Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

• stručný obsah: príbeh zobrazuje život početnej rodiny Ťapákovcov, ktorá je uviaznutá v pohodlnosti, lenivosti a zotrvávaní v starých zvykoch; do kontrastu sa stavia nevesta Iľa, vzdelanejšia a priebojnejšia žena, ktorá túži po poriadku, čistote a samostatnom hospodárení; jej snaha naráža na odpor ostatných a vyústi do odchodu zo spoločného domu; nakoniec sa s manželom Paľom osamostatnia a postavia si vlastný dom, zatiaľ čo zvyšok rodiny ostáva v starom prostredí bez zmeny
• hlavná myšlienka a téma: kritika spiatočníckej pasivity, lenivosti a neochoty ľudí meniť svoje zvyky; zdôraznenie potreby pokroku, vzdelania a práce pre dôstojný život; téma kontrastu medzi stagnáciou a snahou o zmenu v tradičnom slovenskom vidieckom prostredí
• jazyk a štýl: realistický, miestami až naturalistický opis dedinského života; autorka používa živú slovenčinu s prvkami hovorového jazyka, dialógy plné irónie a sarkazmu; štýl je kritický, no zároveň plasticky vykresľuje postavy a ich psychológiu

Nastala jar. Lúče slnka oteplely; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťa by hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkách tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučať pri potokoch. Všetko sa budí k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie - do poľa. Tváre sa omaľujú v slnci načerveno, oči prijmú svit bystrý a smelý.
Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť so seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes začať oračku, či nie. Role síce túžia už po pluhu - no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem. Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď začnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnanie...?
U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší, Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča, tridsaťročná - nevydatá. Nevydala sa - je kalika. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná; tvár má krásnu dosiaľ, ale nôh si vystrieť nemôže...
Veľa ľudí je u Ťapákov... Keď sa všetci sídu, temer nestačia lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do misy lyžicami, už sa i vyprázdni... Ľudu dosť, ale to je chyba, že nieto hlavy v dome. Ešte kým žila stará gazdiná, ich mať, bolo ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu složila ustaté kosti do hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno - nieto, kto by viedol veľkú čeľaď. Chlapi síce sa snášajú, oni pristali, aby gazdom bol najstarší brat Paľo, ako sa i patrí; ale ženy nemôžu sa ushodnúť. Najstaršia nevesta, Iľa, od Jablonckov braná, myslí, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia kalika Anča peknej tváre. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce to, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je i v obecnej službe: je babicou. Bola na kurze v Sobote so dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, ako by bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes, ledvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí jedla na fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala: "Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez sruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte aj o život prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami po vodu. Lebo už viem, že sa ja prvá do nej zmočím!"
Chlapi sa poobzerali jeden po druhom, koľko je v izbe z nich - ženy nevšimly si jej slov - a jej muž Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očú, ktorý rád žartúval, za čo ho i žartovníkom volávajú, podotkol rozmarne: "Nezamoč sa, kráľovná!"
V izbe nastal smiech. Ilina tvár ostala ako ruža. Práve muž, ktorý mal by si zastať na jej stranu, na žart obracia jej vážne reči. Na lavičke pri peci sedela kalika Anča a zemiaky oškrabovala na krúžalovú polievku, šikovne ich v prstoch skrúcajúc. Hneď bola hotová odseknúť Ili: "Keď sa ti nepáči, choď, kde ti bude po vôli. Tá studňa, ako sa ja pamätám, bola vždy tak, a nik sa do nej nezmočil - krem teľaťa Gažúrkovie teraz tri roky - ani teraz sa nemusí."
"Či sa už ohlášaš? Čože si ešte nespala? A tá studňa tak ďalej nebude - to ja poviem! Ak ju nenapravia, ja vás sama oznámim žandárom, nech vás pokutujú," vraví Iľa pevne, k chlapom sa obrátiac.
Ani jeden z nich neodpovedal. U Ťapákov je nie v obyčaji odpovedať na každú reč. Ale Anča-kalika skočila jej do reči: "Čo by si ty zažalovala? Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty si tu nie pani!"
"A ktože je? Ba ver' som ja!" smeje sa jej Iľa. "A oni to musia robiť, čo ja chcem!" povie srdnate. "A ty sa nestar, ty čuš! Ja tebe nevravím, ale týmto somárom tu!"
"Somári" mlčali i na to, ako by sa boli odriekli vravieť v to ráno.
Napoludnie vystúpila Iľa, že je chyža malá, nespracú sa do nej, i žiadala, aby sa jej postavil ešte jeden dom.
"Ale vy, čo by vás koľko bolo, že by ste jeden druhému na hlavách chodili - vy nedbáte. Druhí ľudia, i čo ich je menej, hľadia sa jeden druhému vystúpiť, ale vy sa potkýnať budete jeden do druhého, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte, nehodníci!"
