SLOVENSKÝ JAZYK Literatúra aneb študentský underground - čitateľský denník, životopisy, čítanka, slohové práce, slovníček pojmov - www.slovensky-jazyk.skwww.slovencina.net Publikovanie alebo ďalšie verejné šírenie obsahu servera Slovenský-jazyk.sk je bez písomného súhlasu prevádzkovateľa výslovne zakázané! Použitie výhradne len pre osobné účely je možné.



Menu

­

Puškin Alexander Sergejevič (*06.06.1799 - †10.02.1837)

­­­­

Medený jazdec

  • vrcholná Puškinova poéma z roku 1833
  • názov ruského originálu: Медный всадник
  • zaujímavosť: podľa tejto básne získala svoje označenie jazdecká socha Petra Veľkého na petrohradskom Senátnom námestí, ktorá v básni zohráva titulnú rolu
  • stručný dej: drobný úradník Eugen hrozí medenej jazdeckej soche Petra I. a vyčíta mu jeho tyraniu a nespolunáležitosť s prostým ľudom; príbeh, vylíčený v tejto poviedke, sa zakladá na pravde a končí tragédiou - Parašu, priateľku Eugena, pohltí povodeň aj s jej domčekom, Eugen stratu svojej milovanej neunesie a stráca rozum...

(Petrohradská povesť.)

Udalosť, opísaná v tejto povesti, sa zakladá na pravde. Podrobnosti záplavy sú prevzaté z dobových novín. Zvedaví sa o tom môžu presvedčiť zo zprávy, podanej V. I. Berchom.

Vstup.

Na brehu opustených vĺn
stál On a plný veľkých dúm
do diaľky hľadel. Naširoko
sa rozlievala rieka. Čln
v nej plával jeden. Jeho oko
sa nieslo k brehom - bažinám,
izbičky čierne tu i tam -
Čuchoncov biednych drobné byty.
A les, čo vystavený hmlám,
v nichž slnečný lúč býva skrytý,
zašumel vôkol.
Myslel On:
"Odtiaľto Švédom hroziť budem,
a na zlo pyšným susedom
postavím mesto, nezabudnem,
čo sama príroda chce mať:
v Europu okno prerúbať.
Pod tvrdou nohou bude more,
za hostí všetky zástavy
k nám novou vlnou dopraví,
zahodujeme na priestore."

Sto rokov prešlo - mladý hrad,
polnočných krajov zázrak, krása,
z tmy lesov, z udupaných blát
vznikol a hrdým bleskom jasá.
Kde Fin - syn cudzí prírody
sieť svoju vetchú hádzal neraz
s nízkeho brehu do vody,
by lovil ryby, tam sa teraz
bášt, dvorcov tiesnia hromady
preskvelé, breh je oživený,
v bohatý prístav koráby
sa hrnú davom z každej zemi.
Neva je v šatách - v granite,
povisly mosty nad vodami
a zelenými záhradami
jej ostrovy sú pokryté -
tak otmavela Moskva stará
pred novou cárskou stolicou,
jak zatôni sa vdova cára
pred novou, mladou cáricou.

Tak rád ťa mám, ty Petra práca,
rád mám tvoj prísny, strojný vid,
i vlny Nevy sa mi páča,
jak bijú breha o granit,
železných ohrád pôvab vzácny,
blúznivých nocí vznešenosť,
priezračný mrak, blesk bezmesačný,
keď bez lampy mám svetla dosť,
by čítal, písal v mojom byte,
sú jasné stavby obrovité
v uliciach pustých, svieti ti
aj ihla Admirality,
nebesá zlaté blyštia shora,
tmu nepustia do výšiny,
a stretá zoru druhá zora
v tej noci na pol hodiny.
Tak rád mám tvojej zimy krutej
nehybné povetrie a mráz,
sane na Neve zamrznutej
a rudé ruže dievčích krás,
i blesk i šum i hovor bálov
i v mládenecký hodokvas
sipenie pien, cveng od pokálov,
plam modrý punča, hluk i jas.
Tak rád mám vo vojenskom ruchu
Marsove polia za parád,
jazdcov a peších dlhý rad
a krásotu ich jednoduchú,
za šíkmi šíkov knísanie,
ich zástav preslávené zbytky,
medené prilby, počas bitky
vo vojnách rozostrieľané.
Tak rád mám ako hurá kričia,
vojenskej hradby dym a hrom
v čas, polnočná keď panovnica
obdarí synom cársky dom,
keď, triumfujúc nad vrahom,
Rossia znova raduje sa,
keď Neva, lomiac siný ľad,
ho k moru začne odnášať
a, pocítiac dni jarné, plesá.

