SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Andersen Hans Christian (*02.04.1805 - †04.08.1875)

­­­­

O dcére kráľa vodníka (Pohádky a poviedky) (2)

***

"Afrika! Brehy Egypta!" jasala dcéra Nilu v podobe labutej, keď uvidela zo vzdušnej výšky bledožltý, vlnistý pruh, svoju vlasť.
Tiež vtáci spozorovali cieľ svojej púti a zrýchlili svoj let.
"Vetrím Nilské bahno a mokré žaby!" povedala žena bocianova. "Už skoro uspokojíme svoj hlad. Uvidíte tiež ibise, marabu a jastrabov. Patria všetci k našej rodine ale nie sú ani zďaleka tak krásni, ako my. Počínajú si veľmi vznešene, najmä ibis. Je rozmaznanými Egypťanmi, ktorí ho dokonca vypchávajú vonnou trávou, a tomu hovoria balzamovanie. Ja sa dám radšej vypchať živými žabami; myslím, deti, že je to tiež vaša mienka a dojde splnenia. Je lepšie mať niečo v žalúdku za živa, nežli byť pre parádu po smrti. To je moja mienka a tá je vždy správna!"
"Bociani prišli!" hovorili ľudia v bohatom dome na brehu nilskom, kde v otvorenej sieni, na mäkkých, leopardími kožami potiahnutých vankúšoch kráľovský pán ležal vystretý, ani živý, ani mrtvý, dúfajúc v lotosový kvet z hlbokej, divej bariny ďaleko na severe. Príbuzní a služobníci stáli kol do kola.
A do siene vletely dve nádherné biele labuti, ktoré priletely s bocianmi. Odhodily bieloskvúce rúcha labutie a dve krásne ženy sa objavily, podobné sebe, ako dve rosné kropaje. Sklonily sa k bledému chorľavému starcovi, shrnuly si nazad svoje dlhé vlasy a keď sa malá Helga nad dedkom sklonila, zardely sa jeho tvári, jeho oči zažiarily a nový život sa rozprúdil ochromenými údmi. Starec sa vztýčil zdravý a omladnutý. Dcéra a dcérina dcéra držaly ho v náruči ako by ho radostne pozdravovaly z rána po dlhom, ťažkom sne.