Z chlapov boli iba traja v izbe, no nedbali a neohlásili sa, ako by Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ženy sa nezastarejú. Lení sa im jazyky pohnúť, okrem toho vedia, že kalika to lepšie spraví ako ony. A sa ani nesklamaly. Ledvaže odznely slová z úst Ile, už otvorila ústa ona: "Čože by si ty mojim bratom nadávala! A keď sa ti nepáči, načo si išla za Paľa? Mohla si sa vydať za kráľa. Lebo si ty len za kráľa súca - ty kráľovná. Keď sa ti tu nevidí - môžeš ísť. Paľa operú druhé ženy - dosť ich je v dome. My bez teba tu budeme!" Kalika odsotila od seba plechový tanierik, z ktorého jedla na obed. Bola zlostná, skoro vždy nahnevaná.
"Veď som to len zvinila, že som šla zaň, za Paľa. Chceli ma i druhí dosť!" povie Iľa horlive. "A ty že si čo? Zmija, kalika - keď som ja kráľovná. Veď by aj bez teba ta bol svet... Radšej by si aj ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a v poriadku bývať? Či je toto chyža? To je jama zdusená. Či je to zdravo? Veď vám ja len dobre chcem. Ale vy na múdrejšieho nepodbáte. Veď ste takí všetci ako v pivnici vyrastení - bez akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko, ako pavúci - cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vždy vravievali, že je dobré povetrie a čistota pol života, a také je i porekadlo. A toľko ľudu! Keď sa chytíme, za mesiac spravíme dom!"
"A čo ti hneď kráľ povedal, my vovedne ostaneme, ako bolo dosiaľ. Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len šestnásť, a už ti je tesno!"
Večer Iľa vynašla si robiť kázeň, že chlapi oračku nezačali. Boli všetci v izbe, no nepodbali na ňu ani teraz. Úplná nedbanlivosť a flegma lipela im na dušiach.
"Celý deň som vyčkávala, kedy už pluhy vytiahnu - a tu nič!"
"Čo sa ty starieš do toho, kedy si chlapi začnú prácu?" skočí jej do reči kalika s náruživosťou. "Či oni dbajú o to, kedy ty ideš kúpať deti do dediny? Či sa vadia s tebou, že márniš čas, kým druhé robia, a zárobok že sebe odložíš? Mohla by si sa štítiť taká mladá, a byť babicou v dedine! A ešte spieva na kršteniach s opitými chlapmi! Smeje sa na tebe celá dedina!" doložila, až sa zadychčiac.
Iľa vypäla si postavu vysokú a štíhlu.
"Čo by sa ja hanbila - veď som pyšná!" povie pevne. "Preto, že som vyučená, že som vzdelaná, mne je len na chlúbu. A že spievam? To je pekne, keď je mladá žena veselá, nie zachmúrená ako vy. Že čas márnim? No, veď ti veľa spraví Zuza Gunkovka lenivá, alebo Anča od Hagarcov s chorým dieťaťom, alebo Mara s trojmesačným chlapcom. Keď sa chytím, za pol dňa spravím toľko ako ony všetky tri za celý... A ty či dáš zo svojho zárobku do gazdovstva? Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená ševkyňa i na vidieku. A ja som i včera vyložila koláč, ako sito veľký - čo som dostala - vám, závistníkom..."
Toto ako by bolo trhlo každou, všetky obrátily hlavy k Ili, že jej odpovedia, no neodpovedala ani jedna. I kalike zrazu zasekol sa jazyk a hlava zohla sa rýchlo nad šitie. Do izby vstupoval Jano Fuzákovie - ich bratanec. Vysoká jeho postava temer dočahovala začmudenú hradu starej povaly. Oči čierne, veľmi pekné, ligocú sa mu, ako pochodí nimi dookola po prítomných, a na pery sadne mu úsmev. Len čo pozrel, už vie, čo je u Ťapákov.
"Čože je, ženy, aký krik robíte?" spýta sa zľahka.
"Ako vždy," odpovie nezahanbená Iľa, hlavu držiac sebavedome zdvihnutú. Rozpovie, prečo sa vadia, ako im ona dobre chce, ako nik nepočúva na ňu a Anča ako je najhoršia. Jano Fuzákovie počúva a svoje čierne, veľmi lesklé a veľmi pekné oči uprel živšie na hlavu kaliky, sklonenú nízko nad šitie, ktorá sa neohlásila.
"Neboli ste orať?" obrátil sa s otázkou k Paľovi, nič neodvetiac Ili.
"Nie, dnes sme neboli. Hádam je mäkko za Úbočím."
"A zajtra pôjdete?"
Paľo váha s odpoveďou, že je tam aj Iľa.
"Neviem... Hádam len na piatok."
"Nuž a prečo nie zajtra?" zvolá Iľa.
"My sme boli na Zjarčoce," povie Jano - nik nevšimol si výkriku Ile - "ale je tam mäkko tobôž. Voly nám čajsi vyľahly v ťažkej orbe. Zajtra by sme radšej vykolčovali sklad za Záhumnicou..."
