Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

***

Keď aj počuli, pustili Terezine narážky okolo uší. Kde mohli, vyhli jej, s Vendelom prehovorili len to najpotrebnejšie. Vycítili hneď, že čosi nie je v poriadku - dalo sa im to poznať už v prvých dvoch dňoch.
Ach, boliže to dni! Zvítanie, nové prostredie, susedia, stá otázok, ubitý život, krása hôr, narážky, reči... všetko hrmelo nad nimi aj v nich ako neviditeľná búrka. Nie, neboli ešte ani schopní premýšľať o tom, prečo ich Vendel privítal aj neprivítal, prečo Tereza miesto odpovedí hundre vždy ako moriak pred červenou šatkou. Vnímali ešte vždy celé prostredie všetkými zmyslami, ba aj povrchom tela, dali sa ním prenikať, aby sa s ním čím prv oboznámili a aby mohli tým skôr čeliť prípadným nástrahám. Tak isto robí aj zver, keď príde na neznáme miesta, stratené chodníčky, cudzí šľak. Tak robí líška na miestach, kde ešte nikdy nepoľovala. Tak robí jazvica tam, kde chce vyhrabať novú noru, prv kým založí rodinu.
Hana v sebe cíti kus líšky, kus jazvice, sliedi po najbližšom okolí a nič nepustí okolo seba bez toho, žeby to nezvážila, neprenikla srdcom matky. Ale ach! ... je na tom oveľa horšie: líška pozná hluchý revír a odíde, jazvica pozná miesto málo bezpečné a hľadá inde. Hana poznala to i ono a jednako odísť nemá kam.
Je večer, sedí so starou Haviarkou pri peci a díva sa. Koľko chlapov sem prišlo! Aj mladší, aj starší, budú aj Jožovi vrstovníci, ba sedí medzi nimi aj starý Gašpar, najbližší sused. Fajčia fajkový tabak, zakrúcajú ho do baliaceho papiera a dym, smradľavý a štipľavý, obmotáva im hlavy do náčinkov, prevaľuje sa z kúta do kúta ako ťažká jesenná hmla. A mama ešte každú chvíľu otvára piecku a hodí do nej za hrsť jedľových stružlín - vtedy sa vyvalí do izby kúdol dymu prv, než triesky vzbĺknu plameňom. Hane sa zdá, že títo ľudia ani nepotrebujú čerstvého vzduchu, že sa od vekov rodia, žijú i mrú v takej mrcha pare a dyme. Neuvedomujú si to.
Reč, to je ten dar, ktorým si môžeš pritiahnuť ďaleký neznámy svet do chalupy, tak ako rukou zohneš kvitnúcu vetvičku orgovánu.
S Jozefom zapadol do hluchej stariny kus neznámeho sveta. No predstavy o ňom rástli ako podušky žltých rozchodníkov; dívaš sa - zhlukla sa celá rodinka zlatých kvietkov, len je ti čudné, z čoho je tá všetka krása, keď sedí na holej skale, koreň v štrbinke. Z čoho žije, kde je ten základ? A vidíš, niet ničoho, je len holá, skúpa, mŕtva skala. Tak i v tých ľuďoch rástli predstavy o svete. Z ničoho, bez podkladu.
- Keď si tak človek pomyslí, - povedal starý Gašpar, - nič už ten svet nestojí. Bolo kedysi, bolo dobre, no dnes... eh! - a mávol rukou.
- Hovoríš, že bolo dobre, - odpovedal mu Haviar. - Bolo, ale tu nie. Keď si išiel do sveta, robil si, to je pravda, ale si sa aj poriadne najedol. Bachor ti rástol, a od dobrých vecí! Mäso si mal tri razy do týždňa a z klobásky si odkrajoval každú chvíľu. Ale tu? Zemiaky, kapusta, osúch. Aj vtedy, aj teraz. A iné to už ani nebude.
- Ba veru nebude, - ozvala sa mu na pomoc Haviarka od pece.
- Tu boli vždy len také hostiny - usmieval sa lišiacky hrobár Valko, - ako sa o jednom gazdovi rozpráva. Prišiel vraj domov a povedal: "Žena, prikry stôl!" - Ona zas: "Nemám čím." - "Daj na stôl!" - "Nemám čo." - "Teda odpratuj!" A bolo po hostine.
Smiech zahrmel, ako keď sa zemiaky sypú do pivnice. Počuli síce tento žart už viac ráz, veď Valko nebol práve najvtipnejší z dediny, a keď aj žartoval, načieral vlastne z cudzích studní. Smiali sa skôr jemu, jeho šišatej hlave, ktorá sa nad každým slovom krátko potriasla, jeho plochej, bezvýraznej tvári s prižmúrenými očkami, ktoré sa pootvorili a zažiarili iba vtedy, keď Valko predával cudzí vtip. No jemu stačilo, keď počul len smiech, bol pyšný, že mohol vložiť do zábavy svoj groš.
- Čože u vás! - prihlásil sa Jozef. - Je pravda, zo zemiakov a kapusty ešte nikto nezbujnel, nezbujniete teda ani vy, ale žiť môžete... a to je hlavné! Zachce sa vám kaše, idete do komory po zemiaky, zachce sa vám kapustnice, naberiete si zo suda.
- Lenže kapustnica je najlepšia, keď sa v nej varí kus klobásy! - ozval sa ktorýsi z mladších, - alebo, ako sa hovorí: keď do nej vstúpi sviňa aspoň jednou nohou!
Z hrmotu hlasov vynikol zase len Jozefov:
- Čo by si ty nechcel!
A iní do toho:
- Varená kura je ešte lepšia!
- To sa vie! Ha-ha... najmä pre baby, keď zľahnú.
- Alebo už radšej celá šunka!
- Ale keď niet, dobrá je aj tak. Čože vy viete, ako sa dnes chudobe v mestách žije? Z vás ešte nikto od hladu neumrel, - pokračoval Jozef. - A tam? Každú chvíľu môžete čítať v novinách: "Padol vysilený na ulici," alebo zase: "Obesil sa...", "Skočil do rieky v samovražednom úmysle." A to ešte ani o všetkom nepíšu.
Teraz sa do toho Vendel ozval prvý raz:
- Ktohovie, či je to všetko z hladu. Keď budem chcieť robiť, isto si prácu nájdem. Lenže niekto o ňu ani tak veľmi nestojí...
Hana sa snažila preniknúť hustý chumáč dymu, aby videla práve teraz do tváre Jozefovi. Nedal na sebe nič poznať, ako bolestne sa ho dotkli bratove slová. Stisol zuby a sklonil hlavu, aby aspoň ostatní nič nezbadali.
Zachránil ho sám otec. Vyhŕklo z neho:
- Že ti môže také niečo prísť na um! Či si nebol ešte nikdy v meste? Nevidíš, ako tam postávajú, chodia od jednej kancelárie k druhej; toť, už asi pred rokom, som videl: u Pinkasa v krčme bolo ich plno a hľadeli na akéhosi subjekta ani na pána boha. A ten im hovoril: "Ľudkovia moji milí, robota pre vás sa nájde, lež najprv musíte sa dať zapísať do našej organizácie a platiť!" Aj sa dali zapísať. A jednako je ich vždy viac. Vidíš... robiť chcú, a nedajú im.
- To je pravda, - ozvali sa chlapi.
- Aj my by sme...
- Kdeže, dnes!
No Vendel sa nedal len tak odbiť:
- A sú zas takí, čo nechcú robiť! Prizeral som sa minule v meste... chlap ako hora, a preklínal kohosi, mne samému bolo až hanba počúvať. Že vraj: takí a takí, boha vášho akéhosi, krv by ste mi, hádam, chceli cicať! Keď ma potrebujete, zaplaťte, koľko sa patrí! A keď nie, ani ja vás nepoznám. Potom som sa dozvedel, že ho volali drevo rúbať. Dávali mu šesť korún od metra... a on chcel desať.
- A ty by si rúbal... za šesť? - spýtal sa Jozef len tak cez rameno.
- Keby som bol hladný, išiel by som.
- Ja nie, - povedal Jozef tvrdo.
Ani teraz Vendel nemlčal.
- To viem! - povedal tvrdo, - ty nie!
Všetci zamĺkli. Boli aj takí, čo v jeho reči vybadali osteň. Trocha ich to mrzelo, no nevraveli nič, nechcelo sa im zametať cudzí dvor. Len v Hane sa všetko spriečilo, popravila si šatku na hlave a už od dverí zvolala:
- Jožo, ja idem! Dobrú noc vám všetkým!
- Aj ja už idem!
Ozval sa len tak. Ani na to poriadne nemyslel. A veru nešiel.
Eh, čo ty vieš o svete! - myslel si, spomínajúc na Vendelove slová. A v tejto chvíľke ticha, ktorá sa nad stolom otvorila ako obrovský prázdny kotol, prebehol mu hlavou celý doterajší život od tých čias, čo odišiel z domu. Videl sa ako mládenec, splašený trocha vojnou a všetkým, čo prehrmelo mladou hlavou ani búrka a povíchrica, prišiel na Moravu; prvý čas pretĺkal sa, ako sa len dalo, neskoršie sa dal k murárom. Majster ho vzal do učenia, no že bol z neho už poriadny drúk a mnohí sa takému učňovi smiali, pýtal sa do akordovej partie. Výučný list dostal skoro (bože môj, čo všetko sa dalo robiť po tej vojne!), no vtedy ho zase poniektorí vysmievali, že sa vyučil za vrece švábky, ako sa hovorieva.