Buď ozdobou, hrad Petrov, stoj
jak Rossia bez otrasení!
Nech s tebou spriatelí sa tvoj
nepriateľ, živel ujarmený:
zajatie a hnev starý svoj
nech zabudnú už finské vlny,
nech márny príboj zlosťou plný
neplaší večný Petrov sen!...

Bol úžasný čas, strašný deň:
naň čerstvé ešte spomínanie...
Priatelia moji, pre vás chcem
započať svoje rozprávanie.
Je smutné, čo vám rozpoviem...

29. októbra 1833

Časť prvá

Nad zamračeným Petrohradom
november dýchal zimným chladom.
Plieskaly vlny o vlny
a v hrádze svoje s hlukom, hojne
Neva sa ako nemocný
metala v lôžku nepokojne.
Tma nočná započala rásť,
srdito do okien bil dážď,
dul vietor, vijúc nazlostene.
S návštevy práve v tento čas
sa vrátil domov Eugen náš.
Pokračujeme v tomto mene,
nech náš rek tak sa volá, veď
má zvuk, a nie je dávno, keď
mi pero o ňom písavalo -
priezvisko významu má málo,
hoc v zašlé časy údelom
mu, môžbyť, bol i záblesk slávy
a Karamzina pod perom
v dejinách cvenglo cvengom pravým,
no teraz, kto ho spomína?
Ni svet, ni reč. Náš hrdina
v Kolumne žije, slúži kdesi,
bojí sa slávnych, nespomnie si
ni starú slávu rodiny,
patinu dávnej stariny.
Tak príduc domov vyčerpaný,
plášť shodil, svliekol sa so šiat,
chcel spať, no nedajbože spať
pri nespokojnom rozmýšľaní.
O čomže rozmýšľal? O tom,
že potĺka sa životom
a pracovať mu veľmi treba
za svoju nezávislosť, česť,
že mohol by mu Pán Boh s neba
rozumu pridať, groší sniesť.
Veď koľko šťastlivých tu máte,
lenivcov hlúpych nesčítate,
čo ľahko môžu v svete žiť,
že slúži so dva roky iba...
A myslel pritom, že je chyba,
keď vietor neprestáva vyť,
keď rieka sa vše väčšia valí,
že s Nevy iste mosty sňali,
že v nečase tom dva-tri dni
Parašu svoju nevidí.

Tak myslel teda. V tú noc ľúto
mu bolo. Jednu žiadosť mal,
by vietor nevyl stále kruto
a na okno dážď neklopal
tak zlostne...
Ospanlivé oči
nakoniec zažmúril. A hľa!
Redšou sa stáva tôňa noci,
deň bledý nastal... Chvíľa zlá!...
Deň strašný!...
Neva celú noc
sa k moru proti búrke hnala
a besnotu jej nezdolala
a v spore nemohla ju zmôcť.
Hneď zavčas rána nad brehami
národa valila sa tieň,
tešiac sa vody vršiskami
a fŕkaním a šustom pien.
Vetriska silou od záliva
bol nápor Nevy jalový,
a vracala sa zlostná, divá
a zatopila ostrovy.
I pohoda sa nahnevala,
Neva sa vzdula, rozrevala,
sťa v kotle vrela, varila,
odrazu jak zver hodila
sa na mesto. Tí, čo tam stáli
pred ňou, ozlomkrk utekali,
vraz človiečka tam nebolo
a všetko spustlo okolo.
Do pivníc vody prúdom vtiekly,
kanále plné k mrežiam strekly -
a ako Triton Petropol
vo vode po samý pás bol.
Obleženie a útok! Vlny
zlodejmi lezú v okná. Člny
v behu sklá bijú kormidlom,
z parčíkov kde-tu trčí strom,
oblomky chatŕč, brvná, trámy
a tovary so zásobami,
majetok biednych zákutí,
tu-tam most búrkou strhnutý,
vymyté rakve z hrobitova
v uliciach plávajú!
A ľud
záhubu čaká, boží súd.
Tam pokrm a krv človekova!

