Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

II

Pán Matiáš Bešeňovský si kráčal povoľným krokom so svojím kmotrom Petrom Barinom k Radošovciam, dedinke malej, nepatrnej, ale preto chýrečnej v Záhorskej stolici, bo tu býval pán Adam Bešeňovský od pätnásť rokov prvý vicišpán a tak hlava všetkého, čokoľvek sa v stolici od toľko rokov robilo. Ale poviete mi, čo prejdeš celú Uhorskú krajinu a nohy až po kolená zoderieš, predsa Záhorskú stolicu nenájdeš, hoc je v nej stolíc ako do roka týždňov. Hja, nechajte to tak, však v Uhorskej krajine vyzerá jedna stolica akoby druhej z oka vypadla, a zemianstvo je v nej také dôverné ako v druhej, vie halaškovať, kortešovať v jednej ako druhej a v každej bez rozdielu má to povedomie, že takých dobrých kamarátov nenájdeš na celom svete ako v Uhorskej krajine. Bolo to teda v Záhorskej stolici, v dedinke Radošovciach, kam páni bratia Matiáš a Peter pospiechali. I zvadili sa i pomerili sa v jednom a v tom istom okamihu, bo jeden i druhý si myslel, že má pravdu, hoc vlastne ani nevedel, čo a prečo on to alebo to chce, a len tak ako vo snách sa mu zdalo, že je jeho svätou povinnosťou na to nepristať, čo druhý chce. Keď to ináč vždy tak bývalo, pred reštavráciou ani inakšie byť nemohlo.
Príduc do širokého dvora, uzreli kopu vozov, batárov, kočov a okolo nich sa tmoliacich paholkov; pred samým vchodom do domu potkýnal sa hajdúch o hajdúcha a každý z nich si tak vykračoval, akoby od neho záviselo dobro stolice, a tak si brnkal ostrohami, že taraje sa zdali kričať celému svetu: Pozerajte na mňa, aký som pekný v novom, svetlom, žlto vyšnurovanom dolománe, vykystkovaných čižmách, s vymasteným fúzom!
Ale zo svojej slávy skoro boli vytrhnutí, bo na prahu sa objavil pán slúžny Štefan Levický, šuhaj mladý, ale vrtký a švárny, a k tomu taký prívetivý, že nebolo zemianky v stolici, čo by mužovi, otcovi alebo bratovi nebola kládla na srdce, kedykoľvek len o tom reč bola, aby na pána Levického nezabúdal, keď príde vec na hlasovanie. Ale on aj bol dušou domu pána vicišpána Adama Bešeňovského; jeho vlastnej sestry syn, vychovaný takrečeno v jeho dome, bol obzvlášť v posledných rokoch pokladaný za úda jeho rodiny, ba čo viac, zlý svet mrnkal, že stolicu nie pán Adam, ale jeho sestrenec spravuje, a všetky múdre slová, čo pán Adam prednáša, vykľuvali sa v hlave pána Štefana, bo že má tento viac v päte ako onen v hlave. Dnes pri veľkej hostine príjma pán Štefan hostí, on viedol poriadok v dome, keď medzitým pán vicišpán pri tabuli hostí zabával. A tak i teraz vyšiel von dávať rozkazy. Hajdúsi sa rozstúpili a postavili do radu z oboch strán. Vtom prišli sem pán Matiáš s pánom Petrom a prvší dlbnúc lakťom svojho kmotra do boka, vypovie: "Či vidíš, kmotor, ako vítajú v dome pána vicišpána statočných zemanov? Či som ti nepovedal, či som ti nepovedal?" s radosťou opakuje Matiáš.
Pán Peter sa iste nazdal, že sa to všetko jemu ku cti stalo, a ku kmotrovi len tak pod fúzom zamrnkol: "No, no, nechže ti je, ja nedbám, však človeku do smrti hockde zabaviť sa a človek privykne i na šibenici." Ale uhliadnuc na prahu slúžneho, ktorý im ruky podával i hovoril, že už len oni dvaja páni bratia chybovali, musel si pán Peter srdcu obľahčiť i povedal s horlivosťou: "Ej, škoda vás, vaša milosť pán brat, že nedržíte s nami! Ináčej by nikto iný nebol - no ale, vaša milosť, ja vás rád vidím."