Len čo boli časy trocha pokojnejšie, mali murári hotový raj. Kam si sa len pozrel, všade novostavby. Nestačil si sa obzrieť - už boli základy vymerané, vykopané; a teraz si sa mal dívať! Murári vydupávali nové domy priamo zo zeme. S poslednou tehlou vztýčili jedličku so stužkami, napili sa - a išli ďalej, ta, kde ich už ledva čakali.
Ej, boliže to časy! Od jari do jesene, v slnečných dňoch, poskakovali po lešení, v jednej ruke kladivko a v druhej tehlu. Tehly boli červené ako hromady zrelých čerešní a jahôd, a keď ich poukladali jednu vedľa druhej, sedeli v malte ako v smotane. Múry rástli, každý večer, keď si sa vracal domov, mohol si vidieť, ako poskočili do výšky, a keď murári došli vyše okien, už tu boli tesári, raz-dva zatínali do vonných brvien, až biele triesky odskakovali a drevo slzilo živičnými kropajami. Život sa veselo vzpínal na ľahkých nôžkach a bol krásny!
Vtedy to tiež prišlo, že sa poznal s Hanou. Robila v tehelni s otcom, ktorý bol vdovec a býval ako starý majster v deputátnom byte. Ach, pre Jozefa to bola ľahká vec, preniesť sa do stáleho hniezda! V jednom vačku kladivko, v druhom murársku lyžicu, pod pazuchou vodováhu, a už to bolo. Teraz, Hanča moja milá, nastanú aj tebe lepšie časy, dosiaľ si miesila hlinu na tehly a teraz budeš miesiť cesto na buchty s makom! Vidíš, my murári sme veľkí páni, keby nie nás, tak ani na svete nebude pekne, keby nie nás, musel by človek spávať ako zajac v brázde!
Lež to len jemu omámilo hlavu: Hana, tá bola z iného cesta a vedela, že robotný národ žije ako v Starom zákone: tučné roky striedajú sa s hladnými. Nezahodila prácu v tehelni, miesila hlinu na tehly aj cesto na buchty s makom, usmievala sa na svojho Jozefa a potajomky odkladala groš ku grošu. Raz nám to bude dobré, tešila sa, murári predsa v zime nerobia a jesť musia. A hoci sa jej úspory cez zimu zosychali, jednako stačila obnoviť starý nábytok, doplniť riad, všetkých zaodieť a skrývať pod poduškou knižku s malým vkladom. Keď raz Jozef prišiel s návrhom, že by si mali postaviť svoj domček, povedala mu:
- Veď sa ty natoľko nerozháňaj, milý môj! Či sa ti zle býva? Ešte nám, chvalabohu, na hlavu neprší!
Stačila začas na všetku prácu, len vtedy, keď prišiel na svet malý Jurko, videla, že musí vypriahnuť. Práve včas: v tehelni nahradili, pokiaľ mohli, ľudí najnovšími mašinami, a tak by bola jednako skončila s prázdnymi rukami. Ešte že otec zostal na svojom mieste. Zostal, ale len dočasne, tak ako je vôbec človek iba dočasným hosťom na tejto zemi: raz ho zasypala hlina. Dostali sa k nemu, keď už bol zadusený. To bola rana! Stratili otca a s ním deputátny byt.
Teraz to išlo raz naraz. Murári prestali byť veľkými pánmi, podnikatelia nemali dosť stavieb a prepúšťali ľudí. Prišiel domov i Jozef. Stal si medzi tých, čo chodili po svete s nepokojnými rukami, chodili po kanceláriách, núkali sa na prácu, brali podporu, hašterili sa, závideli si, demonštrovali a v zúfalstve i v nádeji čakali na novú jar. Lenže murárov bolo ako maku, a keď jar vtrhla do kraja, nič sa nezmenilo. Vonkajší život, zhon pracovitých ľudí, zvuk nástrojov, zarývajúcich sa do zeme, kameňa, železa a dreva, to všetko dávno zamrelo a spolu aj veselá pieseň chlapského hrdla. Bývali teraz za mestom, v jednej izbičke, ktorú im prenajal Macek, Jozefov kamarát z party. Bol oveľa starší, zmorený robotou, ako bývajú murári okolo päťdesiatky. Jozefa mal rád a Macková, chorľavá žena, bola vo výhode: Hana ju vo všetkej robote zastala.
Hana odpočítavala každú korunku ako najvzácnejšie korenie, no suma, uložená na knižku, sa zosychala a málila. Kde bola aká robota, ponúkli sa, aj posluhu si v meste zohnala - všetko málo, čas šiel, štvrtá jar roztancovala sa nad krajom a ich nikto do tanca nebral.
- Počuj, Ferdo, my sa ti z tej izby vysťahujeme, - povedal Jozef. - Nič vám za byt neplatíme, a to predsa nejde. Pôjdeme prv, kým vás to začne dojedať.
- I čuš, ty! - odvrkol mu Macek spola nahnevane, spola so smiechom a uderil ho päsťou do pŕs: - Z nášho chleba nejete a tú izbu, ako vidím, tiež ste ešte nezačali hrýzť. Tak seď na mieste a čuš! Kam by ste išli, prosím ťa? Veď ešte dočkaj, večne to takto trvať nemôže!
Potom bola veľká robota vo výhľade. O ničom sa nehovorilo len o tom, že sa bude stavať nová železnica z Moravy na Slovensko. Ľudia chodili ako muchy, omámené prvým jarným slnkom. Tešili sa, bože, ako sa tešili na tú robotu! Veď či je to aký život, takto bez roboty? Chodíš, zunuješ to; sedíš a nevieš ako zložiť ruky, nohy, ležíš - hádžeš sa z boka na bok a vstaneš dodrúzganý. Ako keby to už ani tvoje telo nebolo, ale čosi celkom cudzieho, čo je na tvojej bývalej, tvojmu vedomiu známej, prácou ukonanej bytosti len nalepené. Nenávidíš to - a predsa nemôžeš sa toho striasť.
Tešili sa, bože, ako sa oni tešili na tú robotu a na čestný groš!
Ešte dnes Jozef cíti, ako v ňom vtedy začalo čosi nádejne rásť. Eh, ale to sklamanie! To zaznávanie práv, tá urážka!
- Tebe sa ľahko hovorí, - začal teraz už hlasno rozmýšľať a obrátil sa priamo k Vendelovi, - keď si nič takého nezažil. Ľahko ti povedať: Sú aj takí, čo nechcú robiť! Keď nás prišli verbovať na tú železnicu, všetci sme sa hlásili, že chceme robiť! Ale za dve koruny na hodinu - to veru nie. Čože by nám zo zárobku zostalo? Zarobíš šestnásť korún denne, a teraz plať: nemocenskú aspoň korunu, za nocľah dve koruny, za stravu aspoň desať korún, a si umytý. Z toho, čo ti zostane, ani si poriadne nezafajčíš. A čo žena, deti? Z čoho ti ony budú doma žiť? Hovorím: všetci sme chceli ísť, odlúčiť sa od rodín a robiť, veď sa nám ruky za robotou až tak triasli. No aby chcel ktosi ešte zarábať na našom nešťastí, na našej biede sa hojiť, to už zase nie! Aby nás najprv povyhadzovali zo zamestnaní, nechali cez niekoľko rokov poriadne vyhladnúť, potom nám hodili koštiaľ a čakali, že im zaň budeme z vďačnosti ruky lízať... kamaráti moji, to nie!
- Keby sa taká robota triafala doma, nepoviem, - povedal Gašpar.
- Aj ja by som šiel.
- Aj ja!
- Lenže jej niet. Hľadaj kde chceš, nenájdeš.
Trocha vybočili, ale hneď sa zase vrátili na starú koľaj.
- A tak ste nešli?
- Nie.
- Dobre tak! Nech si to robia sami.
- To isté sme si povedali aj my. Lenže páni si pre ten prípad urobili paragraf: Kto odmieta prijať prácu, ktorá sa mu núka, stráca nárok na podporu.
- Ľaľa, pozrime, akí chytrí! - vyskočilo hneď z niekoľkých úst.
- Aj vám ju zobrali?
- Tak. Všetkým. Z roboty nás vyradili už dávno. Teraz i z práva na život. Tak je to teraz v tom svete, moji milí...
Bolo im ťažko nájsť kus vhodného slova. Zamĺkli. A Jozef sa v tom okamihu preniesol zase ta, odkiaľ bol prišiel, do domu nezamestnaného murára Macka, a rozpomínal sa na ten deň, keď všetkým padlo to zlé rozhodnutie.
- Vidíš, predsa sa ti z domu vysťahujem, - povedal mu vtedy. - Pôjdeme k nám domov. Tam nám už hádam umrieť nedajú.
