Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• preložil Vladimír Roy

JAR

XV

Markove devätnáste narodeniny sa začaly v šedivej hmle, ktorá pomaly spúšťala svoj závoj na trávu a potom svietila jasne a trblietavo. Zobudil sa skoro. Z okna nemohol nič videť v svahovitom parku, okrem mäkkých, šedobelasých dubov balónovitej formy, visiacich jeden nad druhým medzi zaokrúhlenými balvanmi. Bolo to všetko časne ráno, keď pociťoval najsilnejšiu túžbu modelovať; vtedy a potom v noci, keď to pre nedostatok svetla už nebolo možné. V toto ráno túžba bola veľmi pálčivá a povedomie, že to nevie, svieralo jeho dušu. Jeho kresby, jeho modely - všetko bolo také nepodarené, také neisté.
Keby v deň týchto svojich narodením mal peniaze a mohol robiť, čo chce. Neostal by v Anglicku, šiel by do Athén, alebo do Ríma, alebo hoci do Paríža a pracoval by, až by naozaj vedel niečo vytvoriť. A cez prázdniny by študoval zvieratá a vtákov v divých krajinách, kde by ich bolo hojne a kde by ich mohol pozorovať v prírode. Bolo to hlúpe, že musel ostať v takom Oxforde; ale pri myšlienke, čo znamená Oxford, zatrepotala jeho obrazotvornosť, ako jastrabom hypnotizovaný vták, ostala strnulá a slietla zasa na zem. A pocit, že by chcel niečo tvoriť, odrazu zmizol.
Bolo mu, ako by bol precitol so svojou vlastnou osobnosťou - a potom tú osobnosť zasa stratil. Veľmi ticho šiel po schodoch dolu. Záhradná bránka nebola zahasprená, ani nebola zamknutá - asi ju tak zabudli cez noc. Poslednú noc! Nebol by si nikdy myslel, že mu takto bude, keď príde ona - že bude taký udivený, rozpačitý, ňou priťahovaný, ale tiež niečím zadržiavaný. Cítil, že je netrpezlivý, nahnevaný na samého seba a temer tiež aj na ňu. Prečo nemôže byť proste taký šťastný, ako bolo štastné toto ráno?
Vyňal ďalekohľad a preskúmal lúku, ktorá sa klonila k rieke. Áno, niekoľko králikov bolo vonku. S bielymi margarétami a zarosenými pavučinami bolo to všetko ako mesačné kvety a tí králici robili dojem ešte dokonalejším. Bol by chcel mať jedného, môcť ho modelovať a bol za chvíľu v pokušení ísť po pušku na vrany - ale načo by mu bol mŕtvy králik - okrem toho, boli takí šťastní! Odložil ďalekohľad a šiel ku skleníku vziať si papier na kreslenie; chcel si sadnúť na múr a urobiť náčrtok kvetov a králikov, ako by "zo sna svätojánskej noci". Niekto bol dnuká, zohnutý nad jeho zvieratami. Kto je taký bezočivý? Hľa, bola to Sylvia - v župane! Rozpálilo ho a potom mu bolo zima od hnevu. Nestrpel, aby hocikto vstúpil do tejto jeho svätyne. Bolo mu nemilé, keď sa niekto len díval na jeho veci a ona - ona, zdalo sa, že sa ich dotýkala prstami. Rázne otvoril dvere a riekol: "Čo robíš?" Bol natoľko preniknutý spravedlivým hnevom, že ani nezbadal, ako sa naľakala a ako sa jej postava schúlila ku stene. Šiel ku svojim zvieratám a videl, že na hlavu každého položila malý lupienok jasmínu. Óh! aké to bolo idiotické!
