SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Galsworthy John (*14.08.1867 - †31.01.1933)

­­­­

Tmavý kvet (3)

  • preložil Vladimír Roy

JAR

XII

Na druhý deň popoludní sedel vo fajčiarskej izbe s knihou modlitieb v ruke a so zamračeným čelom, čítajúc o svadobnom obrade. Bolo to vreckové vydanie, upravené tak, aby nekazilo postavy, keď je vo vačku. Ale toto neprekážalo, i keby bol mohol čítať slová, nebol by pochopil ich smyslu, lebo premýšľal nad tým, ako má predniesť istú prosbu k istej osobe, ktorá sedela za ním pri veľkom písacom stole so vsunovateľným vekom, skúmajúc umelé muchy.
Konečne ustálil túto formu: "Gordy!" (Prečo mu hovorili Gordy, toho nevedel nik - či preto, že sa menoval George, alebo skomolením Guardiana.) "Keď odíde Cis, bude to tu strašné, však?"
"Ani najmenej."
Pán Heatherley bol s šesdesiat štyriročný, ak majú poručníci vôbec nejaký vek, a zdal sa byť skôr lekárom ako vidieckym statkárom; mal veľkú napuchnutú tvár, oči mal vždy prižmúrené, a jeho vlnité pery vydávaly jemnehrubý hlas, ktorý je zvláštnosťou ľudí zo starej rodiny.
"Ale bude to strašné, viete."
"Dobre, a keď bude?"
"Myslel som práve na to, či by si nepozval pána a pani Stormerovcov, aby sem prišli na nejaký čas - boli ku mne tak nesmierne milí tam vonku."
"Cudzieho mužského a ženskú! Môj drahý brachu!"
"Pán Stormer má rád rybačku."
"Naozaj? A čo má rada ona."
Vďačný, že bol k nemu obrátený chrbtom, chlapec riekol: "Neviem - hocičo - je veľmi driečna."
"Ah! Driečna?"
Odpovedal slabým hlasom: "Neviem, čo ty považuješ za driečne, Gordy."
Skôr cítil, ako videl, že jeho poručník na neho hľadí prižmúrenými očami zpod lámkových víčiek.
"Dobre; urob si, ako chceš. Nech prídu, a nech to máme vybavené, rozhodne."
Poskočilo mu srdce? Nie celkom; ale cítil teplotu a šťastie, a riekol: "Ďakujem ti pekne, Gordy. To je od teba veľmi láskavé," a zasa sa obrátil k sobášnemu obradu. Niečomu z toho porozumel. Niektoré miesta zdaly sa mu peknými, iné divnými. Na príklad, o poslušnosti. Keď človek niekoho miloval, zdalo sa mu nepekným: chceť, aby ho tá osoba poslúchala. Keby človek niekoho miloval, nikdy by nemohlo byť reči o poslušnosti, lebo by obaja všetko robili z dobrej vôle. A keby človek nemiloval tej osoby, a ani ona by ho nemilovala - oh! to by bolo proste - priveľmi nechutné žiť ďalej s nemilovanou a nemilujúcou osobou. Ale veď ona nemilovala jeho učiteľa. Či ho milovala prv? Tie jasné pochybovačné oči, tie umelkované satirické ústa predstavily sa mu veľmi jasne. Človek ho nemohol milovať: a jednako bol veľmi slušný. V šuhajovi sa vzbudil proti vzdialenému učiteľovi akýsi cit ľútosti, temer náklonnosti. Bolo čudné, že tak cítil, lebo posledný raz, keď sa rozprávali tam, vonku na terase, necítil tak ako teraz.
Hrmot spúšťaného veka písacieho stola ho prebral: pán Heartherley sberal pozostatky umelých múch. To bolo toľko, že ide chytať ryby. Keď počul zavreť dvere, Mark vyskočil, otvoril písací stôl a začal písať list. Bola to ťažká robota.

"Drahá pani Stormerová,
môj poručník ma žiada poprosiť Vás a pána Stormera, aby ste nás navštívili hneď po svojom návrate z Tyrolska. Povedzte, prosím, pánu Stormerovi, že len tí najvýbornejší rybári - ako je on - vedia chytať našich pstruhov; ostatní chytajú naše stromy. Toto je chytanie našich stromov (nasledovala kresba). Moja sestra sa zajtra vydáva a potom, ak neprídete, bude to tu strašné. Tak príďte, prosím. A s najlepšími pozdravmi, som Váš pokorný sluha,