Ešte dnes vidí Macka, ba nikdy veru nezabudne tú jeho zmorenú a suchú tvár, zapustenú a štetinatú. A najmä nikdy nezabudne výraz tých očú, keď sa s ním lúčil. Reč, pravda, ľahko sa v hrdle zadrhne, aj Mackovi sa tam akosi spriečili slová rozlúčky, ale zato oči sa roztvorili dokorán a videl si nimi až do jeho srdca, keď povedal:
- Nuž, choď si. No keby ti tam bolo zle, vráťte sa k nám. Aj keby sme mali hrýzť slamu a hlinu, len sa vráťte, bude nám spolu veselšie. A keby bola vaša izba prenajatá, dajako sa už pomestíme. Nezabudni, Jozef!

+++

Hoci Tereza nerada videla Bertinu hrať sa s Jurkom, hoci chcela akosi pudove vystavať hrádzu medzi svojou a Jozefovou rodinou a chcela byť dôsledná, až do tých detí, práve tu sa jej to ako-tak darilo iba prvé dva dni. Bertinu, živú a vrtkú ako jašterička, pudilo k Jurkovi tým viac, čím bol inakší ako iné deti. Vytušila podvedome, že je v ňom niečo nového, že sa vie ináč dívať, ináč hovoriť a hrať. Jurko prišiel, hovoria, zo sveta. A v tomto slove skrývalo sa veľké tajomstvo, ktoré Bertina nijako nemohla rozlúštiť. Preto on, Jurko, vie vymýšľať celkom iné hračky! Preto on povie dakedy také slovo, čo Bertina nikdy nepočula a nerozumie! V tej hlávke, do ktorej sa doteraz uložila ich izba, dvor, záhrada, potok, chalupy najbližších susedov a trocha každodenných rečí dospelých ľudí, objavovali sa zrazu prázdne trhliny a hluché priestory. Bertina nevie, čím by ich zaplnila, a večne sa pýtať - to nejde... Ale ju to trápi! A každou novou chvíľkou, zdá sa jej, vyrastá Jurko vysoko, vysoko nad ňu, hľa - už má hlavu zarovno s Holazňami a ak teraz povie ešte dajaké čudné slovo, ó, to už sa zmení celý svet! Jurko, zdá sa jej, môže všetko, môže povedať iba jedno slovo a Bertina sa ocitne tam, kde ešte nikdy nebola, kde bude... ach, veď ona ani nevie, aké by to mohlo byť, naisto všetko čudné, možno, že ľudia budú tam chodiť po hlave, husi budú zapriahnuté do voza a poletia s ním ponad záhrady, kobyla vysedí kurence a potok bude tiecť hore vŕškom. A ešte to nie je to pravé...
Bertina je priputnaná svojimi predstavami k tejto zemi, vidí len ľudí, husi, voz, záhrady, kobylu, kurence, potok, no nevie si vymyslieť a predstaviť nič, čo by sa nedalo ani vysloviť a pred čím by sa detský rozum musel celkom pozastaviť...
Sedia spolu pod záhradou pri potoku. Brehy sú mäkké, bosé nôžky sa im celkom ponorili do riedkeho a studeného bahna.
- Ľaľa, aké mám čižmy!
Bertine bolo zrazu veľmi smiešne, že jej nôžky zašli do bahna až po kolienka, vyvliekla ich a otŕča najprv jednu, potom druhú a smeje sa. Potom si sadla na zem, brala bahno do ručičiek a lepila z neho všeličo.
- Čo to robíš?
- Pečiem koláče. Aj rožky.
- Toto? - a Jurko pozrel s akýmsi pohŕdaním na jej nedokonalú robotu. - Poď mi pomôcť, budeš robiť tehly.
Robili spolu tehly. Bertina odrypla raz väčší, raz menší kus blata a lepila, lepila tehly ako omámená.
- Pozri, aké si narobila! - dohováral jej Jurko. - Tehly musia byť rovnaké, ako by si ináč mohla murovať?... A teraz budeme stavať!
Stavali teda dom. Skladali tehly, zabudli na okná, a keď už múry vyrovnali, Bertina nevedela, čo ďalej.
- A povala?... Ako urobíme povalu?
- Urobíme, hádam, betónovú. Prines mi traverzy!
- Čo?
- Dajaké traverzy mi pohľadaj!
Bertina stojí, díva sa nechápavo na Jurka a mlčí. Hľa, zas je tu akési slovo, nikdy ho nepoočula, je to akiste niečo z toho neznámeho, tajomného sveta, v ktorom ona nikdy nebola a v ktorom musí byť všetko akési... či ona vie, aké?
Dom zostal bez povaly a bez krovu.
- Keď si ty taká... - povedal Jurko s veľkým sklamaním v hlase a potom jediným hnevlivým kopnutím rozrúcal celú stavbu.
Bertina odlomila vŕbový prútik a v prvej chvíli nevedela, čo s ním. Potom jej čosi prišlo na um. Na jeden koniec prútika nalepila tehličku z blata, začala ju vláčiť po zemi. Chcela sa Jurkovi pochváliť: Pozri, voz! - no zrazu jej to prišlo také obyčajné a bála sa, že Jurko nad tým pokrčí nosom. Ach, teraz jej čosi sedí na jazyku...
- Pozri. Jurko, motor! Motor ide!
Jurko pokročil bližšie, chvíľu rozmýšľa a potom hovorí:
- Akýže motor? Veď je to voz! Vlečieš ho za oje... A motor nemá oje. V aute je motor! A v aeropláne...
Darmo je. Zase strelila capa! Lepšie ani nehovoriť, lebo Jurko vie všetko lepšie ako ona. Cítila sa zahanbená, už sa jej ani hra nedarí; na jej tváričke zjavil sa tieň a v očiach, v tých jej veľkých očiach sedel smútok.
Teraz zase Jurko začal čosi lepiť. Bertina sa prizerá, vidí guľu z blata, Jurko ju prehadzuje z ruky do ruky, ako keby bola žeravá a pálila ho.
- Čo to bude?
- Neviem ešte. Čo chceš, aby som urobil?
- Kuru! Urob kuru!
Jurko guľu postískal, zababrané pršteky len sa tak mihotajú. Vyšlo z toho čosi - nuž, dajme tomu, že je to sliepka.
- A teraz ju podsyp! - kričí Bertina; bola rada, že sa jej podarilo preskočiť od traverz a motorov do svojho známeho sveta. - Podsyp ju! Urob hniezdo a podsyp ju!
- A čím? - Jurko nemal ani poňatia, čo od neho Bertina chce.
- Čím! Že čím!
- Žitom? - ponáhľal sa doložiť. Vedel, že hydine sypú zrno.
- Áaachachacháaa! - hodila sa Bertina na sviežu pažiť a začala sa, zmáhaná vysiľujúcim smiechom, váľať po zemi, zalamujúc ruky nad hlavou a trepotajúc zablatenými nôžkami: - Žitom! Že vraj žitom!
- Nuž tak čím? - nahneval sa Jurko.
- Vajcami! - kričí Bertina z posledných síl, - vajcami, aby vysedela kurence!
Jurko sa cítil zahanbený nie preto, že nevedel, čím by "podsypal" kuru (veď ani v tehelni, ani u Mackov nikdy nemali jedinej kury!), no preto, že sa Bertine naskytla vzácna príležitosť vysmiať ho a vyvŕšiť sa za všetky tie traverzy, motory a ktohovie, za čo ešte. Bola mu zrazu veľmi protivná.
- Však si ty sprostá! - zahundral, nadul líca a obrátil sa k nej chrbtom. Potom, prestupujúc celkom pomaly z nohy na nohu, kráčal hore prúdom.
Bertina za ním hľadí a nevraví ani slova. Zrazu bolo jej veľmi ľúto, že sa hra tak podivne skončila. Či azda pre jej smiech? A keby aj - mohla sa nesmiať? Alebo Jurko, hádam, rozhneval sa sám na seba preto, že nevedel, čím sa podsypávajú kury a husi, a chcel dajako zakryť svoj hnev?
Nech tak alebo inak, Bertina stojí teraz na plytčine celkom sama, túži mať niečo v rukách, aby to mohla trhať na kusy, tie kusy na kúsky a ešte, ešte trhať, driapať, kopať nohami do všetkého, čo je nablízku a ešte pritom kričať, čím viac kričať, aby sa ubránila plaču a slzám, ktoré už-už sa mali zajagať v jej smutných očiach. Stojí v riedkom bahne a ani necíti, že studená kašička siaha jej skoro pod kolienka a že zase má už čižmičky, čo jej boli pred Jurkom také smiešne. Stojí a díva sa za Jurkom. Zastane? Obzrie sa? Zavolá ju?
Ani sa neobzrel.
Nezavolal ju.
Celkom sa stratil v hustej vrbine, na ktorej, ako svieži zelenkavý opar, rozvíjali sa špičky šťavnatých lístkov.
Zďaleka od skál zadul chladnejší vetrík. A ako tak skákal dolinkou, po krutých brehoch a poprelamovaných prielohoch, ako sa prevláčal nad potokom a medzi vŕbovým prútím, došiel až k nej - a Bertinu zrazu zdrobila zima. Vyšla z vody, bežala až ku skalám, kde husiarky pásavajú na pažiti husi (veď aj ona už bude pásť, húsence sa im budú dnes-zajtra liahnuť!), no nebolo tam nikoho a tak zase utekala domov, zablatené a osineté nôžky sa jej po chodníčku len tak kmitali.
