Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Bol by som rád, keby ste si vedeli predstaviť dedinu na ktorú práve myslím: stojí si u nás pod severným svahom Havraniska. Je ako gamba dokorán otvorená, duje do nej vietor. Keď ho svahy Havraniska pristavia, vietor zošmykne sa nadol a znova sa vrúti medzi chalupy, psovsky zúrivý a besný. Dedinou preteká potok, pení sa, skáče pomedzi bralá a potom celkom mizne v skalách.
Skál je tu vyše práva, zeme málo. Poriadneho poľa neuvidíš. Sú len úzke jazyky záhonov, vyplazené po strmých úbočiach vrchov. Slnko ich líže len tak koso.
Keby tie vrchy boli chlebové, už dávno nebola by z nich ostala ani len kôrka. Lež vrchy sú vrchy, skala je tvrdá, nuž i chlieb je tu tvrdý a je ho málo. Preto sa dedina každým rokom na jar vyprázdni. Koho nohy nesú a ruky bez práce svrbia, ide do sveta. Do sveta, do kraja, kde narastie tráva sladšia ako med, žito vyše chlapa a repa ako hrudy masla. Keď zasa príde jeseň, dážď a mrazy, každý sa vráti domov do teplej chalupy.
Lež dosť už o dedine. Poďme k ľuďom.
Z tejto dediny boli Haviarovci. Na päť ľudí dve kravky a niekoľko záhonov rolí. Hoci neboli najbiednejší a mali čo jesť, jednako ani im nebolo sveta žiť. Bielych koláčov neužili. No zemiačkov mali do vôle.
Keď sa dalo, chodil aj mladý Vendel so ženou do sveta, hoci ani tak veľmi nemuseli; vtedy otec sa prplal v záhonoch, preklínal staré kosti a mať sa ponevierala po dome, opatrovala vnučku a modlila sa.
V tom roku, o ktorom hovorím, bola zlá a dlhá zima.
V mnohých chalupách už skoro vyjedli komory, a preto očakávali jej koniec ako božie zmilovanie. Hľadeli z oblokov do polí, vychádzali na priedomie, naberali povetrie. Dosiaľ ležal všade sneh, iba na južných úbočiach boli medze kopné. Kde-tu objavili sa však na snehu čerstvé krtiny. Blízko jar...
Keď prišlo Mateja, ľudia zaplavili mesto a dávali sa najímať do roboty na majere. Vtedy aj Vendel so ženou rozhodli sa na tom, čo spomínali po celú zimu len tak jedným slovom: pôjdu aj oni do Čiech.
- Len či ma takto vezmú, - povzdychla si Tereza a zrak jej skĺzol po vlastnom živote. - Možno ma ani nevezmú...
Tereza bola samodruhá.
- Nemali by ste ísť, - dohovárali im otec aj mať. - Môže sa všeličo pritrafiť.
- Čo by sa mohlo pritrafiť? - odvrával Vendel a skoro sa hneval. - Peňazí treba... nuž musíme sa už trápiť.
Keby bol počul ľudí, čo o ňom hovoria, možno, že by sa bol aj trocha hanbil. Ľudia hovorili: "Terezu do repy? Veď sa mu tam rozsype! Nemusel by sa natoľko lakomiť na groš... ani my nejdeme všetci do sveta a ešte sme neumreli. Je trocha skúpy... Vendel. A narieka viac ako treba."
Vendel to však nepočul. Po celý týždeň chodili s Terezou do mesta a núkali sa do roboty. Lež Terezu naozaj nevzali, lebo bola samodruhá. Nešiel teda ani Vendel. Hromžil na neprajnosť sveta, ľutoval dvanástich stovák, ktoré chcel so ženou zgazdovať, a mrzutý vyčkával koniec zimy.
Konečne i tu zaujúkala si jar po všetkých stráňach. V jarčekoch, okolo ktorých sa zazelenala prvá trávička, zurčali veselé pramene. Kde-tu na lúkach pod brehmi klokotali žriedla. A hľa - sneh nestačil ani dobre zmiznúť, už je tu plno stokrások! Dedina ako keby omladla. Radostne žmurkala malými oknami chalúp, i podstienky, sotva oschli, zdajú sa ako nanovo nalíčené. Mach na starých strechách odhodil bielu perinu snehu a ožil. Čuchrali ho a otierali sa okolo neho teplé nočné vetry, teplé vetry, plné kriku vtáctva, čo vo veľkých kŕdľoch a dlhých frontoch tiahlo na sever. Niekedy sa medzi kaderavými mračnami ukázali dve-tri hviezdy. Už sa netriasli od mrazu. Stáli v tej čiernej vlažnej priehlbine pokojné a veľké.
V takýchto nociach, keď zem oddychovala v ústrety slnečnému ránu, spriadali gazdovia svoje smelé plány na výboj. Pod šopami stáli pluhy, z maštalí počuť ťažký vzdych kravy alebo kopnutie odpočinutého koňa s nepokojnými nozdrami.
Už ani ináč nemohlo byť: ako keby sa boli dohovorili - takmer všetci v jeden deň zapriahli a vyšli orať.
A bol to krásny deň.
Vendel zavčas rána pod kôlňou naposled pozeral pluh. Pohladkal dlaňou blýskavý lemeš, pohol kolieskom a keď počul, ako zaškripelo, vzal kolomaž a namastil os. Okolo neho poskakovala Bertina. Ako myška - hneď tu a hneď zase tam, všade za otcom a všetko vidí, všetkému sa rozumie.
- Tato...?
Otec neodpovedá, rozmýšľa, že už je čas zapriahať.
- Tato...! Čujete? Tato!
- Čo je? - vyhŕklo z Vendela.
- Poháňať... kto vám bude?
- Čo sa staráš?
- Išla by som...
Vendel sa usmial. Bola mu práve po pás. Taká drobná, maličká - len oči mala veľké a rozumné. Povedal jej:
- Až keď budeš väčšia. Teraz si ako hrášok... stratila by si sa v brázde. Veď ty ešte ani do školy nechodíš! Mama bude poháňať.
- Pôjdem s vami.
- Nemôžeš. Veď vieš... hus každú chvíľu zbehne z vajec, taká nepodarená. Musíš byť doma. Dáš pozor na hus. A starú mamu poslúchaj!
Vtom vyšiel z domu starý Haviar:
- Nuž... pôjdeme? Je čas! Vendel nemal chuti ísť s otcom. Otec je starý, už dosť dobre nevládze. Orať bolo by mu ťažko a poháňať - akosi sa nepatrí. A vôbec... mohol by už len tak sedieť, tabak žuť a...
- Kdeže je tá Tereza tak dlho? Hej, Tereza! - zahučal smerom k pitvoru. A potom vravel starému: - Seďte doma, otec! Načo by ste sa ustávali? Poradíme si sami.
Starý naň pozrel tak, ako keby kdesi hlboko v ňom, za záclonou sklopených očí, chcel nájsť vysvetlenie. Rád by bol niečo povedal, no v prvom okamihu prišlo mu akosi ľúto a hlas sa mu zasekol v hrdle, zaskočil a dusil. Pozrel dolu záhradami, jeho zrak preletel dve-tri susedné strechy a sadol na náprotivné úbočie, na čerstvé záhony ako túlavý holub. Až sem, zdá sa, vonia obrátená zem. Až sem sa blyštia vlažné chrbty brázd. Až sem počuť volanie tých rolí, čo každým rokom obracal a kropil znojom.
- Videl si to kedy?... - obrátil sa zrazu k Vendelovi, - videl si to kedy, aby gazda sedel na jar doma?
Nevie už, ako to prišlo. Na slovo "gazda" dal významný prízvuk. Ako keď bežíme a zúfale voláme za niekým, bez koho nemôžeme žiť. Ako keď tisneme a zvierame v náručí niekoho, s kým sa nemôžeme nijako rozlúčiť. A v ostatnej chvíli objímame ho z poslednej sily a mocnejšie ako hocikedy predtým.
- Keď chcete... ja vám tú oračku neberiem, - odsekol Vendel. - A nič vám neberiem, božechráň! Veď pravda, vy ste gazda!