"Veď i ja, už nebudem katovať ten statok. S jednej strany čas neprebehol ešte," povie Paľo okrúhlych očú, rád, že ani Jano nebude orať zajtra.
"Veď tak. Lenže čím skôr jarinu zaseješ, tým je lepšie," povie Jano, "to som už skúsil v našom chotári."
"Tak nebudete zajtra orať?" ozve sa vypätá Iľa, a nečakajúc, kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevno: "No, tak budete skáľa voziť na dom!"
Domáci nepodbali. Nie je zvykom u Ťapákov, že by sa odpovedalo na každú reč. Jano Fuzákovie pohodí ľahkým tónom: "Čože, Iľka, tesno vám je - stavať budete?"
"Pravdaže budeme. Ja chcem! Veď pozri, Janko, čo nás je, a ešte sme ani nie všetci v chyži. Podusíme sa ešte!"
Jano pozrel po izbe peknými očami, ako kázala, a zrak jeho zastavil sa na hlave Anče, sklonenej, kde šila čudne zamĺknutá.
"Nuž hodne vás je, hodne, chvála Bohu," povie Ili a nevdojak prichodí bližšie k Anči. Sadne k nej na lavičku a spytuje sa: "A ty s čím sa to zabávaš, Anička?" I pohladí jej vrchhlavy ťažkou, dorobenou dlaňou.
"Šijem brusliak Zuze Zemiakovie," odpovie ona, očú nepozdvihnúc.
Jano sa prizerá, ako jej nežná, pekná, nezrobená ruka šikovne ukladá steh za stehom na lesklú látku.
"Aj moja žena vravela, že si čosi donesie, aby si jej ušila - neviem čo," vravel medzitým.
Anči ruka sa potrhla, líca sa jej zapálily a ihla vošla do prsta miesto do šitia. No nič nedbá, ani nerečie, len šije, šije chytro.
"Pozor, Anka, pozor!" vystríha Jano. "Reku, či by ste nám nepustili Miška nazajtra pomôcť akomak k tej kolčovačke?" zdvihne Jano pekné oči, chlapom sa prihovoriac.
"Miša?" povie Paľo-gazda. Pozrie okrúhlymi, dobrými očami k najmladšiemu bratovi, ktorý stál opretý pri dverách. "Ja nedbám; pôjdeš, Mišo?"
Mišo iba plecom uhol. Iľa vzdelaná povie: "Veď je už aj to taký, ako sú mu bratia: nemec!"
"A čože sa mu stalo?" vyzvedá sa Fuzák, oči oprúc na neho, za dvere.
"Za tou Katou sa sužuje," vraví Iľa.
"Za Katou? Čo by si banoval? Jest dievčeniec dosť; vziať hociktorú - všetky sú rovnaké, pekné," povie Jano, ale jednako vzdychol akosi...
Miša sľúbili bratia a Jano bral sa domov. Vyprevadili ho predo dvere a ztade rozišli sa kadekde každý na svoju ľahu. Iľa vyhľadala svojho muža v stajni, kde spával. Nebolo jej dosť s kalikou sa vadiť, ktorá po Janovom odchode krute dala sa do nej, ide i tohto pokúšať ešte osobitne. V stajni horela malá lampa, položená na okienci. Nuž Paľo češe vola. Je kúštravý ten statok. Mišo ich začína zanedbávať, a dosiaľ bolo jeho chlúbou chodiť okolo nich.
Iľa zastala si do dverí, vypätá ako bohyňa hrozby.
"Ja pri tebe nebudem, počuješ?" začala, podoprúc si boky. "Ja v tejto kasárni preplnenej nechcem bývať viac, v tomto neporiadku, v tejto nečistote, v tomto hriechu. Alebo vystavíš dom ešte toho leta, alebo ja odídem!"
Paľo mlčal, ako by nik nestál vo dverách vypätý, nik nevravel a nik nehrozil. Češe vola, pozorne mu srsť naprávajúc.
"A kdeže pôjdeš?" spýtal sa po chvíli pokojne.
"Kde? Do Jablonckov, na otcovský táľ... Tak si rozmysli, alebo ja tvojou ženou nebudem viac!"
Paľo-žartovník len češe vola s vážnosťou.
"Do Jablonckov? Čo tam budeš robiť? Neobstojíš sa tam otobôž!"
"No, veď zvieš! Ja nič nechcem, len pokoj. Čože sa ja tu mám zodierať? Deti nemám, čo by po mne dedily. Druhému robiť sa mne neoddá. Ak sa tebe oddá, ja nedbám."
Paľo pristúpil k druhému volovi s kefou. Na tvári mu nebadať, aké veľké veci počul. Ani nepozrie na Iľu vypätú, majestátnu. Oči sú mu krotké, ako ovčie, dobré, spokojné.
"To by si mi spravila naozaj?" spýtal sa.