Vbehla rovno do otvorených dverí.
- Kdeže sa vláčiš po celý deň? - privítala ju mať. - Pozri, tie nohy! No, veď sa ti to už skoro skončí. Ľaľa, pozri, ty pudivietor! Budeš pásť...
- Húsence! - zatlieskala Bertina radostne do dlaní. - Už sa nám liahnu!
Stará mať sedela pri okne a látala košeľu. Vpichla ihlu do hrubého plátna, a keď Bertinu opustil prvý nával radosti, povedala:
- Len sa ty toľko neteš! Husi, to je hyd... dakedy ťa aj nahnevajú.
- A kdeže sú tato?
- V meste. Má tam robotu.
- Ešte sa nevrátili? A ja som myslela, že sú už dávno doma!
Potom sa priplichtila k Haviarke, jednou rúčkou ju objala a schýlila jej hlavu, šepkajúc:
- Stará mama, tato mi donesú cukríky, však?
- To vieš, že donesie. Dáš aj Jurkovi, áno?
Znova objala babkinu hlavu oboma rúčkami a do ucha šepkala:
- Neviem... My sa hneváme...
Haviarka sa zabudla spýtať po príčine hnevu. Vzala Bertinine rúčky do svojich rúk, jej rúčky, studené ako cencúle ľadu, z ktorých posledné ešte len nedávno odpadli z vŕb do potoka, a teraz jej hlas bol zastretý akýmsi vážnym a šedivým rúškom, keď vravela:
- Dieťa, veď ty máš ruky ako ľad! Čože si robila, Bertinka? A ukáž... tie nohy!
O tom, keď sa večer vrátil Vendel z mesta, Bertina už nevedela. Položili ju do postele a nakopili na ňu perín. Hneď ju drobila zima, hneď zase periny odkopávala a hádzala sa v horúčke z boka na bok.
A dobre, že o tatovi nevedela. Nevedel o sebe poriadne ani on sám. Taký bol, že sa ho všetci zľakli: s treskom vpadol do dverí, potkol sa neistou nohou o prah a len to ho zachránilo, že sa oprel o peľasť postele a spola sa vyvalil do perín.
Všetci vyskočili od stola, neočakávané začalo v nich rásť, ako rastú kruhy na vode, kyslo to v nich na všetky strany a prv, kým sa našlo vysvetlenie a odpoveď, bola tu len otázka, zavesená v priestore na neviditeľnej niti.
Terezin výkrik preťal ju však hneď v nasledujúcom okamihu:
- Ty sviňa! - Skočila k nemu, nepribližujúc sa celkom na dosah, hoci mal údy bezvládne a myseľ tupú, - ty oplan akýsi naničhodný! Na to si ty šiel do mesta? Ach, ty... ty... pánboh mi všetky hriechy odpusť...
Starý Haviar vyšiel spoza stola, prizrel sa bližšie a povedal Tereze:
- Daj mu teraz pokoj, nevidíš? Škoda tvojej reči! Je ako peň, nepočuje ťa. Vyzuj si ho a odvleč do pitvora, do postele. Zajtra mu povedz svoje.
Tereza bola bezradná. Blčal v nej hnev i zalievala krv, no bola to aj hanba, ktorá ju nútila zlostne nariekať a zalamovať ruky, najmä keď počula Haviarkine vyčítavé slová:
- Pekne sa zadržal, veru pekne! Človek by si nikdy nebol ani pomyslel... A za čie peniaze? Hanba je to, veru...
- Nuž, aká pomoc? Už sa stalo, čo sa nemalo stať, - doložil Jozef trocha zmieru, hoci sa musel veľmi opanovať. - Zajtra obanuje.
Hana držala v náručí spiaceho Jurka, ktorého žiaden hrmot nemohol prebudiť, a pozorovala Jozefa, zlý a predsa ovládaný plameň v jeho zraku a nepokojné škrane, pohybujúce sa pod svalom líca ako mlynské kamene. Jozef nimi drvil svoj hnev, svoj hnus a odpor, ktorý sa ho zrazu zmocnil - a Hana, nakoľko ho dobre pozná, vedela, že len vnútorná sila, rozum a rozvaha opanovali ho na šťastie vo chvíli, ktorá by inému vnútila na jazyk prekliatie a ruku zadrhla v päsť. Vidí jasne Vendela, keď ráno prišiel za Jozefom a povedal: "Požičaj mi stovku, lebo ináč musím pojať teľa do mesta," - no ešte jasnejšie znie jej dosiaľ v uchu tých pár slov, s ktorými sa k nej obrátil muž: "Ak máš a môžeš, požičaj. Škoda by bolo predať také teľa!" - A ona vzala spod podušky poslednú stovku. Len neskoršie, keď už Vendel odišiel, vravela mužovi: "Bolo to najviac, čo som mohla. Teraz nám zostávajú už len dve stovky na knižke. Tých sa už nesmieme ani dotknúť. Keby tak náhodou..." Myslela na najhoršie, a hoci to nevyslovila, Jozef vedel dobre, čo ju trápi a desí. "Neboj sa! Čo sa bojíš?" povedal, "veď oni prídu k rozumu a všetko bude dobre."
Teraz hľadí ako do priepasti. Ach, či niekto z tých, čo tu stoja v hustom a pálčivom vzduchu ako ohorené sosny, do ktorých práve pred chvíľou udrel hrom, či niekto z nich tuší, kde vznikla najhlbšia rana? Vedia oni, môžu vedieť, že jej rana neprebolela tým okamihom, keď Vendel padol na posteľ a ostal tupý ako každý korheľ, ale že v nej sa len teraz všetko praží, pripeká a žeravie, rana sa rozrastá a blíži k najživšiemu jadru? Pocítila nevysloviteľnú bolesť, zdá sa jej, že tratí silu a schopnosť premáhať sa, že v najbližšej chvíľke čierny závoj zastrie jej zrak a príde závrat... Hľa, rana sa rozpaľuje a žeravie: zasiahla živé jadro. A to živé jadro, tá duša rozčesnutého stromu, to bol ten posledný kúsok nádeje, že bude môcť žiť v novom prostredí tak, ako by o tom chcelo počuť srdce ženy a matky.
Čujete líšku, ako narieka a žalobne šteká v revíri bez jediného šľaku zajaca či jarabice? Tušíte strach jazvice, keď drevorubači stínajú buky okolo jej nory, po večeroch kladú vysoké ohne a keď dusivý dym ohrozuje hniezdo mladých?
Niet kúska bezpečnosti. Cesta sa končí v čiernom lese. V tak čiernom, ako je čierne, prázdne a desivé podvedomie chlapa, čo padol tvárou do perín a stone.
- Povedal si ráno: neboj sa! - šepkala v noci Jozefovi a hlas sa jej zastrel ťažko utajovanou bolesťou, - a vidíš, ja sa jednako len bojím... neviem, čo je to, ale ma čosi dusí a...
Tichučko sa rozplakala.
- Poviem mu zajtra, - a Jozefova ruka sa zľahka dotýka jej vlasov, - poviem mu, musí nám peniaze vrátiť.
Zatriasla hlavou, ako keby sa bránila jeho slovám, a cez slzy a cez balvan bolesti v hrudi prenášala svoj vzrušený hlas:
- Ach, nie, Jozef, ty ma nerozumieš!... O peniazoch... nuž ak chceš, povedz mu zajtra... no ja nie o tom... Ja neviem, ako by som ti to povedala...
- Upokoj sa, Hana, - hladkal ju ďalej po vlasoch a ruka sa mu triasla, - čo ti je? No upokoj sa... Čo ti je?
- Ach, Jozef... mne je tak ťažko! - a teraz sa už celkom rozplakala.

+++

Slnko vstalo ráno z ľahučkej hmly a pary, deň bol ako v mlieku okúpaný. Starý Haviar povedal Jozefovi:
- Ešte by si vedel orať?
Jozef sa zasmial.
- Či som sa málo naoral? Pôjde to hádam aj teraz.
Vybrali sa zaorávať zemiaky. Bol čas, aprílové slnko vyhrialo kyprú zem a burina sa rozbujnela všade, kde ju pluh neobrátil. Dedina sa ozývala krikom žien i detí, vozy hrčali po tvrdej ceste, kde-tu zúfale zahučala krava, ktorú odvádzali od teliatka.
Keď Tereza zbadala, že sa ostatní zberajú na dvore do roboty, vbehla do pitvora, zatriasla Vendelom a sypala zo seba s hukom:
- Vstávaj, Vendel! Chytro sa hore! Idú do roboty!
No Vendel nič. Jeho zmysly boli dosiaľ zastreté omámením a ani hlas anjelský, nie to Terezin, ani výstrel z dela nebol by ho vari vytrhol z mrákot, ktoré ho včera opanovali.
- Hore sa! Eh, ty oplan akýsi... dočkaj, obanuješ! Uvidíš, začnú si gazdovať ako vo svojom, keď budeš takto robiť... Bože môj!
Darmo sa usilovala.
Vybehla teda znova do dvora a kričala:
- Veď sa vy nestarajte! Darmo by ste sa ustávali! Urobíme to s Vendelom sami, nebojte sa!