Štefan mu stisol ruku a prehodil: "Čo sa vlečie, neutečie. Nech sa vám len páči dnu." Potom vzal oboch príchodzích popod ruku, voviedol ich do paloty, kde páni pri dvoch dlhých stoloch sedeli.
A bola to veľká hostina, akej v stolici už dávno nebývalo; bo pán vicišpán chcel ukázať ako svoje bohatstvo, tak aj svoju pohostinnosť, a to najviac odpornej stránke, ktorej pohlavárov povolal k sebe Ale svet, čo i v bielej farbe čierne baky hľadá, si to zas len ináč vysvetľoval. Svet si myslel, že pán Adam chce svoj skvost ukázať mladému grófovi Želinskému, ktorý, majiteľ statkov v susedstve, teraz do stolice prišiel, aby sa tiež o úrad uchádzal a obrátil sa pritom okolo jedinej dcéričky Adamovej, panny Anny, akožto bohatej dedičky. Ale ako bolo, tak bolo, gróf Želinský bol tu, i Potocký, druhý vicišpán, odporník Adamov bol tu i s mnohými svojej stránky.
Za vrchstolom sedela pani Adamová, vážna pani, po pravej ruke Želinský, po ľavej Potocký, a tak ďalej páni podľa hodnosti a veku. Pri druhej tabuli, kde sedelo nižšie zemianstvo, predsedal pán Adam a zabával sa s pánmi bratmi.
Keď Štefan voviedol dnu Matiáša a Petra, vicišpán vstal a išiel mu v ústrety, podal im ruku a vyriekol: "Akože ma teší, páni bratia, že ste poctili môj príbytok - no nechže sa vám páči sadnúť - a odpustite, že sa vám viac ujsť nemôže, len čo ste našli - ale sami ste sa tak neskorým príchodom pokárali, lebo kto neskoro chodí, sám sebe škodí, a aj mňa, že ste ma o vašu milú prítomnosť pripravili."
Matiáš sa poklonil, Peter pozeral, pozeral do sveta, lebo nevedel, čo odpovedať, bo hocaké sladké boli vicišpánove slová, predsa sa mu neľúbili, ale premýšľať nemal kedy, bo pán Janko Streleň, človek jeho stránky, čo sa sem tiež, ani nevedel ako, zatáral, od stola k nemu polohlasne prehodil: "Aha, švagor, zišli sme sa ako líšky u blanára!"
"Ale bez chvosta!" prehodí potichu Barina.
Panna Anna, sediaca po boku grófa Želinského, použila príležitosť, keď sa tento s jej matkou zhováral, vstala a ako srnka bežala k príchodzím, ktorých pán Štefan usadzoval a im jedlá dávať rozkazoval, vína im nalieval; chytila toho oboma rukami za rameno, okolo lakťa sa naň opierajúc, i preriekla usmievavým hlasom: "Števko, tys' múdry, všetko sám chceš vykonať, a mne nedožičíš radosť, aby som mohla ich milosti obslúžiť - a potom, vidíš, oni len tebe na zdravie pripíjať musia a mne sa nič nedostane."
"Načo tebe naše pripíjanie, keď máš okolo seba dosť cukrových vecí," odpovedal tiež s úsmevom Štefan, "a nedožičíš tu chudobným zemanom ani jedno cukrové grófske pozdravenie."
"Hľaďže ti ho, ešte mi bude naostatok závidieť, že grófi za mnou pozerajú! Ale skáč, len skáč - doskáčeš."
"Ba veru, vaša milosť," pretrhne reč Barina,
"už akokoľvek, ale vám dvom by to najlepšie svedčalo; pán slúžny švárny ako panenka, a vaše čierne očká - nech som dobrý, keby som bol mladý -"
"Sivé oči sivé, to sú spravodlivé, čierne oči panské, ale sú cigánske," prehodí Štefan, obrátiac sa k Anne a pretrhnúc tak Barinove reči.
"A vy urobte päť štvrtí do roka, pán brat," so smiechom prehovorí Anuľka Štefanovi, "a potom budete múdry!"
Ale vtom vstane hore gróf Želinský s pohárom v ruke a pripíja: "Na zdravie domáceho pána, aby mohol za mnohé roky slúžiť k ozdobe nielen Záhorskej stolice, ale celej Krajiny uhorskej!"