+++

Radosť vládla v celom zámku a tiež v hniezde bocianov, avšak v tomto bola vyvolaná hlavne dobrým krmom, veľkolepými húfmi žiab; a medzitým čo učenci na rýchlo v letmých obrysoch zaznamenávali príbeh oboch princezien, čo bolo veľkým požehnaním a udalosťou pre dom i zem, rozprávali to isté starí bociani svojej rodine, svojim spôsobom, keď všetci boli nasýtení, lebo hladní mali iné veci na práci, než počúvať rozprávky.
"Teraz ťa iste niečím urobia!" šepkala bocianová, "je to pravdepodobné!"
"Ale čímže by ma urobili?" odpovedal jej starý bocian, "veď čože som vlastne urobil? Nič!"
"Učinil si viac než ktokoľvek druhý! Bez teba a našich detí by sa princezny nikdy viac neboly shľadaly s Egyptom a starému by sa nikdy nebolo navrátilo zdravie. Teba iste niečim urobia! Obdržíš iste titul doktorský a naše budúce deti budú potom rodenými doktormi a ich deti to potom privedú ešte ďalej! Ty beztoho už vyzeráš ako egyptský doktor - aspoň v mojich očiach!"
Učenci a mudrci vyhlásili za základnú myšlienku - ako to oni nazývali - ktorá celým príbehom sa vinie, zásadu: "Láska plodí lásku!" a podávali k tomu výklad rozličným spôsobom. "Egyptská princezna je hrejúcim lúčom slnečným, ktorý sostúpil ku kráľovi Vodníkovi a z ich obetí povstala...!"
"Ja tie slová neviem tak presne opakovať!" povedal bocian, ktorý na streche všetko počúval a mal o tom v hniezde podať zprávu. "To, čo hovorili, to bolo všetko tak vyšraubované, tak vyumelkované a spletité, tak hrozne učené, že hneď dostali hodnosti a dary, dokonca i kuchár dostal veľké vyznačenie - iste za dobrú polievku!"
"A čo si ty dostal?" pýtala sa bocianová, "nezabudli predsa na najdôležitejšieho a to si predsa ty! Učenci pri tom všetkom len klapali zobákmi. Však sa tvoje vyznačenie ešte dostaví!"
Neskoro v noci, keď kľudný spánok na dome, znova šťastnom, spočinul, nezavrely sa ešte jedny oči, a neboly to oči starého bociana, hoci hore v hniezde stál na jednej nohe a na stráži spal; nie, malá Helga dosiaľ bdela, vykláňala sa cez parkan a dívala sa na jasné nebo, k veľkým žiarivým hviezdam, ktoré tu jasnejšie a čistejšie svietily, než hore na severe, a predsa to boly tie isté hviezdy. Spomínala na zemianku pri divej barine, na mierne oči svojej pestúnky, na slzy, ktoré preliala pre úbohú žabu, ktorá teraz stála v žiari a lesku hviezdnom na brehoch Nilských vo skvostnom vzduchu jarnom. Spomínala na lásku v prsách pohanky, na lásku, ktorú preukazovala biednemu tvoru, ktorý v ľudskej podobe bol zlým zvieraťom a človekom v podobe zvierenskej, odpornej na pohľad, hnusnej v dotyku. Pozorovala žiarivé hviezdy a napadla jej žiara, ktorou svietilo čelo mrtvého kňaza, keď leteli cez lesy a bariny. V jej spomienke znely zvuky a slová, ktoré počula vysloviť, keď išli spolu, keď sedela za ním, všetka dojatá, slová o prazdroji lásky, najväčšej lásky, obmykajúcej všetky pokolenia.
Hľa, čo všetko jej bolo dopriate, čo získala, nadobudla! Myšlienky malej Helgy dňom i nocou objímal celý súbor jej šťastia a pri tom bola ako dieťa, ktoré behá chvatne od daru k daru, ku všetkému skvostnému nadeleniu. Temer sa rozplývala v stúpajúcom blaženstve, ktoré ešte malo prísť, ktoré iste príde. Zázrakom bola povznášaná vždy k vyššej radosti, vyššiemu šťastiu, a tak sa v ňom topila, že ktoréhosi dňa už si ani nespomenula na toho, kto jej to daroval. V smelom rozmachu mladistvého blúznenia pustila uzdu len svojim snom. Jej oči žiarily pri tom, ale v tom bola vyrušená hlomozom dolu na dvore. Spozorovala, že tam behajú dvaja pštrosí v úzkych kruhoch. Pred tým nikdy nevidela toto zviera, vtáka tak veľkého, ťarbavého a ťažkopádneho; krídla boly ako pristrihnuté, vták pôsobil dojmom, ako by mu bol niekto ublížil, a preto sa pýtala, čo sa mu stalo. Po prvý raz počula povesť, ktorú si Egypťania o pštrosu rozprávajú.
Jeho rod bol kedysi, už dávno tomu, krásny, veľké a silné boly jeho peruti. Jedného večera vravelo mu mocné vtáctvo lesné: "Brat, zajtra, keď Boh dá, poletíme k rieke sa napiť!" Pštros odpovedal: "Ja dám!" Keď nastal deň, odleteli, najprv vysoko k slnku, oku božiemu, vždy vyššie a vyššie, pštros vždy ďaleko pred ostatnými. Plný pýchy letel k svetlu. Spoliehal sa na svoju silu a nie na jej darcu, nehovoril: "Keď Boh dá!" V tom rozprestrel trestajúci anjel závoj pred večne planúcim a večne žiariacim; v tejže chvíli spálené boly krídla vtákove, biedne klesol k zemi. On a jeho pokolenie nikdy viac sa už nepovzniesly a nepovznesú k výške; zachvátený bojazlivosťou dáva sa na útek a obieha v úzkom priestore neprestajne dookola, ako napomenutie pre nás ľudí, aby sme pri každej myšlienke, pri každom podnikaní hovorili: "Keď Boh dá!"
A Helga sklonila v myšlienkach hlavu, pozorovala obiehajúceho pštrosa, videla jeho úzkosť a videla jeho bláznivú radosť pri zbadaní vlastnej veľkej tône na stene, mesiacom bielo ožiarenej. Vážnosť zapustila korene hlboko v jej mysli a v jej srdci. Bohatého, šťastného života dosiahla, nadobudla - čo by sa ešte malo stať, čo by malo prísť? A preto bude najlepšie, keď povie: "Keď Boh dá!"