- Čo by si ty robila, - hovorí jej Haviarka, - veď vidíš, každú chvíľu to môže na teba prísť. Len sa ty sama trocha šanuj! Zostaň doma pri Bertine... potrebuje ťa.
- A Vendelovi daj pokoj. Nech sa trocha preberie, - doložil starý.
Potom, nedbajúc Terezinho zlostného pohľadu, vyšli všetci do zlatého rána. Drobulinká rosa trblietala sa na tráve, sedela na tenkých, v nočných hmlách okúpaných štepoch sadu, pokropila striebristým práškom poľné chodníčky, po ktorých neprešla dosiaľ jediná bosá noha - cítili ju, vpitú do sviežeho povetria, pri každom poskoku vánkov, pri každom vzmachu krídla tohto zázračného vtáka - aprílového dňa.
Na poli zastali, zložili z voza pluh, zemiaky a koše, prepriahli kravy. Jurko sa rozbehol po medzi za motýľom.
- Poď sem, Jurko, - volala naň mať, - tu ti je motýľ! Najpeknejší zo všetkých, ľaľa. Budeš mať na starosti Elenku! Aleže mi ju varuj!
Jozef sa zatiaľ zahľadel dolu k dedine. Prvý raz, čo pred ním ležala celá, skrytá v jame ako v roztvorenom kalichu kvetu, bez závoja predvečerných pár a dymov, bez klamných pableskov, ktorými ju krášlilo stretnutie po rokoch. Bola to tá stará, známa dedina, zhluk maličkých, drevených chalúp, kde sa život rodí, pokračuje i končí tak, ako pred stáročiami, rozdelený len ukájaním pudov a dátami kalendára. Svet letí v ústrety najúžasnejším objavom, nozdry ľudí sajú pach budúcich udalostí - no táto dedina objavy nenávidí a hľadí do minulosti ako nehybná, kamenná socha. Jozef sa díva: je to tak, mohol by načrtnúť jej plán, platný pre desaťročia...
A predsa nie!
- Vidíš, hen, školu? - ukázal mu Haviar na bielu budovu pod horou, bokom od dediny. - Tá tu ešte nebola, veď vieš.
Nebola, nebola. Jozef sa naučil, čo teraz vie, všetko vo svete, a bolo mu často trpko, keď stával spočiatku pred hádankami, ktoré môže rozlúštiť hociktorý strapatý školáčik. Hľadel teraz ku škole, nevdojak prichodili mu zase na um detské roky, zástup šarvancov, bosých a často len v košeliach, s ktorými podnikal výpravy do polí, k potoku, do hôr, na cudzie záhrady, pod susedské strechy, kde plašili vrabcov a zráňali osie hniezda; rozpomínal sa na svoje žiacke dve zimy, keď školy nebolo a keď ich starý Zachar, vyslúžilý vojak, potulný robotník, muzikant a napokon navrátivší sa vysťahovalec učil čítať z modlitebných knižiek: naučili sa litánie naspamäť, no litery naďalej chránili pred nimi svoje tajomstvá, pochované pod čiernu zem spolu so Zacharom, ktorý sa raz napil tak, že mu puklo srdce.
- A už je tu dlho? - spýtal sa potom otca. - Myslím, škola...
- Ani ti nepoviem... Päť rokov hádam stojí.
Bude to tá páka, rozmýšľa za chvíľu Jozef, ktorá konečne vyvráti dedinu, tento hnilý peň, z koreňa? Je možné, aby rozohnala temnoty, v ktorých sa tu žije, vykynožila bylie predsudkov a očistila srdce, smýkané nenávistným zápasom z hladu, sebaláskou a vášňami? Videl ju, túto dedinu, tento kotol, v ktorom sa varili životy väčšiny ľudí ako v smole, čo im viazala rozlet, zalepila oči a otupila cit; videl bielu školu, jej okná boli otvorené do slnečného dňa a radostný krik detí poletoval okolo nej ako vyplašené kavky.
- Bude už lepšie. Prejdú roky... a po ľuďoch sa to pozná.
- Eh, čerta! Decká sú také... každý sa na ne len žaluje. Do školy chodia a nič dobrého z nich nevykvitne, spýtaj sa koho chceš, každý ti tak povie...
- To sa vidí hádam len vám starším. Aj my sme boli takí, a možno aj horší. Aj vy. Darmo do školy nechodia, predsa sa budú kedysi lepšie obracať. Vy ste to nebadali, sedeli ste celý život v tejto jame, no ja som roky a roky ľutoval, aj dnes ešte ľutujem, že som sa vyučil v lete na medzi a v zime na peci.
- Ale koľko peňazí to stojí! - bráni sa Haviar. - To potrebujú zošit, to ceruzku, a ty len kupuj! Spýtaj sa ľudí, ak neveríš. A škola sama, koľko tá nás stojí: okná čistiť, dlážku a čo ja viem, čo ešte... Nikdy nemala obec takých výdavkov ako teraz.
Jozef sa vzdal bez ďalšieho boja. Nasadil pluh z kraja poľa a skríkol:
- Ideme?
- S božou pomocou... poďme! - a Haviar zľahka pustil bič na chrbty kráv.
No ani pri robote Jozefa neopustila myšlienka na školu. Hľa, starí sa hnevajú - nikdy to tu nebolo, aby sa vymýšľali daromnice, aby niekto prišiel a povedal: treba umyť okná, dlážku... Sedia na obecnej pokladnici ako sovy, žmurkajú lenivými očami do špinavých oblokov a žiarlivo striehnu každý groš.
Bolo to práve včera, keď Hana, bývalá robotníčka oblepená žlticou tehelne, pokúsila sa umyť v izbe okná a rámy obrazov. Dívali sa na jej počínanie ako na nepriateľský zásah do dávnych zvyklostí, ako na čin, ktorý bude vzápätí potrestaný nevyspytateľnou odplatou... a nebolo v tom nič, iba jej zmysel pre krajší život, jej srdce, čisté a lahodné, ktoré chce prenikať čistý svet. Počul, ako Tereza v ústraní mrmlala a podpichovala mať:
- Vidíte? Panštiny nám treba... Doteraz sme žili v špine...
Ach, nikdy na to nemyslel, a len teraz, keď videl pod horou svietiť bielu školu, prišlo mu na um podivenie nad tým, ako ťažko je ľuďom nanútiť ich vlastné, dokonalejšie dobro a privyknúť na to, čo slúži práve im.
Pluh škripel, kravy pohadzovali hlavami a ich nohy, akosi stŕpnuté a váhavé, krok za krokom vnikali do teplej zeme. Len kedy-tedy plesol vzduchom bič, ozvalo sa Haviarovo: "Hó... hó, ideš! Eh, ty špata, nože sa, no...!" Zem odkrývala svoje lono, brázdy sa blyšťali tmavou vlahou a mať s Hanou bežali ich chladným korýtkom, kladúc doň krok čo krok zemiaky - nádej budúcich dní.
Hana stmavela v tvári a na líca vyskočila zdravá červeň. Nebola zvyknutá na robotu v poli, no svieže ráno, horkasté výpary vypočinutej zeme, volanie strapatých hôr a diaľav plnili ju dnes životnou radosťou, ktorej tu dosiaľ nepoznala. Tým viac, že mohla zapäť svoju myseľ na určitý cieľ.
- Hovoríš, že si nikdy na poli nerobila, - chválila ju Haviarka, keď došli na koniec brázdy. - Uvidíš, naučíš sa a zvykneš. Veď si ty súca baba! - a smiala sa.
A Hana si pomyslela: "Naučím sa, o to nič. No zvyknúť... nechcem." Dosiaľ si ani len na chvíľku nepripúšťala na um, že by mali zostať tu, v tomto stratenom kúte sveta, medzi ľuďmi, z ktorých každý myslí iba na seba, ako by sa zachraňoval v príprave zlých dní, ba i bez zlých dní ako by len urval väčší kus z tvrdého koláča, o ktorý sa bijú cez celý život. Nevedela si predstaviť, že by sama seba celú mala naplniť touto jedinou myšlienkou a snahou, myslieť len na svoj hlad a vyhrážajúci zajtrajšok a nenájsť vo svojom srdci ani kúska útulku pre účasť s cudzou bolesťou, radosťou a nešťastím.
- Všetkému sa človek naučí, - poznamenala, aby sa Haviarke dajako odvďačila za jej pochvalu. - Aj ťažšiu robotu som už mala a ešte som si pritom zaspievala. Hlavná vec, aby sa človek neopustil, hoci by mu bolo čo deň horšie. Bo ak sa sám opustí, všetci ho opustia.
- To máš pravdu!
- Bolo nám za posledné roky často veľmi úzko. No človek sa musí premáhať a veriť... usilovať sa, aby bolo lepšie. A keď je vás takých viac, už sa tá ťarcha lepšie znáša. Aj hlad, aj krivda.
Potom zas bežali brázdou, kládli zemiaky do odkrytej zeme, za nimi škripel pluh a prikrýval ich vlažnou hlinou.
- Keď sa zemiaky sadia do teplej zeme, vtedy dobre vzchodia. Vybrali sme si dobrý čas, - povedal starý Haviar.
