SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Kukučín Martin (*17.05.1860 - †21.05.1928)

­­­­

Veľkou lyžicou

  • poviedka (obsahuje celkom 4 kapitoly)
  • jedna z najznámejších Kukučínových poviedok Veľkou lyžicou o mladom chlapcovi, ktorý vylieta z rodného hniezda, je dojemnou reminiscenciou autora na vlastnú mladosť

Kapitola 1.

"Jaj, aká úroda! Ešte som takej nevidel. Čo sme žito sviezli a toto druhý voz jačmeňa, už sme nad srubom. Záčin už dnes bude plný a nebude ani vôdor stačiť. Ovos nám príde uložiť do rezačky, i do cieničky k ovčiarni. Nech nás len Pán Boh od nešťastia chráni a zavaruje, lebo teraz pod jeseň je človek najbiednejší. Máš plné záčiny, a pod chvíľou ti môže všetko zblčať. Ani sa nezobzeráš, a si na holej dlani."
"No, ani ja nepamätám takéhoto požehnania božieho", prisviedčala Mišovi Ferancovie jeho žena Zuzka, ukladajúc v záčine jeden snop po druhom, ako jej muž vidlami s voza podhadzoval.
"Hľa - včera zas horelo v Búranoch. Bože môj, budeže zas žobrače, ani sa neobhrnieš pred ňou."
"Starý, buď rád, že máš z čoho. Vieš: lepšie dávať, že pýtať. Blahoslavený človek, čo sa nemusí tej palice chytiť."
"Veď je pravda; ja tiež nerád zatváram ruku pred chudobou. Ale či sú hodni dobrého slova, čo si sami podpália? Takého už nehodno len palicou, alebo týmito vidlicami... Hôže, hô! Nuž ale kdeže si, Cyril? Čo ich nedržíš za retiazku?"
Zdola ozval sa ešte skoro detský hlas: "Hô, Sivoň; hejk hore, Turoň!" a bolo počuť, ako bičisko dopaduje na pysky volom a ako voly ometajú hlavami.
"Nebiže ich bičiskom, ktože to kedy slýchal? Raz sa ti zduria a i s vozom ujdú do sadu: potom rob s nimi, čo chceš. Bitkou statok nenakriatneš, ba bude ti ešte horší. A čo by si ty povedal, keby ti poprstoch poklepali paličkou, že mrzko píšeš? Potom bys' krajšie písal?"
"Ale keď ma nechcú slúchať! A tento podsebný ma vždy oňucháva a ofukuje."
"Nie divota, Cyril; vieš, že ťa nezná. Hej, voly nerady vidia belasníkov. Tejto zimy, keď kupci prišli do nás, tiež ten podsebný mal ich večne pobiť, lebo boli v beláskach. Hja, i hovädo vie, že najviac mäsiarov býva v beláskach."
"Ale ja som nie mäsiar, ja im neublížim. Aha, zas ňuchá."
"Veď ťa on nezje; len mu daj pokoj."
A Mišo ponáhľal sa s robotou, aby Cyrila vyslobodil z nemilej a jemu neprístojnej práce. Voz pod chvíľou bol prázdny, drabiny a švorce pooberali zo stebiel a klasov, ktoré sa na ne pozachytávaly, a voz sa v sade obrátil Cyril stál stranou a díval sa zvedavo na rodičov, čo robia. Všetko mu bolo také nové, ako by len teraz bol videl narábať s volmi a vozom. A ono len pred troma rokmi poháňal ešte otcovi, keď ho boli vypýtali zo školy. Pravda, od tých čias zmenilo sa veľmi mnoho.
Vtedy bol len dedinským žiakom, a dnes je - nuž je študentom. Hja, veru - a to už študentom tretej latinskej! Ono tretej ešte neskončil, len po prázdninách - ak mu dá Boh zdravia a života - príde do nej. Ale už má i teraz právo menovať sa treťotriednikom, a on toho práva užil hneď po skúškach, keď, píšuc domov, podpísal sa: Cyril Feranc, žiak III. gymnaziálnej triedy. Nuž odpusťme mu to. Všetko sa driape dohora a pritom málokto hľadí na urobenú už cestu, ale radšej na tú, čo je bezprostredne pred ním.