M. Lennan."

+++

Keď prilepil známku na túto tvorbu a hodil do listovej skrinky, mal taký zvláštny pocit, ako by ho boli pustili zo školy; bola to túžba lietať vôkol a vyčíňať. Čo má robiť? Cis, pravda, bude zaujatá - všetci majú robotu so svadbou. Pôjde, osedlá Bolera a bude na ňom cválať v parku: alebo má ísť pozdĺž parku a pozorovať sojky? Oboje sa mu zdalo byť samotárskym zamestnaním. Stál pri okne skľúčený. Keď mal päť rokov, išiel raz so svojou opatrovníčkou a riekol: "Slečna, chcel by som jesť suchár, celou cestou chcel by som jesť suchár!" a môžbyť, že to s ním bolo také - celou cestou chcel jesť suchár. Potom mu prišlo na um modelovanie a šiel do malého prázdneho skleníka, kde skrýval svoje majstrovské diela. Teraz sa mu zdaly byť hroznými - dve z nich, ovcu a moriaka, odsúdil na úplné zničenie. Prišla mu na um myšlienka, že by mohol skúsiť vymodelovať toho jastraba, letiaceho s králikom. Ale keď bol hotový, nemal toho pekného pocitu, odhodil tedy veci a vyšiel. Bežal po nevypletej ceste k tenisovému ihrišťu - práve začínali hrať tenis. Tráva bola veľmi drsná. Všetko vôkol toho malého panského domu bolo divé a zanedbané; prečo, to nevedel nik a ako sa zdalo, nikto sa o to nestaral. Stál a skúmal stav pozemku. Začul tiché nôtenie. Vyliezol na múr. Sylvia sedela v poli a plietla veniec zo zimozeleňa. Stál veľmi ticho a načúval. Bola driečna - stratená v svojej pieseňke. Spustil sa s múra a riekol nežne: "Halló!"
Obzrela sa s veľmi naširoko otvorenými očami.
"Máš zvučný hlas, Sylvia."
"Oh, nie."
"Máš. Poď a vylezme na strom."
"Kde?"
"V parku, pravda."
Trvalo to chvíľu, kým si vybrali strom, lebo niektoré boly priľahké pre neho a niektoré zasa prinamáhavé pre ňu; napokon jednako našli jeden, veľmi starý dub, na ktorom bývaly kavky. Stojac na tom, že ju musí k sebe priviazať povrazom, išiel po nejaký do domu. Začali vystupovať o štvrtej, nazval to vystúpením na Cimone della Pala. On bol vodcom významnej výpravy, omotávajúc povraz okolo haluzí, kým jej dovolil sa pohnúť. Dva alebo tri razy musel priviazať povraz a vrátiť sa pomôcť jej, lebo ona nebola "expertom". Zdalo sa, že má mäkké ramená a radšej sadala na konáre rozkročmo, miesto toho, aby sa spoliehala na jednu nohu. Konečne, ufúľaní machom, našli sa na treťom, najvyššom konári. Tam odpočívali, načúvajúc v tichu, ako si kavky liečia urazenú dôstojnosť. Okrem tejto pomaly tíchnucej demonštrácie, hore vládol báječný pokoj a samota, v polovici cesty do belasého neba, riedko haleného ohnutými hnedozelenými listy. Najmenším dotykom ich nôh alebo rúk o kôru rozplynul sa v povetrí zvláštny suchý, machovitý pach duba. Ťažko mohli videť zem; iné pokrútené stromy vôkol zakrývaly im každý výhľad.
Riekol: "Keby sme tu ostali až do tmy, mohli by sme videť sovy."
"Oh, nie! Sovy sú úžasné."
"Ako! Tie sú milunké - zvlášť tie biele."
"Nemám rada ich očú a kričia, keď sú na love."
"Oh! Ale je to také zábavné a ich oči sú krásne."
"Chytajú vždy myši a kurčatá a drobné zvieratká."
"Ale pri tom na nič nemyslia; chcú ich mať len na jedenie. Nemyslíš, že všetky veci sú najzaujímavejšie v noci?"
Svoje rameno vsunula pod jeho.
"Nie; nemilujem tmy."
"Prečo nie? To je báječné - keď sa veci stanú tajomnými." S úľubou postál pri tom slove.
"Nemám rada tajomných vecí. Veje z nich hrôza."
"Oh, Sylvia."
"Nie, ja mám rada včasné ráno - zvlášť na jar, keď pukajú listy."
"Áno, pravdaže."
Opierala sa o neho k vôli bezpečnosti, len tak trošku; on, vystrúc rameno, chytil sa silne haluzi; chcel jej tak urobiť operadlo. Bolo ticho. Potom riekol: "Keby si smela mať len jediný strom, ktorý by bol tvoj?"
"Duby nie. Lipy - nie - brezy. Ktorý by si chcel mať ty?"
Rozmýšľal. Bolo také množstvo stromov, čo boly dokonalé. Brezy a lipy, áno; ale i buky, cyprusy, tisy, cédry, ba i cesmina a platany; potom riekol odrazu: "Smreky, myslím tie veľké s červenými kmeny a vetvami vysoko dohora."
"Prečo?"
Zasa rozmýšľal. Bolo veľmi dôležité, vysvetliť základne: prečo; pri tejto veci všetko sa dotýkalo jeho citov. A kým uvažoval, hľadela na neho, ako by bola prekvapená, že vidí niekoho tak hlboko premýšľať. Konečne riekol: "Preto, lebo sú samostatné a dôstojné a nikdy nie celkom chladné a ich chvoje zdajú sa dumať, ale zvlášť preto, že smrekov, na ktoré ja myslím, obyčajne nebýva veľa tam, kde ich človek najde. Vieš - jeden, alebo dva, silné a tmavé, odrážajúce sa na nebi."
"Sú priveľmi tmavé."
