Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačkov a všetci boli bratia; lebo všetci boli naraz zhotovení z tejže starej cínovej lyžice. Pozdravovali zbraňou, obracali tvár práve proti nepriateľovi a ich rovnošaty boly veľmi pekné, červené a modré. Prvé, čo počuli na tomto svete, bolo: Cínoví vojaci! keď bolo sňaté víko škatuľky, v ktorej ležali. To radostne zvolal malý chlapec; dostal ich na svoje narodeniny a postavil teraz pekne do radu. Jeden vojak sa podobal pekne na vlas druhému. Len jeden jediný bol trochu iný, mal totiž len jednu nohu, bol zhotovený posledný a vtedy sa cínu už nedostávalo. Ale napriek tomu stál na svojej jednej nohe práve tak pevne, ako druhí na dvoch, a práve tohoto stihnul zvláštny osud.
Na stole, na ktorom stáli, bolo ešte mnoho iných hračiek, ale najkrajší zo všetkých bol nádherný papierový zámok. Malými oknami bolo možné nazreť do siení a pred zámkom stály blízko kúsku skla, ktoré malo predstavovať rybník, malé stromy. Voskové labuti plávaly po rybníku a pozeraly sa do vody. To všetko bolo veľmi nežné, ale najnežnejšia bola panenka, ktorá stála v otvorenom portále zámku. Bola vystrihnutá z papiera, mala však sukničku z najjemnejšieho batistu a malý, úzky modrý pások ako šerpu cez ramená; v prostriedku šerpy bola ligotavá hviezda z pozlátka tak veľká, ako celý obličaj panenky. Panenka dvihala pôvabne obidve ruky do výšky, lebo bola tanečnica a držala jednu nohu tak vysoko, že sa jej cínový vojačik ani konca dohľadeť nemohol a myslel, že ona tiež, ako on, je jednonohá.
"To by bola práve ženička pre mňa," myslel si, "ale je iste príliš vznešená pre mňa, lebo býva v zámku a ja len v drevenej škatuľke a to ešte s dvadsiatimi štyrma inými súdruhmi. Nie, to by nebol žiadon byt pre ňu. Chcem to však predsa zkúsiť, či si môžem s ňou urobiť známosť." Potom si ľahnul aký bol dlhý na tabatierku, ležiacu na stole. Odtiaľ mohol pozorovať malú nežnú dámu, ktorá vždy stála na jednej nohe a neztrácala rovnováhu.
Večer boli všetci cínoví vojaci uložení do škatuľky, a domáci ľudia šli spať. Teraz si začaly ostatné hračky hrať "na návštevu", potom "na taniec" a konečne "na zbojníkov". Cínoví vojaci začali šramotiť v svojej skrýši, lebo boli by tiež radi bývali pri tom, ale nemohli bohužiaľ shodiť víko. Luskáčik skákal a griflík jazdil samopašne po tabuľke. Nastal taký hurt, že sa i kanárik zobudil a začal do toho hovoriť a to v malých veršoch. Jediní, ktorí sa na svojich miestach ani nepohnuli, bol cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála ani sviečka na palci nohy a mala obidve ruky vydvihnuté, on však bol na svojej jedinej nohe práve tak vytrvalý a neodvrátil pohľad od nej.
Bola polnoc. Bach! vyskočilo víko tabatierky, ale nebolo v nej dohánu, ale malý, čierny škriatok; bolo to dielo umelecké, tak zvaná atrappa.
"Cínový vojak," povedal škriatok, "nepozeraj sa neprestajne po tom, po čom ti nič nie je!"
Ale cínový vojak robil, ako by toho nepočul.
"Len počkaj až do rána!" povedal škriatok.
Keď potom bolo ráno a deti vstávaly, bol cínový vojačik postavený na okno a neviem, či v tom bol škriatok alebo vietor, okno sa otvorilo a cínový vojak spadol s tretieho poschodia po hlave dolu. Bol to šialený pád. Svoju jedinú nohu vystrčil do výšky a zostal, majúc hlavu a bodák dolu obrátené, viseť na dlažbe. Chyžná a malý chlapec sbehli dolu, aby ho vyhľadali, ale div že naň nestúpili, predsa ho nenašli. Keby bol cínový vojak zavolal: "Tu som!", boly by ho už našli, pretože bol však v rovnošate, nemal to za vhodné, aby kričal tak hlasne.
Potom začalo pršať, najprv tíško, potom vždy silnejšie, až sa z toho stal konečne prudký lejak; keď minul, šli cestou dvaja malí chlapci.
"Pozri sa," povedal jeden, "tu leží cínový vojak. Holla, ten pôjde s nami!"
Urobili lodičku z kusu starých novín, postavili do nej do prostriedka vojaka a nechali ho sbehnúť jarkom pod odkvapom. Oba chlapci bežali s ním a kričali. Dobrotivé nebo! Aké vlny dmuly sa v jarku odkvapovom, to bol skutočný prúd! Ale však tiež bol pred tým veľký lejavec! Papierový člnok sa kolísal hore dolu, zavíril občas do kruhu, až cínového vojačka ľadový mráz pojímal. Zostal predsa však chrabrým a vytrvalým, neztratil barvy, hľadel vždy priamo pred seba a držal pevne svoju zbraň na ramene.
