Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

II

"Moja dievka!" zavzdychne starý Hanuš, na slová svojej dcéry, krásnej Žofie odpovedajúci.
A jeho dcéra, krásna Žofia stojí pri obloku, hľadí cez čisté a priezračné sklo, i na jeho slovo ľahko plecom pohybuje, akoby sa jej reči jeho netýkali.
Starký pozerá na ňu ľútostivým okom a vidiac jej ľahostajnosť, zašepne znovu s bolesťou: "Moje dieťa!"
Žofia stojí nepohnutá a nedbá ani len na to, keď ju otec na dakoľko krokov za ruku ulapí a trasavým hlasom: "Cti otca svojho i matku svoju, abys' dlho živá bola na zemi," vypovie.
A keď starký zasa dakoľko okamihov na odpoveď čaká, a nedostáva ju, teda povie: "Dieťa moje drahé, ucti šediny moje a uznaj, že ti ja len dobre chcem. Mať ti zomrela, mne zhynuli všetky dietky, synovia popadali ako hviezdy z čistého neba - a tak nemám nikoho, len teba, dieťa moje. - Počuj ešte raz otcovo slovo: Odstúp od Černoka!"
"Neodstúpim!"
"Dieťa moje, ja nič dobrého neočakávam z vášho spojenia, a trápi ma len pomyslenie na to, že by moje dieťa malo byť nešťastným. A ja šťastia pre teba nevidím!"
"A prečo, otec môj?"
"Kto pozná Černoka, ľahko uhádne. On je najpyšnejší človek v celom vidieku, je najväčší, najzámožnejší pán v našom kraji."
Ale ako sa zle rozumie staroba do pohybov srdca! Ako je jej zmýšľanie tiché a slabé uhádnuť a uderiť tú strunu, ktorá hýbe celou bytosťou mladosti! Otec odhováral svoju dcéru od mládenca preto, že je on pyšný a že sa v svojej dume povyšuje nad svojich vrstovníkov! Čože je ale vábivejšie pre ženské srdce? Čo viacej rozvlní dušu ženskú nad povedomie dumy svojho miláčika? - On si zastane, ruky na prsiach skrižuje, hodí okom po šírošírej zemi, a z nadchnutých, silne vydychujúcich pŕs sa nevoľky šeptavý hlas: "Ja pán sveta!" vyšmykne; ale zase keď príde pred obličaj svojej milej, to hľadiac zoči-voči do toho zrkadla, v ktorom sa jeho duch v tisícorakej žiari odbleskuje, zahorí jeho oko tiež dumou, ale s najväčšou krotkosťou zmiešanou, akoby sa pýšilo, že ono zaujalo tú dušu, ktorá je obrazom nadzemskosti. Keď je on pyšný oproti svetu, dumný ku svojim vrstovníkom, vtedy skladá celú svoju dumu k nohám kochanej dievčiny, akoby on len skrze ňu a pre ňu bol pyšný. Tak je to potom vec prirodzená, že sa zatrasie duša dievčaťa, keď to spozoruje, sladký inému neznámy cit sa zmocní celej jeho bytosti, bo vidí nielen svoju márnosť, ale viacej ešte určenie svoje uspokojené, bo ženskú dušu nič tak nezaujíma ako povedomie byť pýchou pyšného muža.
Sotva Hanuš prehovoril o pýche Černokovej, už sa vystrela jej nežná postava, to pekné hrdlo sa povznieslo dohora, hlava sa povýšila tak, že sa polovica oka zakryla čiernou dlhokrásnou obrvou, spodná pera sa trošičku potrhla, akoby elektrickou iskrou uderená, a malé ružové ústka sa otvorili, i hladko bez náruživosti sa tie slová: "Ja som jeho pýcha!" vykradli z nich i tak zazvučali, ako keď sa tichý potôčik potkne na skalku v hĺbke ležiacu a zašumí tam dakde pod svojou povrchnosťou neznámym hláskom.