Odrazu si zmyslel, že zabudol na tisinu. Tá bola zavše naozaj nebeská, keď človek pod ňou ležal a hľadel dohora na nebo, ako on ležal v to odpoludnie tam, vonku. Potom počul ju povedať: "Keby som mohla mať len jediný kvietok, vyvolila by som si konvalinky, ktoré rastú divo a rozvoniavajú tak ľúbezne."
Predstavil sa mu celkom iný, tmavý kvet a mlčal.
"Ktorý by si ty chcel, Mark?" Jej hlas znel trochu urazene. "Pravda, myslíš na jediný?"
Odpovedal statočne: "Áno, myslím."
"Na ktorý?"
"Aj ten je tmavý; nepáčil by sa ti."
"Ako to vieš?"
"Klinček."
"Mám ho rada - ale nie veľmi."
Kývol vážne.
"Vedel som, že nie."
Medzi nimi potom zavládlo mlčanie. Už sa o neho neopierala a jemu sa cnelo za tou priateľskou prítulnosťou. Teraz, keď ich hlasy utíchly a kavky prestaly kričať, nebolo počuť nič, len suchý šum listia a clivé volanie jastraba, ktorý poľoval nad bralom na druhom brehu rieky. Temer vždy tam bývali dvaja, vo výšine neba. Šuhajovi sa páčilo to ticho - ako by k nim bola hovorila Príroda. - Príroda vravela vždy len v tichu. Zvieratá, vtáci, hmyz, ukazovali sa vždy len vtedy, keď bol človek ticho. A človek musel byť veľmi ticho aj pri rastlinách a kvetoch, ak chcel v nich videť ich ozajstný, radostný, zvláštny život. Aj tie balvany tamdolu, ktoré podľa Goddena priplavila povodeň, ináč tiež neukázaly svojich podivných tvarov, a nepripustily k sebe blízko človeka, len ak nemyslel na niečo iné. Sylvia jednako len bola lepšia, ako si predstavoval. Vedela byť ticho (mal ten náhľad, že v tomto smere je to s devami beznádejné); bola jemná a bolo radosť pozorovať ju. Cez závoj listov zavznelo slabé ďaleké zvonenie, ktoré volalo na čaj.
Riekla: "Musíme sliezť dolu."
Naozaj, škoda bolo ísť dolu. Ale ona chcela olovrantovať - a dievčatá vždy chcú olovrantovať. Opatrne priviazal povraz na konár a ona začala sostupovať pod jeho dozorom. Keď už chcel ísť za ňou, počul ju zakričať: "Oh, Mark! Nemôžem - nemôžem! Nedočiahnem nohou! Visím!" A naozaj videl, že visela na rukách a na povraze.
"Pusť; spusť sa na spodný konár - povraz ťa udrží rovno, kým sa chytíš pňa."
Jej hlas sa vznášal žalostne.
"Nemôžem - naozaj nemôžem - skĺzla by som..."
Obviazal povraz a spustil sa chytro na spodný konár. Potom sa oprel o peň a objal ju okolo pásu a kolien; ale napnutý povraz ju držal a nemohla zakotviť. Nemohol ju i držať a súčasne rozviazať povraz, ktorý mala obtočený okolo pásu. Keby ju pustil jednou rukou a chcel by vyňať nôž, nebude môcť súčasne rezať povraz a držať ju. Za chvíľu myslel, že by mal zasa vyliezť hore a uvoľniť povraz, ale videl, že sa začína báť; cítil, ako sa trasie jej telo.
"Keď ťa vytiahnem hore," riekol, "môžeš sa tam chytiť?" Nečakajúc na odpoveď, pomohol jej hore. Chytila sa zúfale konára.
"Drž sa len chvíľočku."
Neodpovedala, ale videl, že má veľmi bledú tvár. Chytro vyňal nôž a odrezal povraz. Držala sa len moment, potom padla voľne do jeho náručia a on ju privinul k sebe. Cítiac sa v bezpečnosti, skryla si tvár na jeho pleci. Začal ju chlácholiť a nežne hladkať s pocitom, že je to jeho povinnosťou takto ju hladkať a chrániť. Vedel, že plače, ale nedopustila, aby sa jej vydral, čo len jediný vzlyk, a on si dal pozor, aby nezbadala, že o tom vie, nechtiac ju zahanbiť. Rozmýšľal, či ju nemá bozkať. Napokon to urobil, veľmi jemne na temä hlavy. Potom ona zdvihla hlavu a riekla, že je hlúpa. A on ju zasa bozkal na obočie.
Potom sa zdalo, že je všetko v poriadku, a obozretne sliezli na zem, kde sa už začaly predlžovať tiene na papradí a slnce im svietilo šikmo do očí.

