SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Galsworthy John (*14.08.1867 - †31.01.1933)

­­­­

Tmavý kvet (5)

  • preložil Vladimír Roy

LETO

I

Trblietanie tisícich svetiel; šum a ruch nespočítateľných hlasov, smiechu a krokov; syčanie a rachotenie odchádzajúcich vlakov, ktoré odvážaly hráčov do Nizzy alebo Mentone; horúčkovité lkanie huslí štyroch hudobníkov tmavobielej pleti pred kaviarňou; a vo výške, vôkol a v diaľke, tmavé nebo a tmavé hory a tmavé more, ako nejaký tmavý kvet, ktorému na srdci tkvie chrobák z drahokamov. Také bolo Monte Carlo v tú májovú noc roku 1887.
Ale duša a smysly Marka Lennana, sediaceho pri mramorovom stolíku, boly priveľmi omámené a povznesené upovedomiť si tento trblot, šum a tú krásu. Sedel tak ticho, že jeho susedia s inštinktívnou nechuťou ľudských bytostí oproti tomu, čo je ďaleké ich naladeniu, po prenikavom pohľade odvrátili od neho oči, ako od niečoho smiešneho, ba temer urážlivého.
Bol naozaj celkom ponorený do rozpomienky práve minulých chvíľ. Lebo po týždňoch vrenia, po všetkom tom znepokojujúcom čase, to napokon prišlo.
Od toho náhodilého predstavenia temer pred rokom, skoro po tom, ako sa usadil v Londýne po šesťročnom pobyte v Ríme a Paríži. Najprv len priateľstvo, lebo si tak pozorne všímala jeho prácu; potom obdiv úcty, lebo bola taká krásna; potom súcit, lebo bola tak nešťastne vydatá. Keby bola bývala šťastná, bol by ušiel. Ale svoje svedomie chlácholil tým, že vedel o jej už tak dlho trvajúcom nešťastí. Napokon raz odpoludnia povedala: "Ach, keby ste ta tak prišli." Podivne subtílnym spôsobom pracovala v ňom tá nevdojak vyslovená veta, ako by mala svoj vlastný život - ako cudzí vták, ktorý slietol do záhrady jeho srdca a usadil sa v nej so svojou novou piesňou a trepotom, s novým vzletom, s túžobným a vždy jasnejším volaním. Jedna výpoveď a jedna chvíľa, niekoľko dní neskôr, keď povedal v jej salóne, že naozaj príde a cítil, že sa nemôže na neho podívať. Bolo divné, že hoci si nič zvláštneho nepovedali, ani nič zvláštneho neurobili - ani nezabudli urobiť - jednako tým bola zmenená celá budúcnosť.
A tak odcestovala so svojím strýcom a tetou, pod ich ochranou bola bezpečná pred akoukoľvek neprístojnosťou alebo exotičnosťou. A on dostal od nej tento list: "Hotel Coeur d'Or, Monte Carlo.
Môj drahý Mark,
prišli sme sem. Je veľmi dobre byť na slnci. Kvety sú tu báječné. Nechám si Gorbio a Roquebrune, až prídete.
Vaša priateľka
Olive Cramier."
Tento list bol jeho jedinou jasnou rozpomienkou na čas, ktorý uplynul medzi jej odchodom a jeho príchodom. Dostal ho raz odpoludnia, keď sedel na nízkej záhradnej stene a slnce svietilo na neho cez konáre zakvitnutých jabloní a mal pocit, ako by celá túžba sveta ležala pred ním a on potreboval len vystreť ruky a vziať si ju.
Potom zmätený nepokoj, všetko zastrené; až na konci cesty vystúpil z vlaku v Beaulieu s búrne bijúcim srdcom. Iste nečakal, že mu z Monte Carla príde naproti.
Celý týždeň minul v tom, že sa všemožne snažil byť s ňou a tváriť sa pred druhými, že mu na tom veľmi nezáleží; dva koncerty, dve prechádzky s ňou v samote, pri ktorých všetko, čo on hovoril, zdalo sa byť ničím a všetky jej vety len ako tiene toho, čo by chcel počuť; týždeň zmätku vo dne v noci, až pred niekoľkými minútami jej vypadol ručníček na zaprášenú cestu a on ho zdvihol a pritisol k perám. Nič mu nemohlo vziať pohľad, ktorý mu venovala. Už ho nemohlo nič celkom odlúčiť od nej. Tým pohľadom sa priznala k tomu istému nepokoju, ktorý plnil aj jeho nútro. Nepovedala nič, ale videl, že jej pery sa roztvorily a jej hruď sa zvlnila. A on tiež mlčal. Či by tu osožily slová?
Vsunul ruku do kabátového vrecka. Medzi jeho prstami tam bol ten kus čipkovej jemnej látky, mäkký, ale sťa by živý; a kradmo ho vyňal z vrecka. Zdalo sa, že jej bytosť so všetkou svojou vôňou sa primkla k jeho tvári v dotknutí okraja tej látky, ktorý bol drsný výšivkou bielych hviezdičiek. Ešte s väčšou tajnosťou ho zasa vsunul do vrecka a prvý raz sa poobzeral. Tí ľudia! Patrili svetu, ktorý on opustil. Prenikali ho pocitom, ako jej strýc a teta pred chvíľkou, keď išli za ňou do hotela. Ten dobrý plukovník, tá dobrá pani Ercottová! Boli z anglického hľadiska konkrétom toho sveta, v ktorom vyrástol; symbolickými postavami zdravia, rozumu a rovnej cesty, ktorej v tej chvíľke, ako sa zdalo, obrátil chrbát. Plukovníkov profil, cez ktorý presvitala červeň opálu, so šedivými fúzami, ktoré nepoznaly vosku, jeho veselé, vysoko ladené: "Dobrú noc, mladý Lennan," strojený úsmev jeho ženy, jej plochý, prítulný, dôverčivý hlas - akými divnými a ďalekými sa zdaly odrazu! A všetci títo ľudia, ktorí tu pili a besedovali - akí boli divní a ďalekí! Alebo to bolo preto, že on im bol divný a vzdialený?
A vstanúc od stola, odišiel okolo huslistov tmavobielej pleti na námestie.