Mišo Ferancovie zarubnul veru do hrubého stromu, keď si syna dal do škôl. Nuž nebola to jeho vôľa; ani sám nevie, ako na to prišiel. Pomery ho ta vohnaly, a on bežal, ako zajac - na ranu. Už samo narodenie chlapcovo bolo tak trochu čudné: chlapček sa v čepčeku narodil. Hej, málo tých, čo by hneď prírodou boli tak vyznačení. Nie div, že i celé Záhorie rozvlnilo sa rečami o tejto veci. Staré ženy prorokovaly naisto, že ten chlapec, nech sa dá na čokoľvek, vždy bude šťastný. Ktorého rodiča srdce by nezaplesalo, keď počuje nad osudom svojho dieťaťa takýto výrok? Kto opíše radosť Zuzkinu? Ona videla svojho syna v sláve, v zlate, v bohatstve, vysoko - vysoko. Ach, že nemôže ze ním, že jej tak uteká z materinského náručia! Je šťastná, ale jej láska zostáva neukojenou, že len z diaľky môže sa dívať na vlastné dieťa.
Toto radostné rozochvenie pripravilo rodičov temer o všetku rozvahu, aká najmä v tomto stave sa vyžaduje. Tu je čas porobiť už prvé kroky za blaho dieťaťa. Každá zameškaná maličkosť, najmenší omyl mávajú veľké následky, lebo nahradiť sa nedajú. Otec bol ako bez rozumu. Svoje dieťa by bol ľahko večne nešťastným urobil: bol by vám ho zabudol vyložiť na prípecok! Ale na šťastie tu bola obecná baba, ktorá v takýchto veciach nedala sa ani čepčekom miasť; tá hneď naskočila naň: "No, a chlapca si nevyložíš na prípecok?"
"A načo?"
"To je už len reč! Poznať, že nevieš ešte nič. Ak chceš z chlapca mať skrčenca, dobre; ale ak chceš, aby ti narástol, ukáž mu, koľký má byť. Zato, že sa ti v čepčeku narodil, nemusí byť ešte obrom."
Mišo poslúchol babu, a tak nedávajme mu viny, ak by jeho syn nenarástol. On už urobil všetko, čo mohol. Ba vyniesol ho ešte i do stajne, aby ho i statok videl. Ten tiež patrí k domu; nech teda vie, že jest už mladý gazda.
I bolo by sa všetko v bázni božej dobre skončilo, keby si bola baba neublížila. Ale ako šla pod cieňu po triesky, že šestonedieľke niečo uvarí, stupila na sekeru, čo bola o klát opretá. Nohu jej krv zaliala, a neborká baba nemohla ani pokročiť.
Krv jej pavučinou a práchnom horko-ťažko zastavili a odniesli milú stvoru domov. Nuž ako stádo bez pastiera blúdi, tak i u Ferancov všetko išlo naopak. V dome, okrem chorej, inej ženy nebolo. Miško voľky-nevoľky chytil sa varešky a vymýšľal cele nové jedlá, Ale keď je gazda v kuchyni, kto bude vo dvore? Radil sa so ženou, čo by tu bolo robiť: bez pomocnice nezajdú sa ani deň. Usniesli sa na tom, že poradia sa baby, čo by bolo robiť.
Baba si netrúfala, že by jej do krstenia noha k sebe prišla. Po veľkom duševnom boji poradila Mišovi, aby zavolal starú Katrenu, že tá vyzná sa trochu v babských veciach. Hovorila to s takým pocitom, ako keď chorý berie jed: veď musela postúpiť pole svojej sokyni, ktorá jej chlieb odobrať chcela. No, čo robiť, keď inej pomoci niet?
Tak, hľa, Katrena vtiahla do Ferancov a istou rukou chopila sa vlády v izbe i kuchyni. Krátkym časom všetko sa vrátilo v riadne koľaje. Ba šestonedieľka a jej muž si veľmi pochvaľovali, aká je s ňou veľká poľahoba. Ona rozumela sa nielen do babstva, ale i do pečenia kúskov a iného pečiva, čo pri krstení nesmie chýbať. Tak čím väčšmi blížilo sa krstenie, tým väčšmi stúpala starosť o kuchyňu a ustupovala o šestonedieľku a dieťa: Katrena točila sa viac vôkol koryta, než vôkol šestonedieľky. A to bola veľká chyba, stará baba jej to tiež mala za zlé. No, to už bolo potom neskoro!