V ten hrozný rok cár ešte vládol
preslávny, teraz mŕtvy. On
zarmútený šiel na balkón
a vtedy chýrny výrok padol:
"Cár božie živly nezvládne."
V myšlienkach, so zrakom, čo žiali,
na skazu hľadí bezradne.
Námestia plesami sa stály
a do nich z ulíc riekami
sa širočizná voda valí,
len Dvorec medzi vlnami
ostrovom trčal zo záplavy
a smutným videl sa...
Cár vraví...
Potom sa v hrozný ulíc prúd
pustili jeho generáli,
spasiť, čo strachom skoro šiali
a doma topiaci sa ľud.

Na Petra námestí v tej chvíli,
tam, kde dom nový postavili
a nad vchodom je potvora:
s vystretou labou, strážechtiví
dva velikí ľvi ako živí, -
na jednom zvere z mramora,
nehýbajúc sa, strašne bledý
náš Eugen naľakaný sedí,
skrížené ruky na prsiach
a bez klobúka. On má strach
nie za seba. On nepočúva,
jak rieka žížnivá sa vzdúva,
jak podošvy mu myje val,
jak príval v jeho líca perie,
jak vietor fúkol, zareval,
mu klobúk strhúva a berie.
Nie. Jeho pohľad zúfalý
v kraj jeden hľadí do diali,
nehýbajúc sa. Vlna vstáva
jak hora z hlučnej hlbiny,
čo pokradla v tie hodiny,
na nej sa hádže, vrtí, pláva...
a zlobiť sa, vyť neprestáva...
Tam neďaleko... Bože!... Tam,
tak blízko, blízko ku vlnám,
ba skoro, skoro nad zálivom,
tam stojí starý, maličký dom,
nefarbený plot... vŕba hneď...
V ňom vdova s dcérou, Paraša tam,
myšlienka jeho, jeho svet...
Či o všetkom tom sníva hádam?
Či život je len radom snov,
výsmeška sudby nad zemou?
A on len ako očarený,
k mramoru prikutý, sa k zemi
nemôže dostať!... Šum a krik
a voda, voda - viac nič... nik...
Vo výške pevnej nad tou zemou
ku nemu chrbtom, v surovom
čase nad Nevou rozbúrenou,
sedí tam s rukou so vztýčenou
gigant na koni bronzovom.

30. októbra

Časť druhá

Búraním dravým svojím sýta,
drzosťou svojou umdlená,
s radosťou svojho vzbúrenia
sa vracia Neva do koryta,
čo nazbíjala záplava,
za sebou v behu necháva,
tak, ako zlodej, keď sa krutý
do dediny i s bandou vrúti
a loví, reže, ničí, lúpi,
násilie, svada, hluk a lom,
škrípanie, nárek, poplach, shon!...
A lupom svojím zaťažení,
v bázni, že budú dolapení,
zbojníci bežia úprkom
a korisť svoju tratia v ceste...

Opadla voda. Hradská v meste
je otvorená. Eugen môj
sa náhli, v duši strach má ešte,
zármutok, nádej, nepokoj,
k rieke, čo tíši odboj svoj.
No Neva triumfom je plná,
vody sa ešte zlosťou vlnia,
sťa sipely by nad ohňom,
penia sa ešte. nie sú zticha,
a ťažko, ťažko rieka dýcha,
jak z bitky pricválavší kôň.
Náš Eugen hľadí: krajom vody
je lodka, čo sa práve hodí,
k nej beží, prievoznika zve -
a prievozník ho bezstarostne
za griveník cez vlny zlostné
na lodke vďačne prevezie.