XIII

V noci po svadbe stál šuhaj pri okne svojej príjemnej podkrovnej izbičky, ktorá mala jednu šikmú stenu a slabo zapáchala myšami. Bol ustatý a rozčúlený a mal plný mozog obrazov. Zažil prvú svadbu a prenasledovalo ho videnie bielej, malej sestrinej postavy a jej tvári s hviezdnymi očami. Bola preč - už nie je viacej jeho. Ako hrozne znel ten svadobný pochod na organe - ako zdýmal ten starý dýchavičník; a potom tá kázeň! Človeku sa nechce počúvať také reči, keď mu je do plaču. Aj Gordy mal taký kyslý vzhľad, keď ju vydával. Celkom dokonale si vedel predstaviť tú skupinu pred zábradlím oltára, ako by sám ani nepatril k nej. Cis v bielych šatách, Sylvia vo vzdušných šedých, vysoká postava jeho pokojného švagra, Gordy v čiernom kabáte, taký čudný, s veľmi žltou tvárou a s prižmúrenými očami. Najhoršou vecou bolo pri tom, že keď človek chcel cítiť, musel mysleť na prsteň, na svoje rukavice a na to, či na veste posledný gombík je správne rozopätý. Dievčatá - tak sa zdalo, vedely robiť obe veci naraz. Cis robila dojem, ako by hľadela na niečo obdivuhodné a Sylvia bola celkom posvätná. On sám bol si priveľmi povedomý kňazovho hlasu a profesionálneho spôsobu, ktorým to všetko robil, ako by predpisoval recept s návodom, ako treba liek užívať. A jednako to bolo svojím spôsobom všetko skôr krásne, keď všetky tvári boly obrátené v jednom smere a bolo nesmierne ticho - až na to, že chudák starý Godden sa vysiakal do svojho ohromného ručníka. A to mäkké šero hore, pod klenbou a dolu, medzi lavicami. A slnečné svetlo, ktoré osvetľovalo južné obloky. Ale jednako, bolo by to bývalo oveľa krajšie, keby si proste boli podali ruky niekde v samote a povedali si pred Bohom, čo naozaj cítia - veď preca Boh bol všetkým a všade, nielen v dusných kostoloch. Tak by sa chcel ženiť on, vonku v takej hviezdnej noci, ako je táto, keď sa všetko vôkol zdá byť takým báječným. Boh iste nebol taký malý, jakým ho ľudia stále robili - nejakým povzneseným človekom, o niečo väčším, ako oni sami. Aj tie najkrajšie, najbáječnejšie a najobrovskejšie veci, ktoré si človek mohol predstaviť, alebo vytvoriť, musely byť ničím pred Bohom, ktorý mal taký chrám, ako bola táto noc tam, vonku. Ale jednako človek by sa nemohol oženiť v takej samote, a ani jediná dievčina by sa nechcela vydať bez prstienka, bez kvetín a bez svadobných šiat, a bez slov, ktoré vnukovaly pocit maličkosti a útulnosti. Môžbyť, že Cis by sa to bolo tak páčilo, ale neurobila by toho, aby sa nedotkla iných citov, ale Sylvia - nikdy, ona by sa bála! Pravda, je mladá! A niť jeho myšlienok sa pretrhla - rozsypaly sa, ako koraly so šnúry.
Nahýňajúc sa a podopierajúc si rukami bradu, vdychoval nočné povetrie. Zimozeleň, a či ešte vždy vôňa tých ľalií? Všetky hviezdy bolo videť na nebi, a vonku lietalo veľa sov. Čím by bola noc bez hviezd a sov? Ale práve v tom to tkvelo - človek si nikdy nemohol predstaviť, aké by čo bolo, keby to práve nebolo také, ako je. Veď človek nikdy nevedel, čo sa stane a jednako, keď sa to stalo, zdalo sa, ako by sa nič iné nebolo mohlo stať. To bolo zvláštne, že človek mohol urobiť, čo len chcel, pokiaľ to neurobil, a keď to už urobil, potom už, prirodzene, vedel, že práve to musel urobiť... Aké to bolo svetlo dolu, naľavo? Čia izba? Starej Tingle - nie, bola to malá hosťovská chyžka - Sylviina. Tak je hore. Vyhol sa ďaleko a zašepkal hlasom, ktorý pomenovala tichonáruživým: "Sylvia."
Svetlo zablikalo, a len tak, že práve videl zjaviť sa jej hlavu s rozpustenými vlasmi, a s tvárou obrátenou nahor, k nemu. Mohol ju len zpola videť, zpola si ju predstaviť, tajomnú, nejasnú; a zašepkal: "Nie je to báječné?"
Šepot odpovedal: "Nesmierne."
"Nie si ospalá?"
"Nie; a ty?"
"Ani mak. Počuješ sovy?"
"Pravdaže."
"Ako to rozvoniava!"
"Báječne. Vidíš ma?"
"Práve len, nie veľmi. A ty mňa?"
"Nevidím tvojho nosa. Mám doniesť sviecu?"
"Nie - to by to pokazilo. Na čom sedíš?"
"Na okne."
"A či si nevykrútiš krku?"
"Nie - len - trošičku."
"Nie si hladná?"
"Áno."
"Počkaj chvíľočku. Spustím ti nejakú čokoládu po veľkom ručníku; vyhupnem sa k tebe - vystri ruku."
Hmlisté biele rameno sa natiahlo.
"Chytaj! Ale neprechladneš?"
"Ale nie."
"Je prikrásne, škoda je spať, pravda?"
"Mark."
"Áno."
"Ktorá hviezda je tvoja? Moja je odtiaľto tá biela nad horným konárom veľkého platana."
"Moja je tá trblietavá červená nad besiedkou, Sylvia."
"Áno."
"Chytaj."