+++

V prvých dňoch jari, keď bociani zase tiahli na sever, vzala Helga svoju zlatú náramnicu, vyryla do nej svoje meno, pokynula starému bocianovi, zavesila mu zlatý kruh na hrdlo a prosila ho, aby ho doniesol zemianke, aby táto z toho poznala, že jej schovanica ešte žije, je šťastná a s láskou na ňu spomína.
"Je to ťažké!" pomyslel si bocian, keď pocítil ťarchu toho bremena na svojom hrdle; "ale zlato a česť nesmieme zahodiť na ceste. Tam hore budú nútení doznať, že bocian prináša šťastie!"
"Ty snášaš zlato a ja snášam vajcia!" povedala bocianová, "ale ty len raz, ale ja každoročne! Uznania sa však nedostane žiadnemu z nás. To bolí!"
"Máme však povedomie svojej zásluhy, matka!" povedal bocian.
"To nemôžeš nosiť zjavne na prsách!" povedala bocianová, "a nedáva nám to ani priaznivý vietor, ani nič na jedenie!"
A potom odleteli.
Malý sláviček, ktorý spieval v húštine hájov tamarindových, chcel sa tiež skoro vydať na sever. Hore pri divej barine ho malá Helga tiež počúvala; chcela mu uložiť posolstvo; veď sa vyznala vo vtáčej reči od tých dôb, kedy v rúchu labuťom letela. Sláviček jej iste porozumie. Prosila ho, aby zaletel do bukového lesa na poloostrove, kde je nasypaný hrob z kamenia a snetí, a prosila ho, aby všetkých vtákov tam poprosil, aby ten hrob opatrovali a na ňom piesne spievali.
A slávik odletel a časy letely s ním!