"Na zdravie, na zdravie!" ozve sa celá spoločnosť a brnká pohárikmi.
Potom pokračuje Želinský: "Na zdravie celej rodine pána Adamovej, jej milosti panej a jej milosti panne!" - a obrátiac sa k miestu, kde Anuľka sedela, i nenájduc ju tu, zastavil sa v reči a preriekol hlasom, ktorý sa s vážnym prípitkovým hlasom celkom nezrovnával - "ale kdeže sa panna podela?"
"Mali ste si na to, pán gróf, pozor dávať," prerečie z druhej strany Potocký, ktorému ako odporcovi Adamovmu, s ktorým sa chcel gróf spojiť a jeho z úradu vytisnúť, toto pretrhnutie prišlo vhod, "pán slúžny Levický je hodný šuhaj a panna Anna, vidíte, musela sa veľmi skormútiť, že kým ste jej milosti pani matke dvorili, ona od vás nedostala ani len jeden pekný pohľad."
Pán Adam vidiac, čo sa robí, pozrel prísnym okom na dcéru a potom vyhladil tvár a povedal grófovi: "Vaša osvietenosť, ja vám poviem, čo je vo veci. Môj sestrenec Štefan Levický vyrástol od mladi v mojom dome a potom som zas obe deti vychoval, aby vysluhovali mojich hostí, čo Štefan i ako patvarista, i ako prísažný, i teraz ako slúžny robí - a moja dcéra sa nazdáva, že je vždy len decko a robí, k čomu za mladi privykla -" "Odpustite, vaša milosť," trpko prerečie Želinský, "ja som nevedel, že panna Anna už za mladi privykla -"
"Nie tak, vaša osvietenosť," pretrhne reč pán Adam, aby nemilým hádam slovám predišiel, "ale každý zeman je hoden, aby ho moja dcéra vyslúžila, a tak i môj pokrvný Matiáš, i pán Peter."
A Peter sa vzchopil v povedomí svojej dôležitosti, a rečou pána vicišpána ešte viacej na koňa posadený vyriekol: "Pravdu máte, vaša milosť pán vicišpán, a každý zeman je hoden uchádzať sa o vašu dcéru, nech teda pánboh živí pána Štefana Levického i pannu Annu, však im to beztoho tak svedčí, že by si celá stolica poplakala, keby svoji neboli, a ja ich tak rád mám obidvoch, že by mi srdce puklo, keby sa to nestalo."
Ale ani grófovi, ani Adamovi neboli tieto reči po srsti, a preto poslednejší povedal: "Pán brat, vy sa ďaleko púšťate a nepomyslíte, že pri tom i ja, i moja dcéra máme slovo."
Ale mu v tom do reči skočil Ondrej Levický, vlastný brat otca slúžneho Levického, a tak tohto strýc, pán už obstarný, nedbajúc na svoju zovnútornosť, ktorý si práve preto fúzy až po kútiky obstrihúval a len tam také chvostíky nechával, kde tieto prestávali; a potom nosil kaput, čo si ešte za jurátstva kúpil, s dlhými krídlami, krátkym driekom a dvoma malými gombíkmi, prišitými jeden popri druhom skoro pod samými lopatkami, tam, kde sa driek s krídlami spájal: Ba veru, vaša milosť pán švagor, by ste už mali celej histórii koniec urobiť, bo celý svet hovorí, že to už ináč byť nemôže; a to vidíme všetci, i celá stolica si o tom rozpráva, že sa tí mladí ľudia radi vidia, a bez ruchu a šuchu nič sa nehne - a tak, pán švagor, musíte predsa raz urobiť poriadok."
Pritom si pán Ondrej, ako obyčajne, zakašlal, lebo svet hovoril, že má dva razy do roka kašeľ, od Jura do Michala a od Michala do Jura, on si ale zas myslel, že to najviac do smrti trvá a potom hocijako prestane.
Nad touto rečou zarazil sa pán Adam, bo mu jej obrat nebol milý; ale čo mal robiť? Ako domáci pán musel všetko zniesť, pred reštavráciou každé slobodné slovo i najchudobnejšieho zemana so sladkou tvárou prijať, vediac tiež dobre, že si i Peter i Ondrej len preto teraz dovolili miešať sa do jeho rodinných vecí, lebo chudobný zeman oproti veľkým pánom nikdy taký smelý nebýval, ako pred reštavráciou. A tak zložil tvár do úsmevu, i hovoril obrátený k Ondrejovi Levickému: "Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí; ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude - vicišpánom."
