie je dosiaľ vaše.
- Hovoríš, ako keby si bol najedený. A vidíš: sám si pred chvíľou pred chlapmi povedal, že ten, kto tu má zem, je biednejší ako tí, čo hoci ani kúska zeme nemajú... a predsa si prišiel. Keby nie tej zeme, bol by si možno na žobráckej palici. A tu si sa zachránil. A ešte aký si pritom pán! Aký hrdý! Drevo rúbať by si nešiel za šesť korún, to si kedysi pred všetkými povedal. Železnicu stavať si nešiel, lebo dávali málo. Vidíš? A to si mohol robiť len preto, že je na svete kus zeme, na ktorú si robíš nárok. No zabudol si na to, že keby nie nás, mňa a Terezy, banka by ju akiste bola dávno predala! To ma škrie! Vieš... to ma škrie najviac, že som naostatok zostal piatym kolesom pri voze! Za to všetko.
- Ech, už ťa to celkom zaslepilo! - povzdychol si Jozef, a sám si pritom prešiel oči rukou. - Biedny, biednejší... chceš hádam povedať, že som na tom lepšie ako ty? Nuž, ako sa ti páči. No keď ja poviem, že tu žijete biednejšie ako napríklad robotník, čo nemá ani kúska zeme, nesmieš to brať tak doslova. Nie je len taká bieda, akú si predstavuješ ty, taká... nuž, prázdny žalúdok, jedným slovom. Je aj iná bieda, rozumieš ma? V hlave, v duši, v celom človeku... A ty jej máš, veru, vyše práva! Vyše práva! Čuješ! Zavše len nariekaš, ako keby si už nemal ani čo do úst vložiť, a zato, keď sa ti trafí, vieš sa opiť do nemoty. Neboj sa, viem, koľko peňazí to stojí...
- Je ti ľúto?... Že mi to vyhadzuješ na oči...
- Čo by mi bolo ľúto! Teba ľutujem, že tak žiješ! Nariekaš - a pritom gazduješ ako slepý. Pozri napríklad tu, ten sad. Minule som sa pozeral: ani koruny nepreriediš, ani stromy nenatrieš, mladé štepy... a obrastajú ti machom. Úžitok by si chcel brať, no opatriť ich, to už nevieš. Alebo maštaľ... celkom bez okna! A keď som chcel minule urobiť okienko, tak si sa na mňa vyrútil, aj otec. Chcete, aby sa tam držalo teplo, a ono sa tam zatiaľ drží smrad, tma a pleseň. Veď tie úbohé kravy podľa toho tiež vyzerajú! Ako môžu vyzerať - bez svetla a bez vzduchu?... Alebo záhradka: prečo si už dávno neurobil záhradku? Ani jednej hriadky pod mrkvu a petržlen... nič, nič! Alebo hnojnica! Tečie priamo z maštale, a len sa kdesi tratí. Ani jamy pre hnojnicu si nevieš vykopať a vymurovať, taký si ty múdry gazda! Vieš ty, koľko čistých peňazí ti s ňou uteká?
Jozef sa začal rozpomínať na všetko nezmyselné, zaostalé a temné, čo ho tu tiesnilo, na všetku biedu myšlienky, pochopu a bohatého pokroku, na nevyužité možnosti, ležiace každému na dlani. Rozpomínal sa - a sypal zo seba jedno za druhým, i keď vedel, že príčina všetkého zlého a temného leží oveľa hlbšie. Vedel, že človek je taký, ako ho vychovajú okolnosti, v ktorých žije. Vedel, že tento nerozumný, krutý a bezcitný Vendel, znemravnený skupánstvom a ovládaný túžbou po majetku, je len nedokonalou miniatúrou ľudskej spoločnosti; i ona je vo svojom celku taká zlá, temná, nešťastná, krutá, riadená nespravodlivosťou, vedená sebectvom. Uvedomoval si, že brat je vlastne jej obeťou, a ak je vinný, teda len z menšej polovice - a v poslednom dôsledku. A predsa sypal zo seba jednu výčitku za druhou, on, murár, ktorý dávno odpadol od gazdovstva. Lebo videl svet a naostril si rozum.
- Nuž, keby som mal dosť peňazí...
