Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Vendel sedel v izbe celkom sám a pozeral z okna do dvora. Keď počul Hanine slová, usmial sa. Mohol sa usmiať, veď nik ten jeho prapodivný úsmev nevidel a mohol sa, keby bol chcel, aj hlasno smiať, aby sa uvoľnilo napätie, ktoré ho už dlhší čas okrádalo o rozum aj silu. Mohol. No nesmial sa, ba i ten krátky, zlý úsmev prešiel po tvári len ako mihnuvší sa, letiaci tieň.
A potom sa zavrel do seba. Bola to preňho ťažká chvíľa. Prečo nejde aj Jozef do hory? - škrelo ho v prvej chvíli, - prečo sa motá od rána po dvore, pod kôlňou, ako keby čosi hľadal, to vytiahne kus jedľovej dosky, to zas pozerá pílu, skúša jej ostrie...
Chcel by byť sám, aby okolo seba nikoho nevidel, a jednu chvíľu sa mu už zdalo, že vyskočil naľakaný, keď počul praskot šindľa na streche, a zas si sadol, navonok upokojený, že to bol len šindeľ. No o chvíľu zmocnila sa ho ešte väčšia tieseň a bál sa čohosi, čo bolo v ňom a čo už nemohol nijako vykoreniť. Chcel sa pohnúť, chcel vyjsť von, na svieže povetrie, aby ho nedusilo, aby ho negniavila myšlienka, čo mu sedí pod čelom ako ťažký kameň, hľa, už vstal - potom jednako len zase si sadol.
Do dvora vbehla Hana, skríkla zvesela: Jozef! a potom sa zvrtla k nemu pod kôlňu. Pred očami mu mávala akýmsi papierom, ba bude to hádam list, myslí si Vendel, a nemusí ani tak veľmi napínať sluch, aby počul jej slová:
- Stretli sme poštára... Ľaľa, list! List nám dal, je adresovaný tebe, a tak sme sa vrátili. Hneď zase pôjdeme. Nože sa pozri, kto ti to píše, ale chytro! Nebude to od Mackov? - a v očiach jej zasvitlo kus šťastia.
Jozef vážne pozrel na list, ešte raz ho obrátil v ruke a povedal:
- Veru, od Mackov je to... Čože nám len píšu?
Otvoril obálku. Hana, nedočkavá, stala si vedľa neho. A tak s určitým pocitom previnenia, že sa Mackovým dávno neohlásili, začínali čítať ich list:

Pozabudli ste na nás akosi, ani sa neozývate, ani sa nepochválite, či je Vám dobre.
A ja Vám idem práve písať, aby ste sa vrátili k nám.
Moja žena, to viete, zavše polihuje, môžem ju tešiť, ako viem, ona už ani neverí, že by to kedy mohlo byť lepšie. (Toto píšem len Vám, ona o tom nevie, a list jej čítať nedám). Len zavše na Vás spomína a máte prísť k nám, ináč to u nás bude všetko hore nohami, to viete, ja sám som mrcha gazdiná.
Ináč je u nás všetko tak ako bolo. Robota sa celkom stratila, niet jej, staviteľ nemá čo robiť a chlapi z našej partie chodia len tak. Je nám za Vami clivo, niet s kým od srdca pohovoriť. Teraz je už pekne, teplo, a to už je človek veselší. Aby som nezabudol, tak Valent Sedlák, čo s nami robieval, sedel skoro pol druha mesiaca v árešte, lebo pri demonštrácii kričal: Nech žije sovietske Rusko. Moja žena ma už koľko ráz posielala, aby som išiel pre Vás, ale čo by som reku chodil za nimi, keď je im doma dobre a tu je bieda.
Teraz mám vo výhľade prácu, čerešne dobre odkvitli, a tak, keď budú dozrievať, budem ich hájiť, sľúbili mi na mestskom úrade, že ma prijmú za vartáša. A potom zas jablká a slivky, ale žena dudre, že sa budem celé noci motať po sadoch a prespávať v búde, a ona sa vraj bude báť, tak keď môžete a chcete, vráťte sa k nám, o Vašu izbu sa nikto neprihlásil, bude zas Vaša. Príď, Jozef, pomôžeš mi v sade, myslím, že to nebude zlé, blízko je les a budeme počúvať vtáčikov, ako spievajú, deťom natrháme čerešní a ženám bude tiež dobre. Hana by sa mohla pozrieť v meste po nejakej práci, keď už je Elenka väčšia, je šikovná a zase by si našla nejakú posluhu.
Moja žena sa už nemôže ani dočkať, ale ja hovorím, dokiaľ ich neuvidím na prahu, neverím, že by sa pohli z domova, doma je len doma a hlad ich z domu nevydurí, majú čo jesť. Hoci by ste aj tu boli zas ako doma, tak ako to bývalo predtým. Tak si to rozmyslite a príďte, bude nám tu veselšie. A napíšte nám.
Vaši Mackovci.

Pozreli na seba. Našli vo svojich zrakoch záblesk túžby aj šťastia. Ako keď sme kedysi dávno stratili milú vec, ktorú márne hľadať by sme už zunovali - a zrazu sme ju našli. Ach, aká je milá! Sto ráz milšia ako predtým. Len teraz vlastne vieme, aká je a čo pre nás znamená...
Znova na seba pozreli... a vtedy Hana povedala:
- Ukáž! Prečítam si ešte raz!
Nečítala sama. Čítali spolu.
Prenášali sa v duchu k Mackovie domčeku, do jeho čistých, útulných izieb s veľkými oblokmi, s umytou dlážkou, do priestorných, vzdušných izieb, kde si mohol od zeme dobre vyskočiť a jednak si povaly rukou nedosiahol - a potom sa videli v záhradke s upravenými hriadkami, na každej iná zelenina, starostlivo okopávaná a preplievaná, kus sviežej pažiti a niekoľko šľachtených štepov, každý ako panna. Ako keby ich táto spomienka preniesla do pohádkového, neskutočného sveta - a predsa bolo to tak, lenže to, čo ich dnes obklopovalo, bolo celkom iné.