"Oh, nemohla som - čo to bolo?"
"Nič."
"Nie, ale čo to bolo?"
"Len moja hviezda. Zachytila sa ti do vlasov."
"Oh."
"Počúvaj."
Ticho, potom bojazlivo zašepkala: "Čo?"
A jeho šepot skanul dolu odumierajúc: "Cave!"
Čo sa to pohlo - otvorilo sa niektoré okno? Obozretne sa rozhľadel po čele tmavého domu. Nebolo nikde svetla, ani nijakej pohyblivej bielej škvrny v jej okne, pod ním. Všetko bolo tmavé, vzdialené - posiaľ sladké, smiešané s vôňou niečoho príjemného. A potom videl, čo to bolo. Na stene pod jeho oknom kvitol jasmín - hviezdy neboly len na nebi! Môžbyť, že nebo je v skutočnosti lúkou s bielymi kvetmi, a Boh po nej chodí a trhá ich...
Na druhý deň ráno pri raňajkách našiel na svojom tanieri list. Nemohol ho otvoriť, majúc na jednej strane Sylviu a na druhej starú Tingle. Potom ho však jednako len otvoril s akýmsi hnevom. Jeho strach bol zbytočný. List bol tak písaný, že ho hocikto mohol prečítať; hovoril o lezení, o zlom počasí a oznamoval, že idú domov. Odľahlo mu, bol tým rozrušený, tešil sa ich návratu, alebo bol len krušne zahanbený? Nedostala ešte jeho druhého listu! Cítil, ako stará Tingle na neho pozerá pichľavými očima, a ako sa Sylvia na neho díva otvoreným pohľadom. A súc si povedomý toho, že sa červenie, riekol si: "Nesmiem!" A už sa potom nečervenel. Za tri dni budú v Oxforde! Prídu sem hneď? Stará Tingle hovorila. Počul, že jej Sylvia odpovedá: "Nie, nemám rada ,bopsies'. Sú také tvrdé." To bolo ich staré meno pre vyčnievajúce lícne kosti. Sylvia ich nemala, jej líca sa dvíhaly mäkko nahor, k očiam.
"A ty, Mark?"
"Pri niektorých ľuďoch."
"Ľudia, ktorí ich majú, majú vraj silnú vôľu, je to pravda?"
Mala ona - Anna - silnú vôľu? Prišlo mu na um, že ani nevie, čím je.
Keď bolo po raňajkách a on odišiel do svojho starého skleníka, prepadla ho divná, nešťastná nálada. Je šelma, nemyslel na ňu ani odpoly toľko, ako mal. Vyňal list a slzy sa mu vtisly do očí. Prečo nemohol väčšmi cítiť? Čo je to s ním? Prečo je takou obludou - že na ňu nemyslí vo dne v noci? Dlho stál bezútešne v malom tmavom skleníku, medzi podobami svojich zvierat, s listom v ruke.
O chvíľu sa odplúžil a nebadateľne sa dostal k rieke. Ten svieži, jemný zvuk vody ho upokojoval a upokojovalo ho aj to, veľmi ticho sedeť na kameni a čakať, kým sa niečo vôkol stane. Tým sa strácal, stal sa konárom, kameňom, vodou, vtákom, nebom. Gordy to nikdy nepochopí, prečo ho nezaujíma rybačka - jedno zviera čihá na druhé - miesto toho pozorovať a chápať veci. Nikdy nezunujete hľadeť na vodu, alebo trávu, alebo papradie; vždy v tom bolo niečo zvláštne a nové. Práve také to bolo, keď bol človek sám, keď si sadol a pozorne sa zahľadel do seba - bolo to nesmierne zaujímavé: videť ako pracuje myseľ.
Začalo nežne pršať, dážď jemne šľahal listie, ale on ešte vždy mal chlapeckú záľubu v tom, môcť premoknúť v daždi a ostal tam na skale, kde bol. Niektorí ľudia vidia v hore a vo vode rusalky, alebo hovoria, že ich vidia, ale to ho veľmi neočarúvalo. Bolo zaujímavé pozorovať, ako a v čom sa liší vec od veci; to musíte videť prv, ako začnete kresliť, alebo poriadne modelovať. Vzbudzovalo to zvláštne kúzlo, ako vaše výtvory nadobúdajú vlastné tvary; ani ste nevedeli, ako to skrsalo. Ale v týchto prázdninách to akosi nešlo - nemohol voskrz kresliť ani modelovať.
Sojka si sadla asi na diaľku štyricať yardov, a dobre videl, ako si hladí pestré perie. Zo všetkého najväčšmi fascinujú vtáci. Pozoroval ju dlho a keď odletela, hľadel za ňou cez vysoký múr, do parku. Počul v diaľke zvoniť k predobedu, ale nešiel domov. Kým bol vonku, v mäkkom daždi, s vtákmi a inými zvieratmi, netiesnil ho ten ranný nešťastný pocit. Vrátil sa až okolo siedmej, hodne premoknutý a hladný.