V prvom momente nevidel nič, len smiešnosť tých kvetov na hlavách svojich potvor! Ale potom ho dojala zúfalosť pokusu, vymysleť niečo pekné, čo by mu urobilo radosť; teraz už vedel, že to bola okrasa k jeho narodeninám. Potom sa hneď nazlostil na samého seba. Chudinka Sylvia! Akou je on obludou! Natrhala toho jasmínu, visela von z obloka, bola v nebezpečenstve, že padne, keď za ním siahala. Vstala zavčasu a prišla dolu v župane, urobiť niečo, o čom si myslela, že mu tým urobí radosť. Spáchal hrozný skutok! Teraz, keď už bolo neskoro, videl až prijasne jej nastrašenú bielu tvár a rozochvené pery a spôsob, ako sa schúlila ku stene. Aká bola pekná v tom župane s rozpustenými vlasmi, taká naľakaná! Bol teraz ochotný urobiť všetko, napraviť to, že bol takou obludou. Pocit, ktorý mal vždy, že sa musí o ňu starať - ktorý iste pochádzal z čias, keď ju chránil pred býkmi, ktorí tam neboli a pocit, že bola k nemu vždy taká nežná a milá; a ešte aj nejaký iný pocit - všetko to dosiahlo odrazu vrchol citovej páľčivosti. Musí to proste napraviť. Utekal do domu a plúžil sa po schodoch. Načúval pred jej dvermi s napnutou pozornosťou, ale nepočul nič. Potom zľahúčka zaklopal jedným nehtom a priľnúc ústami ku kľúčovej dierke, zašepkal: "Sylvia." Znova a znova šepkal jej meno. Skúsil vziať aj kľučku do ruky, chtiac odchýliť dvere len na palec, ale boly zahasprované. Raz sa mu zdalo, ako by počul zvuk kvílenia, a to ho urobilo ešte zúfalejším. Napokon toho nechal. Nechcela prísť, nechcela sa dať chlácholiť. Zaslúžil si to, vedel to dobre, ale bolo to veľmi tvrdé. A strašne zúfalý šiel hore do svojej chyže, vzal kus papiera a proboval písať: "Najdrahšia Sylvia,
bolo to tak nesmierne pekné od Teba, že si položila svoje hviezdy na moje zvieratá. Bola to najmilšia vec, ktorú si mohla urobiť. Som hrozná obluda, iste, ale keby som len bol vedel, čo robíš, bolo by ma to nadchlo. Prosím Ťa, odpusť. Zaslúžim si to, viem, - ale jednako len, - dnes sú moje narodeniny.
Tvoj smutný Mark."
Vzal lístok, išiel dolu, a vstrčil ho pod jej dvere, zaklopal, aby si toho všimla a odplúžil sa preč. Trošku mu odľahlo a zasa vyšiel von.
V skleníku, kde sedel na stoličke, s ľútosťou hľadel na ovenčené zvieratá. Bola to: vrana, ovca, moriak, pár hrdličiek, koník a rozličné fragmenty. Pripevnila jasmín na temäná ich hlávok malými drobcami mokrej hliny a iste ju prekvapil práve v chvíli, keď skúšala dať vetvičku do zobáčika jednej hrdličky, lebo tam visela na hlinenej nitke. Vzal ju a dal si ju do gombičkovej dierky. Chudinka Sylvia. Pripúšťala si všetko tak ku srdcu. Bude k nej celý deň taký nesmierne láskavý. A kolíšuc sa na stoličke, hľadel uprene na stenu, ku ktorej sa schúlila. Ťahy jej mäkkej briadky a jej hrdla zdaly sa teraz byť jeho jedinou rozpomienkou. Bolo to divné, že nemohol videť nič iného, len práve to, ako sa hrdlo svieralo, pregĺgalo - také mäkké, také biele. A on bol toho príčinou, že sa tak pohybovalo. Čas, ktorý minul po raňajky, zdal sa mu nesmierne dlhým.
Keď sa blížila hodina raňajok, vyčkával v predsieni, úfajúc, ona síde prv dolu. Konečne počul kroky, súc ukrytý za dvermi prázdnej jedálne; mal strach, že keby ho zbadala, mohla by sa zas vrátiť. Už si premyslel, čo urobí - pokloní sa, bozká jej ruku a povie: "Dulcinea del Toboso je najkrajšia dáma sveta a já som najnešťastnejším rytierom," citujúc obľúbené miesto z jeho najmilšej knihy "Don Quijote". Potom mu iste odpustí a nebude ho už boleť srdce. Keby vedela, ako sa cíti, iste by ho nerobila naďalej nešťastným! K tomu bola prinežná a prijemná. Žiaľ! Ale neprišla Sylvia, lež Anna, nasviežo vyspatá, s ľadovo zelenými očami a žiarivými vlasmi. Stál tam nemý, súc odrazu zachvátený nechuťou k tej silnej, zdravej postave. Táto prvá chvíľka v samote, ktorú toľko ráz prežil v obrazotvornosti sovrený v jej ramenách, ostala bez bozku. Lebo ostatní skoro prišli jeden za druhým. O Sylvii sa však dozvedel od pani Doonovej, že ju bolí hlava a že je v posteli. Jej dar k narodeninám kniha "Sartor Resartus" bol na kredenci. "Markovi od Sylvie, 1. augusta 1880", zároveň so šekom od Gordyho, perlovou ihlou od pani Doonovej, knihou "Benátske kamene" od starej Tingle a ešte jedným balíčkom v hodvábnom papieri - so štyrmi hodvábnymi, rukou pletenými nákrčníkmi rozličných odtienkov farby zelenej, červenej a belasej - dar mnohých hodín, krátených myšlienkou, že on bude nosiť tvorbu ich práce. Netrpel nedostatkom zovňajšej vďaky, ale - uvedomil si, čo bolo vpletené do tých nákrčníkov? Vtedy nie!