Dlho bol smelý veslár v klbku
so vzbúrenými vlnami,
hotový ponoriť sa v hĺbku,
predčasne medzi vodami
bol člnok ten i s plavcami,
kým dokolísal k brehu vskutku
a pristal.
Eugen nešťastný
ulicou známou cvalom pádi,
a miesta známe sú mu. Hľadí...
Nič nepoznáva: Úžasný
je výzor. Všetko zavalené,
strhnuté, sbité, odnesené,
skrivené domce, vlnami
zdvihnutý je tam, sváľaný,
inde zas niet ho. Tak sa zdalo,
že sa tu v poli bojovalo,
telá sú rozmetané v ňom.
Ničoho nevšíma si on,
duša mu bôľom rozožratá
a strmhlav ďalej, ďalej chváta,
ta, ta, kde bude súdený,
kde osud vydá tajné zvesti,
jak lístok zapečatený.
Ta beží. Je už na námestí.
Tu záliv... Za ním milení...
Čože je to tu?
Zastavil sa,
šiel nazpät a - zas obrátil sa.
Stojí... A skúma pozorom:
tu je to miesto, na ktorom...
Tu vŕba... Tu sú stopy brány...
Odnesené sú... Kde je dom?...
A zamračený, ustaraný
chodí a chodí dokola,
samému sebe nahlas vraví,
a päsťou udrúc sa do hlavy,
zachichoce sa...
Nočná hmla
sa na mesto spúšťala,
obyvatelia nepospali,
dlho sa ešte rozprávali
o minulom dni.
Rána žiar
zpod ustatých a bledých chmár
už skvie sa na sídelnom meste.
Niet stopy po včerajšom treste,
zlo prikryl purpurový plášť.
Už živlov pominula zášť.
Ulicou ide národ riadnou
so svojou bezúčasťou chladnou,
opustiac svoje brlohy,
už úradníci úbohí
do služby tiahnu. Osmelený
kupec sa náhli, nelení
otvoriť obchod vylúpený,
úbytok vráta do ceny
blížnemu svojmu. Sviezli lodky
s dvorov.
A spieva básnik krotký.
Gróf Chvostov - láska božských síl -
započal nesmrteľné spevy
a svoju lýru naladil
na nešťastie pri brehoch Nevy.

Lež Eugen, Eugen prenešťastný...
Ach, jeho pomätený um
nevydržal ten úder strašný,
Nevy a vetra spurný šum
mu v ušiach hroznými znie hlasmi.
On pri hučaní vlastných dúm
sa bez slovíčka potuloval.
Trýznil ho stále desný sen.
Neišiel domov za týždeň,
za mesiac, Boh vie, kde sa schoval.
Majiteľ jeho príbytok
dal do nájmu, keď prišiel srok,
básnikovi, čo bol vždy v biede.
Ni pre veci si Eugen nejde.
Tak zabudol ho chytro svet.
Deň celý pešky mestom brodil,
zastavenia mu niet a niet,
len do prístavu čo spať chodil
s oblekom vetchým, zodraným,
kŕmil sa kúskom, podaným
cez oblok. Skálím obhádzaly
ho deti zlé a s výkrikom
kočišia bičami ho ťali,
keď splietol cestu s chodníkom.
Nepoznával. V duši rvaly
mu poplach vnútorný a shon.
Tak, nešťastný, sa poneviera,
je ani človek, ani zviera,
ni to, ni to, ni sveta syn,
ni prízrak nie, ni mŕtvy stín...

Raz spal on v nevskom prístavišti.
Zamieňal leto podzim hmlistý.
Mokrotou vietor zadýchal,
o prístav mračný plieskal val
a drobila sa pena vody
o hladké zavlažené schody,
jak žiadateľ by u dverí,
k nemuž súd nemá dôvery.
Zobudil sa. Zas mračien kúdol,
dážď kvapkal, vietor smutne húdol,
s ním vedno v tento chmúrny čas
ozývala sa v diaľke stráž...
Skočil a spomnel si hneď jasne
povodeň a dni prešlé, strašné,
a pošiel chytro, zrazu stal
a hľadel ticho dookola,
divokú bázeň v tvári mal,
keď pred ním zasa stavba bola
veľkého domu, nad vchodom
s vztýčenou labou strážechtiví
dva velikí ľvi ako živí...
A vo výške hen popritom
nad skalou ohradenou, krutou
zas modla s rukou pozdvihnutou
na koni sedí bronzovom.

Eugen sa zľakol. Vyjasnily
sa jeho mysle. Poznáva
miesto, kde bola záplava,
kde vlny lúpiac shromaždily
v podobe mora zlostného,
ľvov, rýnok, jazdca hrdého,
čo sa tam dvíha povýšene
so svojou hlavou medenou
a jehož vôľou nezmennou
tu mesto bolo založené...
Je úžasný v tej nočnej hmle!
Aká to myseľ na čele!
Aká to sila je v ňom skrytá!
A v koni tom, čo za oheň!
Kam letí hrdý tátoš ten
a kde sa pustí na kopytá?
Sudba! Ty vyvlastnil si ju!
A či nie Ty si nad priepasťou,
vo výške, so železnou päsťou
vzpäl nahor uzdou Rossiu?