Jozef bol tiež plný vnútornej radosti a jasu. Vždy, keď mal na čo položiť ruky, keď sa pred ním nakopila robota, bol by najradšej spieval. Mihli sa mu hlavou tie dávno zaniknuté časy, keď behal po vysokých lešeniach novostavieb, v slnku a jase letných dní, pofŕkaný vápnom, napúdrovaný ružovým prachom tehál - nebolo nič, len veselé pokrikovanie kamarátov, škripot kladky, zvučné poklopkávanie kladivka o tehlu alebo mľaskot nahadzovanej malty. Vtedy, vtedy to bol život! Prichádzal domov ustatý, zafúľaný a dolámaný, no jednako nebol by menil za celý svet. Stavba, to bola jeho radosť, každým dňom rástla stavba i radosť, a keď už položil poslednú tehlu, rozlúčil sa s tým miestom zas bez bolesti, veselo. Ako keby bol celý jeho život predurčený na to, aby z pustej zeme vyčaril zázraky. Aby preletoval svetom ako túlavý vták, ktorý všade stavia nové hniezda - a pritom sám nemá, kde by sa nosil. Ach, vtedy mu bolo sveta žiť, vtedy mu srdce bilo ako veľkonočný zvon a myseľ rozpínala krídla až pod biele oblaky! Vtedy bolo srdce mocné a čisté, napojené družnosťou celej partie, nie ako srdce týchto ľudí, čo sa prplú každý osve v zemi, myslia na svoj hlad a strach...
Bolo už skoro poludnie, keď dotiahli poslednú brázdu. Slnko dávno vypilo všetku rosu, hmly sa skryli v škárach skál. Deň stál nad nimi svieži, čistý; belasý zvon, do ktorého len kde-tu udieral výkrik oráča, nadšená pieseň škovránka a bezhučný krok obláčkov, čo putovali po oblohe.
Prišli domov na dvor a vypriahli. Z pitvora do izby prebehla Tereza - Hana videla, ako sa jej tmavobelasá zástera mihla vo dverách; zrazu si uvedomila, že nemala ráno ani času spýtať sa, ako sa vodí malej Bertinke, či už ju kašeľ nedusí a či už horúčka povolila. No ani teraz sa k otázke nedostala.
Z izby vyšiel Vendel. Tvár mal skrkvanú a poskladanú do hlbokých vrások - zdalo sa, ako keby sa cez ňu od včerajška do rána bola valila prudká povodeň a vyryla nové korytá pre divé prúdy. Vlasy sa mu dosiaľ lepili na čelo, zmáčané horúčkovitým snom, a oči, poznamenané únavou a krvou, sedeli v hlbokých čiernych jamách. Ešte dnes sa tackal - sily sa roztratili a ich posledný pozostatok bol vypitý neskrývaným hnevom, ktorý sa ho zmocňoval od prvej chvíľky, keď sa prebral z mrákotného spánku.
Keď sa všetci rozišli a Jozef vyšiel z maštale, Vendel mu zastúpil cestu. Pozrel naň zlými, kalnými očami spod prameňov zlepených vlasov.
- Zaorával si? - spýtal sa tvrdo.
Jozefa otázka neprekvapila.
- Zaorával. Keď si nešiel ty, išiel som ja. Škoda každého dňa.
- Tak. Škoda.
Bol ako šakal. Ako vlk - obzeral si ho, kde by bolo najlepšie zaseknúť doň zuby. No Jozef celkom pokojne znášal jeho pohľad.
- Prebral si včera, bratku. Musel si ležať. To je... ako choroba, - a dokonca sa pritom usmial.
Ten úsmev Vendela rozzúril.
- Tak. Hovoríš... ako choroba. A tak mi teraz povedz: kde si bol vtedy, keď som naozaj pre chorobu nevládal? Ha? Kde si bol vtedy, a či si sa staral, aby gazdovstvo nehynulo?
- Vo svete som bol, - odpovedá Jozef, a jeho hlas zneje ticho a presvedčivo. - Vo svete som bol, robil som a staral som sa o rodinu.
- Vidíš? A nás si zveril na pána boha. Len teraz, keď nemáš čo...
Jozef mu nedal dokončiť. Pojala ho zrazu hrôza. Neočakával, že sa stretnú tak skoro, a sám v sebe cíti, že nie je na to dosť pripravený. Skočil mu doprostred reči:
- Nehuč, Vendel! Rozmyslel si si dobre, čo hovoríš?
- Do toho ťa nič. Hlavná vec, že pravdu hovorím!
Oh, aký je len zaslepený! Jozef dvíha ruku, chce mu ju položiť na rameno, zatriasť ním, aby sa prebudil zo zlého sna, v ktorom ho mátoží nešťastná myšlienka - no Vendel, hľa, zrazil bratskú ruku nadol. Vtedy už bolo jasné: zajala ho vášeň a to je koniec.
Teraz už i Jozef zmenil hlas a stvrdol:
- Nuž, poviem ti teda i ja svoje: veď ani ty si na mňa nemyslel, keď som sa tĺkol svetom! A ak si myslel, teda si sa len bál, aby som...
Nie, nijako mu to nechcelo ísť z úst.
- Čo? Čoho som sa bál?
- ... aby som sa nevrátil domov!
Konečne to bolo vonku.
Zdalo sa mu, že po Vendelovej tvári prebehol šedivý tieň. Ako keby sa hneval, že bol znenazdajky odhalený jeho doteraz skrytý cieľ. Jozef díval sa na brata, na jeho pokrkvané líca, na urputnú, dopredu trčiacu bradu, zaťaté zuby, prebleskávajúce spoza pootvorených perí - a zrazu videl nie brata, no všetkých, ktorí, schýlení nad kúskom svojho majetku, sú odhodlaní ruvať sa, biť, krvácať, popretŕhať všetko, čím stáročia spútali a zjemňovali ľudský rod, vyceriť zuby a zahnať sa drúkom.
Videl obzor, skrvavený dookola, a neboli to zore, ani západ slnka, bola to farba neľútostného zápasu, začatého pri kolíske všetkého života na zemi a dosiaľ neskončeného.
Videl raz psa, ako zadlávil zajaca v poli. Ako ho trhal! Aký bol omámený zápachom i farbou krvi, ako bol ňou až nad očami pofŕkaný! Ale to je čosi celkom, celkom iné... - Pes - a zajac.
Rozpomínal sa na psa, ktorého mali, keď bol ešte chlapec. Ako mu v hrdle klokotal a varil sa hnev, keď sa mu priblížil cudzí pes k miske, ako odkrýval hrozivé tesáky a ježil srsť, pripravený obhájiť si suchý zemiak!
Ale to je čosi celkom, celkom iné... Pes - a pes.
Alebo azda...
Bolo mu odporné domýšľať sa konca práve teraz, keď sa díval na zdivenú tvár vlastného brata. A tento brat hovoril:
- Nuž... a prečo si sa vrátil? Neoral si, nesial si, tak ani žať nemáš právo. Ja som drhol, ja som chodil do sveta na majere, aby som trocha dvíhal gazdovstvo, keď už naši nestačili, aj s Terezou sme už raz boli. A kde sú všetky tie groše, há? Tuto: v tej chalupe, vidíš novú strechu? V banke, kam sme nosili splácať dlžobu, a Beľana, tú sme tiež kúpili, keď nám raz krava uhynula! A úroky, dane, poplatky... myslíš, že sa o to otec starali? Čerta starého! To všetko my! A teraz príde ktosi na hotové, mne nič - tebe nič, a sadne si k mise. Čo? Akým právom? Len to by som rád vedel: akým právom si chceš robiť nárok na majetok... povedz!
Jozef zbadal, že Vendel je príliš rozčúlený, nepokojný a neschopný vypočuť rozumné slovo. Sedí mu v hlave jediná myšlienka, zapustila hlboký koreň a rozkonárila sa natoľko, že zaclonila všetko ostatné; rozvaha, rozum, cit, láska - to všetko v tej hustej tôni pobledlo a vyhynulo. A on mu teraz, práveže teraz jednako musí povedať svoje. Schytil ho nenazdajky za plecia, stisol mocne a pritiahol si ho celkom k sebe, premáhajúc jeho odpor. Vravel mu:
- Ty blázon! Škoda, že si mi brat! Koľko ráz mám ti opakovať, že ma po majetku nič, hoci by mi naň otec dali aj kus práva? Že ho nechcem, že ti ho žičím zo srdca, na, tu ho máš a krič o tom do celého sveta, že je tvoj!
Vendel sa v jeho rukách trhal, no Jozef nepovolil:
- Chumaj si, a to ti poviem hocikedy do očú, že si chumaj, zaslepený akýmsi skupáňstvom. Veď ja nechcem nič, len cez najhorší čas pobudnúť doma, robiť a žiť, aby mi žena a deti nemuseli vo svete zdochýnať hladom, keď mám ešte otca, mať, brata... keď mám domov. A potom, neboj sa, zase pôjdeme, nie je to nijaká radosť počúvať od teba slová, ktoré ti ani cudzí človek hádam nepovie...
- Pusť ma! - mykal sa Vendel, - pusť, lebo ti...