Narodeniny, práve tak ako Vianoce, sú stvorené pre rozčarovanie. Vždy tá neúprimná veselosť chystanej veselosti - vždy tá pištoľ pri hlave: "Strela ti... Zabávajte sa". Ako sa mohol zabávať, keď myslel na Sylviu, v jej chyži, ktorá bola chorá pre jeho hrubosť? Vidina jej pohyblivého hrdla, keď pregĺgala žiaľ, ustavične ho prenasledovala, ako malé, mäkké strašidlo, celou dlhou cestou na trasovisko, cez piknik na vresy a na dlhej ceste domov. Tak ho prenasledovala, že keď sa ho Anna dotkla, alebo na neho hľadela, nevedel voskrz odpovedať, nemohol si ani želať byť s ňou samotný, ba práve sa toho temer bál.
A keď konečne boli zasa doma a ona mu pošepla: "Čo je to? Čo som urobila?" mohol len zahundrať: "Nič, óh, nič. Lenže... bol som obludou."
Po tejto záhadnej odpovedi nie div, že sa podívala do jeho tvári.
"Je to môj muž?"
Na to mohol aspoň odpovedať: "Oh, nie."
"Čo je to tedy? Povedzte!"
Stáli vo vnútornej verande, tváriac sa, že obzerajú zdedenú námornícku mapu, ktorá tam visela - plná čiaročiek a hviezdičiek, označujúcich bóje a malých plachtoviek, plávajúcich do prístavu - a ktorá vždy visela na tom mieste.
"Povedzte mi, Mark. Nerada trpím."
Čo mal povedať, keď ani sám nevedel? Zajakal sa, proboval hovoriť, ale nemohol nič vysloviť.
"Je to tá deva?"
Nastráchaný, hľadel stranou a riekol: "Iste nie."
Zachvela sa a vošla do domu.
Ale on ostal, hľadiac meravo na mapu s nesmierne rozbúreným citom studu a mrzutosti, ľútosti, netrpezlivosti, strachu, všetkého dovedna. Čo urobil, čo povedal a čo stratil? Bol to nepríjemný pocit, ktorý človek má, keď nebol nežný a tiež nie celkom úprimný. Ah! Ale bolo to všetko pomotané! Ako by v ňom bola vládla pustá zima, ako by bol odrazu stratil lásku všetkých. Potom si uvedomil prítomnosť svojho učiteľa.
"Ah, priateľ Lennan! - Hľadíte hlboko do minulosti z menej romantickej prítomnosti? Pekné veci sú tieto staré mapy. Tie bóje sú nesmierne roztomilé."
Bolo mu ťažko pamätať na to, že nesmie byť nezdvorilý. Prečo si Stormer z neho robí taký posmech? Riekol s námahou: "Áno, pane; prial by som si mať tuná nejakú."
"Je toľko mesiacov, za ktorými túžime, Lennan, a ani jeden nám nepadne dolu."
Hlas bol temer vážny a namrzenosť šuhajova sa rozplynula. Bol rozcítený, ale nevedel, prečo.
"Zatiaľ," počul povedať svojho učiteľa, "pôjdeme sa pristrojiť k obedu."
Keď prišiel Mark do salóna, sedela Anna, oblečená do šiat, ktoré maly farbu mesačného svetla a hovorila so Sylviou. Vyhýbal im; ani jedna, ani druhá ho nemohla chceť. Ale on, ktorý nebárs poznal ženy, čudoval sa tomu, že ona sa môže tak veselo rozprávať, keď len pred pol hodinou povedala: "Je to tá deva?"
Pri obede sedel vedľa nej. Zasa mu to bolo divné, že sa tak pokojne smiala Gordyho historkám. Tedy ten šepot na verande neznamenal nič? A Sylvia sa na neho nechcela podívať. Bol presvedčený, že len preto odvracia oči, lebo vie, že sa on díva tým smerom. A to v ňom vyvolalo bolestný pocit - v ten večer sa zdalo všetko vyvolávať tento pocit nespravedlivosti. Bol vypudený, a nevedel prečo. Nechcel ani jednej ani druhej ublížiť. Prečo mu tedy obe chcely tak krivdiť? A potom si myslel, že je to jedno a nech s ním robia, čo chcú. Okrem lásky bolo na svete toľko iných vecí! Ak ho vonkoncom nechcú, nechce ani on ich! A chopil sa tejto nedbalej, nešťastnej bezcitnosti s celým zápalom mladosti.