II

Išiel bočnými ulicami k zadnému múru jej hotela a stál pri plote záhrady - pri jednej z tých hotelových záhrad, ktoré nemajú iného cieľa, ako ukazovať sa v inzerátoch s niekoľkými suchými palmami, s oslňujúce bielymi chodníkmi a obrubou zaprášených orgovánov a mimóz.
A opanoval ho najdivnejší pocit, že už tam raz bol, že už pozeral cez kvety na tie žiarivé chodníky a na obloky s okenicami. Bolo cítiť dym z dreva a nejaká suchá rastlina šelestila jemne v slabo povievajúcom vetríku. Na čo sa to rozpomínal v tejto noci v tejto záhrade? Bolo to niečo tmavé a sladké, prítomnosť čoho vás privádza do vytrženia a vyvoláva smäd, ktorý nemožno zahasiť.
A išiel ďalej. Domy. Domy. Konečne bol od nich ďaleko, sám na hradskej, za hranicami Monaka. A idúc takto nocou, mal myšlienky, ktoré, ako sa mu zdalo, pred ním nik nemal nikdy. Povedomie, že ho ona miluje, všetkému dávalo posvätný a primeraný ráz. Čokoľvek urobí, nesmie jej ublížiť. Ženské sú také bezbranné!
A hoci bol šesť rokov na umeleckých štúdiách v Ríme a Paríži, ženské si jednako len zbožne ctil. Keby milovala svojho muža, bola by pred ním dosť chránená; ale byť priputnanou k niekomu proti vôli, to sa mu zdalo ošklivým už aj predtým, ako ju miloval. Ako to mohol niekto žiadať? Mať tak málo hrdosti - tak málo súcitu? Neodpustiteľná vec! Čo bolo úctyhodného v takomto manželstve? Nesmie jej ublížiť! Ale teraz, keď jej oči povedaly: milujem ťa - čo teraz? Bolo to proste báječné, vedeť to pod hviezdnou oblohou teplej južnej noci, ktorá pálila kadidlo stromov a kvetov.
Vydriapal sa na cestu a ľahol si. Keby tak ona bola tam vedľa neho! Vôňa ešte neochladnutej zeme vkradla sa mu do tvári. Zdalo sa mu na moment, že naozaj prišla. Keby ju tak navždy mohol držať v objatí, ktoré naozaj nejestvovalo - v tom príšernom vytržení, na tomto voňavom, divom loži, ktorého sa ešte nikdy nedotkli milenci, ale len plazivé rastliny a kvety; iba žiara mesiaca a slnca s ich tôňami; a vietor ľúbajúci zem...!
Potom zasa zmizla. Jeho ruky sa dotýkaly len prachu zpráchnivelého borového ihličia a spiacich kvetov materinej dúšky. Stál na kraji malého brala, nad cestou medzi tmavými horami a morom, ktoré sa černelo hĺbkou. Bolo pripozde, aby tadiaľ niekto šiel, jednako ďaleko od toho, čo ľudia mysleli a vraveli a robili, ako tá noc so šepkajúcim teplom. A vybájil si jej tvár, zisťujúc jej ťahy - jasné a hnedé oči, hodne vzdialené od seba; mocne sovrené, sladké pery, tmavé vlasy; celú tú sálajúcu nehu.
Potom sbehol na cestu a bežal - nedá vám to ísť krokom, keď cítite div, ktorý pred vami nikto nikdy necítil, div lásky.