Aj keď vzápätí oľutoval, že spustil svoje vyčítavé slová z takej strminy, bolo už neskoro. Padol odkiaľsi tieň a položil sa medzi otca a syna. Šli s ním dolu k ceste a od cesty zas do krutého brehu, tieň stále bol medzi nimi aj v nich, zakutal myšlienky do čierneho závoja, cez ktorý slnce ani na okamih nepreniklo. Aj tam, hore na roli, nad ktorou zachvievala sa nepokojná ranná para, bolo im ťažko a jazyk sa lepil na podnebie, vysušený čmudom zlého ohňa, čo ich hneď zrána spálil. Slová nemohli nájsť cestu von. Napokon sa Vendel predsa premohol:
- Pôjdete za pluhom?... Alebo... neviem, čo by vám bolo ľahšie.
Lepšie bolo ani nehovoriť. I tak boli pre nič za nič dosť nasršení. Vidíš ho? - pomyslel si starý o synovi: hádam som už len taká kostrnka... nanič. Chcel by, aby som poháňal... eh, ty!
Neodpovedal. Len akosi ostrejšie vykročil, pristúpil k pluhu, schytil ho prudko a stiahol na kraj roličky. Zdalo sa, ako keby aj kravky podľahli jeho sile, keď cúvali za pluhom.
- S božou pomocou! Poďme!

+++

V ten deň ako keby sa bol zmenil celý svet. Všetko bolo nové. Nové boli vypočinuté zeme, nové boli chodníčky a cesty, nové boli strapaté ploty pustých záhrad. A bučiny, kde-tu hrdzavé ešte starým lístím, zvučali ako organy.
Z prútikov vŕb, sklonených celkom nízko nad potokom, odpadli posledné cencúle ľadu. Voda si poskočila. Na plytčinách, zmenených jarnými riavami, slnili sa pestré pstruhy.
Pred skalami, do ktorých sa vrezal prudký potok, behal po skromnej pažiti kŕdeľ detí. Od skál podúval chladný vetrík. Deti sa brodili vodou, čľapkali v nej a striekali na seba, máčali si strapaté hlavy. Vietor ich osúšal a rozvieval. Kúdeľ vlasov horela v slnku zlatým dymom.
- Poďme sa hrať!
Toľko radostnej túžby je len v hlase divých husí, keď tiahnu k severným jazerám.
- Poďme sa hrať! - opakovali.
Bola medzi nimi aj Bertina Haviarovie, zvŕtala sa sťa vretienko a kričala tým viac, čím viac ju staršie dievčence zaznávali.
- Ale na čo? Ale na čo? - dožadovala sa ich pozornosti.
- Na ledačo! - vysmiala Bertinu ktorási. Ostatným sa to zapáčilo a opakovali: - Na ledačo! Na ledačo!
Bertina sa nahnevala. Zmraštila ružovú tváričku, odišla na breh potoka, dívala sa, ako voda hrčí cez kamene. Začala tam hádzať papečky a malé skalky. Zaujalo ju to, ani nezbadala, že deti už vyčitujú:

Išla blcha do kožucha,
postretla ju voš.
A vy, tetka, kam idete?
Veď je nás tu dosť!

Vyčítanka jednému z dievčat čosi pripomenula. Obrátilo sa k potoku a skríklo:
- Bertina!
- Čo?
Myklo ňou, zamračená tvárička sa vyjasnila. Nazdávala sa, že ju volajú do hry a už chcela bežať. No vzápätí hlas dievčaťa oblial ju posmeškom:
- Máš blchy?
A hneď zazmietal sa medzi skalami výsmešný krik ostatných detí:
- A vši máš?
Bertina sa nahnevane zvrtla a celkom prisadla na breh potoka. Nevie, čím sa previnila. Nevie, prečo ju vysmievajú. Nepamätá sa už, ako kedysi postretol ju ded Chovan na ceste a tak len - z nevinného žartu - sa jej spýtal: Máš blchy? Ona odpovedala: Nie. - A vši máš? Ona zase: Nie... My máme kravu! - Od tých čias ju hnevajú a ona naozaj nevie pochopiť, prečo to všetko. Deti sa zatiaľ hrajú "na kolembabu". Krútia sa v kole, pokrúcajú si "slepú babu" so zaviazanými očami, odriekavajú jednotvárnym hlasom otázky i odpovede, hmkajú; slepá baba háda podľa hlasu a len vtedy, keď sa pomýli, jednotvárnosť hry je preťatá výbuchom smiechu. Bertina škúli jedným očkom v túto stranu. Tak rada by sa s nimi zvŕtala v kole! A zase sa sama na seba hnevá, že nevie odolať a že ju čosi vábi medzi deti, ktoré ju naostatok zavše vysmejú.
Poodišla kúsok proti potoku. Na blativých brehoch začali sa rozkladať prvé mladé listy záružlia ako kopytá mladej jalovičky, v ich úžľabinkách náznaky kvetov. Vidno - jar tancuje medzi vŕbovým prútím, plní ho šťavami a sladkým volaním. Vrany už nesadajú na holých dokaličených jaseňoch. Kráčajú v brázdach, poletujú nad hrdzavými pastviskami a šípia nové časy. Vrchy sa hrejú v ružových parách.
Bertina sa zrazu naľakala. Pri potoku, tam, kde sa medzi jelšami zjavil nános bahna a piesku, brodil sa chlap. Nehovoril s nikým - sám so sebou rozprával, zajakajúc sa od zimy, a jeho hlas rapotal sucho ako treskot dreveného riadu.
Podľa toho ho poznala. Priblížila sa. Zvedavo pozerala hneď na bláznivého Ondreja, hneď na jeho starý vulkánový kufor, s ktorým už roky putoval po tomto kraji.
- Vitaj, krrrásna dievka! - zahrmel svojím hrdelným r, keď ju zbadal.
Všetko, čo bolo v sukni, oslovoval takto.
V prvom okamihu zmocnil sa jej znova strach. Bola by zutekala (bláznivý Ondrej bol taký čudný a inakší ako otec a dedo), no tajomstvo kufra opantalo ju mocnou zvedavosťou. Ondrej vyšiel z vody. Špinavé a osinelé nohy borili sa do riedkeho bahna. Ako keby bol tušil jej túžbu, prisadol ku kufru a otvoril ho. Bože, aké to bohatstvo! Klince, stužky, papuča, vykrivené kliešte, pestré franforce papiera, plechová škatuľka od liekov. Bertina otvára svoje veľké oči dokorán, chce sa všeličo vypytovať, no nenachádza slov. Zostali kdesi hlboko v nej, zavalené prekvapením.
Hľa - Ondrej berie práve túto škatuľku, dosiaľ plnú neznámej vône. Prevracia ju z boka na bok a zrazu vyplaší Bertinu svojím škrekľavým hlasom:
- Podívaj sa, krrrásna dievka! Tu je ten Čierrrny oceán, tuto je Atlantické veľké morrre, tu je Strrredozemský oceán a tu zas Severrrné ľadové morrre...
Špinavým ukazovákom chodí po škatuľke od liekov, sú na nej jasnobelasé kosoštvorce, ktoré prebúdzajú jeho chorobnú fantáziu a predstavujú dávne chvíle tých dvoch zím, prežitých v dedinskej škole.
- Tu je ten Veľký ľadový oceán, pozrrri, krrrásna dievka, a v ňom je trrropický ostrrrov...
Bertinu desil škrekľavý hlas blázna, i jeho neprítomná zošľahaná kríženými čiarami tieňa; stál v húšťave vŕbových prútov, cez ktoré svietilo slnko, a vyzeralo to, akoby jeho ďaleké oči pozerali spoza mreží väzenia, z ktorého nebolo uniknutia. Jeho tragické, doživotné väzenie nadobudlo akéhosi zhmotneného výrazu.
- Kto ti dal tú škatuľku?
Táto otázka, sprevádzaná zvedavým pohľadom veľkých detských očú, vyslobodila Ondreja z potulky po fantastickom svete.
- Pán sprrrávca v škole mi ju dali. Páči sa ti?
- Hej!
Pohladkal škatuľku oboma rukami s láskou. Bol v tom celý jeho svet. Kus šťastia, ktoré mu znenazdajky padlo do lona a naplnilo hroznú prázdnotu v živote.
- Aj mne sa páči, - povedal.
Bol koniec. Bertine sa škatuľka páči. No Ondrejovi sa páči ešte väčšmi...
Od náprotivnej zákruty ozývali sa veselé výkriky detí. A keďže Ondrej zavrel svoj vulkánový kufor a zapadol zas do svojho sveta kolotavej, nadpozemskej fantázie, Bertina zaškúlila zas jedným očkom ku skalám a k deťom; potom urobila jeden-dva nesmelé kroky.