Ale aj narodeniny majú svoj koniec. Nálady a pocity, ktoré sa zdajú byť tak zúfalo opravdové, umrú v neskutočnosti sna.

XVI

Ak boly tieto narodeniny pre šuhaja zmäteným sklamaním, pre Annu boly naozaj pomalou mukou; ju nepotešila myšlienka, že okrem lásky sú na svete aj iné veci. Ale ráno prinieslo nové vyrovnanie, pocit, že včerajšok bol prepjatý - obnovenie nádeje. To bolo preca nemožné, aby za krátkych štrnásť dní mohla všetko stratiť, čo si bola zabezpečila. Len musí byť ráznou! Len sa pevne chopiť toho, čo je jej. Po všetkých tých suchopárnych rokoch nemá mať konečne svojej hodiny? Má sedeť nečinne, a prizerať sa, ako jej ho uchváti taká štíhla, mäkká deva? Tisíc ráz nie! A vyčkávala na príležitosť. Okolo poludnia videla, ako vyšiel k rieke s rybárskym prútom. Musela trochu počkať, lebo Gordy a jeho šafár boli dolu pri tenisovom trávniku, ale čoskoro odišli. Potom vybehla k bráne parku. Keď už bola raz vonku, cítila sa v bezpečnosti. Vedela, že jej muž pracuje v svojej chyži, devu nebolo videť, stará guvernantka bola zaujatá domácnosťou, pani Doonová písala listy. Cítila v sebe plno nádeje a smelosti. Tento starý, zanedbaný park, ktorý ešte nevidela, bol naozaj krásny so svojimi machom zarastenými stromami, balvanmi a vysokým papradím - naozajstné to dostaveníčko pre faunov a nymfy. Išla pozdĺž múra smerom k rieke, ale neprišla k nijakej bránke a začala sa obávať, že šla zlou cestou. Počula žblnkotať rieku na druhej strane a hľadala nejaké miesto, kde by mohla vyliezť hore, rozhľadeť sa, kde je. Zvábila ju stará olša. Keď vyliezla na jej rázsochu, práve videla ponad múr. Tam bola riečka vo vzdialenosti najviacej ak dvacať yardov, s čistou a tmavou vodou, ktorá tiekla medzi hustým listím. Na brehu ležal obrovský balvan, ktorý sedel v rovnováhe na inom, ešte ohromnejšom. A k tomuto balvanu chrbtom obrátený stál šuhaj s ohnutým prútom vedľa seba. A tam, na zemi, s rukami v lone a s bradou na nich, sedela deva a hľadela nahor. Aké dychtivé boly teraz jej oči - aké odlišné od tých včerajších zadumaných!
"Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi mohla odpustiť, Sylvia."
Anne sa naozaj zdalo, ako by tie dve mladé tváre tvorily len jednu - tvár mladosti.
Keby tam bola stála a hľadela, bohvie ako dlho, nebola by sa jej mohla hlbšie vryť do srdca tá nesmazateľná vidina. Vidina vesny, všetkého toho, čo jej zmizlo raz navždy. Spustila sa s rázsochy starej olše a ako ranené zviera, chvátala preč medzi skalami a papradím. Utekala tak snáď štvrť míle, potom zdvihla ruky a klesla medzi papradie, kde ostala ležať na tvári. Na začiatku ju tak bolelo srdce, že cítila len telesnú bolesť. Keby len mohla umreť. Ale vedela, že sa len zadýchala. Prešlo jej to, a to, čo nasledovalo, hľadela premôcť tým, že pritisla hruď k zemi a chytila sa stebla papradia - bolesť, úžasná prázdnota. Mladosť k mladosti! Bol pre ňu stratený a zasa bola sama. Neplakala. Načo? Ale valily sa na ňu prívaly hanby, prívaly hanby a zlosti. Tak len toľko bola hodna! Slnce ju žhavo pálilo na chrbát v tej skrýši pospletaného papradia, kam padla. Cítila sa slabá a chorá. Ani nevedela, čo všetko pre ňu znamenala tá jej náruživosť k tomu šuhajovi. Koľko sebadôvery bolo s ňou spiatej, koľko ľpenia na vlastnej mladosti. Aká trpkosť! Stačila štíhla, mäkká biela deva - kúsok mladosti - a ona sa stala ničím. Ale či to bola pravda? Nemohla ho ešte teraz uchvátiť pre seba s náruživosťou, ktorú toto dieťa ešte nepoznalo? Iste, oh, iste. Nech len raz ochutná slasť, ktorú mu mohla dať. A pri tej myšlienke pustila steblo papradia a ležala tak ticho ako kamene