"To ti spravím naozaj!" povie ona odhodlane a tým bojovnejšie, čím sa on menej vyrušoval. "Či je toto tu život? Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyžičke vody by ma utopili! Zato, že som šikovnejšia, že som múdrejšia ako oni, že som vzdelaná... Tak si voľ: alebo dom postavíte a oddelíš sa, alebo ja odídem!"
"Prídeš nazpät!" povie Paľo, vždy spokojný. "Už si raz odišla odo mňa, a prišla si nazpät, lebo sa ti u bratov, u Jablonckov, tobôž nepáči!"
"Uvidíš, či prídem nazpät! Ja tu nemám nič. Ak by si tak umrel, ja môžem ísť svetom."
"Nik ťa ztadeto nevyženie ani tak. Kde robíš, tam máš právo!"
"A ty si hútaš, že by ja tu ostala? Akíže by mi potom boli, keď sú mi teraz zlí?" vraví Iľa horlive. Potom pokračuje hlasom inakším, lichotivým: "Oddeľ sa; nechaj ich tu. Pristavíme si chyžu k mojej komore na otcovskom táli. Tam nám bude dobre dvom na pokoji... No, vravím ti rozumne," povie zasa povýšene, "aby si nepovedal, že som odišla len tak, bez vysvetlenia. Tak si voľ!"
Paľo len češe a češe.
"Tak si rozmysli!" vraví Iľa vypätá. "Voľ si: alebo ja, alebo Ťapákovci! Moje slová sú sväté! Vravím ti srozumiteľne!"
Paľo neodpovedá ani tak, ani inak. Napráva srsť volom, ktoré Mišo zanedbáva, a myslí, že i teľce a kravy musí obriadiť, keď pri voloch skončí. I tých srsť stojí každá osebe, ako ježovi.
"No, táto krava a ty, to je jedno!" rozhorlí sa Iľa naostatok a vychodí zo stajne.
Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je s takým ľudom meškať ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie aký je rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Ten by ju bol na Paľovom mieste ohreblom vyobháňal, keby mu bola spomenula, že odíde... Iľa zatvorila sa do komory a ľahla si hneď. No spať nedá jej rozčúlenosť. Daj si rady s takým mužom! A ona predsa musí zvíťaziť! Ale kam ísť? Bratia a švagriné u Jablonckov sú tobôž nevzdelané, ich dom tiež ako chliev. A čo priam slúžiť pôjde, ona, hrdá nevesta Ťapákovie! Ľa, tuto do školy pani rechtorka hľadajú už pol roka slúžku. Trápia sa len s takým hocičím, chuderka. Aspoň zvedia i tí, čo je to šikovná slúžka v dome... A predsa vyplní hrozbu Paľovi, nech zvie, čo je to stratiť ju!
A kalika v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a nespí tiež. Sedí na lavici, nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestrené šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti lampa. Veľkú, čo visí nad stolom, vyhasila, do tej dáva gazda olej. Túto sama si drží, aby nevesty, zvlášte Iľa, nevyčítaly jej, že pri ich svetle zarába. Celý večer bola oželená. A to vždy tak, keď príde k nim Jano Fuzákovie. Vždy príde jej na pamäť jej detský vek, keď ona potratila zdravé údy. V desiatom roku dostala lámku a od toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali trov, veď bola jedinou pri piatich bratoch, neosožilo nič. Ani správec, čo aký chýrečný, nevytrhol ju, len civela, chudla a krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná. A za tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou proti nemu, že spínala ruky, prosiac a svíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo už dvadsať rokov. Ľudia zabudli na tie časy, i o ňu nedbajú veľa, no Anča svíja sa zas... Odšmarila šitie od seba, ruky stíska, mysľou je pri Janovi a vzdychá náruživo: "Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej - -!"

+++

Ťapákovci sedia v izbe - večer je. Práve čo odišli od misy a každý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá okruštek ražného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyžicami. Stôl neobriadený, zakvackaný jedlom. Ani jedna zo žien ho neočistila - to nechaly Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. To je všade robota gazdinej. Že je Iľa nie tam, ich nemýlilo. Na kalikinej posteli sedí Hagarcovkino choré dieťa, bledé, chudé ako pavúk - špatné. Škrieka prenikavo, ručičkami zakrývajúc si oči. Do svetla, čo i len lampového, hľadieť nemôže. Hagarcovka vyvalená leží pri ňom - bolí ju hlava. Škreku dieťaťa si už ani nepovšimne. Nachodia sa po doktoroch, správcoch, múdrych ženách, ba i v nemocnici bola s ním za dva týždne - nič neosoží. Iľa-kráľovná, čo sa vyvyšuje nad nich nad všetkých, vraví, že je dieťa choré pre zlé povetrie a vlhký dom, že ich je veľa v dome (tá ešte i to vychytila, že sa kalike nohy tiež preto pokrčily), no nik jej neverí, len ju vysmejú. Veď tak by i najmladšej nevestino dieťa bolo choré, a to, ľa, aké je krásne, tučné ako cesto... Nízka Zuza, žena Čakajom prezývaného brata, sedí na lavičke, stolček majúc pod nohami. Jej dve deti sú už hodnejšie, netreba ich zabávať. Ide si šiť čosi, no prv ešte dojedali smidku chleba, čajsi už deviatu. Štyria chlapi sedia po laviciach okolo zakvackaného stola. Mišo však stojí za dverami, opretý o stenu, oči pred seba na zem upierajúc. Bratia shovárajú sa o Ardieli. V dedine sberajú sa gazdovia na ovce, aj od nich pôjde najstarší brat. Mišo sa nestarie do rozhovoru. Na večeru takmer nejedol. Na jeseň pôjde za vojaka na tri roky, to ho omína, ale viac húta na Katu, slúžku u Židov. I teraz na zemi, kde mu je zrak upretý, nevidí nezametenej pôdy, ale Katinu malú hlávku a peknú tváričku. Srdce ho nepokojí a mučí žiaľom a láskou. Kalikine čierne oči - tam sedí na obvyklom mieste pri peci na lavičke - vše zaletia k nemu, skúmave ho obzerajúc... V izbe je spara, temer všetci sú upotení. Ženy po jednej odväzujú ručníky s hrdiel - čajsi sa dýchať nedá.