Spoza skál, rozrytých tisícročným náporom živlov, spoza skál, tmavých ako kôrka starého chleba, rútil sa zrazu k dolinke vietor. Strmým komínom skalných stien predral sa vzápätí chumáč hustej hmly: v okamihu zakryl slnce. Jeho svit, zmáčaný parou od rieky, kanul ako zlaté slzy. Skaly stmaveli ešte viac. Zdalo sa, že i ony zachveli sa ako tie deti pod nimi. A mokrá bunda mraku, riedkeho a obmeňujúceho sa v okrúhlych tvaroch, pretínaná zvlhnutými strelami slnečných lúčov, zaklesnutá medzi divými bralami, trčala tam ako obrovská baroková socha zmučeného svätého Šebastiána, za ktorou sa dal tušiť zružovelý lampión slnca.
A zrazu:

Utekaj, hmlisko,
na staré kutrisko,
bo letí za tebou
červené psisko.

Dohoní ťa
medzi dvoma jedlicami,
prekole ťa
železnými vidlicami...

To deti kričali ako vyplašený kŕdeľ vtákov, mávali rukami a útočili proti vetru a chladu - bol to akýsi záhadný boj proti niečomu, čo si vôbec neuvedomovali. Úžasná báseň, ktorej autor bol už dávno v hlbokom zabudnutí.

Dohoní ťa
medzi dvoma jedlicami,
prekole ťa
železnými vidlicami...

Tieň padol na celú dolinu. Len kde-tu po úbočiach poskakovali bledé slnečné škvrny. Čerstvé brázdy oráčin stratili lesk. Od stráne poletovalo volanie oráčov a tratilo sa na pokraji hôr, v papradí rúbanísk a v skalných dierach.
V tej chvíli, keď slnko znova preklalo kaderavú bundu hmly a zrazilo sa na ostrí brázd ako zlatá rosa, starý Haviar sa potkol za pluhom a padol. Mal šťastie, že to bol koniec ostatnej brázdy. Trocha ho to prekvapilo. Kravy schýlili hlavy v jarme, chveli sa im boky; no Haviar sa chvel celý a zdalo sa, že vôbec nevládze vstať. Je pravda, padol už pred chvíľou takto na zem, nebol by sa však za celý svet priznal, že ho sily opustili. Vyhovoril sa na kameň, a keď mu Vendel radil, aby si odpočinul, odpovedal: - Čo sa ty nazdávaš? Veď každý gazda môže sa potknúť! - Zas tu bolo to slovo. A zas malo ten nepriateľský zvuk. Vendel vtedy odvrátil hlavu, trocha zlomyseľne sa zaškeril a potom, keď sa ovládol, uronil: - Nuž, keď nechcete... Ja nedbám!
Teraz tu starý Haviar kľačal podťatý, jednou rukou sa držal pluhu a druhou sa opieral o vlhkú zem. Omámila ho jej vôňa, zalialo ho teplo vzbúrenej krvi, celé telo hojdalo sa na vzdutej vlne slabosti.
- Nepovedal som vám, otec? - vyhŕklo z Vendela. Nijako nezmenšoval prízvuk hnevu.
A tu sa v starom Haviarovi naposledy ozval vzdor. Zdvihol hlavu k Vendelovi a ťal ho zlým pohľadom zvetralých očí. Odpovedať sa bál, nemal sily; ostávalo mu jej iba toľko, aby si mohol vymyslieť nevinnú lož.
Vôbec sa nenamáhal vstať. Len opory pluhu a zeme sa vzdal, nábožne sa prežehnal, zopäl ruky a cez stiahnuté pery padali slová modlitby ako suché lístie. Napokon sa sklonil k zemi a tri razy ju pobozkal.
Keď schádzali dolu brehom, k ceste, zahundral:
- A ty si myslíš, že ma sily opustili...
Vendelovi sa priečilo otcovo detinské počínanie. Bol by ho rád usvedčil zo lži, bol by mu rád povedal: - Veď ste sa modlili vždy po zasiatí a nie po oračke...! - no potom si to rozmyslel, nahnevane mykol plecom a šibol kravu po slabine.
Z protiľahlého úbočia, ktoré poroztínali prte a chodníčky, zaznel chlapský hlas:
- Ho-há! Vendeéél!
- Hó... hó! - zadržal Vendel kravy a zaclonil si oči. Poznal obecného poštára.
- Čo-o-o?!
- Máš tu list!
Zišli na vozovú cestu. Idú po ceste, naproti po úbočí ide poštár s listom. Medzi Vendelom a otcom leží a pohybuje sa tieň; medzi ním a poštárovou kapsou mátoží pocit strachu. Akýže list? Belasá obálka? Súd? Banka? Čí je to pažerák, čo striehne na jeho chalupu, na kus role, na jeho jačmenný osúch?
A tak ide sám a sám, zdá sa mu, že nenastupuje na tvrdú zem, že visí v nezvládnutom priestore, sácaný z jednej strany otcovou hrdou neprajnosťou, z druhej strany neznámou hrozbou, skrytou v poštárovej kapse.
- Trrreba strrrhnúť širrrák z hlavy, bo zvonia na poludnie... - zahrmel bláznivý Ondrej na brehu potoka. Vendel sa za ním obzrel. Nevdojak sňal i on širák z hlavy, no uvidel neďaleko Ondreja stáť Bertinu a stačil ešte skríknuť:
- Ideš ty domov! Akiste zbehla ti hus z vajec... počkaj, ty!
Potom sa prežehnal a šepkal modlitbu.
Horkýže - list! - Dva listy boli v poštárovej kapse pre Haviarov. A oba otvorili svoj svet, každý z nich zapadol do chalupy ako uzavretý, urputný, tvrdý balvan, na ktorom možno sedieť, ktorý však môže aj zavaliť.
Vendel ako keby bol celkom pozabudol na jeden februárový deň. Bolo to akosi okolo Mateja - slnko už vtedy ohlášalo blízku jar a ľudia sa ponevierali vždy častejšie po meste, odhryzávali z pecňa nádeje a v očiach mali smiech. Krčmy sa plnili, poháriky sa prázdnili a svetlé lúče, vpadajúce celým priehrštím z ulice do šera šenkov, lámali sa na hranách skla. Ľudia plávali v starozákonnej arche, cez potopy jesení a psoty zím jednako len príde čas zľutovania a milosti a nad nimi rozkročí sa oblúk dúhy.
V takýto deň vstúpil Vendel do Pinkasovej krčmy. Z kútov bolo cítiť pleseň, vprostred miestnosti, šedivej a akoby zahlobenej do skaly, prevaľoval sa zápach kožucha, sladký a ťažký do zamdletia. Po povale behal odraz slnka horeznačky.
Stoly boli obsadené. Prisadol k známym a započúval sa do klbka hlasov, pomaly ho odmotával a hľadal koniec nite.
- Dnes sa už môžeš poistiť na všetko, - rozpriadal richtár svoje rozumy a postrkoval si baranicu každú chvíľu od jedného k druhému uchu. - Na život, na majetok, proti krádeži, proti ohňu...
- Aj úroda sa dá poistiť, - priložil starý Gašpar.
- Aj tá!
Vendel sa nachýlil k richtárovi:
- A čo je... s asekuráciou?
- Hen! - ukázal richtár do náprotivného kúta, kde bolo niekoľko chlapov, hlavy vo viazaničke. - Agent. Ty si poistený?
- Som. Na tri tisícky proti ohňu.
- Málo, bratku.
Hlasy zas zahovorili, trepali sa o tmavé kúty. Ktosi vstúpil a dverami vovalila sa dnu zima. Ako keby horská rieka, čistá a priezračná, vybočila z koryta hlavnej ulice a našla aj zákrutu.
- Dohováral mi, - spomína starý Gašpar, - aby som si dal poistiť úrodu na poli. A ja mu hovorím: akúže úrodu? - hádam ten sneh, čo tam ešte leží.
Pritom vyceril žlté zuby, nad nimi sa zježili fúziská ako dva vechte slamy a smiech, ktorý sa nemohol predrať z hrdla von, vyznačil žily a vyhnal krv až k suchej šiji. Richtár posotil zas baranicu nabok:
- Dnes je tam sneh... a o mesiac, o dva sa ti pole zazelenie. Ja ti poviem, ani to nie je také zlé, poistiť sa pred ľadovcom alebo pred čím iným. Príde búrka s ľadom, zbožie ti rozseká do koreňa... a máš vymlátené prv, než si skosil. A potom čo?