Otcovská izba, tá bola ako diera, malá, tmavá, s dvoma slepými oblôčkami, namiesto dlážky holá zem, povala na dosah ruky. Zvrtneš sa, a už si v jednom kúte, zvrtneš sa - a už si v druhom. Sadneš si k stolu, chceš poriadne vystrieť nohy, a hľa - ony ti trčia až hen, pri dverách. Rád by si otvoril okno, vymenil trocha vzduch, a Tereza kričí ako besná: "Nechaj tak, neotváraj, má to slabé pánty, okno vypadne!" - a otec previnile priznáva: "Ozaj, pánty nedržia... otvárame iba dvere."
Ani záhradky nemajú. Ani mrkvy, ani petržlenu, ničoho nič nezasejú, len čo na poli okolo zemiačniska zasadia trocha fazule. Predtým, za mladi, Jozefovi ani na um neprišlo, že by mohla byť okolo domu záhradka; len neskoršie, vo svete a najmä už u Mackov sa naučil... a vtedy tá záhradka, bujná zelenina, krásne štepy, bola len jeho starosť a radosť.
- Sú to už len dobrí ľudia, - vravel potom Jozef. - Sami skoro nič nemajú a ešte sa chcú s nami podeliť...
- Teší sa, že bude počúvať vtáčikov, ako spievajú, - usmievala sa Hana Mackovej poznámke, - ozaj, je ako dieťa...
- Dieťa? Nie. Macek je chlap. Srdce, pravda, má ako vosk. No ináč... Pamätáš? Vtedy, keď išlo o robotu na železnici? Aj on vyjednával v mene nezamestnaných. A ako sa za nás bil! Ako potom organizoval aj demonštráciu... aj sedel. Veru, Macek je chlap!
Stáli na otcovskom dvore, no bolo im, ako keby stáli pred Mackovie domom - slnce svieti a opiera sa do čistých, nalíčených stien, okná sú dokorán otvorené, muškáty horia v nich ako krv a v kúte záhrady bzučia včely... A Jozef vidí: Macek sa díva k oblohe, a keď nad ním prebrnkne povetrím veselý párik žltochvostov, usmeje sa a povie: Už sa nosia! Len nech je ich čím viac, aspoň nám oberú húsenice.
Jozef si takto spomenul na Macka a potom vravel:
- Vendel včera zráňal na povale žŕdkou hniezda žltochvostov. Že vraj kynožia strechu...
Hana neodpovedala.
Bola už veľmi preniknutá dobrým duchom, ktorý na ňu vial z Mackovho listu. Tak sa jej dobre dýchalo v tom zdanlivom ovzduší, a nechcela sa vracať. Vzala list z Jozefových rúk, pozrela mužovi do očú a potom sa zase zahľadela do listu, do tých kostrbatých písmen, usporiadaných do nerovných riadkov. Dívala sa, no nečítala, nevidela nič, nebola vlastne ani tu. Tento stav neprítomnosti a pobývania v milej diaľke trval za hodnú chvíľu. Celá jej bytosť sa chvela, tajomná pieseň, zaznievajúca odkiaľsi z veľkej a jasnej diaľky, doliehala na ňu a plnila volaním túžby. Pôjde za ňou? Teraz - alebo už nikdy! Treba sa rozhodnúť, dokiaľ pieseň zneje tóninou, na ktorú je ladená všetka ich vôľa i cit...
Znova sa pozrela Jozefovi do očí:
- Nuž? Ako?
- Nuž? Ako? - spýtal sa i on namiesto odpovede.
- Myslím... či pôjdeme, - a pritom priamo hltala výraz jeho tváre.
Potriasol hlavou.
- Musíme si to dobre rozmyslieť. Pozri... len čo sme sem prišli, a už zase máme ísť. Možno, že by to starých aj bolelo. Rátajú s nami. A potom - onedlho budú žatvy, mali by sme im pomôcť, keď nám teraz oni pomáhajú...
- Myslíš, že ti to Vendel dovolí? Veď vidíš: dosiaľ ti každú robotu bral z rúk, aj žatvu budú chcieť odbaviť bez nás, blázni. A ty len seď a počúvaj, ako ti každú omrvinku chleba vyčitujú... Keď chceš, rozmysli si to, ale...
A vstúpili jej do očú slzy.
Odišla.
Jozef stojí na dvore sám. Ako keby mu ktosi ruky odlomil, oči zaviazal a uši zapchal, necíti, nevidí, nečuje. Aj v ňom zaznieva len akési túžobné volanie, no prichádza zďaleka a naráža na všelijaké hate. Rozličné ohľady k rodičom, vôľa zlomiť bratov odpor, vedomie, že tu na tomto kúsku zeme je pre rodinu aká-taká zábezpeka, kdežto svet, bárs aj obývaný mnohými dobrými ľuďmi, neposkytne mu predsa nijakých práv... to všetko stavalo sa medzi neho a krásny Mackov list.
Ohlas toho sveta, vzdialeného a predsa tak blízkeho pocitom ľudskej čistoty, lásky a súručenstva, rozlieval sa v obrovských, postupujúcich a vlnivých kruhoch cez všetky hate až k nemu. No potom začal si pomaly uvedomovať, že síce má rodičov, domov, kus zabezpečeného chleba - no že to je vlastne to najmenšie a že sa pritom cíti strašne osamelý...
Má rodičov a je im dobrý syn. Ale to rozpätie rokov, ktoré vždy delí deti od rodičov, rozdiel prostredia, ktoré ich formovalo a zážitky, ktoré na nich zanechali pečať, obrovský nepomer životných skúseností, poznania a záverov - to všetko je ako múr, cez ktorý síce môžu si podať ruky, pohovoriť, vyznať si lásku, no ktorý im nedovoľuje konať spoločnú cestu. Môžu ísť jedným smerom, no každý po svojej strane múru, každý vidí niečo iného, ba i na spoločné veci všetci nazerajú z rozličného hľadiska.
Pripomína si, čo počul včera popoludní, keď stál v sade pod chlievom.