- Dočkaj, ešte toto ti poviem: že si vkladal do gazdovstva, to ti verím. Ale si z neho aj žil, čuješ ma? Žil si z neho, užíval si ho, hoci je ešte vždy rodičovské. A ja som doň nenosil, ale som ani neodnášal. A keď som dnes tu, teda takým právom, ako aj ty: dokiaľ otec chcú. Už sa ty priveľmi vystatuješ a nadúvaš, daj pozor, aby ti to nevypálilo naopak...
Pri tomto slove ako keby vo Vendelovej hlave vzbĺkla zrazu mocná žiara, len na okamih, no jasná dosť, aby dala ožiť novej myšlienke, aby z ničoho nič vzkriesila obraz, plný zlej predzvesti a hrozby. Strhol sa, chcel sa rozmáchnuť, no sila i hnev mu stačili iba natoľko, aby sa v klepci Jozefových rúk len mykal a krútil, syčiac:
- Vidíš, už sa vyhrážaš! Ty... Myslíš, že neviem? Budeš tu žiť... a napokon sa ti to zapáči, začneš prehovárať otca... a blázon by bol každý, kto by nevzal, keď mu dajú! Tak aj ty. Naoko sa odhŕňaš, hovoríš, že nič nechceš, a naostatok by si... Eh, neboj sa, dobre ti ja vidím do žalúdka. A pamätaj: keď to vypáli naopak, tak len vám! Vám všetkým!
Jozefa sa zmocnil hnus. Takto že hovorí brat?
A ako ho držal, kŕčovite zovretého rukami, sotil ho tak prudko pred seba, že sa Vendel ledva udržal na nohách. Potom sa Jozef obrátil a kráčal ku humnu. Kráčal však namáhavo, ako človek ťažko ranený, ktorý stratil veľa krvi, no aj viery v uzdravenie.
- Čo ti hovoril? - spýtala sa ho Hana. Poznala na ňom na prvý pohľad, že je čímsi zronený. Ako keby naň bol padol tieň náhleho rozčarovania. A okrem toho tieňa bola len veľká, neznáma prázdnota, zúfale rozmáchnuté ruky bez opory, nič.
Odpovedal jej bez chuti a vyhýbavo:
- Eh, nič. Nepraj si to vedieť. Veď ho poznáš... už zase blaznie.
- Ja som myslela...
Potom však ani nedokončila. Vytušila dobre, že dakedy je najlepším liekom mlčanie. Niekedy musí človek čakať, kým sa bolesť prežerie až k samému srdcu, aby sa z neho napojila, a len potom odchádzala. Pritom však človek musí byť sám, zápasiť, trpieť a čakať čas okrievania.
A Jozef zápasil, trpel. Vyšiel z humna, vkročil do záhrady; ovanul ho ľahký vietor s korenným pachom odkrytej zeme, s horkastým dychom štiav a miazgy prebudených stromov, odkiaľsi zaletel sem zápach čerstvého vápna. Všetko útočilo na jeho zmysly. No myseľ bola otupená a vôľa ho celkom opustila. Keby ho teraz dakto vzal do náručia, dal by sa niesť bez odporu a zveril by sa na cudziu silu. Keby ho dakto položil pod ožívajúcu jabloň, na zelený trávnik s prvými hviezdičkami mochny a krivatca, bol by ležal medzi nimi bez pohnutia tak, ako sa vystierajú tieto blízke skaly po vankúši hviezdnatej noci.
Pozrel si svoje ruky - boli to predsa ony, čo nimi držal brata ako v kliešťach, no jednako ich necítil, brat mu ich odťal zlým slovom. A hlava - bola to predsa ona, čo sa v nej rodili zmierlivé slová a odriekanie, no teraz bola už prázdna, podobná cudziemu telesu, ktorého sa nemôže striasť, nedávala nič a stala sa zrazu celkom nepotrebná.
"Keď to vypáli naopak, tak len vám... vám všetkým!" - to bol jediný ohlas búrky, ktorá sa nad ním pred chvíľou rozhrmela a prešla. Odkiaľ sa zrodili tieto slová? Z akého žriedla vyšli, čo je to za odporná chuť, po ktorej sa chcú až dáviť? Bol ňou naplnený až po samé hrdlo, preglgával sliny a namáhal sa, aby celkom nepodľahol zdrcujúcemu dojmu z bratovho útoku. Nie, v Jozefovi nevzkypela žlč. Cítil jeho, Vendelovu, žlč na svojej tvári, hnus a čerň, ktorou ho opľul, aby mohol kričať: To ty, taký a taký!
"Keď to vypáli naopak, tak len vám..."
Snažil sa nájsť kdesi vo vedomí zarastený chodníček k minulosti, ktorá by mu dala pochopiť všetko, nájsť tam kút, kus prostredia, ktoré by mu dovolili prispôsobiť sa a odhaliť zmysel Vendelovej hrozby. S ľútosťou poznal, že už je celkom iný a že jeho život, kypiaci roky a roky v inom prostredí, sformoval sa do nových tvarov. Pohyboval hlavou, srdcom, citom. Aspoň toto vedel si uvedomiť - a v tom okamihu prvý raz zmocnil sa ho krvavý závrat.
A prvý raz, čo sa spýtal sám seba:
Prečo som sa vrátil?
A vôbec - kam som to zašiel?

+++

Bolo už pred večerom. Jozef zase chodil po sade, sad oddychoval sladkastými šťavami a vysoké nebo stálo nad dolinkou zoširoka rozkročené. Díval sa na mladé štepy. Neboli nijako opatrené. Kde-tu chýbal kôl, u iných zase privysoký kôl drhol a zráňal jemnú kôru vetiev. Divé omlady, skrížené výhony prekážali jeden druhému - vidieť, nieto gazdu, ktorý by ich zrezal a presvetlil mladé koruny, ktorý by o stromčeky dbal a chránil ich pred rozličnou pliagou. Jozef strhol z jedného stromčeka povrieslo. Videl, bola v ňom všelijaká chrobač. Mal chuť postrhávať všetky, koľko ich len bolo, a spáliť aj s tou škodlivou háveďou, no napokon mávol rukou. Načo sa s niekým žrať, pomyslel si. Predstavoval si jasne Vendela aj starého, ako sedia na Vianoce večer na povrieslach, ako potom po večeri vychádzajú do záhrady a obväzujú nimi stromy, aby dobre zarodili...
Jeho zrak preletuje a preplieta sa medzi sadom a potom sadá na ďaleké úbočie, kde už poskočili jačmene a zosiveli mladé ovsy. Horami hučal tajomný hlas a vietor to nebol. Nad západom, priamo v boku vrchu, vajatal plameň miznúceho slnka. Do doliny sa vkradol fialový tieň, riedky a neurčitý, skôr len taký opar, ktorý ani okom nepostihneš. Nad krajom spal mier tak tuho, ako zabitý.
- Čo tu robíš? - prišla Hana za Jozefom. - Len sa tak dívaš?
- Nič nerobím. Dívam sa. Dívam sa tu na tie mladé štepy. Vidíš... rastú si ako chcú. Samy od seba. A bolo by treba očistiť ich, prerezať, opatriť, vtedy by ešte len čosi ukázali.
- Tak to urob. Rozumieš sa tomu?
- Teraz je už neskoro. To sa robí koncom zimy, tak asi. A na to nemajú ľudia čas, kdeže, v zime! - a pritom sa posmešne zaškeril. - V zime sa musí odpočívať, na besedu chodiť. A od jari do jesene je zase iná robota. Strom?... veď si sám rastie! A pánboh dá, že aj obrodí!
Hana by sa bola aj zasmiala, ale si spomenula, že vlastne hľadala Jozefa z celkom inej príčiny. Tvár jej zrazu zvážnela, naklonila sa k nemu a povedala skoro šepmo:
- Počul si ako je s Bertinkou?
- A čo je? - vyskočilo z Jozefa s prekvapením.
- Narieka, chúďa. Hlavička sa jej ide rozskočiť. A chvíľami aj fantazíruje.
- A robili s ňou už niečo?
Hana mávla rukou. Jej zrak bol zastretý aj obavami, aj pohŕdaním.
- Čo by s ňou robili? Nič nerobili! To je strašné... ako keby to ani ich decko nebolo. Také choroby vraj na deti chodia, povedala Tereza. A mama zas hovorili: Keď boh dá, vyzdravie, a keď nie, čo môžeme robiť proti božej vôli? A tak sa musí dieťa trápiť...
- O doktorovi nevraveli nič?
Vedel, že sa pýta zbytočne. Či nebol z nich? Či nevie, že sa tu smrť ľudí prijíma tak prirodzene, ako žltnutie starej trávy, usychanie neošetreného štepu? Či už zabudol, že sem skôr nájde cestu veterinár ako lekár a že cena ľudského života je veľmi presne a veľmi nízko vymedzená?
- O doktorovi? Nič. Ráno tu boli akési baby.
- Teda baby...
- Veru, baby. Človeku sa ani veriť nechce, že je možné niečo podobného. Vieš, čo radili?
- Nie. Neviem. Hádam... konský moč s vajcom, nie? Alebo spáliť hlavu čiernej mačky...
- Jedna hovorila: Musíte roztĺcť zelenú žabu a potom tým natrite dievčaťu sluchy a čelo. Vidíte... kričí, že ju hlava bolí! A to vždy pomôže... ako že je boh nado mnou! Takto im radila, predstav si to!