Vendel si začal čosi uvedomovať. V ňom, veľmi hlboko, ozýval sa hlas: človeče, zabezpeč sa na všetky strany! Ktohovie, čo sa pliaga môže prísť na rodný dom, keď sa budeš dakedy tĺcť kdesi na majeri? Budeš sa plahočiť, odratúvať a na dlani obracať každý zvyšný groš, a doma môžu zatiaľ vyhorieť alebo prísť na poli k veľkej škode. Aj v tom má richtár pravdu: tri tisícky proti ohňu, to je nič. Dom zhorí raz-dva, a potom si ho postav za tri tisícky! Ani len do pol okien. A potom aby si ho pokryl starou halenou.
Vendel na chvíľu vstal, zase si sadol, potom jednako len pokročil kus bližšie, aby mohol zachytiť aspoň zdrapy rečí, ktoré zaznievali z tmavého kúta. No nič z toho nemal.
Keď odišiel na okamih na dvor k maštaliam, zasiahlo ho slnce priamo do hlavy. Zastal tam, omámený jasným svitom. Od maštalí tiahla sladkavá para; sneh, pomiešaný na dvore s čerstvým trusom a roztrúsenou suchou ďatelinou, kopa slamy pod kôlňou, dva-tri gazdovské vozy s driemajúcimi kobylkami, pri kôlni hladký gaštan s blýskavými pukmi. To bolo všetko.
Stál a stál, opretý pri dverách chodby, v šteklivom slnci. Zrazu na konci chodby vrzli pánty. Ktosi vyšiel z krčmy, počuť neisté, tackavé kroky, čísi hlas, prasknutý a drsný, nalieha. Vendel ešte o krok poodstúpil.
- Keby som vedel, že v tom nie je nijaký fígeľ...
- Nerob to, ty chumaj! Kto to jakživ videl, pchať komusi groše pre nič za nič? Dá boh, bude krásny čas, aj zbožie bude dobré, a vtedy oľutuješ!
- Veď... keby dal! A čo keď bude ináč?
- Vidíš, aký si ty... Už bolo aj ináč, aj zle bolo, a jednako len žijeme. Nezomreli sme. - Potom sa ten istý drsný hlas zaviazal do drobných uzlíčkov, zahrčalo to a ozval sa pridusený smiech: - Aj ti poviem, čo som počul od ľudí rozprávať o tom poistení. Hovoria: oheň ako oheň, o to by nešlo, to je ľahká vec... - a teraz zase v tom hrdle zachrčalo suchým smiechom: ale akože ty môžeš spraviť krupobitie?
Teraz sa smiech rozhlaholil naplno a v ňom zanikli aj kroky chlapov. Vendel ich videl, ako vyšli z chodby do dvora. Starý gazda, bradu v sivom strnisku, obrátil sa ešte aj tu k mladšiemu a vpichol doňho zvetralé oči, v ktorých sťaby v pahrebe ožívali zelené ohníčky:
- Rozumel si ma?
Mladý snáď ani neodpovedal. Vendel sa ostatne o jeho odpoveď nezaujímal. Prižmúril oči, pozrel sa do slnka a kýchol. Hlava, zmámená teplým zápachom dvora, zrazu sa prečistila. Bolo to ako keď telom prejde elektrická iskra. Všetky bunky si ju razom uvedomia. I Vendel ani keby sa bol našiel v inom prostredí, v iných podmienkach, ako keby sa preporodil do nového života a hlavu zaplnil novou myšlienkou.
Keď vstúpil znova do krčmy, zastavil sa práve len pri tom stole, kde agent prehováral ľudí. A potom sa to stalo: zvýšil poistku proti ohňu na desaťtisíc...
Na tento februárový deň, ktorý mu ešte voňal nádejou a podmaľovával svet ružovou farbou, ako keby sa bol len teraz rozpamätal, keď mu prišla zelená obálka od poisťovne a v nej rozkaz: plať! Ale z čoho? Chcel ísť s Terezou na majer, ale ich neprijali. Nezarobili, nezarobia. Nemám! Nemám! - kričí sám v sebe, a div nedupoce nohami.
Od tých čias, čo zlyhali všetky Vendelove plány na zárobok, akosi veľmi zahryzol sa do gazdovstva. Ako keby sa bál, že celý svet sa pod ním zháči a zhodí ho zo seba, ako keby cítil, že zem, na ktorej stojí, je tenká a pod ňou záludný močiar - chcel si nájsť bezpečné miesto a rozkročiť sa na ňom zoširoka, pevnými nohami. Chcel, aby opraty, pluh i kosu držali len jeho ruky, na tie sa mohol najlepšie spoľahnúť; aby každý kus chleba, každý zemiak nevdojak svedčil o jeho úsilí a robote; aby všetok rodinný majetok niesol pečať jeho starostlivosti - a aby tak rástlo jeho nepísané právo naň. V jeho srdci sa budil hlad.
Vendel chodil živý-neživý, ako keby mu boli mozog vyhrali. Tri dni už minuli, čo dostal oba listy, tri dni oral ako blázon urputne a bez oddychu, nedbal otca, nedbal kráv a nedbal seba. Ako keby mu zvyšovalo už len niekoľko minút na dobudovanie prístreška, ktorý by ho ochránil pred zlobou sveta, na zabezpečenie postati, ktorá by sa pod ním nerozostúpila.
Tri dni oral a nedbal na nič, ani na otca. A otec teraz leží na posteli a vzdychá. Je ako rozlámaný na tisíc kusov. Leží a pozerá do oblôčka, za ním je čerešňová halúzka s veľkými púčkami. Skoro sa rozpukne... Chvíľami sa díva, chvíľami sa oprie o lakeť, chce sa obrátiť, no jednako zase len povolí a pohrúži sa do vzdutej vlny perín.
- Kedyže chcú prísť? - obrátil hlavu k Vendelovi.
Vendel sedí pri stole, schýlený a nasršený. Neodpovedá.
- Čuješ? - dožaduje sa znova otec.
- Už som vám to čítal aspoň tri razy, čo ešte chcete? Nepíšu, kedy prídu.
Starému sa zamihali viečka. Zabolelo ho čosi.
- A ty čo... takto?
Vendel mlčal. V ňom však rodil sa, z tmavých dier a kotlín zdvíhal sa zlý víchor. Kmásal jeho pokojom, ktorý v ňom začal rásť, jeho zábezpekou, ktorú si začal v mysli budovať. Hnevalo ho vždy, keď otec, ako malé decko hračky, držal sa vzdorovite svojho zástoja, na ktorý už nestačil, škrelo ho, kedykoľvek - bárs aj k zemi podťatý a bez síl - zdôrazňoval: ja som gazda! Dnes už otec sám vidí: nieto síl. Tri dni oračky... a teraz leží a vzdychá, baby si podávajú jedna druhej dvere, radia aj náčinky, ľad, studenú plachtu, zelinky, konský moč a ktohovie, čo ešte. Ani na to nezostáva mu síl, aby sa zdvihol, keď mu treba, a prešiel do maštale. No keď mu Vendel spomenul: "Otec, mali by ste, hádam, predsa len robiť poriadok... keby sa náhodou, božechráň, niečo..." - tu starý Haviar, stískajúc škrane od bolesti, vyplával z podušky a zaťal:
- Čo sa nazdávaš, ty...! Vieš, čo sa hovorí: Kto chrčí, len trčí! A aby si vedel - zajtra vstanem.
No nevstal. Prišiel starý Gašpar, sused, sadol si Haviarovi k nohám, díva sa naň, na jeho zvädnutú tvár, kus skrkvaného papiera. Hovorí:
- Presilil si sa, Martin. Vidíš, ani ja už neoriem, a som, tak sa mi vidí, o čosi mladší. Darmo je. Už to na nás ide. Už pred dvoma rokmi som si pomyslel: čo si ty budeš staré kosti lámať, keď máš syna! A dal som mu to. Nech gazduje.
Haviar, prenasledovaný bolesťou pri každom pohybe, zavesil na Gašpara spýtavý pohľad. Šípil čosi za tými slovami, zdalo sa mu, ako keby sa Vendel aj sused boli dohovorili.
- U teba, sused, je to ináč, a u mňa tiež ináč, - hovoril potom neisto, ako keby kráčal po močarine. - Ja sa... bojím. A mám tiež viac tých detí. Neviem, či sa nebudú hrýzť.