Zas tá stará pieseň! Zas výhovorky, len aby nemusel pohnúť rozumom a rukou!
- Na to ti peňazí netreba! - nahneval sa už Jozef. - Ja práve hovorím o tom, čo môžeš zlepšiť sám, bez peňazí. Veď ty ani s peniazmi nevieš gazdovať, na moj dušu, nevieš!
Vendelovi v hrdle zahrčal krátky, nepríjemný smiech:
- Len mi daj, ukážem ti!
- Už som ti dal... Aj si vtedy ukázal.
- Vidíš! Zase už...
- Ech, brat, s tebou je ťažko hovoriť! A tak počuj, poviem ti to priamo: Požičal som ti posledné peniaze, a ty si ich pustil hrdlom! A keď ti bola Bertinka chorá... neoľutoval si tie prehajdákané peniaze? Nebolo ti ich ľúto, keď sa roztápala v horúčkach a keď ju lámali kŕče? A mal si peniaze aj ty, prisámbohu, mal si!
Jozef sa na chvíľku odmlčal, ako keby chcel nabrať dychu, a potom, pridúšajúc hlas, preniknutý terajším hnevom a dávnou hrôzou, pokračoval:
- Mal si peniaze... a mal si chorú dcérku. Čoho ti bolo ľúto? Povedz! Peňazí ti bolo ľúto, lekára si nezavolal a radšej si obetoval vlastné dieťa! Potom si vystrojil pohreb a kar - za tristo korún. Tak ty vieš gazdovať s peniazmi, keď už to chceš vedieť! A v tom je tá tvoja bieda... vás všetkých. Máte - no neviete, čo a na čo je to! Ste sami proti sebe. Každý.
Vendel stál ako obarený. Lež noc skryla všetku jeho hanbu, slabé vedomie viny a neistý pohľad, obrátený k zemi.
Jozef už ako keby zo seba vylial všetku bolesť a horkosť.
Nemal, čo by viac povedal. Preniesol sa ďaleko odtiaľto, do iného sveta, kde bol akýsi jasnejší deň, redší a dýchateľnejší vzduch a celkom iní ľudia. No bolo to len na okamih. Vzápätí ako keby sa bol rozpomenul na niečo, čo zostalo nedokončené, hoci si mohol vyrátať odpoveď hocikedy sám na prstoch jednej ruky. Jednako - ako keby chcel ešte raz dostať poslednú ranu, spýtal sa znova:
- A to, čo si mi predtým povedal, platí ešte aj teraz? Pozri, sme jednej krvi, sme bratia, obidvaja máme deti. Prečože by mali prípadne aj trpieť...
Teplá, vlažná vlna zatopila mu hrdlo. Nebol to plač, to nie. No bol to koniec reči. Vyschla priamo uprostred koryta.
Ale Vendel bol už ospanlivý, tupý a vnímal všetko iba na pol ucha. Zmohol sa iba na veľmi stručnú odpoveď:
- Čo som povedal, platí. Neverím nikomu. Práve preto, že už aj ja mám syna!
Jozef si sadol na zem, objal kolená oboma rukami a díval sa do tmy. Snažil sa preniknúť ju a zachytiť sa na nejakom predmete, ktorý by bol jedinou istotou v rozkolotanom svete. Všetko, čo bolo v ňom, tá konštrukcia povedomého, rozumového, myšlienkového života a sveta, toto ľahké, vznosné a pevné lešenie, ktoré mu umožňovalo rozhľad a ktoré ho tu práve tak veľmi odlišovalo od ostatných - ako keby Vendel podrezal, podvrátil: všetko sa zbúralo, spadlo a polámalo. Zostal len cit. Zostalo srdce, ťažko skúšané ľudskou zlobou. Trepotalo sa v ňom, bilo a zvieralo sa, a priestor hrude zdal sa priúzky.
Zostal len cit. Zostalo aj pár posledných slov, pozlátených dávnou spomienkou:
- Počuj, čo ti teda ešte naostatok poviem! Je to už dávno... bol som len takým šarvancom desaťročným...
- Zajtra mi povieš, ak bude na to čas, - povedal Vendel plný netrpezlivosti, - dnes už treba ísť spať!
Jozef vyskočil a lapil ho za ruku.