Otec sa zatriasol, bo poznal, že jeho reči môžu mať protivný účinok na dcérinu myseľ. Prsia mu stisla predtým neznáma úzkosť, hlava jeho klesla a tvár vzala na seba podobu bolesti a vnútorného žiaľu. Starý Hanuš veril na predcity, na tušenia a pozorujúc dlhší čas svoje tušenie, skúsil, že obyčajne, najmä v staršom veku sa vždy vyplnilo, čo mu vnútorné tušenie veštievalo. I teraz ho trápil od dlhšieho času nepokoj a zádumčivosť jedinej dcéry, najmä ale osvedčenie sa Černoka, pýtajúceho ruku jeho dieťaťa, a silné vypuknutie náruživosti Žofie, zjavivšie sa od času, čo mohla smele o Černokovi rozprávať, tým väčšmi obstúpil jeho dušu tajný, predtým neznámy smútok.
"Dieťa moje," zase prerečie starký, "smutné časy žijeme. Premysli dobre, čo robíš, bo čím si teraz väčšie nádeje robíš, tým väčší bude tvoj smútok, ak sa oklameš. Nemáš všetko podľa toho merať, ako sa ti to teraz v očiach zrkadlí; musíš pomyslieť i na budúcnosť, treba sa ti pripraviť na všetko. Černok je človek nepokojný a náročky sa do nebezpečenstva vydávajúci. Turci - ako ti známo - strežú, kde by ho uchytiť alebo zabiť mohli, naši ho nebránia z nenávisti; keby - čo boh nedaj, - podľahol, keby ho zabili, čo potom s tebou, dieťa moje? - Lepšie, keď sa vydáš za spokojného človeka, ktorý poctive svoj chlieb hľadá a nevydáva sa tak šialene v nebezpečie, tak nemúdro a hlavato si nevedie ako Černok."
Žofia s veľkou napnutosťou počúvala otcove reči, ale pozdvihujúce sa prsia, blyštiace sa oko, horiaca tvár svedčili o vnútornej búrke, napínajúcej jej dušu. Postúpi bližšie, chytí náruživo otcovu ruku, pozerá mu prísne do tváre a zápalisto hovorí: "A vy to hovoríte, otec môj? Vy menujete Černoka nemúdrym a hlavatým? Vy, ktorý sa tak často na turecké jarmo sťažúvate? - Oj, či je to nemúdrosť, keď on to nohami šliape, pred čím sa vy trasiete? Vy mužovia múdri, nehlavatí, opatrní," pokračuje s ľahkým, ale štipľavým úsmechom, "podávate krky svoje pod nohy Turka, šomrete, kde vás nikto nepočuje, škrípete zubami doma pošušky na toho, pred tvárou ktorého sa pokorne klaniate, a zas už či zo závisti či z múdrosti menujete nemúdrym toho, ktorý sa s hŕstkou svojho ľudu protiví mocnému nepriateľovi a háji slobodu, obľavuje biedu utisnutých i protiví sa nespravodlivosti. - Ej, otec môj, jedna chvíľka, jeden okamih, v ktorom môže ženské srdce takého muža mužom svojím menovať, viacej stojí ako tisíce rokov prežitých v náručí človeka, ktorý sa utuľuje pred každým pofúknutím vetra. Viacej dáva života jedinké pohliadnutie do mora slnečného svetla ako tisícročné váľanie sa v zemskom bahne."
"Dosť, dosť, Žofia moja! Ja menujem múdrosťou tiché sa držanie tam, kde je človek nie vstave dač vykonať, a očakávanie chvíle, ktorá musí doniesť isté oslobodenie. A čože Černok vykoná?"