Pri obede si všimol, že ho Sylvia pozoruje, ako by sa chcela niečo spýtať. V bielych šatách, ktoré boly vystrihnuté pri krku, bola veľmi nežná a jej vlasy malý temer farbu zvláštneho mesačného svetla, natoľko boly bledo-zlatisté. Chcel, aby pochopila, že nie ona je príčinou toho, že bol celý deň vonku. Po obede, keď chystali stôl k hre na "červené deviatky", zahundral: "Zaspala si včera v noci - potom?"
Kývla vrúcne, že áno.
Teraz pršalo naozaj prudko, a vonku, vo tme, to čľapotalo a kvapkalo; zašepkal: "Naše hviezdy by sa dnes utopily."
"Myslíš, že máme naozaj hviezdy?"
"To je možné! Ale moja je v bezpečnosti, iste; tvoje vlasy sú báječné, Sylvia."
Len sa na neho pozrela, veľmi sladko a prekvapene.

XIV

Markov list už nezastihol Anny v Tyrolsku. Poslali ho za ňou do Oxfordu. Práve šla na prechádzku, keď prišiel, a vzala ho so šťastím, miešajúcim sa temer s ohromujúcim rozčúlením - ktoré cíti milenka, keď sa dotýka milencovho listu. Nechcela ho otvárať na ulici, ale šla s ním až do záhrady istého kolegia, a sadla si prečítať ho pod cedrovými stromami. Ten lístok, tak krátky, chlapecký a suchý, povzniesol ju na pol cesty do neba. Uvidí ho čoskoro zasa, nebude museť čakať týždne a báť sa, že na ňu zabudne. Jej muž povedal pri raňajkách, že Oxford bez tých "drahých mladých clownov" je čarokrásny, ale Oxford plný turistov a iných cudzích telies rozhodne nie je ním. Kam majú ísť? Chvalabohu, môže mu ukázať ten list. Jednako ju bolelo, že v ňom nebolo ani len slovíčka, pre ktoré by ho nemohla ukázať. Ale preca bola šťastná. Ešte nikdy sa jej nezdala tak krásnou jej obľúbená kolegiálna záhrada, v ktorej bol tak dobre opatrovaný každý strom a každá kvetina, kam nesmel ani vietor; nikdy sa jej vtáci nezdali tak krotkými a priateľskými. Slnce svietilo veľmi nežne a oblaky boly jasné a radostné. Dlho sedela zadumaná a potom išla domov, zabudnúc na to, čo všetko chcela urobiť. Súc smelá a rozhodná, nerozmýšľala ďalej a podala list svojmu mužovi pri predobede, hľadiac mu do tvári a hovoriac nedbalo: "Vidíš. Prozreteľnosť odpovedá na tvoju otázku."
Prečítal si ho, vysunul obrvy, usmial sa a bez pozdvihnutia očí, zahundral: "Chceš tedy ďalej sledovať tú romantickú epizódu?"
Myslel tým niečo - alebo bol to len spôsob jeho reči?
"Prirodzene, želám si byť kdekoľvek inde, len nie tu."
"Nechcela by si ísť snáď sama?"
Povedal to, naisto vediac, že nemôže povedať: áno. Odpovedala proste: "Nie."
"Tak pôjdeme obaja - v pondelok. Budem chytať pstruhy toho mladíka; budeš chytať - hm! - bude chytať - -. Čo to chytá on - stromy? Dobre! Vec je rozhodnutá."
Za tri dni, bez ďalšieho hovorenia o veci, vybrali sa na cestu.
Bola mu vďačná? Bála sa ho? Nie. Pohŕdala ním? Nie celkom! Ale bála sa samej seba. Bude sa môcť opanovať a utajiť pred tými ľuďmi, že miluje ich chlapca? Bola to jej zúfalá nálada, ktorej sa bála. Ale, keďže mu želá všetko to najlepšie, čo môže dať život, iste bude mať dosť sily, neurobiť nič, čo by mu škodilo! Ale - jednako sa len bála.
Bol im oproti na stanici v jazdeckom úbore a v peknom chlpatom norfolkskom kabáte, ktorý nepoznávala, hoci myslela, že pozná zpamäti všetky jeho šaty; a keď vlak pomaly zastával, rozpomienka na posledné chvíle medzi batožinou, ktorú mu pomáhala baliť, temer ju pozbavila rovnováhy. Zdalo sa jej to takým ťažkým, stretnúť sa s ním chladne, formálne, byť prinútená čakať - ktovie, ako dlho - na chvíľku, keď bude s ním sama. A on bol taký zdvorilý, pozorný, majúc dokonalé spôsoby hostiteľa; úfa sa, že nie je ustatá, že pán Stormer si doniesol rybársky prút, hoci ich majú, pravda, dosť, a môžu mu požičať; že bude priaznivá pohoda, že im nebude nepríjemné viesť sa tri míle. Staral sa o ich batožinu. Toto všetko, keďby ho bola chcela objať, odhrnúť mu s čela vlasy a hľadeť na neho.
Nešiel s nimi, mysliac si, že by sa priveľmi tiesnili, ale jazdil za nimi celkom blízko, v prachu, ukazovať im kraj, v sedle na "tátošovi", ako jej muž pomenoval hnedého koňa s dlhým čiernym chvostom.