Vendel postretol otca v chlieve a povedal len tak, ako keby slamu trúsil: "Vy hádam ani neviete, že do kostola nejdú, ani sa nepomodlia, neprežehnajú, nič. Neviete... alebo nechcete vedieť." A otec neozval sa ani jediným slovkom. Jozef vie: keby otec prijal Vendelovo upozornenie ako novú klebetu a krivdu, bol by ho zahriakol, bol by sa Jozefa zastal. No on mlčal. Mlčal ako človek, ktorý prežiera veľkú bolesť, zápasí s ňou a chce pritom ostať sám... To je ten tieň, čo na rodičov padol od samého začiatku a ktorý ležal aj na každom ich úsmeve, takže i Hana ho badala.
Vysvetľovať? Nemalo by zmyslu, hoci by to nebolo nič ťažkého. Vendel aj Tereza - akí sú tí zbožní! Modlia sa, i do kostola chodia presne ako stroj.
Nie, nemalo by zmyslu vysvetľovať.
Pohol sa z miesta. Vzal dva kúsky dosák, pílu a išiel pod susedovu, Gašparovu kôlňu, kde mali hobľovací stôl. Chcel urobiť aspoň najjednoduchšiu poličku na kuchynský riad, aby sa aspoň hrnčeky a misky nemuseli povaľovať každý deň na inom mieste, v prachu.
- Kamže ideš s tými doskami? Kto ti ich dovolil brať? - volal za ním Vendel z pitvora. No potom bol naostatok rád, že mu Jozef neodpovedal a že sa vytratil z domu. Bol rád, že ostal celkom sám...
Jozef chvíľami prikresáva, chvíľami reže a zase hobľuje jedľovú dosku.
Je mu tak dobre, keď sa mu doska pod rukami mení, hladí a dostáva určitý tvar. Stružliny, biele a ľahučké, odletujú ako páperie a vietor sa s nimi na zemi hrá, prehŕňa ich a tancuje. Hľa - prešla chvíľa, a jeden bok poličky je hotový. Má všelijaké ozdobné zárezy, oblúk i hrany, hladké drevo sa svieti a tam, kde sú hrče, dosiaľ vonia suchá živica. Zdá sa, ako keby Jozefovi priamo od ruky odskočil hotový kúsok diela, a už berie druhú dosku, sliní kus ceruzky a črtá tie isté zárezy aj oblúk, aby sa oba boky zhodli.
Robota išla by mu ešte lepšie od ruky, len keby na ňu mohol usilovnejšie myslieť! No on, ľaľa, myslí skôr na otca a mať, na ten ich tieň, ktorý nemôžu zotrieť ani z najmenšej svojej radosti, a myslí na brata, ako ich znepokojuje a hucká.
Čím sa Jozef s Hanou previnili?
Tým, že nejdú do kostola, doma sa nemodlia a neprežehnávajú.
Aj Haviarka kedysi spočiatku, keď raz Hana ukladala Jurka spať, prišla a spýtala sa: Pomodliť sa vieš? No Jurko nevedel. Hana vtedy povedala: "My sme ho neučili, má čas," - no mať akýmsi zosmutneným, vyschnutým hlasom poznamenala: "Čas? Veď je už veľký chlapec! No keď myslíte..."
A od tých čias o tom nestratila ani jediného slova. Nehovorili o tom - a predsa všetci cítili, že táto rana sa nezacelila a ostala otvorená.
Jozef hobľuje, okolo neho poletujú biele stružliny a v ňom, ako čierni vtáci, bijú krídlami nepríjemné myšlienky. Mávajú nimi a bijú do povaly povedomia, čo bolo vždy čisté, jasné, vyrovnané. Bože môj! Aké ľahké by to bolo, zotrieť z rodičovskej lásky jediný tieň! Len sa v nedeľu nastrojiť, vziať modliacu knižku a vybrať sa do mesta do kostola. Postaviť sa tam niekde blízko sakristie, dať sa prenikať mohutnou hudbou organov a zvláštnym pohľadom svätých obrazov, pohľadom plným milosti a nevýslovného tajomstva, ktorý naň kedysi tak hlboko pôsobil...
Ale ach! - nemá modliacej knižky a jeho srdce vnímalo už dávno len pohľady živých alebo tých, ktorí by tak veľmi chceli žiť. Rozpomína sa na svoju modliacu knižku, mať mu ju vložila do kufra, keď išiel do svetovej vojny. Drž si ju, povedala mu vtedy pri lúčení s plačom, drž si ju, modli sa z nej, dúfaj a ver v boha, že ťa uchráni od všetkého zlého! A on ju nosil vo vrecku na prsiach, dúfal a veril. No modliť sa - nemal času: Žil ako poľný zajac, behal to vpred, to vzad a skoro nikdy nemal pokojnej chvíľky. Raz v takej pokojnej chvíľke na Piave, keď delá mlčali a guľomety na okamih zadriemali, vzal knižku do ruky a začal sa preberať v jej stránkach. Nenašiel však modlitby, stratil už dávno súvis s tým, čo bolo mu kedysi tak prirodzené. Jeho zrak neutkvel ani na jednej stránke, hľadel ako do prázdna a potom - nebolo síl, veď žili ako zver, ktorá si síce stavia stráž, no pritom sa každá osve chráni, napínajúc všetky zmysly.
Nebolo pokoja a nebolo síl. Modliaca knižka ležala vo vrecku cez celý čas.
Spočiatku dúfal a veril a potom zabudol. Po strašných útokoch, keď šrapnely obracali zem na ruby a oblohu trhali na ohnivé zdrapy, keď ľudí po krvavých kusoch rozvešiavali po bralách skál a okyptených, vyvrátených stromoch, a do toho pekla znel nárek ranených a zúfalé besnenie tých, ktorým hrôza rozvrátila srdce i rozum, po strašných útokoch, od ktorých by aj zlý a pomstivý boh musel odvracať tvár, prasklo v ňom čosi, a vtedy už ostal celkom sám, bez chodníčka k minulosti. Závažnosť i presvedčivosť matkiných slov zanikla v hurhaji, kde nebolo pre jej boha miesta.