"Teda dobre, pán švagor," odvetí Ondrej, "viete, pre nás starých je už len najlepšia sklenička, bochnička a teplý kútik; odstúpte vy vaše miesto Štefanovi, dajte mu Anuľku, a všetko len v rodine zostane."
Keď to počul vicišpán, bolo mu teplo, až sa mu zuby potili, a nevedel, čo odpovedať, hoci býval chýrečný advokát a naučil sa biele robiť z čierneho; teraz ale keď počul, čo mu bolo najmenej po srsti, zarazil sa a len po chvíľke odvetil: "Nie tak, nie, pán švagor, ešte by bolo pre obidve stránky privčas, a Štefan sa ešte musí mnohému priučiť, pokým -"
"Hja," skočí do reči za Štefana zaujatý Barina, "komu dá boh úrad, tomu dá aj rozum!" A potom prosebným hlasom pokračuje: "Ale nebuďteže horší ako cudzí, vaša milosť - ešte by si aj ja rád zaskočiť na tej svadbe."
"No, keď bude vicišpánom, veď som vám povedal," odpovie Adam.
"Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, a reči sa vravia a chlieb sa je, myslíte si, pán švagor; ale nech som dobrý, môžete sa aj sklamať, lebo čo komu súdené, to ho neminie; koho majú obesiť, ten sa neutopí, koho má raz nešťastie postihnúť, ten mu neujde," prerečie starý Ondrej Levický.
Vicišpán bol rád, že sa mu podarilo priviesť švagra na rozumovanie, čoho on bol taký veľký priateľ. Adam vedel, že sa tentoraz do všeobecných prôpovedí zahrúži, ľahko zabúda i na vec, z ktorej povstali. Okrem toho bol presvedčený, že Štefan vicišpánom byť nemôže pre svoju mladosť ,a chudobu, lebo psota nemá vôle, a to sa už raz tak vodí na svete, že kto je ku grajciaru stvorený, ten ku grošu nikdy nepríde. Medzitým ale jeho dobre vychovanej a na slovo rodičov dbajúcej dcére sa sto ráz mohla zavdať príležitosť rodičovské rady poslúchať. Preto teda ani nepodbal ďalej na slová, keď vyriekol: "Ale, pán švagor, veď som vám už povedal, že keď Štefan bude vicišpánom, potom dostane Anuľku," ale pomyslel si: Na svätého Vida, čo nebude nikda.
Čím ďalej, tým viacej bola rozprávka zaujímavejšia, takže sa i páni od druhého stola do nej miešať začali, pravda, každý s iným výrazom mysle. Ale to najviacej tešilo druhého vicišpána Potockého, bo videl, že sa pán Adam čím ďalej, tým väčšmi odštepuje od najvernejších svojich prívržencov, vedel, že Adam Štefanovo vicišpánstvo prísne neberie. Ale práve preto si umienil železo kovať, kým bolo horúce, a Adama ešte tým väčšmi naháňať do saku, a tak preriekol, k tomu obrátený, s ľahučkým úsmevom na tvári, odkiaľ vidieť bolo, že sa ho utlačiť usiloval: "Rozmyslite si, vaša milosť, dobre, čo vravíte, lebo vola lapajú za rohy a človeka za slovo."
Týmito pár slovami bol Adam ešte viac popchnutý než rečami pokrvných a drobných zemanov, bo si myslel, že odporca pochybuje o pravdivosti jeho slov a že ho k tomu popudzuje, aby vyhol, čo on pre svoje meno pred tak početnými zemanmi urobiť nemohol, aby sa nezdalo, že od svojho odporcu prijíma naučenia; a tak vážnym hlasom, istý svojej veci, povedal: "Už po tretí raz hovorím, keď Štefan bude vicišpánom, moju dcéru dám mu za ženu." A pritom hodil hlavou nazad akoby na znak, že o tejto veci ďalej hovoriť nechce; mimo toho slovo "dcéru" s takým prízvukom vyslovil, že každý z toho vyrozumel, ako mnoho drží na seba a na svoju rodinu.