Kraj veľmi úrodný, ale jednako len trochu divý, samostatne stojacie domky, tmavý, starý, útulný panský dom, všetko bolo nové tomu, kto bol zvyknutý na Oxford, Londýn a na iné miesta Anglicka. A všetko bolo rozkošné. Aj Markov poručník sa jej zdal milým, lebo Gordy, keď sa už voskrz musel stretnúť s neznámou ženskou, vedel sa svojím briskným spôsobom zapáčiť. Jeho sestra, pani Doonová, so svojou uvädnutou nehou, skytala dojem útechy.
Keď bola Anna sama v svojej izbe, do ktorej sa šlo po neočakávaných schodíkoch, stála a hľadela na štvorrohú vyrezávanú posteľ, na široké mriežkované okno s kvetovanými záclonami a na kvety v belasej váze. Áno, všetko bolo rozkošné! A jednako! Čo to bolo? Čo jej chybelo? Ah, je šialená, že sa trápi! Je to len jeho starostlivosť o ich pohodlie, jeho strach, aby sa neprezradil. Tých niekoľko dní tam, vonku - jeho oči! A teraz! Zamyslela sa nad tým vážne, ktoré šaty si má obliecť. A hoci tak rýchlo ohorela, jej pleť temer celkom stratila osmahlosť cez ten týždeň cestovania a pobytu v Oxforde. Dnes bola bledá a mala mdlé oči. Nechcela nič podceňovať, čo by mohlo pomôcť. Minulý mesiac mala tricať šesť a on bude mať zajtra devätnásť. Rozhodla sa pre čierne. Vedela, že v čiernom jej krk bude belší a farba jej očí a vlasov zvláštnejšia. Nevzala si šperkov, ani ruže si nepripäla na hruď, a vzala si biele rukavičky. Keď jej muž neprišiel k nej, išla hore po malých schodoch do jeho chyže. Prekvapila ho už pristrojeného; stál pri krbe a slabúčko sa usmieval. Na čo myslel, stojac tu s tým úsmevom? Či mal v sebe ten človek nejakú krv?
Kývol trošku hlavou a riekol: "Dobre. Cudná ako noc. Čierne ti pristane. Pôjdeme dolu do tých pohanských siení?"
Išli dolu.
Už tam všetci čakali. Neženatý zeman a úradník zo súsedstva, menom Trusham, boli pozvaní doplniť rovný počet.
Hlásili obed; vošli. Pri okrúhlom stole v jedálni, kde bolo všetko z čierneho duba, mnoho sviečok a príšerné podobizne zosnulých predkov, Anna sedela medzi úradníkom a Gordym. Mark bol oproti, medzi roztomilou starou dámou a medzi mladým dievčaťom, ktoré nebolo predstavené; deva mala biele šaty, veľmi plavé vlasy a veľmi bielu pleť, belasé oči a máličko pootvorené pery; zrejme dcéra odkvitnutej panej Doonovej. Deva ako strieborný moľ, ako nezábudka! Anna nemohla spustiť očí s tvári tejto devy, ale nie preto, že by sa jej bola nejako veľmi páčila; bola driečna, áno - ale krehká, s tými otvorenými perami, mäkkou briadkou a temer roztúženým pohľadom, ako by mala tmavobelasé a nechtiacky dychtivé oči. Ale bola mladá - taká mladučká! Preto sa zdalo nemožným, nepozorovať ju. "Sylvia Doonová?" Naozaj! Áno. Nežné meno, - pekné meno - ktoré jej bolo veľmi podobné. Jej oči vždy, keď sa mohly slušne odpútať od úradníka Trushama a Gordyho (na obidvoch zjavne robila dojem), hľadely na tú devu, sediacu pri šuhajovi. A vždy, keď sa tí dvaja mladí ľudia usmievali a rozprávali, cítila, ako sa jej srdce sviera a bolí. Snáď to bolo príčinou, že to "niečo" odlietlo z jeho očí? Ah, je šialená! Keby každá deva alebo žena, s ktorou sa ten šuhaj poznal, mala vznietiť také pocity, čím by bol život? A jej vôľa sa zaocelila proti obavám. Sama bola skvelá, a pozorovala, že dievča sa tiež nemohlo zdržať a hľadelo na ňu dychtivo, túžobne, trochu začudovane - mladistvo, až na závidenie! A šuhaj? Anna cítila, že ho pomaly, sťa by magnetom priťahuje, videla, že kradmo používa príležitosť, môcť sa na ňu pozreť. Raz ho pri tom zrovna prichytila. Aké mal znepokojené oči! Nebola to tá predošlá zbožňujúca tvár: ale vycítila z jej výrazu, že ak bude chceť, bude ho ešte môcť nakloniť k tomu, aby ju chcel - urobiť ho žiarlivým - rozplameniť ho bozkami.
Obed sa chýlil ku koncu. Teraz príde chvíľa, keď to dievča a ona budú sa museť stretnúť pod zrakmi matky a tej hranatej starej guvernantky. Bude to ťažká chvíľa! A prišla - ťažká a dlhá chvíľa, lebo Gordy si práve hovel pri víne. Ale Anna nie nadarmo si zvykla byť na očiach vyššieho Oxfordu; vedela byť milou, o všetko sa zaujímala, opytovala sa veľa v svojej ešte vždy trochu cudzo znejúcej angličtine. Slečna Doonová - čoskoro sa stala Sylviou - musí jej ukázať všetky poklady a starožitnosti. Bolo pritma, ísť si pozreť v noci starý dom? Oh, nie. Voskrz nie! Galoše maly v predsieni. A šly; rozprávajúce dievča popredku, Anna, nevediaca ani o čom hovorí, lebo bola zaujatá myšlienkou, ako to zariadiť, aby bola na chvíľu, aspoň na chvíľočku, sama so šuhajom.