V jeho živote, v jeho vedomí ostalo prázdne miesto, jama, ktorú nemohol dlho ničím zaplniť. Bolo to ako diera v zemi na mieste, kde víchrica vyvrátila strom aj s koreňmi - rana, ktorá sa dlho nezaceľuje. Len neskoršie, keď mŕtva zem trochu ožije, ukážu sa tam ročné metličky nového jedľového semena, mach a ostrá borievka, ktorú tam zasial túlavý vták.
Prázdnota, ktorú si Jozef doniesol v sebe z vojny, bola by sa ťažko zaplňovala, keby bol ostal doma. Ovzdušie, ktoré bol dovtedy dýchal, vnútorný svet, ktorým bol dovtedy žil, to všetko zaniklo a bolo pochované v jazvách zeme, presýpanej granátovými výbuchmi. Cítil, že ho nič nemôže donútiť, aby ostal v starom prostredí, ako nemôže nikto donútiť rybu, aby žila na rúbanisku v papradí. Bol zmenený, preporodil sa pre nový svet a našiel si ho. Tam, v novom svete, začala zarastať jeho rana, jama na mieste, kde vojna vyvrátila jeho dávnu jednoduchú vieru. Začala sa zapĺňať osudmi nových ľudí, ich radosťou, bolesťou a priateľstvom. A stvorila okolo seba i zo seba nové ovzdušie.
Pre tento svet nepotreboval modliacej knižky. Život sám otvoril sa ako kniha, plná viery i nádeje, borby i odriekania...
Jozef hobľuje a zdá sa mu, že sa už dohobľoval samého začiatku sveta. Tak ako prvý bok poličky vypadol mu priamo zázrakom z rúk, ten druhý nie a nie dokončiť. Hobľuje, prejde hoblíkom dva-tri razy dosku a zase stojí, mraští čelo a díva sa do prázdna, rozmýšľajúc. Ba kam len dal tú modliacu knižku, ktorú doniesol vo vrecku vojenskej blúzy cez peklo frontu, cez oheň maďarskej revolúcie až domov? Ako dnes to vie: celé Maďarsko, celé Slovensko bolo posiate letákmi, plnými zápalistých hesiel o slobode a sociálnej rovnosti... a do týchto letákov zabalil svoju knižku, tak ju aj domov doniesol a potom...
Nie, nemôže sa rozpamätať, kam by ju bol dal. Hľa, žila na čele navrela a sluchy priamo zružoveli úsilím pripomenúť si tú skrýšu. V priečinku stola? Za obrazom? V truhle? Nie, nie, nie! To všetko je príliš prístupné a otvorené všetečným očiam, dávno by ju boli našli.
Vidno, Jozef už nedokončí poličku, ktorou chcel prekvapiť svoju matku. Odkladá hoblík a pílku, zmetá stružliny zo stola rukou a potom vychádza spod kôlne Gašparovie na dvor na ostré slnko.
Kde by len mohla byť...
Čo sa mu to len usadilo pod čelom? Nepotrebuje knižku, bola by mu nanič, a keby ju aj našiel, bude akiste celkom bezradný: čo s ňou? No ide a ide, vchádza už do ich dvora, ide ako slepý, a zrazu ho obklopuje chládok pitvora. Ako keby bol len teraz otvoril oči - vidí rebrík, po ktorom sa ide na povalu. Nevdojak vystupuje na prvý šteblík.
V tom okamihu ako keby mu vedomím šľahol jasný blesk:
Nuž, pravda! Už vie!
Vtedy, keď sa vrátil z vojny domov a začala ho páliť zem pod nohami, keď sa rozhodol rozlúčiť tu so všetkým a odísť do sveta, rozlúčil sa aj s tou knižkou. Mal ju dovtedy zabalenú v letákoch, pozbieraných cestou po vzbúrenom Maďarsku a Slovensku - a tak ju i vpichol na povale pod krov tam, kde mali vždy súsek so zbožím...
Nuž, pravda! Už vie!
Teraz už chytá sa rebríka, vystupuje rýchlejšie nahor a suché stupky vŕzgajú pod nepokojným krokom.
Čím vyššie vystupuje, tým jasnejšie počuje podivný šum, rozoznáva dupot ľudských nôh... a teraz cíti i čmud a zápach dymu!
Najvyššie dve stupky priamo preskočil.
- Čo to robíš? - skríkol na Vendela a v jeho hlase rozstrapatela sa hrôza. - Čo... čo to robíš?
Vendel stŕpol, skamenený prekvapením, a jeho zrak bol preplnený strachom zvieraťa i hnevom zločinca.
Rozkročil sa, ako keby chcel Jozefovi zabrániť prístup k horiacej slame, a namiesto slov predral sa z jeho hrdla tvrdý škrek:
- Prac sa odtiaľto! Prac sa! Alebo...
No Jozef, vymrštený pružinou náhleho rozhodnutia, skočil k nemu. Jeho sily, sputnané dosiaľ dobrovoľným ovládaním, zrazu sa uvoľnili. Schytil Vendela v páse a vyvrátil ho ako hnilý peň. Vendel padol priamo na slamu, ta, kde čmudila a žeravela, kde malé jazýčky ohňa začali sa vzpínať dohora a šplhať k starému krovu. Dve telá metali a prevaľovali sa v dyme, v práve čo len rodiacom sa ohni, štvoro nôh, napätých kŕčmi zúfalého zápasu, vzpieralo a prehadzovalo sa na vŕzgajúcich doskách, ruky sa rozletovali a zas zvierali, odhodlané ničiť a víťaziť.
- Pusť ma! - besnel Vendel, dusiac sa dymom a prenasledovaný strašnou predstavou, že oheň zažerie sa do jeho chrbta, - pusť ma!