"Ale, Bože!" zavzdychne Čakaj, z bratov tretí vo veku, zakrpatenej postavy, muž nízkej Zuzy. "Kde berie Švíbalský peniaze? Aj ten pôjde na ovce!"
Ženy mlčia; ani jednej nechce sa vravieť. Paľo-žartovník poobzrel sa hore, i za ženou, a vidiac, že je stôl neobriadený, nadhodí: "Ten má peňazí ani plevy. Mišo, toho dievku ber!"
"Aj Paľo Galovcovie pôjde!" vzdychá zasa Čakaj, ktorému, ako sa zdá, nedajú pokoja cudzie diela. "Ba či ozaj i ten pôjde na Ardieľ?"
"Galovcovie si požičal peniaze, ale Švíbalský, ten..." žartovník nedopovie, ale mihne zasa za dvere k Mišovi. "Mišo, počuješ? Po toho dievku choď!"
Mišo nepočúva, a čo i počuje, nedbá. Hľadí do zeme, nehnúc sa. Anča-zmija pozerá kradmo k nemu. Ona najväčšmi bráni, aby si vzal Katu, a vidiac ho teraz takého zamĺknutého, myslí v svedomí znepokojená: 'Ako mi je ľúto tohto Miša; ale môžeme takú rozvírenicu pustiť do nášho domu? No, veď nemôžeme... Veď on zabudne na vojenčine!' poteší sa ešte. 'Za tri roky bude tam, a potom nám sám bude ďakovať, že sme mu ju nedali vziať, čo si teraz i trochu požiali.'
Nastalo mlčanie. Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí - hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka - hocijako dobre.
"Naša Iľa zasa strečkuje," otvorí ústa predsa nízka Zuza, keď jej bol padol zrak na neobriadený stôl, no zazíva k tomu v príjemnej lieni.
"Niekde ju volali?" spýta sa Paľo trochu mrzute. Keď je gazdinou, čo si nos doma nedrží. Samému je nie po vôli.
"Ver' ju! Veď vieš, že neobstojí medzi nami. Ze jej je tu, panej veľkej, nečisto, špatne, nezdravo. Videla som ju do školského dvora ísť," povie Zuza so smiechom.
Už dojedla smidku chleba, no ešte nešije. Ruky drží podopreté na dopasených ľadviech. Nik sa neohlásil. Každý vie, že vzdelaná Iľa musí aspoň raz do týždňa ísť do školy, aby si pobesedovala s pánmi. I teraz šla zato, no nik nič nevraví, hoci mohli by sa ohlásiť. Ľa, stôl zacapkaný jedlom, hrnce neumyté, lyžice, misy otobôž. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krvi v sebe, iba cmar... Len kalikin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona takých nikdy nenosila. A k tomu doniesla si šitie žena, ktorú keď Anča zazrie, ako by sto diablov vstúpilo do nej, ako by tisíc ihliel vrazilo sa jej do srdca... Doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu; zavolali ju za svadku do susedov: Ondrík, vrstovník Mišov, sa žení (i Mišo chcel sa oženiť teraz, no jemu nedovolili, že chcel Katu), treba sa vystrojiť pekne... Maru od Pekáčov vzal si Jano, špatnú, vyschnutú, a ona prežila život, čo ju nik nechcel. Ona nevie, čo je vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel kaliku? Keby sa bol i našiel taký, nezradil by to nikomu - hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemná. Jej život je len bodľač a tŕnie. A tu ešte má šiť i tejto! Anča odkopla by batôžtek, v ktorom je Marino šitie, nech by sa zakotúľal po nečistej zemi niekde pod posteľ, medzi smeti. Ešte i tej šiť!