- Budú, nebudú. Raz jednako len pôjdeš... a ony si spravia podľa svojho rozumu. Hovoríš - viac detí. Dcéry si vydal a čiastočne vyplatil, ostatok im vyplatí Vendel. A Jozef, ten sa ti už nevráti.
- A vidíš... práve že sa vráti!
Gašpara len-len že nezhodili z peľasti.
- Kto? Jozef že sa vráti?
- Vráti. Aj so ženou sa vráti. Aj s dvoma deťmi. Písal nám list.
- Tak teda sa vráti...
Gašpar pokyvkával hlavou. Nijako si to v nej nevedel uložiť. Bože môj, po koľkýchže rokoch sa vráti? Nevedel sa už na jeho tvár ani rozpamätať.
Musel sa vracať až kdesi k svetovej vojne, k veľkému hurhaju, v ktorom sám žil, k neprehľadnému zhluku cudzích chlapských tvárí, k rozličným uniformám tej tragickej maškarády, aby v nej našiel skoro detskú tvár Jozefa Haviara. A keďže sám bol podlomený utrpením a hladom frontov, z ktorých sa jedného dňa šťastlivo prinavrátil, v jeho pamäti zostalo primalé miestečko pre návrat Jozefa Haviara. Vrátil sa, vrátil, tak ako sa vracali tisíce tých, ktorí našli ešte cestu nazad. Návrat, to bola pre ostatných šedivá udalosť, len pre vracajúceho sa bolo v nej pol nového sveta, ak nie celý. Len to, že Jozef Haviar sa vrátil hodne neskoršie, že sa omeškal viac ako o pol roka a potom sa musel prebíjať cez maďarský front, mnohých na chvíľu zaujalo. Jednako - vrátil sa domov holobradý, za chvíľu sa okúňal a potom sa stratil, odišiel do sveta a viac sa neukázal. Kedy-tedy poslal kartu, poprial zdravia... a dosť.
- Píše nám... stratil už pred rokmi robotu a nemôže od tých čias zabrať. Je to zlé. Veď vieš, mnohí sú na tom tak ako on. Bude nám teraz trocha úzko; ale čo robiť... syn je len syn.
- Neboj sa, vyžijete, dá pánboh. Ten zemiak sa ešte vždy nájde. A čo na to hovorí Vendel?
To bola otázka zaťatá nevdojak až k samému koreňu.
Starý Haviar len mávol rukou a zamračil sa. Nechcelo sa mu o tom ani hovoriť. Aj to bolo však jasné. Gašpar porozumel.
Potom zostal Haviar v izbe celkom sám. Čerešňový konárik v okne, bzučiaca mucha na povale, plač akéhosi nezbedníka spod záhrady, vecheť slnečného jasu, vpichnutý cez okno do izby, obraz Matky božej v tmavom kúte nad stolom a za ním tie dva listy, to bolo všetko, čo jeho zmysly postihli. Díval sa, ťažko obracajúc hlavu, na ten starý obraz v čiernom ráme, do čiernych očí Matky, na dávno pohasnutú žiaru okolo jej hlavy - videl akýmsi novo odkrytým, zjasneným vnútorným zrakom to, čo ináč ani vidieť nemožno, pocítil zrazu lásku, dávno zasypanú horkosťou dní a ťarchou života. Naraz sa pred ním celkom rozvidnelo. Ba viac: bolo to, ako keby sa bol sklonil nad hlbokou studnicou, plnou zlatých iskier a strieborného prachu, a potom do nej padal vždy hlbšie a hlbšie, do studne bez dna, okolo seba len žiarenie a jas. Odkiaľsi zaznieva cvengot zvonca, počuť i dupot drobných paprčiek a naľakaný chlapčenský hlas: "Na!... malé, na!" Ten hlas je mu taký blízky a známy, no rozpomenúť sa nemôže, nevidí nič, rozhŕňa rukami mračno prachu a hviezd, jas a iskry presýpajú sa a tečú spomedzi prstov, je bezmocný a z toľkej krásy slepý. Len ten hlas ešte z diaľky znie, chlapčenský hlas, dupot rozveseleného teliatka a...
Ach áno, je to ono! Všetko sa pred ním rozostúpilo, vietor ani lístočkom nepohol a predsa odvial zlatý prach, Haviar vidí z vŕšku, slnkom zaliateho, zelenú dolinu v kruhu hôr, na ich hrebeni, skôr brehu vzdušného oceána, pasie sa teliatko s bielou hviezdičkou na čele a plavovlasý pastierik (ozaj, je to Jozef?) roztína vzduch lieskovým prútom. Chce naňho zavolať, máva rukami a tlieska do dlaní, no je to ďaleko, veľmi ďaleko. Musel by za ním bežať, hádam, najmenej tridsať rokov. Tak je to ďaleko... Zrazu sa všetko prepadlo s rachotom do čiernej tmy. Tma je prepichnutá na jednom mieste zlatým prstíčkom, otvor rastie vždy viac, je členený mriežkou ako oblok, v ktorom sa kníše zdrap čiernej čipky, halúzka.
- Ty si hádam spal?
Haviar si pretiera oči, chcel by sa usmievať, nevie čomu, no jednako jasný prach sna posýpal mu tvár a on sa cíti dobre.
- Čo? Spal?
- Buchla som trocha dverami. Strhol si sa zo sna, videla som. Už je ti lepšie? - spýtala sa ho žena.
- Lepšie. Dobre je mi teraz. Aj sa mi čosi snívalo...
- O čom?
- Neviem... Nie, neviem. Len mi je akosi dobre.
- Chcelo by sa ti niečoho? Povedz - vody nechceš?
Nemal síl, aby sa v okamihu zachytil pevného brehu, keď pretým tak dlho plával k neskutočným obzorom. Chvíľku rozmýšľal, až sa mu obočie spojilo nad ostrým nosom. Potom povedal:
- Nie, nechcem ani vody. Dobre je mi. Zajtra už naisto vstanem. A kde je Vendel s Terezou?
- V poli. Prekopávajú hrudie. Že vraj zem v zime slabo vymrzla.
- Aj Tereza ešte kope?
- Ešte. A už by nemusela. Ublíži si - a čo potom? Chcela som ísť ja, ale mi nedali. Ozaj, sú teraz ako čerti nasršení. Bojím sa, že...
Hlas sa jej kdesi zadrhol. Pretrela si zásterou nos i oči.
- Ja ti hneď poviem, čo je: Vendel by chcel byť gazdom. Aby sme mu už všetko postúpili. To by chcel. Dávno som to už zbadal, aj som si jeden čas myslel: dám mu to, nech sa trápi. No potom zas... Rozmyslel som si to.
- Dobre tak. Vieš... bol by si na Jozefa možno aj pozabudol.
- Keď sa nehlásil.
Na okamih bolo ticho. Prenášali sa obidvaja do cudzieho prostredia, o ktorom nemali nijakých predstáv. Bolo to, ako keby ich bola obklopila huslá mliečna hmla. Je pravda, v takej hmle nerozpoznáš jedľu od sosny a noha sa ti ľahko zvrtne z chodníčka pod vývrat. No syn, ich vlastný syn, to je už inšie, je z nich a sama krv musí sa v nich ozývať rovnakým hlasom, mali by ho poznať aj v hmle.
Bude už hotový chlap...
Zo starého Haviara vyskočil zdrap smiechu:
- Nuž a...? Čo iného? Veď bude mať štyridsať!
- Človek by ani neveril, - a Haviarka ako vo snách chytá poletujúce, neurčité myšlienky. - Ani predstaviť si ho pomaly neviem, ani Hanu... a deti. Čo myslíš, veľmi sa zmenil?
- Pánboh ho vie... Nemal by sa zmeniť. Aj ináč... bol vždy dobrý, poslušný, tichý. Keď som mu niekedy povedal: takto rob! - tak aj robil. Žiadne prieky, nič takého... S Vandelom je už horšie. Bohvie, odkiaľ sa to v ňom vzalo. Taká vzdorovitosť a surovosť.
Ani nezbadali, ako zas preskočili v reči z Jozefa na Vendela.
V izbe začalo sa zatiaľ už stmievať. Len na temenách vŕškov potulovali sa ešte slabé záblesky slnka. Dolina kúpala sa už vo fialovom tieni. Ľudia schádzali z návrší dolu k ceste, pozerali pokojný západ slnka i zelenkavé žiarenie na východe.
- Príde hádam slabý mrázik, - povedala Tereza, keď sa s Vendelom vracala k domovu. Kráčala ťažko s plným životom, pred každým jarčekom, čo brázdil poľnú cestu, zastala a radšej ho obchodila, kladúc krok za krokom opatrne a s rozvahou.