III

Vo veľmi ctihodnom hoteli "Le Coeur d'Or", ktorý už odtedy dávno prestavili a dali mu iné meno, ležala pani Ercottová v posteli s mosadzným okutím a pri jase hviezd hľadela na plukovníka, ležiaceho na podobne skvelom lôžku. Jej uši boly pozorne oslobodené od tlaku vankúša, lebo sa jej zdalo, že počuje bzučať komára. Prežijúc tricať rokov v spoločnosti muža, ktorého život bol horúčkovite pretkaný pozorovaním týchto drobných šeliem, nemala pre ne nijakej lásky. Bola to azda jediná vec, pri ktorej jej obrazotvornosť bola silnejšia ako jej rozum. Lebo, naozaj, tam nemohol byť komár, pretože prvá vec, ktorú plukovník urobil, keď prišli niekam na juh od 46° šírky, bola, otvoriť dokorán obloky a pribiť klinčekami kus organtínu proti moskytom cez priedušný otvor, kým ho ona mocne držala za kabát. Že si iní ľudia takto nezabezpečovali svoje okná proti komárom, plukovníka nemýlilo; bol pravým Angličanom, čo rád robil veci po svojom, a rád myslel podľa spôsobu iných ľudí. Potom vždy čakali na noc a zapálili zvláštnu lampičku, čo mala zvláštny zápach a v plnom plynovom osvetlení stáli na stoličkách, v papučkách, hľadiac uprene na naozajstné, alebo len domnelé malé šelmy. Potom padaly drobné údery, ktoré robily drobné škvrny; a zavznievaly radostné, alebo žalostné výkriky: "Už ho mám. Oh, Janko, uletel mi." A prostred ložnice plukovník v pyžame a s okuliarmi (ktoré len vo veľmi vážnych chvíľach mával na konci nosa) sa pomaly obrátil, hľadiac očami s výrazom smrťou pohŕdajúcim, ktorý si pred tak dávnym časom osvojil, na každý kúsok steny a povale, až napokon riekol: "No, Dolly, už máme všetkých." A ona povedala: "Daj mi božtek, milý môj," a on ju vždy bozkal a vliezol do postele.
Nebol tam teda nijaký komár, až na tú všeobecnú komársku mátohu, ktorá tkvela v mysli ženy tak oddanej svojmu mužovi. Kradmo hľadiac na jeho profil, lebo ležal na chrbte, pridusene riekla: "Janko, spíš?" Sipavý zvuk vychádzal z nosa, ktorý bol pôvodne rovný, ale ktorý konanie vojenských povinností trošku zakrivilo, pol palca pod čiarou prešedivelých obŕv, ktoré boly kus nadvihnuté, sťa by od úžasu pred zvukmi, čo pod nimi vznikaly. Ťažko ho mohla rozoznať, ale myslela si: "Aký dobrácky vzhľad má." A naozaj, mal ho. Bola to tvár mužského, ktorý nebol schopný urobiť niečo zlého, ktorý bol v srdci dieťaťom, majúcim vo sne otvorenosť človeka, ktorý nevedia hľadať myšlienkové dobrodružstvá, ale vždy hľadajú dobrodružstvá telesné. Potom len jednako povedala: "Janko, spíš?"
Plukovník, ktorý bol vo chvíli pri smysloch, ako by šlo o nejaký starodávny útok, vetil: "Áno."
"Chudák, ten mladý človek."
"Ktorý?"
"Mark Lennan. Nevidel si?"
"Čo?"
"Môj drahý, veď sa ti to stalo pred nosom. Ale ty nikdy nevidíš takéto veci."
Plukovník pomaly obrátil hlavu. Jeho žena mala obrazotvornosť. Vždy bola taká. Nejasne pochopil, že má na mysli nejakú romantiku. Ale odpovedal s tou temer profesionálnou jemnosťou mužského, ktorý svojho času srážal ľuďom hlavy a ruky: "Aké veci?"
"Zdvihol jej ručníček."
"Čí ručníček?"
"Olivin. Vsunul ho do vrecka. Videla som to jasne."
Bolo ticho. Potom sa zas, sťa by z diaľky, ozval neosobný hlas pani Ercottovej.
"Čo ma pri chudákoch, týchto mladých ľuďoch, najväčšmi prekvapuje, že si myslia, že ich nik nepozoruje."
Zasa bolo ticho.
"Janko, rozmýšľaš?"
Lebo dosť silný zvuk dychu, nielen odfukovania, sa teraz vydieral z plukovníka - čo bolo pre jeho ženu neklamným znakom, že sa jej muž dal do rozmýšľania.