Krstenie už tu, nuž všetko je hotové! Vatra na ohnisku obložená je veľkými hrnci, ako by sa malo zvárať. Duchovní kmotrovci už v izbe, oba mladí manželia, ktorí ešte nikdy ku krstu neniesli. A Katrena ešte i teraz kutí sa kdesi v kuchyni. Hja, nie blázon na toľké hrnce dozerať! Konečne zamenili ju kuchárkou inou a vypravili i s kmotrovci k svätému krstu. To stalo sa tak naponáhle, že Katrena ani poriadne obliecť sa nestačila, ešte cestou si musela naprávať šatku na hlave. Prišli pekne do chrámu božieho; čas uhádli navlas, lebo ľudia práve odchodili preč. Obrad sa začal i postupoval pekne. Iba príde na otázku: "Aké meno žiadate dať dieťatku ?" Tu zostali všetci, ako by im nohy podrazil. Kmotrovci pozerali na babu, Katrena zas mihala na nich. Ale takto to nemohlo zostať, otázka sa opakovala; no odpovedi nič. Konečne sa osmelí Katrena a povie, že ona veru nevie. Nazdala sa, že ju pošlú chytro do Ferancov, opýtať sa, a že ju dočkajú s odpoveďou. Ale pán farár nedal sa mýliť. Dal chlapčekovi meno sám, a to Cyril. Práve vtedy bol jubilejný rok pokresťanenia Slovanov. Keď p. farár riekol: "Krstím ťa, Cyril, vo meno Boha, Otca, Syna i Ducha svätého", Katrene podlamovaly sa nohy a mdloba jej išla na srdce. Akoby i nie, nad takýmto novým, nikdy neslýchaným menom. A odporovať je už márno, chlapec je pod tým menom už i do matriky vnesený.
"No, veď, sme my vykázali!" bedákala baba. "Čo nám len povedia u tých Ferancov!"
Kmotor si to tak hlboko nepripúšťal k srdcu: "Ja som tomu nie vina. To je povinnosť babina, aby sa opýtala, aké chcú dať dieťaťu meno. Čo ste to len smysleli, stvorička!"
Katrena bola cele zničená. Chrbát zhrbil sa jej pod ťarchou previnenia, ktorého celú hĺbku ponímala citom opravdovým.
"Čo som len smyslela, čo som smyslela! Boh ma ranil slepotou a hluchotou, keď som odchodila. Bola som v kuchyni, dozerala som tam verne a svedomite; ani obliecť som sa nestačila. Ach, keby kmotrovia boli bývali skúsenejší, boli by sa oni opýtali. Ale takto - jedno k druhému."
"Kto by sa bol nazdal, že vy na to zabudnete. To mi ani do päty nevošlo. No, už sa stalo, darmo si budete želieť."
Ale s takouto chudou potechou nemohla sa uspokojiť. Jej tu išlo nielen o hnev Ferancovcov, ale i o dobré meno. Keď ju ta volali, len preto išla, aby ukázala, že ona vie ešte viac, než stará baba. A dosiaľ darilo sa jej všetko, ako dobrému kalendáru; pochvaľovali ju ako skúsenú osobu: a teraz, keď už má vec dokončiť, terajšiu babu shodiť - pridá sa jej takáto mýlka. Slzy jej vyhrkly z očú, pomysliac, ako stará baba bude sa radovať a ľudia smiať.
U Ferancov čakali návrat svojich hostí netrpelive, lebo pred chvíľou im prišlo na um, aká chyba sa stala. Trnuli starosťou, čo sa to tam robí. Či ich pán farár nevráti vyzvedeť meno dieťaťa. Alebo či ich nevyhreší, že na takú hlavnú vec nemilobohu zabudli. Najmä Miša to mrzelo.
"Ani som nepil, ani nič - a takto zabudnúť!"
"Ba mne že neprišlo na um, keď som im oddávala dieťa! Ale tu ležím, ako kus dreva!"
"To bola moja starosť; ja len neviem, ako sa to mohlo pridať. Len vo fare čo si budú mysleť o nás! A keby sme sa neboli ešte včera o tom radili. Ale radíme sa pekne-rúče, a oba zabudneme."
"Možno, Katrena počula, že ho dáme krstiť po starom otcovi Janom. Var sa len dovtípi."