"Paľo!" začne s chvatom, s túžbou vyvŕšiť sa na kom-tom, lebo srdce vrie jej zúfaním. "Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja žena bola gazdinou. Ty si gazdom a z týchto niektorá bude gazdinou. To všade tak robia: nakríž. I tu tak musí byť!"
Paľo pozrel ponad stôl k sestre: či dopadli ich pri klame azda? No nerečie nič. Nie mu je zvykom odpovedať na všetko. Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedvižný, zle ho je pohnúť - najmä pre daromnicu. No Anča ani nečaká odpoveď - ani nechce. Rozpaprčená je na celý svet. Oči jej horia. Lebo ona mala byť ženou Janovou, no jej zničili zdravie, mladosť - všetko. K tomu i Mišov smútok ju omína. Keby tu bola Kata, v prstoch by ju driapala. Veď po sebe vie, čo je láska bez úfania.
"Veď Iľa o varešku nestojí!" ohlási sa Hagarcovka, prebudená, a žmurká ospanlivými očami k stolu. Znepokojilo ju. Ona nasleduje po Ili, aby nejako nepripadlo varenie jej. Lebo nie je hlavne gazdinej v takom dome, kde je toľko čeľade. Načim veľké hrnce vláčiť, vodu nosiť, i drobnejší statok, svine a teľce opatriť. Ona radšej robí pohodlne na poli alebo kde inú robotu. "Ale domy chce stavať, domy, a oddeliť sa, aby potom ich manie na mužovu rotu nepripadlo - to!"
"Domy chce stavať? A koľko?" skríkla kalika, ako by o tom len teraz naprvo počula. Celá vlna zlosti ju zaliala. Chce vysypať množstvo nádaviek na veľkú paniu Iľu, keď sa ozve trochu fufnavý a skromný hlas najmladšej nevesty: "Veď by sa ver' aj zišla väčšia hospoda! Už sa naozaj nespraceme - krem smiechu!" Má na rukách dieťa, ako cesto tučné, s líčkami ani jabĺčka červenými, i trnie, ak i to stane sa takým ako škrečiace Hagarcovkino. Škoda by ho bola, ver'!
Anča zamĺkla mimovoľne. Nestalo sa dosiaľ, aby niekto Ili dal za pravdu. Ani nevie, čo odpovedať napochytre.
"Nuž veď sa bude stavať, bude, keď príde tomu čas!" povie muž najmladšej, Ďuro. On už i doviezol za tri vozy skál, ale že je Ťapák, nechal potom tak.
"A čo by sa aj nestavalo, takže by čo bolo?" ohlási sa kalika, vzchopiac sa zas. "Či ona nemôže tu bývať? Koľko ľudu sa tu vychovalo, koľko i skonalo, a bol mier. Po štyriadvadsať duší bývalo tu pospolu na jednom chlebe, na jednej kuchyni. Štyriadvadsať rúk otváralo tieto kľučky, - chýr šiel Ťapákovcom, a jej sa už nepáči, ona sa už nesprace, jej je tesno! Keby mala aspoň deti, potomkov, nech by i rozkazovala, ale takto!" Kalika celá sa vyhriala v horlení. No nik jej neodpovedá, i sám Paľo mlčí, privyknutý na také reči, a Anča ani nečaká odvety. Myslí, ako ráno na dvore Iľa, vypätá sťa husár, kričala na jej bratov ľúbených, vidiac tri vozy skál: "A či z tohoto má byť dom? Div sa, svete, nehodníkom! Budú postávať hodiny popod dom, uhly podopierať, a nechytia sa do ničoho. Sochy by boly z vás, nič iné! A keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho plecami!" Potom spustila taký smiech, že ju i do tretieho dvora počuli, že Anču dosiaľ uráža.
V izbe nik sa neohlási viac. Ani dieťa už nekričí; zamĺkla i Anča. Vzala šitie na lono a rozprestrela pred seba. Šije čepiec mladej neveste Ondríka, Mišovho vrstovníka, čo sa teraz žení. Čepiec je samý skvost, len tak hrá proti svetlu. Jest na ňom do šesťsto perál rozličnej farby vo figúrkach naprišívaných. Má azda i štvrť kila... ale nech má hoc i celé. Nech nosia na hlavách tie márnice. A Anči čajsi slzy do očú vystrieknu. Ona chodila vždy len v čiernom. Nikdy nič veselého nebolo na jej tele. Ona nebola nikdy mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú jej šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola a ona sa díva oblokom na mladých, cíti na dne duše, hoci má už tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Vše ozýva sa jej duša i zlorečením. Ona sa nemôže hnúť z domu. Prečo, len prečo ju tak potrestal Pán Boh...? Každej radosti a každého šťastia je zbavená...!