A naozaj rozmýšľal. Dolly mala obrazotvornosť, ale niečo mu hovorilo, že teraz azda nepreháňa.
Pani Ercottová sa nadvihla. Mal dobráckejší vzhľad ako inokedy; po obrvách sa mu vydriapalo malé udivené zamračenie a zamotalo sa do vráskov jeho čela.
"Mám Olive veľmi rád," riekol.
Pani Ercottová padla do vankúšov. V jej srdci bola špetka bolesti, ako u ženy, ktorá mala vyše pädesiat rokov a ktorej muž mal neter.
"Niet pochybnosti," zahundrala.
V hĺbkach plukovníkovej duše pohlo sa čosi nejasného; vystrel ruku. V pruhu tmy medzi posteľami sa stretla s inou rukou, ktorú stisol dosť silne.
Riekol: "Hľaďže, duša moja!" a potom bolo ticho.
Teraz rozmýšľala pani Ercottová. Jej myšlienky boly plaché a rýchle ako jej hlas, ale maly ten druh citu, ktorý sprevádza duševnú činnosť ženy s dobrým srdcom. Chudák, mladý človek. A chuderka Olive. Ale - treba vôbec ľutovať ženu, ktorá je taká pekná? Okrem toho, jednako len mala driečneho muža, ktorý bol členom parlamentu, mal budúcnosť a mal ju naozaj rád. A ich malý dom v Londýne, v blízkosti Westminsteru, bol naozaj pôvabný; a nič nemohlo byť úchvatnejšie, ako ich domček pri rieke. Či bolo treba ľutovať Olive? A jednako - nebola šťastná. Darmo by sa pretvárala, že je šťastná. Ľahko sa povie, že také veci sa zvŕtajú na vôli človeka, ale ak čítate romány, viete, že tomu nie je tak. Niektorí ľudia sa k sebe akosi nehodia. Ach, áno. A potom bol medzi nimi ten vekový rozdiel. Olive bola dvacať šesťročná, Robert Cramier štyricať dvaročný. A teraz ten mladý Mark Lennan je do nej zaľúbený. Čo keby ona bola do neho tiež zaľúbená. Janko by potom, vari, pochopil, že sa mladosť ťahá k mladosti. Lebo aj tí najlepší muži, ako je Janko, sú čudní. Nikdy by jej neprišlo na um mať také city k synovcovi, ako Janko zrejme mal k Olive.
Plukovníkov hlas vpadol do jej myšlienok.
"Znamenitý šuhaj, ten - Lennan. Škoda! Mal by odcestovať - keď to na neho..."
Dosť chytro odpovedala: "A čo keď nemôže?"
"Nemôže?"
"Nepočul si nikdy o 'grande passion'?"
Plukovník sa oprel o lakte. Bola tu zasa príležitosť, ktorá mu ukazovala, ako cez roky jeho služby v Madrase a Zadnej Barme, keď Dollyne zdravie nedovoľovalo, byť tam s ním, si osvojila zvláštne stanovisko k veciam - ako by neboly - tak správne, alebo nesprávne - ako on cítil, že sú. A opakoval tie dve francúzske slová svojím spôsobom, dodávajúc: "Nie je to to isté, čo vravím ja? Čím skôr odíde, tým lepšie!"
Ale pani Ercottová si tiež sadla.
"Buď ľudský," riekla.
Plukovník mal taký pocit ako človek, ktorý odrazu zbadá, že mu niečo leží v žalúdku. Lebo mladý Lennan bol v nebezpečenstve, že sa dostane do nestatočnej omáčky, ona mu hovorí, aby bol ľudský! Naozaj, Dolly je...! Odrazu mu vnikla do povedomia biela škvrna jej nočného čepčeka. Azda sa nestávala - neanglickou! V jej veku!
"Myslím na Olive," riekol, "nechcem, aby mala také starosti."
"Hádam sa Olive môže starať sama o seba! Dnes sa už človek nemá pliesť do vecí lásky."
"Láska," zahundral plukovník. "Čo? Aby ho!"
Keď jeho vlastná žena menovala túto - onakú vec lás-