"Čo vykoná, otec môj?" ozve sa Žofia. "Zase sa to pýtate? Chcete vy to všetko, čo on chce, a vykonáte, čo si zažiadate. Čo on vykonal, viete a viete i to, že on vaše vlastné, jediné dieťa vytrhol z tureckých rúk; keby on nie, čo by bolo zo mňa, čo by bolo z vás? Otec môj, mužskú statočnosť merajte podľa skutkov, a keď toto urobíte, vaše vlastné srdce vám povie, že nieto hodnejšieho človeka pod nebeským slncom, ako je Černok!"
Ján Černok bol pán Branca, mocného to zámku v Nitrianskej stolici, mladý, dvadsať a dakoľkoročný šuhaj; bol známy, že je najsilnejší, najjunáckejší šuhaj v celom okolí. Celá stolica sa pokorila Turkovi, on jediný sa vedel utrímať v samostatnosti; on jediný sa nebál nikoho, neposlúchal nikoho, nedržal s nikým, opovrhujúc inými ľuďmi preto, že neboli takí ako on. Ale zato keď si sadol na koňa a vyšiel zo svojho zámku, skoro nikdy sa nevracal bez toho, že by sa dakde nebol zišiel s nepriateľom, že by nebol vydrel obete z tureckých rúk. Často prepadol s pár sluhami kŕdeľ Turkov a zahnal ich do pevných zámkov, všetko im poodberajúc, čo boli nazbíjali, a prinavracajúc to predošlým majetníkom. Nečakajúc povďak, odchádzal preč, a tak sa, ako vietor, v jednom mieste objavil i zmizol. Turci ho nemohli prevládať, ačpráve rozkázali svojim poddaným, aby ho lapili, i veľkú odmenu na jeho hlavu vystavili, ale nikto sa ho neopovážil dotknúť. Čudné, že kdekoľvek prichádzal, nikde nebol vítaným hosťom; každý sa, koho prah prekročil, triasol, bojac sa tureckého ukrutenstva.
Ale čistá a neskalená, na osoh alebo škodu neobzerajúca sa duša velebila silného mládenca, ktorý nestojac o priazeň ľudskú, nebojac sa ľudskej moci, vychádzaval na pusté polia, vydával sa ozlomkrky nebezpečenstvu a pomáhal tým, ktorí ho nemilovali, ktorí sa pred jeho prítomnosťou triasli. Keď ho dievča videlo na koni letiaceho, zaklopalo v ňom srdiečko, jeho oko sa uprelo v tú stranu, z ktorej zďaleka jeho vysoké biele pero si na kalpaku previevalo. A tento mládenec sklonil svoje srdce pred Žofiou, dcérou chudobného ináč zemana, dlho pozerával na ňu, mnoho s ňou hovorieval; a majúc dakde odísť, obyčajne sa stavil na Myjave i posilnil dušu novou silou v blesku jej oka, otužil svoje srdce jej ľúbezným slovom - i odchádzal preč! Kde? Nikto sa to dlhší čas nedozvedel, kým sa nová povesť nerozlietla o jeho harcoch s Turkami.
A Žofia, uctiac jeho vyvýšenosť nad obecnými ľuďmi, zahorela už dávno k nemu ohňom predtým nepoznaným; a teraz, keď otec o ňom začal hovoriť, jej reč sa v prudký tok rozviazala a jej slová boli výtok a znak písma v jej duši už dávno napísaného písmenami ohnivými. Darmo tam bolo nadhadzovania a preukazovania starého studeného rozumu, kde mladosť v nekonečnosti svojho zápalu ohnivé iskry naň sypala: bo nieto väčšej sily a moci v cite človeka, ako keď dievča v povedomí a presvedčení môže o svojom milencovi, čo priam len samo sebe pochlebujúc, povedať: "Taký muž je iba jeden na širokom svete."
Starý Hanuš zase len hovorí: "Teda neodstúpiš od neho?"
"Neodstúpim!"
"Dobre teda, dcéra moja! Ja som urobil, čo som mohol - viac nemôžem. Boh s tebou! - Nech ťa on tak sprevádza na cestách života, ako ťa tvoj otec požehnáva."