Za dverami ozval sa šramot - niekto hmatká kľučku v pitvore. Druhí nezbadali. Ženy driemu s ovesenými hlavami, Paľo počíta ceruzou na kuse papierika, koľko trovy bude mať v Ardeli, ale Ančine dosiaľ pekné líca zmenia sa - zblednú. Kto ide? Azda Jano Fuzákovie, ktorému žiadala to zlé, čo je s ňou, a teraz trasie sa láskou za ním? On vše príde si posedieť takto podvečer k bratancom. No ako dvere zavrzly a otvorily sa, vstúpila vysoká postava mladej, chudej ženy. Ančina tvár sa zapálila. Stisla zuby a oči spustila na šitie. Tá, čo prišla, je Janova žena.
"Čo robíte? Ako ste ticho! Pamodaj dobrý večer!" povie na jeden dúšok a blíži sa doprostred izby.
Driemajúce sa pobudily, ďakovaly a Paľo od stola sa spýta: "Čože si nám doniesla, Marka?"
Mišo tiež zmenil svoje položenie. Pohol sa bližšie k dverám a po chvíli vytratil sa z izby, aby prišlej nepadol do očú. Ide do stajne medzi statok. Tam je i tak lepšie ako tu. Ten má viac citu ako tu ľudia (ten iste proti Kate nemal by slova). Naozaj, všetok s trúchlymi očami obracia hlavy k nemu. Mišo vidí v tých očiach výčitku: Prečo nás zanedbávaš a čo ti je? Podal im ďateliny, hoci nemal to urobiť, a oprel sa tam o jasle, ostanúc i tam nehybný ako v izbe.
"Prišla som za ten čepiec, Anička!" vraví tamdnu prišlá Mara a poberá sa rovno ku kalike. Mara je mladá, ale nie pekná žena. Kosti trčia jej na lícach, oči drobné, ústa vždy osinuté a chudá je, že keď bys ju položil na oheň, priam by zbĺkla ako raždie. "Svadba predo dvermi, mal by už byť hotový. Čože šiješ?"
"Zuzke Rebkovie..." odpovie tlmene Anča, potláčajúc jed, ktorý ju vždy schytí, keď vidí Maru.
"Tak nie môj čepiec?" povie ona a chytá šitie Ančino červenými, vždy studenými rukami.
"Ušijem ti ho."
"Jáj, Anka, mne sa to, vidíš, nepáči! Veď som ti zato dala napredok plácu, aby si mi môj zhotovila najskôr. Vieš, to ti malo byť hlavné, a ty šiješ druhému!"
"Aj Rebkovie ma prosili, aby ich najskôr!" povie Anča so vzdorom. "A peniaze napred si mohla nedávať, nepýtala som. Vezmi si ich nazpät; tam sú na lyžičníku, kde si ich včera položila."
"Ľa, ty sa hneď nahneváš!" odpovie so smiechom chudá žena Fuzákova. "Ale čo je to, ženy," pokračuje, poobzerajúc sa dookola, "že je táto Anča vždy najedovaná? Tá mňa akosi nechce."
Ženy uhly plecami nedbanlivo. Kedyže je Anča nie napajedená a kohože tá chce?
"Oželená je. S celým svetom sa hnevá," podotkne Paľo.
"Ale sa už mohla uspokojiť. Veď je nie dnešná. Ja som jej nič nespravila."
"A ktože jej čo?" Ženy pohadzujú plecami.
"Veď už nemám veľa šiť ani na tvojom!" vrkne v to Anča a vezme batôžtek, aby ho rozviazala, a ukáže. "Dnes večer ti ho došijem, - nech mi nechodíš na oči!" doloží v sebe.
Mara vzala čepiec a uprela malé, ostré oči do neho, ako by čítala perly na ňom naprišívané. Čepiec ligoce sa jej v dlaniach a temer je už hotový.
"Pekný je, ale tuto si nemala toľko tých belasých dať, viac bielych malo byť pomedzi ne. A tuto napredok..."
"Keď ty lepšie vieš, čo si si ho sama nešila?" pretrhne ju Anča s rozpálenou tvárou a hlasom len tak preráža jej hnev. "Ja mám aj tak dosť iného šitia..."
Mara pozrela na ňu chytro, složila čepiec a obracia sa k druhým so slovami: "Ale, ľudia boží, povedzte mi, prečo sa táto stvora na mňa tak hnevá? A čo jej je?"
V Anči vrie. Čo jej je? Má azda povedať, aby sa celý svet smial na nej?
Mara odstúpila, nechajúc Anču, a dala sa do vravy s druhými ženami. Prisadla na lavičku a nepohla sa ztade (i desať odbilo), len keď sám jej muž Jano prišiel po ňu. Kalika cítila žiadosť dotrhať šitie na kusy. A keď Jano prišiel, hlava sa jej čajsi točila. Nič nebolo jej treba, len aby ich spolu videla. Ruky chvely sa jej; stehu dobrého nespraví, iba si prsty dopichá...! Jano bol dobrej vôle. Nehneval sa na ženu, že dlho nešla. Prisadol si tiež, žartoval so ženami a i Anči sa prihovoril. O pol hodiny konečne odišli. Nízka Zuza vyprevadila ich na dvor a v izbe nastalo ticho. Anča sa vzchopila, horiacimi očami šľahnúc na dvere, ktoré sa za nimi zavrely. Srdce trhá sa v nej. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa šmarila, tak, aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy zalialy jej oči, líca, tvár... No i tie slzy pália a neuľavujú. Len driapať, ničiť, búrať by chcela...