Obišiel podnožie a veľa
ráz zlostne pozrel na neho,
tohoto cára hrdého,
polsveta nášho majiteľa.
Prsia mu stislo, čelo si
o chladné mriežky priloží,
hmla mu je v očiach nepoznaná,
v srdci sa plameň rozožal,
krv vzkypela mu, chmúrny stál
pred pýšiacim sa velikánom.
A zuby stisol, prsty sžal,
v ňom diabol vstával nepokorný.
"Zdar! Strojiteľ ty divotvorný!"
zašeptal... "Teba by som mal!..."
Odrazu na útek sa dal
a výcval bežal. Tak sa zdalo,
že líce cára hrozného
v tej chvíli hnevom vzplápolalo
a sťaby pozrel na neho...
Po námestí tom opustenom
beží a v mozgu pomätenom
počuje, jak by duňal hrom -
skákania ťažký cveng a zvon,
že ulica sa pod ním trasie -
to cvála v bledom lunnom jase
jazdec, má nohy v strmeni,
kôň skáče, podkovami zvoní...
Jazdec to cvála medený
s zdvihnutou rukou na tom koni...
Noc celú ako zbláznený,
v ktorúkoľvek sa stranu dával,
vždy, všade jazdec medený
s vystretou rukou za ním cválal.

Kedykoľvek od týchto čias
ho týmto miestom cesta viedla,
mu od úžasu tvár hneď bledla
a zatriasol sa Eugen náš,
na srdce svoje kládol ruku,
chtiac mierniť jeho strach a muku,
klobúk si starý sosnímal
a dolu mútne oči mal,
odíduc stranou...
Ostrov malý
pri mori vidno. Nejeden
rybár so sieťou príde sem
a biednu večeru si varí,
keď opozdí sa, úradník
tiež príde v sviatok, člnkujúc sa.
Je pustý, nekrášli ho krík,
ni bylinka na niečo súca.
Jesenná strašná povodeň
staručký domček sniesla sem,
černel sa ako čierne krovie,
až prešlej jari v jeden deň
ho bárkou odviezli, kam? kto vie.
Tu telo nášho mŕtveho
pri prahu našli zmeravené
a hneď tam na ostrove ho
aj pochovali v božom mene.

Boldino, 31. októbra 1833. 5 h. 5.

Vytlačiť (Ctrl+P) Uložiť ako PDF

Vložené: 11.06.2019

­­­­

Súvisiace odkazy

Čitateľský denník-Eugen Onegin
Čítanka-Eugen Onegin, Eugen Onegin (2)
-Medený jazdec
Životopisy - autorov životopis nenájdený
­­­­

Diskusia k úryvku
Alexander Sergejevič Puškin - Medený jazdec





Aktuálne poradie súťaže­

  1. Súťaž o zaujímavé ceny pre vás pripravujeme od januára 2020!
    Napriek tomu môžete aj v tomto období do našej databázy pridať vlastnú prácu.

Štítky




Server info

Počítadlo: 138 061
Odozva: 0.33 s
Vykonaných SQL dotazov: 6
Návštevnosť: TOPlist.skSlovenský-jazyk.sk




MAPY WEBU Čitateľský denník - Životopisy - Čítanka - Spisovatelia DÔLEŽITÉ INFORMÁCIE Podmienky používania - Vylúčenie zodpovednosti


Slovenský-jazyk.sk (alebo tiež Slovenčina.net) vznikol ako pridružený študentský portál známeho českého servera Český-jazyk.cz. Oba projekty majú rovnakého prevádzkovateľa a snažia sa svojim návštevníkom ponúknuť v čo najkvalitnejšej forme čo najviac materiálov a textov z oblasti slovenského jazyka (čitateľské denníky, čítanku, životopisy, slohové práce a v neposlednom rade tiež slovníček pojmov z literatúry a gramatiky). Vlastnoručne spracované študijné materiály (ako napríklad rozbory diel alebo interpretácie básní, eseje, výpisky z knižiek atď.) môže do našej databázy pridať ktokoľvek - text možno jednoducho pridať cez interaktívny formulár, ktorý nájdete na stránke Pridať svoju prácu. Značnú časť obsahovej náplne Slovenský-jazyk.sk tvoria odborne preložené texty do spisovnej slovenčtiny z českého servera Český-jazyk.cz.

Overovací kód Opíšte kód z obrázku (iný kód ↑)