Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• vyšlo v časopise Orol tatránski (má celkom 11 kapitol)
• povesti, ktoré charakterizuje prenikanie realizmu; hlavnou postavou je Ján Korvín, syn kráľa Mateja, ktorý bojuje o moc v krajine proti palatínovi Zápoľskému

I.

"Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na celý svet, na starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás dušou plamennou, vy ale naň nedbáte - lebo čo vás doňho, keď odpočívate? Hej, ale keď sa zodvihnete zo spania vášho, keď slnce zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho obhliadnite i vezmite ho pod svoje mocné krídla!"
Tak vítal velebné Tatry z cudziny sa domov vracajúci šuhaj, a cituplné srdce jeho bilo bystro a oči jeho túžobne pozerali na posvätné vrchy Slovákov. Pozrel šuhaj na kolísku svoju a zhliadol ju vo sne zahrúženú. Ako blesk preletelo to dušou jeho, lebo noc bola obrazom kraja toho, ktorý on vlasťou svojou nazýval. Neligotal sa kraj jeho v bleskoch slávy.
Vtom sa priblížil ku Svätému Duchu, rodnej dedine svojej, prišiel k domu otca svojho a zaklepal na vráta raz, dva - psi na dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu otvoriť. Po malej chvíli bol celý dom na nohách. Starký otec, ktorý za najväčšiu cnosť držal kosiť nepriateľa, pozrel na syna usmievajúc sa, pokývol hlavou i hovoril: "Dobre, syn môj, hodný si chlap, teraz odhodíš tie haky-baky na stranu, vezmeš ostrú šabľu do ruky a pôjdeme vedno šťastie do sveta hľadať a budeme rúbať až radosť! Dobre, dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za teba hanbiť!" Matka tiež naň radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný raz do škôl odišiel. Hladká ho po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa nazdá, chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred dvanástimi roky. A on ani otcovi neodporuje, ani od matky neod chádza - a tak je s ním spokojný i otec i matka. Prichodia i starí sluhovia a plačúcky pripomínajú služby svoje, mladému pánovi dakedy preukázané. Jeden spomína tie časy, keď ho na rukách nosieval, druhý povedá, že ho v kolíske kolimbával, tretí hovorí, že ho učil šabľou zvŕtať, štvrtý vraví že mu kuše zo šindľa robieval, a bohviečo tam všetko pospomínajú.
Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčika obživila, a vravela: "Ach, nebožiatko, hádam cez celý deň nič nejedlo. Pod' sem, syn môj, pod', zajedz si teplého."
Ale otec na to: "Ej, čo tam vymýšľaš, daj mu kus mäsa, keď ho máš, potom nech si pohár vína na to vypije, a potom dosť - čo by sa tak maznal, veď ho čert do rána nevezme; i ja som bol dakedy mladý, ale som nikdy takéto parády nevystrájal. Nech beťah vezme tú vašu materinskú lásku. Zemanovi kus mäsa, pohár vína v terajších časoch, a na tom dosť."
Ale syn radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa ho matka vypytovala, čo nového vo svete, otec zasa, starý kuruc, či nič nepočul o Rákócim, či sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe. Stanislav na všetko len krátko odpovedal a rozprával dačo zo svojho školského života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: "Ja, načo sú vám tie vaše pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte? Keď ti sedliak panské odrobí alebo peniazmi zaplatí, dobre, bude mať pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti pán ublíži, nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu, bo len tak dobre vyjdeš na tomto svete."
Keď videl Stanislav, koľko bilo a kde je, vyprával otcovi o všelijakých vojenských veciach, opytoval sa ho o Bočkaym, Betlenovi, Tökölim a Rákóciovcoch, čo na otca pôsobilo, že od radosti až do neba rástol a kvitol, že takého syna má. Hlavou pokývajúc, povedal tento: "tak, tak, syn môj, dobre máš, to je po zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj ded dostal od pána Bočkayho za odmenu, že nepriateľov dobre mastil; túto zase môj nebohý otec, Pán Boh mu daj veselé zmŕtvychvstanie, z Bystrice doniesol, keď Bethlena korunovať chceli. Hej, boliže to časy; takých nikdy viac nebude! Vtedy mohol človek, koho len chcel mlátiť a rabovať, čo sa mu len zachcelo."
Mladý šuhaj, vstanúc od stola, pozeral šable, na ktorých sa "promeritis", "prolibertate" a druhé nápisy nachádzali. "Tak je, syn môj, dobre!" - vykríkol otec a vykrútiac si šedivé fúzy, napil sa z plného pohára i zase ďalej hovoril: "Pozajtra pôjdeme do Mikuláša na kongregáciu, kde sa bude kráľovský list čítať, prinesený od vojenského kapitána, priševšieho k nám na exekúciu. Ale nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť."
"Pán Rákóci sa blíži," povedal na to syn jeho, "v Bihari sa moc pánov zišlo pod jeho zástavy. On sám príde zo Sedmohradska o dakoľko mesiacov do Liptova."
"Tak je dobre," hovorí starý, "nech len príde. Pôjdeme obaja pod jeho zástavy."
Ale starká matka sa zľakla, počujúc slová tie vidiac, že sa syn jeho proti tomu nevzpiera, obidným hlasom riekla: "Och, Bože môj, veď vy to ani chvíľu doma posedieť neviete. Veďže za tou krvou tak nepachtite; čože vás do toho? Nech sa tam bije kto chce. Ja som sa tak utešila, že mi syn dobrú nevestu do domu privedie, keď domov príde, a nebude takým tulákom, ako ste vy bývali."
"To, to, ani mu nič iného nechybí," okríkne sa otec "iba to. Na čerta mu je žena v týchto časoch, čo má z nej, iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž: húžvu na krk a potom budeš mať potešenie z milého synáčka. Ba, nech ma čert vezme, radšej mu popredku krk vykrútim."
A starý sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil, keby ho Stanislav nebol prosil, aby ho pustili spať.