- Veď dočkaj už tú chvíľku, nebuď taký! Hovorím: bol som len takým loptošom desaťročným a ty si mal vtedy práve niečo vyše dvoch rokov. V noci prišla búrka, - hrom bil ako divý, potom sa spustil lejak - a ráno bola veľká voda, potok sa celkom vylial z koryta. Bavili sme sa na brehu, čľapkali sme sa vo vode a brodili sa v nej, keď si ty zrazu zašiel do hlbočiny... a už ťa nebolo. Voda ťa brala. Len čo sa chvíľkami ukázali tvoje rúčky, keď ťa vlny nadhadzovali a valili ako zvariak. Ako keby to dnes bolo, tak si viem všetko predstaviť. Deti kričali, rozpŕchli sa na cestu a tam revali zo všetkých síl... živého človeka v dedine nebolo, všetci boli v poli. Skočil som vtedy za tebou, no nenašiel som ťa hneď, a zatiaľ prudká voda ako keby mi pod nohami podomlela zem - aj mňa prúd strhol. Zase som sa postavil na nohy, bežal som dolu vodou, potkýnal som sa o skaly, ešte raz som padol pod vodu... a len potom som ťa našiel. Vyvliekol som ťa na breh. A vtedy práve pribehol ktosi z blízkeho poľa, už ani neviem, kto to bol. Aj tak to trvalo dlho, kým ťa priviedli k sebe. Mysleli sme, že už neožiješ. Vidíš... a ty už o tom hádam ani nevieš. Zabudol si...
Jozef skončil, ako keby ďalej chcel už len sám pre seba spomínať.
Vendel sa zas len tak krátko a sucho zasmial:
- Nuž tak je to. Nikto nevie, čo ho čaká... A prečo mi to vlastne spomínaš práve teraz?
Jozef neodpovedal hneď. Nazdával sa, že ho brat pochopí. Bolo to predsa také jasné! Zachránil mu život... a netušil, ako sa mu bude Vendel kedysi odplácať. Keby sa mu to vtedy nebolo podarilo, bolo by teraz všetko ináč. Jozef by sa bol vracal zo sveta k otcovi ako jediný syn, k otcovi so slabými rukami, podlomenými nohami, k otcovi, ktorý by si mal už odpočinúť. A otec by mu bol zveril celé gazdovstvo... Nuž ale - odkiaľ by sa mal Jozef vracať? Veď by on po vojne do sveta ani nebol išiel, veď by on bol vtedy akiste zostal doma! Neboli by ho ani pustili. V tom prípade tiež by bolo všetko celkom ináč - a možno, že by dnes ani nebol oveľa lepší od Vendela. Tiež by hrdlačil na roli, oči k zemi, bol by otrokom tých niekoľkých záhonov a do nich by sa vstrebal celý jeho život. Mal by majetok - a nepoznal by jeho cenu, chodil by okolo všetkých možností, ktoré by sa mu núkali, ako slepý. Prenikla by ho ľahostajnosť, tuposť, odovzdanie osudu bez vôle boriť sa za svetlom, za úspechom, nevedel by čítať v knihách i ľuďoch - ani by hádam nikdy nebol poznal, čo je to radosť v robote, radosť, ktorá mu kedysi násobila život a zjasňovala svet.
Bol by možno práve taký ako Vendel. Ako oni všetci.
Keď si teraz uvedomil, že brat čaká na jeho odpoveď, vravel už celkom ticho, pokojne a mierne, bez ostňa:
- Práve preto ti to spomínam, že naozaj nikto nevie, čo ho čaká...
V jeho hlase nebolo ani tej najmenšej výčitky.
A v jeho vnútri sa zrazu tak rozjasnilo a také teplo ho zalialo, cítil, že náhoda, ktorá mu kedysi v detstve dopriala zachrániť Vendela, zvrtla súčasne aj jeho ďalšie osudy na celý život. Uvedomoval si, že by sa dnes s Vendelom nemenil ani za celý svet.
- A čakal si azda niečo iné? - spýtal sa Vendel.
Vidieť, neskončil vo svojich myšlienkach, rozvádzal reč ďalej, ako keby mal čierne svedomie, ktoré ho nútilo pretriasť, čo sem už vôbec akosi nepatrilo.