Vendel neodpovedal, ani si nepozrel čistú oblohu, po ktorej na severe páslo sa iba niekoľko barančekov.
Myslel na iné veci, na to, ako zaplatí splátku na poistku, na Jozefa, ktorý sa po rokoch hlási domov, aby zmenšil Vendelovo právo... myslel na všetko a dovedna na nič, lebo v hlave bolo pusto a desil v nej iba bolestivý suchý tresk.
- Pôjdem zajtra do mesta k mäsiarovi. Musíme predať teľa.
- Veď si ho chcel chovať, - ozvala sa Tereza. - Škoda ho predať.
- A tak mi dones peňazí! Choď, dones, hoci od svojich... aj tak ti nedali všetko, čo sľubovali. Ja poistku zaplatiť musím!
Tereze prišlo ľúto. Aj tak je jej ťažko, chvíľami sa jej zmocňuje akási úzkosť, a keď sa trocha zohne, v očiach sa jej tmie... a Vendel ešte k tomu je ako sršeň, na všetko len odvrkne. Teraz ešte aj na ňu...
- Poistku zaplatiť musíš! Že musíš! A kto ti kázal zvyšovať ju? Sám si tomu na vine.
Vendel len mávol rukou, ako keby chcel povedať: "Eh, čo ty rozumieš!" Veď ani on sám poriadne nevie, ako sa to všetko zhŕklo. Časy sú vždy planšie a planšie. Myslel si, ba len tak podvedome cítil: keď ťa čosi sáče zo skaly, zachyť sa čoho môžeš a drž sa. Zachyť sa koreňa pokrútenej sosny a keď sa aj s tebou odtrhne, zachyť sa divého šípa, zachyť sa suchej snietky, tenkej trávičky. Budeš padať, budeš sa rútiť nadol s krvavou hlavou, no v nej bude vedomie, že robíš, čo môžeš na svoju záchranu!
Či je to zlé byť riadne poistený? A môže zato, že sa im netrafilo odísť na majer? Môže zato, že Jozef prehajdákal svoje najlepšie roky vo svete, na domov ani len korunou nespomenul, a teraz sa vracia na hotové? Akým právom? Hoci by bol aj sto ráz bratom - akým právom?
To právo nechcel Vendel nijako pochopiť.

+++

- Keby tie skaly spadli na nás?
Chlapček, držiac sa otcovej ruky, zastal vprostred cesty a vyvrátil hlavu dohora. Zastavili sa všetci, i mať, schýlená pod veľkým batohom perín, pozrela na chvíľku hore.
- Nič by z nás neostalo, Jurko - usmial sa otec, - ani len fliačik, nič, nič! Aj teba by pochovalo, aj mňa, aj mamu...
- Aj Elenku, však? - a plavý chlapček ukázal na kočík, v ktorom, obložené niekoľkými balíčkami a maminou kabelou, spalo dieťa.
- Veru, aj Elenku by zasypalo. Aj potok by zahradilo, nemal by kade tiecť. Tamto hľa, povyše, utvorilo by sa jazero...
- A v ňom by sme sa kúpavali! - zatlieskal chlapček.
- Veď by sme boli zasypaní, ty rozum akýsi!
Jurko sa pustil otcovej ruky, preklonil sa celkom nazad i pred seba a rozchichotal sa detským hláskom. Smial sa a smial, zadúšal sa smiechom, ktorý naostatok zostáva bezdôvodný a živí sa sám zo seba, až vyschne jeho vlastný prameň a človeka opustia sily.
- Veď sa tak nerehoc! - okríkla ho mať, - ešte aj Elenku zobudíš!
Jurko sa utíšil. Kráčali ďalej tým spurným svetom skál, medzi strmými stenami, ktoré sa rozostupovali, zbližovali, nakláňali, hrajúc bohatou škálou farieb i tieňov.
Nad vztýčenými čelami brál a čudných homôl kaderavela sa kde-tu zeleň sosny, pokrivenej chladom i nepohodou, a nad celým okrajom našitá bola jemná čipka bukového haluzia. Zdalo sa, ako keby bola pretkávaná ešte aj striebornými nitkami - tak sa oživnuté puky blyšťali v aprílovom slnku.
- Hora už bude čochvíľa pučať.
Tískal pred sebou kočík. Slnko skĺzlo k rázsoche skál, ako keby chcelo všetok jas sústrediť na Elenku, na jej líčka, naduté v spánku ani dve červené bobuľky. Šteklilo ju v nosíku i okolo úst, nasilu pootváralo viečka, brnkalo po ich brvách ako po hustom hrebeni. Decko sa zahniezdilo, vyprostilo rúčku spod perinky a ružovou, smiešnou pästičkou miešalo v tvári ako v rajničke.
- Elenka sa budí... A ja už skoro nevládzem, mala by som si odpočinúť. Povedz, je to ešte ďaleko?
- Dočkaj ešte za chvíľu. Prejdeme skaly a na pažiti si oddýchneme. Hneď to bude.
Skalné steny sa pred nimi zomkli - zdá sa, že niet nijakého priechodu.
- Teraz pôjdeme potokom, - vravel, - tu je to miesto, čo som bol o ňom rozprával...
Po chvíli vyšli spomedzi skál, vietor, ktorý nimi vždy ťahal, vysotil ich z tej skalnej rúry ako hrsť sadzí z komína. Pred nimi potok roztínal zelenú pažiť, na nej sa pásli a chvíľkami gágali husi, mávajúc krídlami. Vietor ich pritom nadnášal ako zdrapy bieleho papiera. Neďaleko nich na plytčinách kričalo niekoľko detí.
- Rob čo chceš, ja ti už ďalej nejdem, - vravela dôrazne žena a jedným myknutím zhodila batoh z pliec. - Aj Elenke musím dať piť, vidíš, plače už od hladu...
Vzala dieťa z kočíka a dala mu piť. Ružové pršteky zaryli sa do jej prsníka a plačúce hrdielko sa uspokojilo hneď prvým dúškom. Rozsadili sa po pažiti. Slnko sa práve vpaľovalo do skalného úbočia, buky tam žeraveli posledným jeho jasom a na dolinku, oživšiu prvou zeleňou, sypal sa tieň jemným, šedivým práškom.
- Aj ja som hladný, - ozýval sa Jurko vrtošivo.
- Dočkaj, veď sme už doma! - tíšil ho otec. - Vidíš, tamto sú už chalupy! Aj starý otec sú tam, stará mama, strýko, tetka... Tešíš sa?
Jurko neodpovedal, ani sa neobzrel, kam otec ukazuje. Jozef Haviar však vstal a díval sa hore dolinou. Tam, kde za húšťavou pučiacich, šťavnatých vrbín a za kýpťami dokaličených jaseňov dali sa tušiť prvé chalupy, vyskočil práve belasý kúdol dymu. V tom okamihu - nebyť tu tých na pažiti, zmorených nezvyklou cestou - bol by sa hnal ako na paripách s ohnivými nozdrami ta za tým dymom, ktorý sa možno vyvalil práve z komína otcovského domu. Tak mu bolo.
Zostal však stáť a lačným zrakom hltal obraz doliny.
Bol starý, nezmenený, ako dávno predtým. Kruh zalesnených vrchov, pasienky v sedlách spájajúcich sa úbočí, rúbaniská - obrovský zelený lievik a dolu doňho zosypala sa dedina.
- Vidíš, tamto som pásaval kravy!
Ukázal síce rukou v tú stranu, pod horu, na hrdzavý dosiaľ pasienok, oživený holými trnkami a borievčím, no k nikomu sa pritom neobrátil. Bolo to lepšie, neporozumeli by ho a ťažko by boli stačili hnať sa za ním do minulosti, ktorá žije práve len v ňom.
A tuto v tých vrbinách lapávali sme pstruhy. Ej, boliže to pstruhy... ako ruka! - chytil sa pritom za predlaktie a potriasol ním. - Veď dočkaj, Jurko, dakedy pôjdeme aj my.
- Nepôjdem! - odvrkol Jurko. - Poďme domov! - Hodil sa na zem a začal nôžkami kopať do trávnika.