Zrazu vkĺzol člnok pod dlhý mostík odkvapu. Tam bola číra tma, práve tak ako v škatuľke doma.
"Kam teraz asi cesta povedie?" pomyslel si. "Tým všetkým je vinný škriatok, nikto iný. Ach, keby radšej tu so mnou sedela tá panenka, potom by ma mohla hoci i raz taká tma obkľúčiť!"
V tejže chvíli objavil sa veľký potkan, ktorý pod mostíkom odkvapu mal svoje obydlie.
"Máš cestovný pas?" pýtal sa potkan. "Ukáž mi ho!" Ale cínový vojačik mlčal a len svoju zbraň držal pevnejšie. Člnok šiel ďalej a potkan za ním. Hu, ako zubami hrozil a kričal na triesku a slamu, ktoré plávaly pomimo: "Chyťte ho! Nezaplatil mýta, neukázal svoj cestovný pas!"
Prúd bol silnejší a silnejší, cínový vojak už mohol rozoznávať jasné svetlo na konci mostíka, ale súčasne tiež počul hučiaci zvuk, ktorý by mohol naľakať i srdce najchrabrejšieho muža. Povážte, že odkvapový jarček ústil práve na konci mostíku do veľkého prieplavu, a to bolo pre cínového vojaka práve tak nebezpečné, ako by za sebou počul veľký vodopád.
A bol tiež už tak ďaleko, že sa viac nemohol držať, člnok sišiel dolu, a cínový úbožiak držal sa, ako len mohol. Nikto nemohol by povedať, že by i len očami zažmurkal. Člnok sa skrútil tri až štyrikráť v kruhu a naplnil sa pri tom až po okraj vodou; musel sa potopiť. Už šla cínovému vojačkovi voda až po krk, a hlbšie a hlbšie klesal člnok. Viac a viac popúšťal papier člnka, voda šla úbohému už vyše hlavy - a tu si spomenul na malú, nežnú tanečnicu, ktorú by nikdy viac už nevidel, a clivo mu znelo v ušiach:

"Buď zdrav, vojak ty statný,
zomri, alebo ako víťaz zdatný
sa navráť domov zas..."

Teraz sa papier roztrhol a cínový vojak sa prepadol, ale bol v tejže chvíli zhltnutý veľkou rybou.
Hu, tam len bolo tma! Tam bolo ešte horšie, než pod odkvapovým mostíkom, a k tomu ešte to bolo tak úzke! A predsa zostal cínový vojačik chrabro ležať a ležal, aký bol dlhý, so vztýčenou zbraňou.
Ryba lietala divoko a robila najstrašnejšie pohyby, konečne sa cele utíšila; ako blesk prešla ňou ostrá oceľ, za ňou prišiel i jasný lúč, a ktosi skríkol hlasne a udiveno: "Cínový vojak!" - Ryba bola totiž chytená, donesená na trh a tam predaná. Potom sa dostala do kuchyne, kde ju kuchárka rozrezala veľkým nožom. Chytila vojaka dvoma prstami za telo a doniesla ho do izby a tam sa shromaždili všetci domáci, aby videli toho podivuhodného muža, ktorý cestoval žalúdkom ryby. Cínový vojačik však nebol zato vôbec pyšný. Postavili ho na stôl - ako to čudne chodí na svete - našiel sa v tejže izbe, kde bol predtým, videl známe deti, a tie isté hračky stály na stole, totíž nádherný zámok s malou tanečnicou. Stála dosiaľ na jednej nohe a druhú držala vysoko vo výške, bola tiež tak vytrvalá, ako on. To dojalo cínového vojaka tak, že by bol skoro plakal cínové slzy, ale to by sa predsa neslušalo. On sa pozrel na ňu, ona na neho, ale nič neriekol ani on, ani ona.
Zrazu schytil jeden z chlapcov cínového vojaka a hodil ho nič po nič do kachieľ. Tým bol iste vinný škriatok v tabatierke.
Cínový vojak stál v jasnej žiare, bolo mu veľmi teplo, ale či toto bolo nasledkom ohňa skutočného, alebo jeho nadľudskej ľúbostnej vášne, toho nemohol poznať. Všetka barva sišla s neho, ale či sa to stalo už na jeho ceste, alebo z jeho zármutku, to sa tiež nevedelo. Díval sa na malú panenku a ona na neho. Cítil, že sa topí, ale stál neprestajne so zbraňou v rukách. V tom sa otvorily dvere, víchor uchvátil tanečnicu a táto letela ako sylfa priamo do kachieľ k cínovému vojačkovi, vzplanula v jasných plameňoch a - zmiznula. Vtedy sa cele roztopil i cínový vojačik na malú guľku a keď slúžka najbližšieho rána vyhrabávala popoľ, našla ho v tvare malého cínového srdiečka. Z tanečnice zostala len ona hviezda, ktorú mala na šerpe a tá bola celá do čierna spálená.