okolo nej. Nemohla? I teraz? A stala sa celkom bezcitnou, až na nejakú triašku, ako by bola upadla do sna. Prečo by mala brať ohľady na túto devu? Prečo sa zdráhať? Ona bola prvá! Tam vonku, v horách, patril jej. A ešte vždy mohla na neho pôsobiť mocou svojej príťažlivosti. Predošlého večera, pri obede, pritiahla k sebe jeho pohľad, ta od devy, ta od mladosti, ako magnet priťahuje oceľ. Ešte ho vždy mohla pripútať reťazmi, ktoré nejaký čas aspoň nebude chceť pretrhnúť. Pripútať ho? Hrozné slovo! Vziať si ho, keď on túžil za tým, čo mu ona dať nemohla - mladosť, bielu nevinnosť, vesnu? Bolo by to ukrutné, ukrutné! Vyskočila z papradia a bežala po stráni, nehľadiac na to, kam ide, potkýnajúc sa v húšti sem a ta medzi balvanmi, až zasa klesla bez dychu na kameň. Tuná práve neboly stromy a na druhej strane riečnej doliny videla tisinou pokryté, vysoké bralo. Nebo bolo jasné, slnce žiarilo. Jastrab sa vznášal nad vŕškom, hore vo výšinách, veľmi blízko oblohy. Ukrutné! Nemohla to urobiť! Nemohla ho omámiť, pritiahnuť ho smyslami, všetkým, čo bolo v ňom najmenej ušľachtilé, keď mu želala všetko najlepšie, čo mu mohol poskytnúť život, ako by bola bývala jeho matkou. Nemohla! Bolo by to zlé. V tej chvíli tí dvaja tam dolu, v slnci, pri šedivom balvane a pri tmavej vode zdali sa byť chránení pred ňou, ako by ich bolo niečo strážilo. Devina tvár, ako biely kvet, nesmelo hľadela nahor a chlapec vrhal svoj pohľad nadol. Zvláštne bolo, že srdce, ktoré bolo schopné toto všetko tak precítiť, v tej chvíli mohlo nenávideť tú kvetu podobnú tvár a planúť túžbou, môcť bozkami zabiť tú dychtivosť šuhajových očí. Rozbúrenie v nej pomaly tíchlo. Modlila sa, aby vôbec necítila. Bolo to prirodzené, že mala stratiť svoju hodinu. Prirodzené, že jej smäd mal ostať nezahasený, a jej náruživosť nerozkvitnutá. Prirodzené, že mlaď išla k mladi, tento šuhaj k seberovnému druhu, podľa zákona - lásky. Vetrík, ktorý povieval dolinou, dotkol sa jej líc a priniesol jej akúsi nepatrnú úľavu. Veľkodušnosť! Bolo to len prázdne slovo? Alebo cítili sa veľkodušnými tí, ktorí sa zriekli šťastia?
Dlhý čas sa ponevierala po parku. Až neskoro odpoludnia vrátila sa zasa cez bránu, ktorou vyšla plná nádeje. Idúc do svojej chyže, nestretla sa s nikým, hľadala v nej bezpečnosť, hľadala ju na loži. Len toho sa bála, aby ju neopustil pocit úplnej vysilenosti. Nechcela mať ani duševnej, ani telesnej sily, kým bude tuná. Umienila si, že nebude ani jesť, ani piť, bude len spať - ak možno. Aby sa nemusela s nikým stretnúť, ak možno, odcestuje zajtra skorým vlakom. Jej muž to musí zariadiť. O tom, čo si bude mysleť a čo mu ona môže povedať, je dosť času rozhodovať. A čo na tom záleží? Jedine dôležitou vecou je, nevideť chlapca, lebo by nemohla znova prejsť cez tie hodiny boja. Zazvonila a poslala udivenú chyžnú s odkazom pre svojho muža. A kým čakala na jeho príchod, začala sa búriť jej hrdosť. Nesmie dopustiť, aby niečo zbadal! To by bolo hrozné. A vstanúc z lôžka, vzala vreckovku a flakon kolínskej vodky a obviazala si čelo. Prišiel temer hneď, vstúpil svojím obvyklým rýchlym, tichým spôsobom a stál, hľadiac na ňu. Neopýtal sa, čo jej chybí, len čakal. A nikdy predtým si to neuvedomila tak náležite, ako on začínal, takrečeno tam, kde ona končila; začínal na úrovni, s ktorej pud a cit boly tak opatrne vytvorené, ako by boly rúhaním. Sosbierala všetku odvahu a riekla: "Išla som do parku; slnce muselo byť prihorúce. Rada by som zajtra šla domov, ak ti to nie je nemilé. V cudzom dome nerada chorľaviem."
Bola si toho povedomá, že cez jeho tvár preletel úsmev. Potom zvážnel.
