Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Zasa ráno ako každé iné. So znechutením som vstala z postele a obliekla si teplý jemný župan. Chvíľu som hľadela von a sledovala pomaly tancujúce vločky snehu. "Karolína, vstávaj! Nestihneš školu!" kričala na mňa premotivovaná mama z kuchyne. Vyšla som z izby skôr, ako by ma hrejivá posteľ opäť vtiahla do svojich útrob. "No konečne. Na stole máš prichystanú desiatu a v chladničke obed. Nezabudni sa najesť, keď prídeš domov. Pá. Ľúbim ťa, zlatko," vtisla mi na líce bozk a zabuchla za sebou dvere. V dome zavládlo ticho. Ráno pokračovalo ako každé iné. Najprv som sa šuchtala, a potom zasa nestíhala.

"Zasa meškáš!" privítal ma v škole vrátničkin mrzutý hlas. Venovala som jej ten najmilší úsmev, aký som v tej chvíli dokázala vykúzliť a to ju nahnevalo ešte viac. Výborne. Vyzerá to tak, že k mojim školským priateľom pribudla aj nepríjemná vrátnička. Lebo s depresiou a úzkosťou sa kamarátim málo. Už som si chystala ďalšiu zo svojich výhovoriek, no profesor v škole ešte nebol. Rýchlo som si sadla na voľné miesto a vytiahla si učebnice.

"Naozaj. Zmizol a odvčera ho nikto nevidel. Vraj sa predvčerom na párty pobil s Lukášom," vymieňali si klebety dievčatá sediace za mnou. Väčšinou ma prikreslené a nafúknuté príbehy nezaujímali, no toto bolo iné. Lukáš bol jeden egoistický druhák, ktorý sa snažil byť nesmierne zaujímavý a neustále sa okolo mňa motal. Dúfala som, že mu tá bitka spľasla jeho ego a rany po nej ho poriadne bolia. "Dobré ráno, študenti," vytrhol ma profesor z mojich myšlienok, " dnes si preberieme medzinárodné vzťahy." No super. Nevyznám sa v tých medziľudských, nieto sa ešte trápiť s tými, ktoré sú medzi národmi. Monotónny hlas profesora sa postupne stišoval a moju pozornosť upútala lavica, v ktorej som sedela. Celá bola posiata vyrytými nápismi, ktoré ju bolestivo zdobili. Niektoré z nich boli naozaj dosť dobré. V ryhách slov sa skrývalo omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdalo. Každá lavica niečo skrývala. Pokazené desiate, zabudnuté zošity, použité ťaháky či tajomné myšlienky. Z nudy som začala na frázy odpovedať a lavicu som doplnila svojim rukopisom.

"Ty tajnostkárka! Myslela som si, že najlepšie kamarátky si hovoria všetko," vyhŕkla na mňa Ema, hneď ako som vyšla z triedy. " O čom to hovoríš?" zastala som a hodila na ňu nechápavý výraz. " Ty o ničom nevieš?" pozerala na mňa, akoby som bola z inej planéty. Chytila ma za ruku a odviedla na koniec chodby. "Adam na párty zbil Lukáša a padlo tam aj tvoje meno," celá nadšená ma zasvätila do všetkého, o čom som nemala ani poňatia. "Viem, o čo ti ide a nemám záujem," zastavila som ju skôr, ako by mi začala plánovať svadbu a život s chalanom, ktorý mi prišiel sympatický. Jej úsmev ma však znervózňoval. Občas som mala pocit, že ma pozná lepšie ako ja.

Po skončení vyučovania som sa cítila ako holubica práve vypustená z klietky. Ponáhľala som sa domov ochutnať maminu dobrotu čakajúcu len na mňa. V chladničke sa pýšilo moje obľúbené kura s americkými zemiakmi a šalátom. Naložila som si plný tanier a dúfala som, že ho stihnem zjesť, kým pôjdem na krúžok umenia. Práve som si vychutnávala jedlo, keď v tom niekto zazvonil. Asi mama. Určite sa bude zasa rozčuľovať, že som zababraná od jedla a nemám si ho toľko dávať naraz do úst. Otvorila som dvere a po chrbte mi prebehol mráz. "Nechala si mi na lavici odkaz," milo na mňa hľadel Adam. V panike som pred ním rýchlo zabuchla dvere.