kou - prečo jej bol cez toľké roky verný vo veľmi horúcich podnebiach? Pocit márnosti a nespravedlivosti sa vzmáhal proti jeho druhej polovičke, ktorá pripisovala istý smysel istým slovám a nimi sa riadila. A táto revolta v ňom odrazu vzbudzovala zvláštny a nepríjemný pocit. Láska! To slovo sa nemalo tak ľahkomyseľne upotrebovať. Láska viedla k manželstvu, toto nemohlo viesť k manželstvu, iba ak - k rozvodu. A odrazu videl v duchu svojho nebohého brata Lindsaya, Olivinho otca, ktorý tam stál vo tme s vážnou, čisto modelovanou tvárou, sťa by zo slonoviny, pod čiernymi vlasmi, ktoré vraj zdedil po francúzskej prababke, ktorá sa zachránila pred Bartolomejskou nocou. Lindsay bol vždy otvoreným človekom, už aj prv ako sa stal biskupom. Bolo to nejaké divné, že Olive bola jeho dcérou. Nie, že by nebola otvorená, to nebolo to. Ale bola mäkká. Lindsay nebol. Keby on tak bol videl toho mladého človeka dávať jej ručníček do vrecka! Ale - urobil to naozaj mladý Lennan? Dolly má obrazotvornosť. Pravdepodobne si ho pomýlil so svojím; keby sa bol náhodou vysiakal, bol by to zbadal. Lebo okrem temer detskej povahovej otvorenosti plukovník mal naozaj administratívnu energiu, správny smysel pre praktické hodnoty; uncia znázornenia mala pre neho vždy cenu jedného funta teorie. Dolly mala obyčaj vznášať sa v teoriach. Chvála Bohu, podľa nich nikdy nič nerobila.
Riekol jemne: "Moja drahá, mladý Lennan môže byť umelcom, alebo hocičím takým, ale je gentleman. Poznám starého Heartherleyho, jeho poručníka. Veď som ho sám predstavil Olive."
"Čo to má s tým čo robiť? Je do nej zaľúbený."
Patriac k nesčíselnému množstvu ľudí, ktorí všetkému veria v svojom kréde, ktorého korene a príčiny skúmať sa im nikdy nesnívalo, plukovník bol ohromený. Ako nejaký domorodec na ostrove, obklopenom búrlivým morom, na ktoré celý svoj život hľadel s istým pohŕdajúcim úžasom, ale na ktoré sa nikdy nepustil, bol tým rozrušený, že ho požiadali opustiť breh. A o to ho žiadala vlastná žena!
Veru, pani Ercottová nemala úmyslu ísť tak ďaleko. Ale bolo v nej niečo, ako vo všetkých ženách, ktoré viacej myslia ako ich mužovia - niečo, čo ju vždy hnalo k tomu, ísť ďalej, ako mala v úmysle.
Preto si robila vážne výčitky, keď plukovník riekol: "Musím vstať a napiť sa vody."
Vtom bola odrazu hore. "Nie neprevarenej!"
To bolo znakom, že ho vážne rozrušila! Teraz nebude môcť spať - vždy mu tak chytro vstúpi krv do hlavy. Bude len ležať a snažiť sa, nevyrušovať ju. Predchodila si takou sebeckou. Veď mohla vedeť, že celá ta otázka je prinebezpečná na to, rokovať o nej v noci.
Upovedomila si, že stojí práve za ňou. Jeho postava v tenkom obleku zdala sa byť veľmi chudou, jeho tvár divne ustarostenou.
"Ľutujem, že si mi vnukla tú myšlienku," riekol.
Pani Ercottová pocítila zasa bodnutie žiarlivosti, ale teraz, súc bezdetná, sa chytro stratila v materinskom cite k mužovi. Nesmie ho znepokojovať. Nebude znepokojovaný. A riekla: "Voda už vre. Teraz pomaly vypi si pohár a choď do postele, lebo ti odmerám temperatúru."
Plukovník vzal od nej poslušne pohár vody a kým ju pomaly pil, zdvihla ruku a hladkala mu hlavu.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 05.03.2021

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník - nenájdený žiadny ďalší obsah z autorovej tvorby
Čítanka-Tmavý kvet, Tmavý kvet (2), Tmavý kvet (3), Tmavý kvet (4), Tmavý kvet (5)
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
John Galsworthy - Tmavý kvet (5)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2022!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 1 953 139
Odozva: 0.05 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)