A divosť, ktorá zaplavovala jeho nepríčetný hlas, vzpružila i jeho silu. Nadhodil sa, vyslobodil sa z Jozefovho objatia a sám hodil brata ta, kde plameň vše vzbĺkal malými jazýčkami. Jozef vyskočil, v okamžitom postrehu schytil akési vrece, ležiace na súseku, a hodil ho na oheň. Skákal po ňom ako bez rozumu, hneď zase prikľakol, prehodil ho ta, kde nové plamene oblizovali strapatú slamu, báchal po vreci popálenými rukami a lapajúc dych, hatený strachom i dusivým dymom, kričal:
- Teda ty takto! Chceš nás vykúriť, chceš nám spáliť strechu nad hlavou, chceš, aby sme... Ani na otca nepomyslíš, ba ani na seba, na svoje dieťa... Tak ťa to zaslepilo!
Kdesi pod krovom, po suchej krokve šľahol maličký plameň.
- Ty... ty...! - kričal Jozef, preniknutý hrôzou a nenachádzal slova, ktorým by dal bratovi najavo svoje opovrhnutie.
Chytil prehorené, čmudiace vrece a bil ním do krovu.
- Tak si chceš pomáhať... ty? Nás vypáliť, aby sme museli odísť... a ešte získať vysokú poistku? Oznámim!... Vyzradím ťa, ty... A pôjdeš na sédriu! Sedieť!
Hlavu mal ako v ohni, reč vystrekovala z neho horúca a nasiaknutá bolesťou. Vše skákal, dupal po čiernej, spálenej slame, rozmetával iskry, udieral vrecom do brvien, do ich hrán, na ktorých žeraveli odštiepené triesky a kričal:
- Na to sme ti požičali posledné peniaze? Na to? Na to si potreboval zaplatiť zvýšenú poistku? Vieš, čo si? Vieš ty, čo si? Ty... podpaľač!
Ani nezbadal, že sa Vendel už dávno vytratil.
Bol celkom zaujatý hasením posledných iskier, rozmetávaním čiernej pahreby a hrôzou, ktorá ho prenikla.
- Preto ste vy vyniesli truhlu! Preto ste rozvešali šaty pri potoku! Aby ste neškodovali... a my aby sme zostali už celkom holí! No zle si rátal... ty! Oznámim ťa! Čuješ?... oznámim!
Jeho hlas, ťažký a kamenejúci, rútil sa ako lavína z povaly nadol, do tmy pitvora. Padal ta s hrmotom po šteblíkoch rebríka a hromadil sa do veľkej hroble, zasypával Vendela a napokon ho uzavrel do mohutného valu, z ktorého nemohol uniknúť.
Zvalilo sa to na Vendela ako náhrobný kameň. Bol v čiernej krypte, sám a sám, odlúčený od všetkého, čím naň svet inokedy útočil, sám a sám, plašený jedine pádom ťažkých, vyhrážajúcich Jozefových slov, čo bubnovali na náhrobný kameň...
A či bubnujú do jeho slúch? Hlava mu treští, ide sa rozskočiť, je to ako výbušná látka, ktorej už dohára zápalná šnúra, a každé Jozefovo: Oznámim! Uvidíš, že ťa oznámim! - mení sa z pevného skupenstva na neuveriteľne rozpínavý plyn, pre ktorý niet už v hlave miesta; a slová padajú, sypú sa nadol, ešte vždy sa tisnú do vedomia, napätého a preplneného predstavou trestu, a ďalej sa menia v plyn. Gniavia poslednú iskierku súdnosti a rozumu, zatískajú ju do slepej uličky a pred ňu stavajú nepreniknuteľný múr...
V tom okamihu ostal len strach a vášnivá túžba oslobodiť sa spod jeho ťažkej päty.
Teraz! Pozor!
Počuje váhavý, nerozhodný krok. Počuje prudký dych a odkašlanie.
Pozerá nahor - hľa, Jozef už akiste zahasil poslednú iskru a teraz kladie nohu na prvý šteblík rebríka, zostupuje nadol, obrátený k Vendelovi chrbtom. Aký široký je jeho chrbát! Aké mocné väzy, na ktorých pevne sedí hlava! A v jamke väzov kaderavie sa prameň vlasov, ba celá hlava je huňatá a strapatá, vlasy sa zlepili a zo štice, spoza ucha trčí krátka slamka.
Počuje Jozefov vzrušený dych, zdá sa mu, ako keby celé jeho telo, vysilené zúfalým zápasom, povolilo a zmäklo, ako keby sa pri každom kroku na nižší šteblík zachvelo a striaslo - len tá hlava, tá hlava sedí pevne ako balvan, cez ktorý padá tenký prameň skaderených vlasov.
Tá hlava...
Tá hlava, v ktorej sa zrodila myšlienka pomsty! Jozef pôjde, ukáže na Vendela prstom a pred všetkými povie: Hľa - podpalač!
To by bol koniec...
Vendel vidí ten prameň vlasov, rozdeľujúcich bratovu hlavu napoly, vidí ho - a ako v bezvedomí, zmátožený strašnou predstavou vlastnej hanby a trestu, zdvíha sekeru...
- Brat...!
Čo sa to zachvelo v Jozefovom výkriku? Z akých diaľav, z akých hlbín ľudskej duše predrala sa na povrch bolesť, čo zatrepotala krídlami v temnom priestore pitvora? Čo sa to rozstreklo ako krehké sklo a zosypalo na zem v tisícich črepinách? Čo to bolo? Hlas skoncovania s tým, na čo sme dosiaľ verili, hlas zanikajúcej nádeje a úfnosti?
Nech bolo čo bolo - Jozef drží Vendelovu vztýčenú ruku so sekerou a v očiach má plno hrôzy.
Aké šťastie, že sa na poslednom šteblíku obrátil, poslušný akémusi podvedomému hlasu! No súčasne aké nešťastie, že sa obrátil! Ešte nikdy v živote nepozeral do takej priepasti, v ktorej by sa škľabila toľká neľudskosť a pomsta! Toto je - človek?