"Ah," riekol, "áno. Slnce - taký úpal potrvá niekoľko dní. Ale budeš môcť cestovať?"
Bola presvedčená, že vie o všetkom, ale - keď vedel, že poznať všetko znamenalo by toľko, ako cítiť sa smiešnym, - vedel presvedčiť samého seba, že nevie o ničom. Bolo to od neho pekné, alebo opovrženia hodné?
"Bolí ma hlava, ale preto budem môcť ísť. Ale nechcem, aby sa robil hluk. Mohli by sme odcestovať vlakom, kým prídu dolu."
Počula jeho slová: "Áno. Malo by to svoje výhody."
Potom už nebolo počuť najmenšieho zvuku, ale zato bol tam ešte vždy. V tej nemej, nehybnej osobe bola celá jej budúcnosť. Áno, jej budúcnosť bez citu a bez pohyblivosti. Premohla ju hrozná zvedavosť podívať sa na ňu. Otvorila oči. Stál práve tak ako prv, s očami uprenými na ňu. Ale jedna ruka na kraji kabátového vrecka - akosi von z obrazu, - sa nervózne otvárala a zatvárala. Odrazu pocítila ľútosť. Nie pre svoju budúcnosť, ktorá musí byť taká, ale pre neho. Aké to bolo hrozné, stať sa takým, že každé hnutie citu je vyhnané - aké to bolo hrozné! A riekla nežne: "Ľutujem, Harold."
Ako by bol počul niečo zvláštne a prekvapujúce, jeho oči sa zvláštnym spôsobom otvorily, nervóznu ruku vsunul do vrecka, obrátil sa a išiel.

XVII

Keď mladý Mark našiel Sylviu pri balvane, bolo to pre neho menšie prekvapenie, ako keby nebol vedel, že je tam - lebo čihal na ňu, keď ta šla. Sedela celkom zglumbatená a dumala nad vodou, čepec proti slncu majúc potisnutý nazad, a tie vlasy, do ktorých sa zachytila jeho hviezda, jagaly sa v slnci bledou zlatistou farbou. Prišiel k nej ticho po tráve a keď bol v istej vzdialenosti, myslel si, že bude lepšie zastať. Keby ju naľakal, mohla by mu ujsť, a on by nemal dosť smelosti ísť za ňou. Aká bola tichá, ako sa strácala v dume. Túžil videť jej tvár. Konečne riekol nežne: "Sylvia!... Dovolíš?"
A keď videl, že sa nehýbe, šiel k nej. Iste sa už nemohla na neho hnevať.
"Ďakujem ti pekne za tú knihu, ktorú si mi darovala - je nádherná!"
Neodpovedala. Kladúc prút na kameň, vzdychol. To jej mlčanie zdalo sa mu nespravedlivé. Čo chcela, aby povedal, alebo urobil? Ak mal byť život takto hrdúsený, nebolo hodno žiť.
"Nechcel som ti nikdy ublížiť. Nerád ubližujem ľuďom. Stalo sa to len preto, že sú tie moje zvieratá také úžasné - neznesiem, aby sa na ne niekto díval, a ty najmenej. Pre teba by som chcel robiť len pekné veci. Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi, Sylvia, mohla odpustiť."
Na druhej strane múra niečo zašelestilo, v papradí sa niečo pohlo - akiste jeleni. A zasa riekol dychtivo a ticho: "Mohla by si byť ku mne láskavá; naozaj, mohla by si byť."
Veľmi chytro, odvracajúc hlavu, riekla: "To už nie je to, je to - niečo celkom iné."
"Čo iné?"
"Nič, len toľko, že ja už nezavážim - teraz..."
Kľakol si k nej. Čo tým myslí? Ale on vedel dobre, čo.
"Prirodzene, že zavážiš! Nesmierne veľa. Óh, nebuď nešťastná. Neznesiem to, keď sú ľudia nešťastní. Nebuď nešťastná, Sylvia." A začal nežne hladkať jej rameno. V ňom bolo všetko zvláštne a znepokojené; len jedna vec bola jasná - že nesmie nič pripustiť. Ako by bola vyčítala túto myšlienku, zdalo sa, že jej belasé oči prenikajú do jeho nútra. Potom odtrhla niekoľko stebiel trávy a začala ich splietať.
"Ona zaváži."
Ah! Nechcel povedať: nie! Bolo by to nestatočné. Aj keby to bola pravda. Zavážila ešte vždy? - bolo by to malicherné a nízke. V jeho očiach v tej chvíli bol práve ten istý výraz, ktorý donútil jeho učiteľa k tomu, prirovnať ho k mladému ľvovi v rozpakoch.
Sylvia sa dotkla jeho ramena.