- Jurko, nabijem ťa! Čo si zrazu taký spurný? - dohovárala mu mať. Nakŕmila Elenku, odpočinula si, vstala a pristúpila k mužovi. V jej tmavej tvári s náznakom tichej krásy bol utajený tieň. Tu teda budú teraz žiť, - obzrela sa zôkol-vôkol, - tu budú žiť... Videla chudobné roličky, záhony úzke ani dosky, pokladené po strmých úbočiach vrchov. Videla chodníčky a prte v boku stráne, pokrivené slivky na medziach, chumáče bukov po skalách a húšťavy svrčín. A v jame, stisnutá zo všetkých strán, sedí dedina s rozhádzanými chalupami. V tomto kotle budú sa variť ich budúce dni...
Nikdy, nikdy v živote na také kopce ani len nepomyslela. Tehelňa, kde sa narodila a kde aj pracovala, sedela hneď za mestom, bola zahryznutá do hlbokého zárezu v žltej zemi a jediná cesta viedla k mestu. Teraz sa jej zdá, že dokonca nikdy na dedine ani nebola, že tie zhluky čistých domoradov s upravenými dvormi a mladými štepnicami, ktoré predtým za mestom vídala, keď vyšli v nedeľu s deťmi na prechádzku, neboli dediny, ale skôr záhradné kolónie blízkeho mesta. Teraz vidí dedinu, drevenú, slamenú, červotoče v nej hryzú od stáročí, obmeňujú ju - len či zasiahnu aj ľudí a navŕtajú v ich obzoroch cesty pre svieže vetry? Ako s nimi splynie, ako ju prijmú, keď nie je z nich? Zavalila ju akási hrozná ťarcha, nevedela si ju dosiaľ vysvetliť, no celá jej myseľ a všetko, čo žilo v nej, zrazu sa zháčilo ako bojazlivý kôň - metalo sa to v nej ako ryba, ktorú vyhodili z vody na suchý breh. Dívala sa po doline, no jej zrak nevnímal nič, čo by vzbudilo poryvy citu, dôveru, uspokojenie.
Neočakávaná bolesť jej preklala celé vnútro. Snažila sa zachrániť rozvahu a pokoj, pohodila hlavou ako keby chcela všetok bôľ čím ľahšie striasť; podarilo sa jej to aspoň čiastočne, keď sa pozrela na svoje deti, no jednako cítila, že odlomila len rukoviatku. Čepeľ bolesti zostala trčať skrytá v nej.
Pozrela mužovi do očú. V nich dosiaľ vajatali vatry dávneho detstva, ohlášali sa stratené roky i dni, ktoré len neskoršie zvú sa šťastím... áno, boli široké a nadšené.
Nemohla ináč, pritisla sa k nemu, stisla mu ruku a celkom zmeneným, teplým hlasom povedala:
- Bude ti tu dobre?
Zahľadel sa jej do tváre.
- Je mi tak akosi... to vieš, po toľkých rokoch.
Potom sa vracali ku kočíku.
Okolo neho a nad Jurkom, kopúcim dosiaľ do vlažnej zeme, zhromaždili sa zatiaľ husiarky; od potoka ich privábila zvedavosť, prišli tichučko a váhavo, krok za krokom, hotové kedykoľvek zvrtnúť sa a utekať nazad, keby ich niekto neznámy strmo oslovil.
Stáli v maličkom kŕdli, pošuškávajúc si (a tie, ktoré práve nešuškali, mali ústa dokorán otvorené), jedna druhú postrkovala dopredu, v kratuškých zdrapoch trepotal sa im na perách smiech. Ostych im zapaľoval líca, no zvedavosť jednako bola mocnejšia.
- Pasiete husi? - spýtala sa ich Hana, usmievajúc sa.
Niektoré na seba pozreli, vyprskli v smiech a skryli hlavu do sukní, takže odhalili svoje vyziable nôžky vyše kolien. Dve dokonca zutekali až na breh potoka. Len jedna sa nezľakla. Sklopila najprv oči k zemi, potom ich zvoľna otvárala a dívajúc sa hanblivo cez závoj mihalníc na cudziu paniu, odpovedala po školácky:
- Áno, prosím...
Vtedy sa aj iné osmelili a v okamihu boli zase všetky v jednej kope.
Haviarov pohľad skĺzal po ich plavých hlávkach; bolo zrazu akési veselé ovzdušie, deckám iskrili zraky a nôžky boli nepokojné. Aj Jurko sa zdvihol zo zeme a sebavedome hľadel na dievčatká.
- A tak keď ste husiarky, - usmial sa Haviar, - dám vám hádanku: "Nohy má lopaty, zobák má rohatý, páperové šaty. Vo vode sa mága a hovorí gága." Nuž... Čo je to?
Dievčatká sa zase zachichotali a neodpovedali. Šuškali len medzi sebou, bolo počuť, že ktorási prehovára druhú: "Povedz, že hus!" No jednako len táto ťažká úloha a skúška smelosti zostala na tej, ktorá už predtým sa osvedčila.
- Nuž povedz!
- Je to hus! - povedala ticho, skôr šeptom, vari aby hanba nebola toľká, keby sa pomýlila.
- Tak vidíte, hus je to! - posmeľoval ich ďalej Haviar, - ale či budete vedieť aj túto hádanku, počujte: "Taký je ako hus a nie je hus!" Tak čo je to?
Deti zase dali hlavy dokopy. Zase otrčili dohora kratušké vrkoče, zaviazané červenými šnúrkami, šuškali, chvíľami vyprskli v smiech a strkali sa. No nemohli nič vyhútať.
- Zuza hovorí, že vrabec! - vytrepalo zo seba najmenšie dievčatko, zakrývajúc si ústa zafúľanou zásterkou.
Všetci sa smiali, aj Jurko až zatlieskal rúčkami.
- Eh, vy... ste mi vy za husiarky! - mávol Haviar rukou. - Nože... počúvajte ešte raz dobre: "Taký je ako hus a nie je hus!" Raz, dva, tri... chytro!
Nič.
- Gunár! - skríkol veselo.
- Ozaj, gunár! - zašepla sama pre seba tá najsmelšia, no nik ju nepočul, lebo všetky dievčence sa rozosmiali na celú dolinu; najmenšia najprv poskočila tak smiešne ako kozliatko, potom sadla na zem, vysilená smiechom, zalamovala nad hlavou rúčkami a kričala ako pominutá:
- Gunár!... Že gunár!
Keď sa napokon utíšila, spýtala sa jej Hana:
- A čiaže si ty, maličká... Ako sa voláš?
- Hm... Bertina.
- A čia si? - vložil sa do reči Jozef. Ako keby mu to meno čosi pripomenulo, no nijako sa nemohol rozpamätať. - Ty ešte nevieš povedať?
- Ona je Haviarová, - ozvali sa dievčence sborom.
- Tak ty si Bertina Haviarová!
Pristúpil k nej a vyzdvihol ju vysoko nad hlavu.
- Vidíš, my ideme práve k vám. Ja som tvoj strýko, tuto máš novú tetu, a tu je zase náš Jurko a Elenka!
Pobozkal ju na čelo a pustil na zem.
- Nože, Jurko, poď sem, zvítaj sa s Bertinkou!
Jurko pristúpil bližšie, povedal smelo: "Servus!" a podával jej ruku. No Bertina sa zapýrila, zdvihla zase zásteru až k ústam a potočila sa bokom.
- Aleže je sprostá, - blyslo Jurkovi hlavou a tvár sa mu nad tou urážkou silne pomračila. Nechcel už na Bertinu ani pozrieť, opovrhoval ňou zato, že ho tak privítala. Najradšej by na ňu jazyk vyplazil, tak mu bolo! No vzápätí mykol plecom a viac sa o ňu nestaral.
- Veď sa ty nehanbi, Bertinka! Mne ruku nepodáš? - prihovárala sa jej Hana. - A pozri, tu je naša Elenka...
Bertina sa napokon osmelila:
- A vy idete k nám?
- K vám ideme, k vám. Veď už poďme!
Na pažiti zostali dievčence bez Bertiny. Pozerali sa na cestu, po ktorej odchádzali Haviarovci. Zrazu sa rozpamätali na reči, ktoré v posledných dňoch preskakovali od chalupy k chalupe, a bolo im, ako keby mali byť pyšné na to, že ony prvé videli Jozefa Haviara, vracajúceho sa po rokoch domov. Tento pocit zápasil v nich však so závisťou. Závideli Bertine, že ide so strýkom a spolu s ním tíska detský kočík s cifrovanou košatinkou - kočík, akého ešte nikdy nevideli...
Bertina bola už zase ako živé striebro. Všetka nesmelosť ju opustila, jazyk sa rozviazal a oči boli zase ako vždy široké a hladné po krásach novostí.