Toto, čo naň civí, dokorán otvorené a blčiace zúfalým hnevom - to že sú ľudské oči? Toto, čo sa pred ním kŕčovite trhá, potriasa a krkve do surových vrások - to že sú rysy ľudskej tváre? To všetko, čo k nemu duje a zapiera doň mocným poryvom vraždiacej vášne - to že by mala byť myšlienka a vôľa človeka?
Čosi sa v ňom zlomilo.
Čosi sa zrútilo a stroskotalo.
A v tom strašnom okamihu, hľadiac do toľkej tmy, vedel skríknuť iba:
- Brat!... Nešťastný!
Vendelova päsť sa samovoľne otvorila. Jozef vzal z nej sekeru, ako keby ju, zavesenú, snímal z brvna, a odhodil ju ďaleko do kúta pitvora. Potom sa mu plecia zatriasli, hlava celkom klesla medzi ramená, takže ju musel zachytiť dlaňami - a vytackal sa cez prah.

+++

Keď sa Hana vrátila z hory s batohom dreva, našla Jozefa v humne. Stál nad kufrom, do ktorého skladal drobné veci. Robil to s výrazom človeka, ktorý má pred sebou jasný cieľ a priamu cestu.
Hanu to prekvapilo. Zachvátil ju nečakaný príliv radosti.
- Nuž?
- Pôjdeme! - odvetil Jozef celkom stručne.
Bál sa, aby jeho hlas nenasiakol priznaním pohnútok, ktoré chcel prežrieť a zatajiť; no jednako cítil, že bolesť je v ňom, nesputnaná a nezvládnutá vôľou, hotová prejaviť sa a výskočky sadnúť si do každého slova i pohľadu očú, do každého pohybu nepokojných rúk a poznamenať každý jeho krok, namierený k novej ceste.
Hana nemala však ani čas, aby skúmala príčinu jeho rozhodnutia.
Rozhodnutie samo uvoľnilo v nej toľko potláčaného šťastia, že sa bez rozpakov zavesila na Jozefa ako ťažký, sladký plod, sklonila si jeho hlavu k rozpuknutým perám a medzi bozkmi sypala svoju kypiacu radosť:
- Teda pôjdeme!... Pôjdeme! Ty milý, dobrý!... Ach, ani nevieš, ako je mi... Vrátime sa...!
Večer sa dedina zaľudnila. Vrátili sa z jarmoku i starí, rozgurážení trocha pálenkou a trocha i dojmami z jarmočného ruchu, tak ako to bolo vždy a bude, kým budú vládať chodiť po tejto zemi na jarmoky. Priniesli rozličné drobnosti, Elenke cukrovú bábiku a Jurkovi medovníkového husára na koni, pekne maľovaného a vycifrovaného.
- Tu ti je kôň, - povedal mu starý Haviar, chichotajúc sa akýmsi pichľavým, podnapitým smiechom, - kým si nezgazduješ na živého. Potom sa budeme spolu voziť na jarmok...
- A my pôjdeme zajtra do sveta, - povedal naradovaný Jurko, hoci to ani nijako nesúviselo s dedovým sľubom.
Starí ostali stáť s otvorenými ústami.
- Do sveta? - obrátil sa teraz k Jozefovi, - a kam? Kam sa chcete pohnúť?
- Dostali sme list, - predbehávala Hana mužovu odpoveď.
A Jozef pomaly a rozvážlivo hovorí:
- Vrátime sa, odkiaľ sme prišli. Dostali sme list. Je vraj vo výhľade akási robota. Takto človek ani nevie, čo s rukami. Veru, vrátime sa... domov.
Tak z neho toto slovo vyšlo, ako keby vial májový vetrík.
- Domov? Veď tu ste doma! - povedala mať, a na jej slovách zajagala sa rosná vlaha. - Tu ste doma! Nič vám tu nechýba, nuž teda...
Začali ich prehovárať. Zrazu pocítili, že s ich odchodom rozďabí sa tu v dome gamba prázdnoty, ktorú už nikdy ničím nezaplnia. Padnú do nej a od tej chvíle budú už celkom sami, stratia oporu; padnú do nej a čas i samota začne ich nebadateľne rozomieľať ako žarnov zrno.
Bude len Vendel so svojím hladom po majetku, bude len Tereza so svojím kuracím pudom hrabať pod seba.
- Veď si to ešte rozmyslíte, - rozľútostil sa otec, - nik vás odtiaľto nevyháňa. Zostaňte!
- Nie. Už sme sa rozhodli. Aj veci sme už zložili. Zajtra ráno ideme.
- A išli.
Ráno sa prebudilo z ťažkých chmár. Nad Holazňami ležala daždivá húľava. Z rázsochy skál sa vzniesol kŕdeľ kričiacich kaviek a stratil sa v šedivej hmle. Bolo počuť len ich hlas, ktorý sa rozdrapoval nad grapami, ako keby trhal zdrapy šedivých mračien a púšťal ich k zemi.
Ťau - ťau ťau...
Nad všetkým visel podivný smútok. Nik ho nerozháňal.
To len v Haninej duši, v ktoromsi tajnom kúte, začalo sa brieždiť.
- Majte sa tu dobre, - objímal Jozef starých, - a o nás sa nestrachujte. Napíšeme vám, ako je s nami.
Rozlúčili sa.
Vyšli zo dvora. Starí ich vyprevadili na cestu a tam sa zastavili. Hľadeli za nimi, kým sa nestratili v zákrute a medzi zelenými záhradami. A stáli tam ešte dlho potom, ako keby čakali, že sa prebudia z ťažkého sna, ktorým bol pre nich nečakaný Jozefov odchod.
Dívali sa do zeme. No nenašli tam nič, čo by ich potešilo. V prachu cesty boli len stopy troch ľudí, koľaje, čo doň vrezali kolesá kočíka, a bola tam ešte pravda skutočnosti, ktorú nikdy nemôžu zmeniť v sen.
- Tak sme sa tešili... - uronila potom Haviarka, a po líci sa jej skotúľali dve slzy.
- Ba... A čo im to len prišlo na um? Neverím, že by ten list...
Haviar neveril, no ani nevedel.
Jozef nehovoril o včerajšku pred nikým, ba ani pred Hanou.