"Čo už nejdete každý na svoju ľahu?" obkríkne sa rozhorčene na domácich. "Či tento deň nikdy nebude mať konca...?"
Domáci pozreli na ňu i na všetky strany. Začali sa dvíhať s miest. Vari už naozaj treba spať - je noc. Vtom vrútila sa tučná Zuza so smiechom dnu a hneď odo dverí volá: "Počujte novinu, hihihi: Ile sa už zbavíme!"
"Čit!" zavracia ju Hagarcovka. "Dievča mi zoženieš. Minúta, ako zaspalo."
Ančine čierne, skvúce oči uprely sa na Zuzu, čo ešte počuje a čo ju ešte rozhorčí dnes. Paľo, pri stole sediaci, nezastarie sa, ako by ani nie o jeho žene bola reč.
"A prečože sa jej zbavíme?" spýtaly sa druhé.
Zuza je zadychčaná, bežala, no zato hneď sa dá do vysvetlenia.
"Bola som na moste s Fuzákovci, a keď som sa vracala popri školskej bráne, počula som, čo povedali vo dvore pani rechtorka Ili."
"Nuž čo?"
"Takto: 'Iľka, ale žeby si ty bola istá! Lebo ja to nechcem, aby si nás nechala, keď by sa ti páčilo...'"
"A ona čo na to?" spytujú sa ženy, oživené hľadiac na Zuzu. "Tak sa tá zjednala tatam?"
"To povedala," pokračuje Zuza: "Nech sa neboja, pani richtárčička, ja ich nezavediem. Čo ja poviem, to je sväté. Čo si ja pred seba vezmem, to vykonám, ale ak chcú - dám im aj písmo!"
Nastal smiech. Každej oči len tak hrajú veselosťou. Keď Ile nebude, nebude ani kazára v dome, len mier a tichosť. Iba Paľo a kalika sa nesmejú. Paľo nepočúva, čo vravia - číta peniaze z vrecúška a srdce kaliky pobúril jed. Skríkla na brata: "Paľo, počuješ, akú hanbu ti nesie na hlavu žena? Nepočuješ?"
Paľo zdvihol hlavu, pozrúc k nej okom mrzutým: "Ale čo chceš! Nechajte ma na pokoji - mám robotu. Ja aj chodím o vaše pletky!"
"Ešte takô vyhútať!" kričí Anča. "No, na tom sa bude smiať celá dedina. Nechá si muža, a ide slúžiť!"
"Da ver' tí pani rechtorka, že sa babrú s ňou!"
Ženy sa smejú rozihrané, rozprávajú hlučno. Ani nezbadaly, že do izby vstupuje Iľa, len keď zaznel jej hlas. Prichodí vypätá, rovná ako jedľa. Oči jej iskria víťazstvom, na lícach ihrá jej úsmev. Ako otvorila dvere, zarazil ju pach zduseného povetria. Cúvla zpät, hrdo trhnúc hlavou.
"Ľudia boží, ako ste tu v tejto spare?" skríkla zvysoka. "No, ja vás nikdy na nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili... Veď nie čudo, že ste takí ako poparení, že..."
Kalika od ohniska s lavičky zakričala, pretrhnúc reč: "Či si už prišla hriech robiť? Čo nás po tvojich doktoroch, po tvojej čistote, po tvojej Sobote? Prepadni sa s nami, keď nás pokúšaš vždy... Dvere zatvor!"
Iľa sa rozosmeje - je dobrej vôle. Keby jej druhá odpovedala, vzala by hor', no kalika ju len na smiech pokúša. Iba čo cíti chuť chytiť ju za hrdlo, pritisnúť k zemi ako mačku a vypustiť z nej paru.
"Neboj sa nič!" odpovedala jej, keď sa smiať prestala, a oči jej svietia víťazstvom. "Nebudem ti tu dlho zavadzať!" Prichodí naprostred izby hrdým krokom, a vidiac zakvackaný stôl, obzerá sa za handrou, že ho obriadi.
"Toto, toto čo ste neočistily!" vraví panovite. "Jesť z misy ste hotoví, lajhári, ale obriadiť niečo, to mne necháte... Nebudem vám dlho zavadzať..." a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Nik sa neozval na jej veľké slová. Jej muž Paľo síce zdvihol od peňazí svoje okrúhle oči, kto ho zasa mýli krikom, no nevydal hlasu tiež. Kalika, ktorú nechcela počuť, povedala: "Bár by si nie!"
'Ťuťmáci, hovädá...' nadáva v duchu Iľa, vidiac, že nik nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to, čím sa zastrája. A že Paľo bol najľahostajnejší, ba sotva vedel, čím sa vyhráža, rozpálilo ju najväčšmi.
'Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chýba žena!'

***