Nebolo nič zvláštneho na tomto starom dome, ale bol to jeho domov - a môžbyť, že raz bude jeho majetkom. A domy v noci boly zvlášť živé s oknami, ktoré sa podobaly očiam.
"Hľa, tam je moja chyža," riekla deva, "tam, kde je ten jasmín - trošku ho môžete aj videť. Markova je hore - podívajte sa, tam naspodku vľavo, kde vyčnieva strecha. Pred niekoľko dňami v noci..."
Zastala.
"Áno, pred niekoľko dňami v noci?"
"Oh, neviem... Počúvajte. To je sova. Máme tu množstvo sov. Mark ich má rád. Ja nie."
Vždycky Mark!
"Marka veľmi zaujímajú zvieratá a vtáci - modeluje ich, viete? Mám vám ukázať jeho pracovňu? - je to starý skleník. Tuto môžete videť dnuká."
Anna mohla cez sklo videť šuhajove divné výtvory, grotesknú spoločnosť malých potvor, ktoré sa vo tme povaľovaly na holej zemi. Zahundrala: "Áno, vidím ich, ale neobzrem si ich naozaj, kým ma ta sám nezavedie."
"Óh, on to iste urobí. Zaujímajú ho väčšmi, ako hocičo na svete."
Hoci sa Anna odhodlala byť opatrnou, jednako sa nemohla premôcť a nespýtať sa.
"Ako? Snáď väčšmi ako vy?"
Dievča sa na ňu podívalo akosi roztúžene a potom rieklo: "Óh, ja veľmi nezavážim."
Anna sa zasmiala a vzala ju pod pazuchu. Pri dotyku cítila, aká je mäkká a mladá! Srdce jej prenikla bolesť, napoly zo žiarlivosti, napoly z ľútosti.
"Viete," riekla, "že ste veľmi ľúbezná?"
Deva neodpovedala.
"Ste jeho sestrenica?"
"Nie. Gordy je Markov strýčko len po manželstve; moja matka je Gordyho sestra - tak nie som ničím."
"Rozumiem - len tým, čomu vy, Angličania, vravíte konexia?"
Zatíchly, ako by obzeraly noc. Potom riekla deva: "Ohromne som bola na vás zvedavá. Nie ste taká, ako som si vás predstavovala."
"Óh! Ako ste si ma predstavovali?"
"Myslela som, že máte čierne oči a veneciansky červené vlasy a že nie ste taká vysoká. Je pravda, nemám nijakej obrazotvornosti."
Boly zasa pri dverách, keď deva toto povedala a v predsieni na ňu padalo svetlo; bolo jasne videť jej štíhlu bielu postavu. Aká bola len mladučká. Všetko, čo povedala, bolo mladistvé.
A Anna zahundrala: "A vy ste - tiež vyššia, ako som si myslela."
Mužskí práve vtedy vychádzali z jedálne. Jej muž s výrazom tvári, ktorý prezrádzal, že ho pozorne počúvali, úradník Trusham, ako človek bez smyslu pre humor, Gordy, akýsi udusený, a šuhaj so svojím bledým, dumavým výzorom, ako by bol stratil spojenie so svojím okolím. Vlnivým pohybom pohol sa k nej, akosi sa stratil a šiel si sadnúť ku starej guvernantke. Snáď preto, že sa neodvážil k nej ísť, alebo preto, že tam videl sedeť tú starú dámu samotnú? Mohlo to veľmi dobre byť preto.
A večer, ktorý si celkom ináč predstavovala, skončil. Úradník Trusham, ktorý odjachal vo vysokom vozíku so svojou povestnou kobylou, jej výčinmi ich zabával pri obede. Už jej dali sviečku, už všetkým povedala dobrú noc okrem Marka. Čo má urobiť, keď bude mať jeho ruku v svojej? Bude s ním sama v tom sovrení, ktorého sily nik neuvidí! A nevedela, či má tú ruku náruživo stisnúť, alebo ju nechať ísť chladne nazad k jej majiteľovi; či si ho má privlastňovať a či vyčkávať? Ale nemohla sa opanovať a napokon ju stisla. Hneď videla v jeho tvári ten nepokojný výraz a zabolelo ju srdce. Pustila ruku a aby nevidela ako dáva dobrú noc tej deve, obrátila sa a šla hore, do svojej chyže.
Hodila sa v šatách na posteľ a ležala tam, hryzúc okraje vreckovky, ktorá jej zakrývala ústa.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 30.10.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Tmavý kvet, Tmavý kvet (2), Tmavý kvet (3), Tmavý kvet (4), Tmavý kvet (5)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
John Galsworthy - Tmavý kvet (3)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 391 464
Odozva: 0.15 s
Vykonaných SQL dotazov: 8
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)