Prežrel tú hrôzu v sebe - a keď sa mu to podarilo, cítil, že stvrdol ako buk v strmej hati. Kmásaný víchricami, podmývanými prívalmi - predsa sa drží. Tým viac sa drží.
Hana bola zase zavalená batohom perín, no dnes cupotala ako jarabička so svojím kŕdľom. Bolo jej veselo a oči, tmavé, mandľové oči naplnili sa šťastím. Teraz, keď už niet pochybností o návrate a keď už naozaj idú, skrsla v nej zvedavosť. Čo sa to s Jozefom stalo, že tak znenazdajky zmenil svoje rozhodnutie? Hľa - ešte včera, keď sa vyberala do hory a spýtala sa ho, čo hovorí na Mackov list, odpovedal tak, že jej priamo slzy vyskočili do očú. "Nemôžeme ich opustiť, - povedal včera; - keď nám teraz pomáhajú, musíme im cez žatvu pomôcť zase my." A keď sa vrátila z hory - Jozef skladal do kufra. Včera jej ani na um neprišlo, dozvedať sa. Len teraz sa tomu čudovala. Lež nevedela, z ktorého konca sa do tej záhady zahryznúť...
- Stalo sa ti včera niečo? Azda zase Vendel... - ozvala sa potom len tak mimochodom.
Jozef, počujúc vysloviť bratovo meno, trocha sa zachmúril a pozrel sa jej do tváre. Nenašiel tam však nič, čo by mohlo posilniť jeho podozrenie, že Hana niečo vie. Preto bez váhania odpovedal:
- Nie. Nič sa mi nestalo. Prečo sa pýtaš?
- Že si sa včera tak rýchlo rozhodol...
- Nuž... tak. U Mackov je to predsa len celkom iné.
Bol rád, že sa mu podarilo zakryť všetko mlčaním bez toho, žeby vzbudil hoci aj najmenšie podozrenie.
Nik nevedel, čo všetko prežil za včerajší deň a noc.
Jozef za celú noc nezavrel oči. Šumenie stromov v sade, šuchot myšky v slame, krátke zabrechanie psa - i toto všetko dotýkalo sa jeho vzrušených nervov a vedelo ich priamo bolestne rozvlniť. Boli napäté ako struna, ako tetiva, ako výkrik hrôzy. Počul každý zvuk i šum, aj keď sto ráz sa márne snažil nevnímať nič a zaspať.
Okolo polnoci ozval sa z tmy noci vzdialený, opitý spev. Mládenci sa vracajú z jarmoku, - pomyslel si. Chcel sa obrátiť, chcel sa znova pokúsiť zaspať. No ani nezbadal, že za nimi v duchu opakuje dávno zabudnutú pieseň.

Keď som išiel cez ten háj,
cez ten háj zelený,
stúpil som tam na kameň,
na kameň studený.

A tam pod tým kameňom
tri krvavé peny,
a pod tými penami
šuhaj porúbaný...

Ach, zase tá krv! Zase nenávisť a vražda!
Striasol sa. Bol by býval najradšej vstal, vykradol sa z humna a zatúlal sa niekde, kde by mu nič nemohlo pripomínať hrôzu, ktorú zažil. Lež telo bolo bez vlády, oslabené. Len hlava prašťala...
Teraz, keď sú už na ceste a chrbtom k dedine, je rád, že Hana nevie o ničom. Je rád a zhlboka dýcha.
Išli okolo cintorína. Ťahal sa do brehu a niekoľko hrobov, ktoré tu boli, podobalo sa malým terasovitým hriadkam, holým a opusteným bez jediného kvietka. Tam bol aj hrobček malej Bertinky.
A tu, bez toho, žeby sa boli dohovorili, všetci sa zastavili. Dívali sa na ten hrobček, na suchú, rozpukanú žltú zem a hrubý štrk, na to neutešené a smutné miesto - a zdalo sa im, že to nie je ani cintorín v zelenej, šťavnatej doline a bujných horách, lež že je to akýsi prekliaty, zabudnutý a pustý pás zeme, vklinený omylom do živej zelene.
Zo šedivých chmár a mokrej húľavy, ktorá sa celkom zošmykla až na úpätie vrchu, začalo drobne popŕchať. Nevyrušovalo ich to. Stáli a dívali sa na Bertinin hrob, no videli viac, ako tú hŕbku žltej zeme a štrku.
Videli oveľa viac.
V tej malej hŕbke bolo pochované dievčatko, pre ktoré sa nenašlo kus čistej ľudskej obety a lásky. No oni jej nenašli ani v celej tej dolinke. Hľa, pusté miesto cintorína rozrastá sa pred ich vnútorným zrakom ďalej, zaberá dedinu s otcovským domom, plazí sa do vŕškov po chudobných záhonoch a zastavuje sa tam, kde sa strapatejú čierne sihliny a svieti jasná zeleň bučín. Hana rozhodla sa kráčať ďalej. No keď videla jeho bolestný a predsa teplý pohľad, pristúpila k nemu a snažila sa nenarušiť ticho ani slovom, ani pohybom. Stáli tak dlho a ich mlčanie rozprestrelo sa nad celou dolinkou ako hebučký závoj, na ktorý padala rosa.
Rozpomínala sa na ten deň, keď prichádzali v časnej jari do tohto hniezda. A bolo to - ak sa nemýli - práve na tomto mieste: zastavili sa a hľadeli hore dolinou. Z hmlistého oparu podvečera, z nesmelej, pastelovej zelene pukajúcich vrbín vyskočil vtedy kúdol dymu - ach áno, mohol to naozaj byť dym z komína otcovského domu! A Jozefove oči boli vtedy zrazu také široké a nadšené, vajatali v nich vatry dávneho detstva, ohlášali sa dávno stratené roky a dni... všetko, čo tvorilo súčasť celého jeho bytia, všetko, čo bolo pozabudnuté, čo stratilo triezvosť rozmerov a hrán a znásobilo, skrášlilo sa spomienkami, snom - a čo sa teraz vrátilo. Dva konce jednej nitky - a tento uzlík dedinky ich zviazal. Bolo to vtedy tak - pristúpila k nemu a nakoľko možno najteplejším hlasom sa ho spýtala: "Bude ti tu dobre?" A on ako vo sne odpovedal: "Je mi tak akosi... to vieš, po toľkých rokoch..."