Len starý Ondrej Levický sa nedal prekonať, lebo to teraz bolo jeho obyčajou neuspokojiť sa, pokiaľ nemal rybku na suchom, vediac zo svojej dlhej advokátskej skúsenosti, že je číkovi nikdy nie ľahké vykĺznuť z ruky, než kým je ešte vo vode; a tak preriekol: "Počuli ste, vaše milosti! a ste svedkovia, že len čo bude Štefan Levický vicišpánom, dcéru pána Adama Bešeňovského dostane - no ale, pravda, s dišpenzáciou," pridaj k tomu, aby dal na vedomie, že veru aj on má právo starať sa ako o svojho synovca, tak aj o dievča. "A aj vy, pán gróf," obrátiac sa k Želinskému, hovoril ďalej, "akožto najväčšia osoba v tomto zhromaždení, ste svedkom výroku jeho milosti pána Adama."
Ale celý rozhovor nikomu z prítomných nebol taký odporný ako Želinskému, bo videl, že i bohatá nevesta, i jeho vicišpánstvo v stolici stojí na slabých nohách, a tak v nevrlosti štipľavým hlasom odpovedal: "Podľa mojej mienky by to najlepšie vypadlo, keby ste sa vy dali vyvoliť za vicišpána, bolo by to pekné prezídium - pravda, domine praestantissime?"
Sotva však boli tieto reči vypovedané, tu sa dala celá spoločnosť do hlasitého smiechu, bo si jeden mimovoľky myslel, ako by to asi svedčal Ondrejov kaput na predsedníckom stolci; druhý pozeral na jeho fúzy a rád by bol videl, ako by si ich vykrúcal; tretiemu bolo zas najmilšie, že Želinský Ondreja držal za pána rechtora, a bol by ho rád videl s práchennou čapicou na hlave, s okuliarmi na nose, brezovcom alebo feruľou v jednej a šlabikárom v druhej ruke, deťom vážnym a dôležitým hlasom predriekať: a b, ab - e b, eb - i b, ib - o b, ob - u b, ub.
Len Ondrej skamenel sčiastky nad rečami grófa, tým ale viac nad smiechom spoločnosti. Pomaly začala biť krv do jeho bledej tváre, obrvy sa mu začali sťahovať, pysk mrdať, až sa jeho stará postava pomaly vztýčila dohora a vážnym hlasom po latinsky vyriekol:
"Protestor! - Ego sum tabulae judiciariae assessor" - Potom zas ďalej hovoril: "Páni bratia, chudoba smiech, to ja dobre viem - ale zato by bola hanba uhorskému zemanovi nevedieť, že on to isté byť môže, čo hocktorý gróf, a tak prečo ja alebo môj bratanec Štefan alebo hocktorý z vás nie vicišpánom? Či je to komu taká čudná vec? Či sa nehanbíte smiať sa na také reči? Či neviete, že tým vysmievate sami seba a svoje práva? Či neviete, že k vicišpánstvu len šťastia treba? - A pánboh vládze šťastím a mačka myšami? A prečo by Štefan nemohol byť vicišpánom, hoc je i chudobný? Lepšia známosť než hotový peniaz, a lepšia hrsť priateľstva než voz dukátov - a tak ,čo my chceme, to bude. Vy ste pán gróf, došli do stolice, aby ste si nás získali, ale ja vám hovorím, že zdravá kočka, čo sa toho dočká, kým vy budete vicišpánom. - A vy, páni bratia, hore sa! Nedajme sa tupiť zato, že sme chudobní - ukážme mu, že je jeden zeman ako druhý!"
Mnohým z pánov bratov to bola voda na mlyn, obzvlášť tým z Potockého strany. Tu jeden vyvolal: "Ja pán, ty pán!" Druhý zas: "Kakus, Motúz, Szentiványi, všetci traja rovní páni!" A tretí zas: "Čert a diabol jeden Gábor!"
Nato Želinský s potupným pohľadom vypovedal tak akoby pre seba: "Malí páni, malý hnev."
Ale tí nedbali viac na to, čo hovorí, povstali od stola a brali si klobúky a čiapky, hoc ich pán Adam ako chcel uchlácholiť a zadržať. A išlo to všetko spánombohom.