Jozefa to prekvapilo. Veď on mohol pred chvíľou brata zahanbiť tak, že by od neho ani pes kôrku nevzal, mohol mu povedať naplno, čo sa mu v mysli len tak zľahka mihlo! Mlčal - a brat sám začína. Sám kutá do hĺbky za zmyslom reči. A ešte - ako keby sa vysmieval! Ako provokuje!
- Od nikoho som nič iné nečakal. Len od teba, brat, - povedal mu podráždený, - myslel som, že budeš brat... a ty si vlk. A ešte si aj nešťastný, sám seba požieraš. Sám sebe nerozumieš. Nechcel by som byť v tvojej koži... tvoju hlavu nosiť na pleciach. A s tvojím srdcom. Veru nie... A najšťastnejší by som už bol, keby som sa mohol odtiaľto pohnúť... bárs mi to neveríš. Eh, aký si ty blázon nerozumný!
Povedal, čo bolo treba. Od Vendela nečakal už ani jedného slova. No Vendel by akiste nebol mohol ani do rána zaspať, keby si v tomto tiesnivom rozhovore odpustil posledné slovo.
Vidiac, že sa Jozef poberá už smerom ku humnu, pokročil ešte kúsok za ním a povedal:
- Len to mi je čudné... čuješ? To mi je čudné, že teda nejdeš ta, kde by si bol šťastnejší, že mi neprestajne dohováraš, že ma poučuješ, čo a ako mám robiť... a chceš, aby som mlčal na všetko, čo proti nám spolu s otcom pečiete. To by si ty chcel! Aby som sa utiahol do kúta a čušal. Aby vám nikto neskrížil plány... a aby ste mali do tých čias čistý vzduch...
Jozef sa teraz už zadúšal hnevom - bol by skočil na brata a zrazil ho za tie slová na zem. No jednako sa ovládol, len natoľko sa už nevedel premôcť, aby si pred ním neodpľul a neprejavil svoj hnev.
- Nuž, keď si ty nie človek, nie brat, ale akési zviera hnusné... počuj, čo ti teda poviem: do dneška som na rodičovský podiel ani len nepomyslel a tvrdil som ti celkom úprimne, že sa ho zrieknem v tvoj prospech. No keď si ty taký, ba keď si vždy horší a horší, nezrieknem sa! Čuješ?... nezrieknem sa, vezmem si svoj diel podľa práva! Bol by som blázon, keby som nevzal, to si mal pravdu. A ešte väčší blázon by som bol, keby som ho dal tebe... za tvoju bratskú lásku, ty...!
Stratil sa vo tme.
A Vendel v nej ostal trčať, ešte černejší než pomračená noc, a podobal sa ohorenému stĺpu blízko pohoreniska.

+++

Bol pondelok, deň pustý a prázdny, ošklbaný z obvyklej nedeľňajšej slávy a v dedine zdal sa ešte prázdnejší a bez tváre. Nemal zvuku, neozýval sa ničím - väčšina ľudí odišla do mesta na jarmok a doma ostalo len zopár starých žien, aby dvory neboli tak celkom opustené. Od potoka zaznieval gagot husí a krik detí, ináč bolo ticho, ako keby bol celý svet pod vodou.
Od Haviarov sa vybrali do mesta starí aj Tereza.
- Nemala by si chodiť, - povedala jej Hana, - môžeš decku uškodiť.
- Choď len, choď, - obodroval ženu Vendel, - čo sa tam budeš... Nič sa nemôže stať!
A tak išla do mesta aj Tereza. Odchádzajúc z dvora, obrátila sa ešte k mužovi a s akýmsi zábleskom zvláštneho svetla v očiach mu pripomínala:
Na truhlu daj pozor!
- Veď sa neboj! Viem, čo robiť.
Pritom pozrel cez záhradu dolu k potoku, kde ležala na pažiti otvorená, k slnku obrátená truhla. Po vrbinách bola rozvešaná hŕba všelijakých hábov. Zdalo sa, že dali prevetrať všetok svoj majetok.
Hana s deťmi sa vyberala do hory na drevo. Bolo ráno, slnko sa ledva vymotalo spoza strapatých vŕškov a dosiaľ ležalo v poduške bielych chmár.
- Naberieme dreva a potom navarím, - povedala. - Do obeda je ďaleko.

***