Po toľkých rokoch sa vrátil - a po dvoch mesiacoch už zase ide. V jeho pohľade nebolo už toho tepla, lásky a sna. Zaduli príliš ostré vetry. Človek sa striasol. Sen sa rozplynul a na lásku položila sa bolesť ako čierne rúško.
Človek volal - a nedovolal sa, ostal sám a hľadel do tvárí ľudí ako na mŕtve masky; cit nimi nepohol, srdce bolo skryté kdesi hlboko, kam nedôjde hlas a vedomie spoločnej krvi. Hľa - okolo potoka stoja topole a okyptené jasene, konáre dohora; nikdy si ich nepodajú, nikdy sa spoločne nebránia vetru, ktorý do nich zúrivo zapiera. A predsa, keď vietor letí, láme a zvíja sa okolo prvých pňov a jeho hnev, strácajúci silu, je pre ďalšie stromy len ohlasom zloby, ohlasom, ktorý zraňuje, no nezabíja. Ľudia však sú tu ešte osamelejší ako tie stromy: hoci stoja v kŕdli a dotýkajú sa ramenami, majú k sebe ďaleko ako tie hviezdy v mliečnej ceste.
- Myslel som si: rodina... a ono je to ináč, - hovorí potom Jozef tak ticho, ako keď ide vôňa z kvetu. - Ono je to tak, že tie záhony, majetok a hlad po ňom zmenil ľudí. Keby každý, kto pracuje, bol zabezpečený a mohol žiť bez strachu, čo bude zajtra, všetko by bolo inakšie. Ľudia by neboli lační po majetku... pracovali by, poznali by, čo je to radosť. A jeden druhého mal by rád. Nezávideli by si, neboli by skúpi... Boli by akosi... slobodní, vieš? Boli by ľuďmi! Ale takto...
- Ľudia sú zlí, - poznamenala Hana a pociťuje zrazu úľavu po všetkých ústrkoch, bolesti a strachu, čo ju skľučovali. - Myslím, že srdce...
- Nie sú zlí, - vraví Jozef ďalej. - Nešťastní sú, to je to celé. Ach, akí sú len nešťastní. Preto práve hovorím: drhnú, hrdlačia, celé pokolenia sa trápia... a predsa nevedia, čo je to šťastie. Myslíš, že pocítia niekedy radosť z práce? Čerta! Leží to na nich, vyvinul sa v nich akýsi strašný pud hrabať. Hrabú... a jednako sú vždy lačnejší. A čím sú lačnejší, tým viac rastie v nich strach, že sa nikdy nezasýtia. A tak požiera jeden druhého.
- Keď si ty robil, boli sme šťastní, - povedala Hana. - Aj si spieval...
- A nemali sme nič, len tie ruky. Veď aj ty si spievala, pamätáš sa? Sedávali sme nad tehelňou. Kvitli tam šípové ruže...
Odmlčal sa. Díval sa hlboko do seba a zas vravel:
- Neboj sa, zas budeme sedávať. Teraz práve, zdá sa, kvitnú. Budeme možno aj robiť...
- Bude nám dobre... - a pozrela sa mu do očú sťa do studničiek.
- Budeme medzi ľuďmi. Podáš ruku - a vždy sa nájde niekto, čo ti ju stisne. A keď bude aj zle, hlad, zima, už to tak nebolí, a vôbec - všetko má svoj koniec. Večne to takto neostane... Nájdeme tomu nejaký koniec!
Začalo pršať.
Keď potom vykročili ku skalám, bolo im ľahko ako už dávno nie.

Na druhý deň, zas už v podvečer, sedeli sme na streche sakle ako včera. Ochutnávali sme osetínsky piroh, chabizdžin, ako keby bol ktovie aký sviatok, a Čermenov otec naplnil vínom veľký volský roh, zdobený striebrom, z akého sa píjava len na slávnych svadbách.
- Vráťme sa k tomu, o čom sme hovorili včera, - začal Čermen z ničoho nič a pozrel pri tom na mňa. - Vráťme sa k tvojej otázke. Zdá sa mi, že v tom, čo sme počuli, našli sme hneď kus pravdy. Bohatstvo, majetok, túžba po ňom - to je vred, ktorý hnije na tele človeka a činí ho často nešťastným, nemravným, zlým... Okypťuje zmysel života, slovom... Čo ja viem? Celkom ho zotročuje. Nuž, my sme vykonali svoje. A teraz sa učíme žiť... dívať sa na svet ináč. Tí, čo prídu po nás, budú už lepší.
- Budú šťastnejší, - povedal som mu. - Šťastnejší, o koľko budú bohatší na citový život, ktorému nebude nič prekážať. Poznajú, čo je to skutočné priateľstvo, láska... nebudú ani veriť, že bol kedysi čas, keď sa bohatstvu, mamone a celému tomu nezmyselnému hladu podriaďoval rozum. I temnota, i hlúposť, nešťastie... Hovorím: nebudú ani veriť... No do toho je ešte ďaleko. Na chvíľu sme sa všetci odmlčali.
To azda preto, že sme sa snažili každý sám v sebe predstaviť si ten šťastlivý vek, keď ľudia, oslobodení od dneskajších chamtivostí, osobných zármutkov a starostí, začnú sa učiť skutočne žiť.
Ded Toto sa hniezdil, ako keby sa na niečo hneval, potom vstal a bez slova odišiel. Dotkol som sa ho niečím? Bol prísny, mlčanlivý ako kameň - nevyznal som sa v ňom. Vzápätí sme ho videli, ako premeriava dvor krížom-krážom, ako potľapkal psa, ktorý sa mu oprel o koleno. Potom vystúpil na obrannú vežu, dávno nepotrebnú, a díval sa na hory.