- Veď som vedel, - vraví Jozef viac pre seba.
- A druhá zas povedala: Hlava sem, hlava tam, veď sa jej nerozskočí, ľudia boží... ale horúčka! Nevidíte, akú má to dievča horúčku? Treba by bolo dať jej zjesť srdce živej šťuky a šťuku hodiť do vody! No kdeže vziať šťuku, k Váhu je ďaleko. A tak potom radila Vendelovi, aby zhodil lastovičie hniezdo, rozbil ho v dažďovej vode, a to aby Bertine prikladali... Povedz, počul si kedy niečo takého? Mne až mráz bežal po chrbte. A povedala som im: Preboha, ľudia, a načo by bol doktor?
- Na to nemajú peňazí, však!? - vravel Jozef s posmeškom.
Hana ho predbehávala odpoveďou:
- Vidíš, veď ich ty poznáš. Vraj: A kde máme vziať na doktora? Práve takto to Tereza povedala. Sám otecko jej povedali: Keď na to príde, však ty nájdeš... možno, že naozaj už aj doktora treba. Lež oni nič. A Vendel, hľa, aký je: naslopať sa vie, to hej, a svoje vlastné dieťa bude hádam liečiť lastovičím hniezdom. To je strašné, Jozef, to je strašné!
Prichodil večer. Prvá hviezda nad horami sa zachvela, ako keby ju mrazilo.
Z chalupy vybehol Jurko a priplichtil sa k maminej sukni.
- Elenka spí? - spýtala sa ho mama.
- Hej, stará mama sú pri nej.
Potom vystrel ruky dohora. Mať sa k nemu sklonila.
- Čo chceš? No?
- Mama... a Bertina neumrie, však nie?
Bolo mu jej ľúto. Ľúto aj preto, že sa vtedy tak pohnevali. Teraz by k nej išiel, postál by pri nej a pozeral. Možno, že by sa aj dačo spýtal, alebo by ju pozval do hry. Lež aj on dobre pochopil, že s Bertinou sa deje čosi veľmi vážneho. Vie, keby pri nej dlho stál, pozeral a hovoril, Bertina by o tom skoro ani nevedela, lebo je spaľovaná horúčkami, zmorená bolestným kašľom a už ani poriadne kričať nevie. Len tak stone v ťažkých mrákotách.
Mať mu spočiatku ani neodpovedala, len ho tesnejšie pritisla k sebe, ako keby všetka tá hrôza a bázeň, čo na ňu teraz padala, týkala sa Jurka.
- Povedz, neumrie? - dožadoval sa odpovede.
- Prečo by mala umrieť? Je chorá. Veď i ty si bol už chorý a vyzdravel si. Pamätáš sa?
- Hej. Pán doktor mi vtedy dávali takú vodku, však? A mama... prečo k Bertine neprídu pán doktor? On nechodí ku všetkým deťom, keď sú choré?
Od skál trocha chladnejšie zafučalo. Všetkými zatriaslo.
- Hu, zima! - povedal otec a zadupal nohami.
Mať toho využila:
- Poďme do izby! Ozaj ochladilo sa.
Bola rada, že sa tak vymkla zo siete nekonečných Jurkových otázok.
Ešte ten večer, keď sa ukladali spať a krčili sa pod perinami, lebo cez škáry humna tisla sa zima, spomenula Jozefovi:
- Mal by si ich hádam zajtra prehovoriť, aby išli k lekárovi.
- Snáď po lekára. Bertinu k nemu voziť nemôžu, keď je tak zle...
No bolo to všetko márne.
- Ešte do zajtra dočkáme, - povedali ráno. Miesto toho čakali tri dni. Len vtedy, keď videli, že je už Bertina bez vlády a keď sa Jozef bratovi vyhrážal, že dievča sám vezme do mesta a jeho oznámi, Vendel s Terezou zabalili dievčatko do perinky a včasráno vybrali sa s ním z domu.
Vrátili sa neskoro v noci.
Na druhý deň s nikým neprehovorili poriadneho slova. Boli zamĺkli a zronení a zdalo sa, že len teraz začali si uvedomovať rázcestie, na ktorom Bertina stojí. Zmocnila sa ich zrazu úzkosť. Tou troškou vedomia, ktoré v sebe mali, vzpínali sa k teplu, svetlu, záchrane, životu - no súčasne cítili, že sa so svojou vôľou pomaly a neodvratne prepadajú, že im oslabli ruky a z nich vypadúva to, čo si len pri strate začínajú oceňovať.
A Bertine, s ktorou chodili bohviekade, bolo teraz ešte horšie. Morili ju záchvaty kašľa, pri ktorých vždy až osinela, a jednu chvíľu vbehla do izby Haviarka, spínajúc ruky a kričiac:
- Ľudia boží... veď ju vred tají! Kŕče ju celú skrútili! Aj ju hádže!
Vtedy Tereza bez slova, zúfale zalomila rukami...
Mať potom v ústraní povedala Vendelovi:
- Dievča sa muselo čohosi veľmi naľakať. Hádam videlo niekedy tetku, ako ňou hodilo o zem. Nevieš o tom? Aj tú vred tají.
Skutočne, Terezina sestra trpela epilepsiou. Vendel len teraz sa rozpomínal, ako ju raz videl, zachvátenú kŕčmi, so zrakom vyciveným do prázdna a so zaťatými päsťami, bijúcimi o zem...
- Že by to bolo v rodine...?
Prestal uvažovať. Horúčky, kašeľ, zápal pľúc - to všetko v tom okamihu zaniklo a zostal len strach z možného nešťastia, ktoré by Bertinu ohrozovalo po celý život, obmedzovalo schopnosť do roboty, znemožňovalo vydaj... ach, čo všetko si Vendel uvedomil v tomto okamihu!
Skočil cez záhradu a z dediny von, ku škole.
Svietila sa, biela, na slnku ako kus snehu, ako hárok papiera, pohodeného na zelenej stráni.
Učiteľ zohol práve konárik mladej višne, díval sa, že z naliatych pukov dnes-zajtra vyskočí hebučký kvet, a v očiach, zasklených okuliarmi, zaplápolala tichá radosť. A keď potom pokročil ďalej, aby si pozrel kríčky ruží, vyháňajúcich ružové pupence, vbehol za ním do záhrady Vendel Haviar.
- Pochválen...
- Dobrý deň. Vitajte, Vendel! Čože mi nesiete?
Vendel bol zadychčaný, nevedel chytro, ako by vyslovil svoju žiadosť; neočakávaný strach z nešťastia, ktoré čakalo v ktoromsi kúte ich chalupy, či v jeho srdci, podviazal mu jazyk.
Učiteľ naň pozrel a hneď zbadal, že tu bude treba pomôcť, ako keď berieme decko na ruky a prenášame ho cez potok bez lávky. Hľa, i Vendel tak: pribehol, a teraz nevie, ako preskočiť najhoršie miesto...
- Stalo sa niečo? - pýta sa ticho učiteľ, a po jeho šedivej tvári, od očí až k prekvitajúcej briadke, preletel ľahučký tieň. - Čo je?... Počul som, že je vám Bertinka chorá. Po čo ste prišli?
Vendel ešte raz pozrel na učiteľa trocha spýtavo a ešte viac s obavami, a potom, ako prechytával dych, z neho vyskočilo:
- Pán správca, či by ste nemali... niečo vystreliť!
Učiteľ Vendela vôbec neporozumel.
- Vystreliť? Ako? Neviem, čo myslíte.
- Či by ste... mohli streliť do studničky!
A zase tie vyplašené oči, zas ten zúfalý a neistý pohľad, zas ten pocit, ako keby sa pod ním rozstupovala zem, a nikde kríčka ani trávičky, za ktorú by sa mohol zachytiť.
Učiteľ sňal okuliare, začal ich čistiť. Azda sa nazdával, že sú hmlisté a že v skutočnosti pred ním stojí niekto celkom iný, ako mladý Haviar, azda je to... ktosi s pomýleným rozumom a pustým vnútrom. No jednako nevyčkal, kým ich očistí, nezdržal sa a skoro skríkol:
- Streliť do studničky? Človeče!... A na čo?
- Bertinu okúpať! Držia ju kŕče. Prosím vás... - a skoro zopäl ruky.
- Vy myslíte, že jej to môže pomôcť?
- Isteže! Vy tomu, pán správca, nebudete veriť... no môjho brata kedysi vraj len to zachránilo pred istou smrťou. Tiež ho chytili akési tuhé kŕče, keď bol ako decko, ani vravieť, ani nič nemohol. Horár (vtedy tieto naše hory boli ešte panské) strelil vraj do studničky a naši v nej brata okúpali... Od tých čias je zdravý. Možno, že ste ho aj videli, nedávno sa vrátil.
- Počul som... No teraz vám, Vendel, poviem zase ja toto: možno, že váš brat vtedy naozaj potreboval práve len okúpať... a vy si myslíte, že to tá streľba. Nemám pušky. Ani revolvera nemám... A keby som aj mal... Veď to dá zdravý rozum, pozrite: strelí sa do studničky, voda zabuble, vystrekne, bahno ju zakalí - a za chvíľku bude taká ako bola. Vy len tomu veríte, kde šípite nejaké čary. U doktora ste už boli?

***