"Mark."
"Áno."
"Radšej nie."
Vstal a vzal rybársky prút. Načo to bolo? Nemohol tam s ňou ostať, keď nemohol - nesmel nič prezradiť.
"Odchodíš?"
"Áno."
"Hneváš sa? Prosím, nehnevaj sa na mňa."
Škrtilo ho v hrdle, sklonil sa k jej ruke a bozkal ju. Potom vzal prút na plece a odišiel. Raz sa obrátil a videl, že tam ešte vždy sedí pri tom ohromnom balvane a hľadí za ním opustená. Potom sa mu zdalo, že nemá kam ísť, okrem vtákov, zvierat a stromov, ktorým je to ľahostajné, či je človek vnútorne rozladený a zúfalý. Ľahol si na breh do trávy. Videl malých pstruhov, ktoré sa ustavične pohybovaly okolo kameňov; prišly k nemu lastovičky, letiac veľmi nízko; aj osa bola chvíľku jeho spoločnicou. Ale nič ho nezaujímalo. Ako by bol býval jeho duch uväznený. Bolo by bývalo pekné byť tou vodou, ktorá sa nikdy nezastavovala a len tiekla, tiekla..., alebo vetrom, ktorý sa všetkého dotýka a nemožno ho pristaviť. Je to hrozné - nemôcť nikdy nič urobiť, aby sme niekomu neublížili! Keby sme tak mohli žiť ako kvet, ktorý rastie, žije svojím životom a zahynie. Ale hocičo by teraz hovoril, bolo by nepravdivé a kruté. Najlepšie je vyhýbať ľuďom. Ale ako mohol vyhýbať svojim hosťom?
Vrátil sa domov k predobedu, ale obidvaja hostia boli vonku, nikto nevedel určite, kde sú. Znepokojený, nešťastný, zmätený, potuloval sa sem a ta celé odpoludnie. Práve pred obedom mu povedali, že sa pani Stormerová necíti dobre a že odídu na druhý deň. Odídu - po troch dňoch! To ho ešte hlbšie pohrúžilo do podivného a smutného zmätku. Bol odkázaný na zadumané mlčanie. Vedel, že to vzbudzuje pozornosť, ale nemohol si pomôcť. Cez večer niekoľko ráz zbadal, že Gordyho oči pod napuchnutými, prižmúrenými víčkami, sú na neho uprené v márnivom špekulovaní. Ale on proste nemohol hovoriť - všetko, čo mu prichodilo na um, zdalo sa byť falošným. Óh, bol to smutný večer - s kmitaním vízie zarmúteného srdca iného človeka, so zmäteným hlodavým pocitom, že niečo je rozbité, dôvera je zradená; a pri tom to ustavičné čudovanie sa: "Ako som to mohol prekaziť?" A ustavične tam bola Sylviina zamyslená tvár, na ktorú sa vynasnažoval nehladeť.
Odplúžil sa, nechajúc Gordyho a svojho učiteľa ešte pri víne a potuloval sa dlho po záhrade, smutne načúvajúc sovám. Bol šťastný, keď už bol hore, ale akosi nemohol zaspať.
No jednako spal celú noc, hoci sa mu aj všeličo snívalo, v poslednom sne sa mu zdalo, že ležal na horskom svahu a Anna mu hľadela do očí a túlila svoju tvár k jeho tvári. Zobudil sa práve, keď sa ho dotkly jej pery. Ešte stále pod dojmom tohoto znepokojujúceho sna si uvedomil, že dolu na piesku zavznel škripot kolies a dunenie kopýt a vyskočil z postele. Koč sa už vzďaľoval od brány, starý Godden poháňal vedľa hromady batožiny a Stormerovci sedeli oproti sebe na sedadlách. Takto odchádzali - bez rozlúčenia! Za chvíľu mal pocit, ako má človek, ktorý nechtiačky niekoho zabil - bol celkom omámený a zúfalý. Potom pohádzal na seba šaty. Nesmie takto odísť! Uvidí ju ešte, - musí ju ešte videť! Čo urobil, že takto odchádza? Sbehol dolu schodmi. Predsieň bola prázdna; za devätnásť minút osem. Vlak odchodí o ôsmej. Má dosť času osedlať Bolera? Bežal do stajne, ale kôň bol práve u kováča. Musí - dobehne ta zavčasu. Aspoň jej ukáže, že nie je celkom zloduch. Išiel krokom až k zákrute cesty a potom sa pustil do prudkého behu. Po štvrť míle bolo mu už lepšie, už nebol taký zúfalý, necítil sa natoľko vinným; cítil, že musí riešiť tvrdú úlohu, že má vymeranú prácu pred sebou, - musí mysleť na