"Horký jej dovtípil! Ani jej vtedy v izbe nebolo. Vidí sa mi, že sádzala do pece."
"No, nech sa stane vôľa božia! Darmo je, ešte tohto v našom dome nebolo; každý môže nám uznať, že po prvý raz sa to ľahko prihodí."
Ako vstúpili s dieťaťom do izby, rodičia jednými ústy pýtali sa ich: "Je pokrstené?"
"A akože? Prečo by nemalo byť pokrstené? Či pre to meno?"
"Ó, veď som ja len sprostá, keď som sa vás tak neopýtala", začala zas svoju nôtu baba.
"Ba my - my, že sme vám nepovedali. Ozaj, akým menom ho krstili?"
Všetci traja zas len pozerali jeden na druhého, sťa vtedy pred tou krstiteľnicou. Kmotor si trel čelo z celej sily - no darmo. Kmotra si netrúfala hlavy lámať nad tým; vedela, že by toho nikdy neuhádla. Konečne zahanbený kmotor vyznal za všetkých: "No, my veru nevieme. Čo nám hneď poodtínate hlavy - nerozpamätáme sa naň."
Miško sa zadivil nad tým. Trochu s nevôľou nad týmto novým pádom, i vyznal to: "A akože by to bolo? Veď ste tam boli."
"Veď boli, veď boli! Ale to meno vám je také, že hneď vyjde z pamäti. Nikdy som ho ešte nepočul."
"Ani vy, Katrena, nepamätáte sa naň?"
"Ja? Ja som ho od ľaku ani dobre nepočula: nie to že by som si ho bola i zachovala."
"A sišlo by vám na um, keby vám ho niekto napomenul ?"
"Možno, že by po biede len prišlo - ale kto vám ho tu napomenie!"
"A nie je Jano?"
"Nie. Povedám, že je to nie sedliacke meno. Ani u pánov som ho nepočul."
"Adol?"
"Adol - tak každého žida volajú."
"Viete čo", povie Miško, "v kalendári sú vraj všetky mená, hľadajmeže ho tam."
"A veru je pravda", zaradoval sa kmotor. "Máte kalendár?"
Chytili kalendár a slabikovali v ňom rad-radom tie neznáme mená. Nad každým skoro strhla sa hádka, či je nie to hľadané. Konečne zunovalo sa im i to. Kmotre nadišla veľmi dobrá myšlienka.
"Viete, čo - choďte do fary a opýtajte sa. To bude ešte najlepšie, a tam vám vďačne povedia."
Konečne naviedli na to Miška, lebo nik nechcel sa podobrať na to.
Pán farár mu meno povedal, ale on netrúfal si, že by ho nezabudol. Dal si ho napísať na papierik.
"Hm, Cyril - Cyril. Ja som o takom mene ani nechyroval."
"No, a to je, vidíte, veľmi pekné meno. Tak sa volal jeden z apoštolov, čo obrátili našich predkov na vieru kresťanskú."
"No? Tak je to už iné, to je iné." A Miško celkom spokojne vrátil sa domov.
"No - akéže je?" spytovali sa ho jedným dúškom.
"Cy-ril!"
"Aha - Cy-ril! Teraz mi, vidíte, už huplo do hlavy. Divné meno! Komu by i prišlo na um! Len ako ho mohli ten pán farár tak chytro vymyslel Pane Bože, Cyril! Počul to kedy ktorý človek?"
A všetci sdieľali podivenie kmotrino. Šestonedieľka nebola by mala proti tomu nič; len to nevidelo sa jej, že je také nové, neslýchané. Ona sa nechce od iných ľudí deliť, a preto bola by radšej, keby jej chlapca boli obyčajným menom krstili. Vzala nemluvňa na ruky a vykladala nad ním: "Nebožiatko - veď sme ti dali dar do vena! Ach, to sa ešte nepridalo živej duši na svete. Nebudeš mat v dedine nikdy poctivosti. Ach, že som zabudla!"
"Zuza, majže trochu rozumu!" káral ju muž. "Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. My sme tomu veru nie vina. Zabudli sme, ako zabití - nuž zabudli sme! Leťže čelom do steny! A už veru ja myslím, že meno ako meno: to ešte nezabilo nikoho. Nech len bude hodným človekom, vždy mu bude dobre na svete. Čo len pre meno - pre to môže mať vždy poctivosť."