+++

Okolo žatvy sedel orol na pyramíde a uvidel mocný sprievod s ťavami a veľkým nákladom v sprievode ozbrojených mužov, bohato oblečených, ktorí išli na bujných arabských vraníkoch. Bohatí hostia, kráľovský princ z Arabie, krásny, aký práve princ byť má, slávili vjazd do pyšného domu, v ktorom teraz bocianov hniezdo stálo prázdne. Jeho obyvatelia boli v severných krajinách, ale skoro už sa mali vrátiť.
A práve toho dňa sa vrátili, kedy veselie a hodovanie dosiahlo vrchola. Svadobné radovánky vládly a malá Helga, žiariac skvostami, bola nevestou, ženichom bol mladý arabský princ. Sedeli spolu na čestnom mieste pri stole medzi matkou a dedkom.
Ona však nepozorovala ženichove ohorené, mužné líca, ktoré pokrývaly čierne fúzy, nepozorovala jeho oslnivé, ohnivé krásne oči, ktoré sa neprestajne na ňu dívaly; ona sa dívala von, hore k jasnej, žiarivej hviezde, ktorá s neba na ňu žiarila.
V tam zaznely vonku silné nárazy perutí, bociani sa vracali. Hoci bol bocianí pár veľmi ustatý cestou a hoci mu bolo značne odpočinku treba, predsa hneď sletel na zábradlie verandy, lebo počul, aká je tam slávnosť. Hneď na hraniciach sa dozvedeli, že ich oboch malá Helga dala vymaľovať na stenu, lebo obidvaja patrili k jej príbehu.
"To je pre nás veľké vyznačenie!" povedal starý bocian.
"Náramne malé!" povedala bocianová, "menej si už ani nemohli vymysleť!"
Keď ich Helga spozorovala, dvihla sa a vyšla k nim na verandu, pohladiť ich po perí. Starí bociani sklonili hlavy a najmladšie deti sa na to dívaly a cítily sa veľmi poctené.
Helga sa pozrela k žiarivej hviezde, ktorá vždy jasnejšie a jasnejšie planula. A medzi ňou a Helgou vznášala sa postava, čistšia než vzduch a predsa viditeľná; bol to mrtvý kňaz kresťanský. Tiež on prišiel na jej svadobnú hostinu, prišiel z ríše nebeskej.
"Krása a sláva tam hore prevyšujú všetko, čo zem má!" povedal.
Malá Helga modlila sa zhlboka, tak vrúcne, ako nikdy predtým, aby len na jednu minútu sa tam smela podívať, jediným pohľadom, aby otcovu nebeskú ríšu smela uvideť.
A on ju povzniesol k večnému svetlu, večnej sláve; prúd myšlienok a zvukov ju obklopoval. Nielen okolo všetko žiarilo leskom a nebeskou hudbou, tiež v nej, v jej duši to žiarilo a znelo. Slovom sa to ani vylíčiť nedá.
"Musíme zpäť, budú ťa pohrešovať!" povedal.
"Len jeden pohľad ešte!" odpovedala, "len krátku minútku ešte!"
"Musíme k zemi, všetci hostia už odchádzajú!"
"Len jeden pohľad ešte, posledný -"
Zase stála malá Helga na verande - ale všetky fakle vonku už pohasly, všetky svetlá v svadobnej komnate zmizly, bociani zmizli, hosťov nebolo videť, ani ženicha, všetko ako by za krátke tri minúty bolo vetrom odvanuté.
Tu zmocnila sa Helgy úzkosť, prešla veľkou sieňou do najbližšej komnaty. Tam spali cudzí vojaci; otvorila postranné dvere, vedúce do jej vlastnej komnaty, ale miesto v nej stála vonku na záhrade; tak to predsa driev nebolo. Nebo sa zardievalo, chýlilo sa k ránu.
Len tri minúty v nebi a zatiaľ minula celá pozemská noc.
V tom uvidela bocianov; zavolala na nich, prehovorila ich rečou a starý bocian otočil hlavou, načúval a priblížil sa.
"Ty hovoríš našou rečou!" povedal, "čoho žiadaš? čo ťa sem vedie, cudzia žena?"
"Veď ja som malá Helga! Či ma už nepoznáš? Pred troma minútami sme práve spolu hovorili tam na parkane!"
"To je omyl!" povedal bocian; "to sa ti to asi len zdalo!"
"Nie, nie!" zavolala a rozprávala mu o zemianskom zámku, o divej barine, o ceste sem...!
Tu zablýskal bocian očkami. "To je stará rozprávka, ktorú poznám z dôb mojej prababičky. Ba veru, bývala tu vraj v Egypte raz akási princezna zo severa, ale tá pred mnohými storočiami zmizla práve na svoj svadobný deň a viac sa neobjavila! Môžeš si to sama prečítať, tu na pomníku v záhrade. Sú na ňom vytesaní i bociani i labuti a hore stojí sama, z bieleho mramoru."
Tak tomu bolo. Malá Helga to videla, pochopila a klesla na kolená.
Slnko vyšlo a ako kedysi pod jeho lúčmi žabacia koža padala a Helgina krása sa objavovala, tak vzniesla sa teraz Helga pri vychádzajúcom slnku ako prekrásna postava, čistšia, jemnejšia, jasnejšia než vzduch, lúč - k svojmu otcovi na nebesách.
Telo kleslo do prachu; tam, kde stálo, ležal uvädlý kvet lotosový.

+++

"To je nový koniec rozprávky!" povedal starý bocian; "to som nečakal! Ale páči sa mi veľmi pekne!"
"Len čo tomu povedia deti?" pýtala sa bocianová.
"Hej, to je predsa to najdôležitejšie!" povedal starý bocian.

Vytlačiť (Ctrl+P) Stiahnuť v PDF

Vložené: 18.11.2019

­­­­

Diskusia k úryvku
Hans Christian Andersen - O dcére kráľa vodníka (Pohádky a poviedky) (2)





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2021!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.




Server info

Počítadlo: 953 904
Odozva: 0.04 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




Mapy webu Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia Dôležité informácie Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opište kód z obrázku (iný kód ↑)