- Ani nás doma nečakajú, však? Nevedia, že dnes prídeme...
Bertina nevedela, čo odpovedať na strýcovu otázku. Zato sa rozpomenula na inú vec:
- Tato povedali, že u nás ani miesta niet... Budete spávať na povale.
Ale to vyzradila, hlúpa, nechtiac, práve vtedy, keď už vchádzali do dvora.

+++

Dobré dva dni trvalo, kým sa trocha porozhliadli a oboznámili s novým prostredím. Najprv im stislo hrdlo - bolo to jednak len príliš cudzie a tiesnivé, i Jozef dávno odvykol a hoci žili aj vo svete nie práve chýrne, boli tam ostrejšie vetry a menej plesne, bola uvedomelá rezkosť, viac ľudského povedomia a medzi ťažkými mračnami aj výhľady.
Najmä na Hanu ako keby sa bola navalila nepriehľadná hustá húľava. Cítila od samého začiatku, že Tereza v nej vidí panštinu; sama, odetá v sedliackom s nezalátanými dierami na sukni a na rukávcoch, ohŕňa nos nad Haninými jednoduchými šatami mestského strihu, nad krátkymi, zastrihnutými vlasmi, nad ľahučkým a najlacnejším svetrom. Hneď vtedy, keď prišli do domu a keď sa chcela Hana poumývať po dlhej ceste, pýtala si umývadlo, no Tereza s málo tajeným úsmeškom povedala, podávajúc jej starý hrnček: "Nám stačí toto... alebo hen pod záhradou je potok!" A naozaj - druhý deň ráno si všimla, ako sa Tereza umýva: naberie z hrnčeka vody do úst, postaví ho na zem a teraz, sklonená nad hnojom, vypúšťa pomaly vodu z úst do dlaní a roztiera ju po tvári.
Alebo Jurko: poťahuje nohavičky, zrazu začne plakať a kričí: "Chytro, mama, chytro!" Hana ho vezme za rúčku a vlečie z pitvora na dvor, k záchodu. Lež nevie, kde je, zabudla sa spýtať. Vybehol aj Jozef, trocha sa zapýril a hovorí, sám v sebe zahanbený:
- Vidíš, zabudol som ti povedať, musí vyjsť tuto na hnoj... alebo do maštale!
Keď sa poschádzajú v izbe všetci, zdá sa jej, že by už ani jablko neprepadlo, tak je ich plno. Posadajú si okolo stola, na lavicu k peci, na posteľ. A tá posteľ, bože môj: nikdy nestlaná, periny porozhadzované, niet ani plachty, ktorou by ju prikryli, keď zametajú hlinenú a popľuvanú dlážku. Povedala mame: "Ak máte v truhle plátna, dajte, ušijem vám plachtu na posteľ. Periny treba chrániť!" - "Zajtra sa pozrieme, či by tam..." no stará Haviarka, ktorej sa páčila Hanina miernosť a milá reč, nestačila ani dokončiť, už sa im do toho zamiešala Tereza:
- Kto to jakživ videl... veď by nás vysmiali! Nikde to nemajú!
Len dva dni stačili na to, aby Hana poznala, ako ťažko bude im tu žiť v hustom vzduchu, páchnucom plesňou nedôvery, nevedomosti, prezierania a stáročných predsudkov. Jej vrodený zmysel pre poriadok, čistotu a úpravnosť v domácnosti, ktorý si priniesla aj z takej biednej kolónie pri tehelni, v akej vyrástla, naďabil na tvrdý múr. Stará Haviarka, tá stará mať, ktorá ožila láskou k novému hniezdu svojho rodu, vytušila skrytý tieň v Haninej mysli a už, hádam po tretí raz jej zdôrazňovala, keď boli samy:
- Neboj sa, Hanka, zvykneš... U nás je to, pravda, všetko ináč...
Hana prijímala jej slová vďačne ako májový dážď, no cítila, že - hoci je to všetko ináč - je to aj iný svet, celkom cudzí, vzdialený a vyžívajúci sa v inom vzduchu, napájaný z iných žriedel.
Nepresťahovali sa na povalu, ako ich na to Bertina bola pri stretnutí pripravila. Liezť na povalu po rebríku - to bolo s malými deťmi nebezpečné. Odsťahovali sa na humno, nemuseli sa už báť nočných mrazov. Aprílové slnko žeravelo vždy viac a jar bežala cez vrchy skokom. Leto príde, prejde... a potom ktohovie, čo bude ďalej.
Nie, nepresťahovali sa na povalu; priviezli si zo stanice najpotrebnejšie veci (ostatné vo svete rozpredali aj rozdali), postele, stôl, dve stoličky, skriňu, poličku a trocha kuchynského riadu, a za súhlasu aj pomoci starých rozostavili si veci po holohumnici. Keby humno bolo malo aspoň jedno okno, keby v kúte nebola stála stará vejačka a v druhom kúte neviseli cepy, veru - nik by ani nebol povedal, že je to humno. I neveľké zrkadlo Hana zavesila na klinec, stôl prikryla lacným obrusom a kdejakú dieru, jamku v zemi vymazala novým blatom. Jozef jej pritom pomáhal, bol rád, že žena upraví si aspoň jeden kút, kde by sa cítila ako vo zvyčajnom prostredí.
- Nuž tak... môžete zvať na hostinu, - smial sa starý Haviar.
A Haviarka doložila:
- Keby nie humno... hovorím: hotová panská izba! Pekne vám tu bude.
Títo starí boli ako na križovatke. Z jednej strany nemohli nezbadať posmešky, ktorými sa Tereza každú chvíľu blysla pred Vendelom, vari aby voči hosťom neotupel; a z druhej strany vábilo ich čosi k Jozefovi a jeho rodine, cítili akési tajomné puto, ktoré ich k nim vždy viac viaže. Nevdojak tušili: bárs aj stroskotanci, no čestní, bez viny, z akejsi cudzej moci; stroskotanci, no držia sa ešte vždy nad vodou, zatiaľ čo oni tu, od stáročí, sa ešte z hlbín ani nad vodu nikdy nedostali.
- Ten náš Jozef je celkom iný človek, - povedal Haviar žene hneď na druhý deň, - ako keby ani z nás nebol. Taký... iný.
- A nielen on, - šeptala mu žena, aby ju Tereza nepočula, - všetci, aj Hana. Myslím, že sa majú radi. Ani slovko prieku... jeden ako druhý. A deti majú, chvalabohu, pekné, zdravé.
Bolo im ako tráve, keď na ňu na jar padne prvý teplý dážď.
Zato Tereza, kade len chodila, hľadela ako hrom do putne. Na Jozefa ani len nepozrela. Hane sa vyhýbala a Bertinu, kedykoľvek sa hrala s Jurkom, volala domov. "S chlapčiskom sa budeš hrať, - dohovárala jej, - nehanbíš sa? Či nemáš kamarátky do hry?" Bertina samozrejme všetko zase Jurkovi slovo za slovom opakovala a boli z toho škriepky. No Tereza i voči starým stvrdla a keď jej Haviarka chcela v robote pomôcť, nedala si.
- Nechajte tak, mama, veď ja stačím na všetko, chvalabohu!
A nestačila, kdeže by tiež, s takým bremenom v živote! Nestačila, sama to videla, no bála sa tak, ako aj Vendel, popustiť čo by len kúštik práva, ktoré si chceli svojou prácou na gazdovstve zabezpečiť. Proti všetkým, proti všetkému, aj proti zdravému rozumu. Preto chodili obaja s hlavou zvesenou a so zlými očami, a čudná vec: ani seba nevedeli počastovať dobrým slovom. Na záhradke, celkom blízko humna, vyčítala Tereza Vendelovi:
- Vidíš, posielal si ma domov po peniaze, čo ti naši sľúbili... blázni by boli, keby dali! Veď ma oni vydávali do čistej chalupy, na čistý majetok, a tu máš! Teraz sa prikrč do kúta... a deľ sa!
- Frfleš, Tereza, daj si pozor na reč! - vravel Vendel a šľahol ju hnevným pohľadom. Bolo mu otupno počúvať takéto slová práve pri humne, kde ju mohli dobre počuť.
No Tereza hádam práve preto nedbala a zakončila ešte hlasnejšie ako predtým:
- Nuž, pravda! Dobre je z cudzej kože krpce krájať! Nesiať a žať...
Počuli to v humne? Nepočuli?
Nevedno.

***