"Horký bude! I tie deti na ceste ho budú prezývať! I v tej škole sa ich musí strániť, ako zbojník. Každý sa mu doň zadrapí. A keď narastie - no, potom ešte len bude! Ako sa mu budú smiať pri prvej ohláške. Nebožiatko - zhynie mi tam od hanby a potupy."
"Hej, do tých čias koľko ešte vody ujde! Ešte sme len v plienkach. Ono je to meno divné, pravdu poviem, nikdy som ho nepočul. No, ale zas smiať - to sa nik nemusí na ňom. A ani sa nebude, nie veru! Do tých čias ešte - Bože môj - ľudia privyknú naň, ako nič. Keby to bola nejaká prezývka, veru by mu ho pán farár neboli dali; ale že mu ho dali, už musí byť pekné. No - a Cyril, veď to nebol tiež potáraný človek: to bol apoštol, našich predkov obrátil na vieru kresťanskú."
Šestonedieľka odhrnula plachtu, ktorá bola pred posteľou spustená, a hľadela na muža. Len kde nabral toľko tej múdrosti, veď o tom jej dosiaľ nikdy nerozprával. A ako krásne to vie všetko povedať - hneď jej je ľahšie na srdci, tak ju potešil.
Tak konečne uspokojili sa všetci a krstenie skončilo sa v mene božom dobre.
No, príhoda táto i v dedine vzbudila obdiv a hnev. Ľudia to pokladali práve za taký zázrak, ako zatmenie slnka. Veď akoby i nie! Už jest dosť všelijakých mien, ale takéhoto ešte nepočuli. Na druhý deň, keď šly na lúky, ženy o inšom ani nehovorily.
"Háj - Bože môj - zdupnela som, keď mi povedali, aké meno dostalo to dieťa."
"Nuž človek paromaže nezdupnie! Koľko ľudí sa už v našom kostole krstilo, ale ešte ani jednému nedali takéhoto mena. Všetkým boly starootcovské mená pekné, len týmto v tom kaštieli nie. Chcú sa už povyšovať nad nami, ale ono môže sa to i zvrtnúť - ó, môže!"
"Ba, ženy - ja povedám, že sa čosi stane! Ľaľa, keď tá hviezda bola sa tiež ukázala s tou dlhou metlou: nebola vám hneď vojna? Už čosi bude."
"Oj, už veru vojny pre Ferancovie chlapca nebude; mala by to byť i prečo. To veru len tak vojna!"
"No, ale sa čosi v našej dedine stane, lebo u rychtára tiež sliepka zakikiríkala. Hej - a keď vám raz sliepka zakikiríka - pamätajte, dedina neobíde na sucho. Ľaľa, zalanským zakikiríkala nám sliepka - pravda, iba raz, lebo ju môj muž hneď zabil - a zápät za tým neskydol sa celý most do potoka? Len títo nehanblivci - ba veru mi je taká protiveň na nich, čo nikdy - keď si tak dieťa zohavia na posmech svetu."
"Ale veď si ho nezohavili - len mu zabudli dať meno. A keď ho tak pán farár pokrstili, či ho oni majú odkrstiť?"
"Ej, nech si to verí, kto chce, ale ja nie. Ten slávny gazda prehrebá sa vždy v tých knihách. Ja večne neviem, čo má toľko v nich..."
"Veru svätá pravda. Ten je nie súci za gazdu, len za akéhosi hvezdára... Večne v tých knihách sa prehrebá."
"Veď nech sa tam prehrebá, ale dedinu nech neuvaľuje do takého posmechu."

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 08.01.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Dom v stráni
-Neprebudený
-Parník
-Rysavá jalovica
-Veľkou lyžicou
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Martin Kukučín - Veľkou lyžicou





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2020!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.

Štítky




Server info

Počítadlo: 160 656
Odozva: 0.07 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)