úsporu síl, voliť najlepšiu cestu, vyhýbať slncu, hore vrchom sporiť s dychom a leteť dolu svahom. Bol ešte chlad, a prach bol srazený rosou; cesta bola prázdna a nebolo ešte nikoho, kto by bol mohol na neho vyvaľovať oči, keď bežal okolo. Čo bude robiť, keď ta dorazí zavčasu? Ako vysvetlí príčinu toho trojmíľového šialeného behu - nevedel sám. Minul hospodárstvo, o ktorom vedel, že je v polovičke cesty. Zabudol si hodinky. Nemal na sebe nič, okrem nohavíc, košele a norfolkského kabáta: ani klobúka, ani nákrčníka, ani pančúch v tenisových črieviciach a bol rozpálený ako plameň; s vejúcimi vlasmi - podivným mladým tvorom pre toho, kto by ho tak bol stretol. Stratil všetok cit, okrem vôle dojsť k cieľu. Z poľa na cestu vyšlo stádo oviec. Prenikol cez ne akosi, ale zadržaly ho niekoľko sekúnd. Ešte mal uraziť viacej ako míľu, a jemu vypovedal dych a podlamovaly sa mu nohy. S vŕšku šly síce samy od seba, ale ostával ešte posledný kus po rovine a on už počul, ako si vlak pomaly odfukuje cestou cez údolie. Potom, hoci bol aj vysilený, jednako sa len vzpružil jeho duch. Nevojde tam ako hastroš, celý ugniavený, urobiť scénu. Musí sa napokon nejako ogabať a potom ako by náhodou prísť na stanicu, sťa by len pre vyrazenie. Ale ako - keď cítil, že vo chvíli môže klesnúť do prachu a ostať tam vonkoncom ležať? A v behu zúfale proboval utreť si tvár a oprášiť si šaty. Konečne tam bola brána - vzdialená na dvesto yardov. Už nepočul vlaku. Iste stojí na stanici. Vzlyk sa mu vydral z vysilených pľúc. Keď dorazil k bráne, počul zahvízdať úradníka. Miesto toho, aby šiel do úradovne, bežal vedľa ohrady k miestu, kde boly otvorené dvere do skladišťa, cez ktoré prebehol a vletel do zimozeleňa. Bol práve pri rušni; rukávom si utrel tvár, odstrániť znoj. V očiach sa mu robily mžitky. Musí videť - veď nepriletel sem zavčasu, nevideť! Rukou si pretrel čelo, vlasy a omámený podíval sa nahor, na pomaly odchádzajúci vlak. Bola pri okne. Stála, dívala sa von. Neodvážil sa vykročiť napred, bojac sa, že padne, ale vystrel ruku. Zbadala ho, áno, videla ho! Či mu nezakýve? Ani raz? A odrazu videl, že niečo hľadá v šatách, že niečo vyníma a hádže. Padlo mu to blízko k nohám. Nezdvihol toho - chcel videť jej tvár, kým nezmizne. Bol báječný - veľmi hrdý a bledý. Položila ruku na pery. Potom pred ním znova všetko splývalo, a keď zas videl, vlak bol už preč. Ale pri jeho nohách ležalo to, čo mu hodila. Zdvihol to. Bol to celkom suchý a tmavý kvet, ktorý mu v Tyrolsku dala a zasa si ho vzala z gombičkovej dierky jeho kabáta.
Vykradol sa zo skladišťa, odišiel do poľa a ľahol si na zem, tisnúc tvár k zvädnutému kvetu, ktorý ešte vždy voňal...
Ten omámený, spytujúci výraz v očiach jeho poručníka nebol bez významu. Mark sa už nevrátil do Oxfordu. Miesto toho šiel do Ríma - tam býval v dome svojej sestry a navštevoval sochársku školu. To bolo na začiatku obdobia, keď ho nič nezaujímalo okrem jeho práce.
Anne písal dva razy, ale mu neodpovedala. Od svojho učiteľa dostal jediný lístok: "Môj drahý Lennan!
Tak! Vy nás opúšťate pre umenie? Ah! dobre - bol to váš mesiac, ak sa dobre pamätám - jeden z nich. Úctyhodný mesiac - trošku už zahmlený v týchto dňoch - už ho trošku ubúda - ale Vám je bezpochyby pannenskou bohyňou, obruba jej rúcha, atď.
Hoci ste sa nám stali neverným, jednako si Vás zachováme v najpriateľskejšej pamäti.
Kedysi Váš učiteľ a stále Váš priateľ
Harold Stormer."
Po tých prázdninách uplynul dlhý čas, veľmi dlhý, kým zasa uvidel Sylviu.

Koniec prvého dielu.