Slovenský-jazyk.sk aneb študentský underground­

Ak by som túto otázku položila mojim rodičom či starým rodičom, odpoveďou by bolo jasné áno. Naopak, väčšina dnešnej generácie by odpovedala slovom nie. A kto z nich má teraz pravdu? Existuje vôbec jednoznačná odpoveď?

Podľa mňa by táto otázka nemala znieť, či sociálne siete sú alebo nie sú našimi sluhmi alebo pánmi, ale skôr kedy?

Ako príklad si vezmime nejaké desaťročné dieťa chodiace do školy, ktorá sa nachádza v tej istej dedine, kde býva. Cesta tam mu zaberie ani nie 10 minút. V podstate mobil nepotrebuje, veď taká dedina je bezpečná a keby sa aj niečo stalo, ľudia sa poznajú a neváhajú pomôcť, ak je treba. No rodičia tohto dieťaťa sa aj tak rozhodnú kúpiť mu telefón. Majú ho jeho spolužiaci, je teda samozrejmé, že aj ono chce medzi nich zapadnúť. A navyše, všetkým rodičom sa bude lepšie dýchať, keď budú mať istotu, že sa môžu kedykoľvek so svojím synom alebo dcérou spojiť, hoci si nie sú nablízku. Deti bezpečnosť natoľko nezaujíma. Ich najväčším potešením z mobilov býva hranie hier, surfovanie po internete či vešanie sa na už spomínané sociálne siete. Tým, že si ešte nedostatočne uvedomujú, ako jednoducho sa človek stane závislým na obrazovkách, sú ľahkým terčom nástrah sociálnych sietí a internetu. To je tá cena, ktorú ich rodičia platia za pocit bezpečia. Kde sú tie časy, keď sa ulice v poobedných hodinách hmýrili deťmi hrajúcimi sa v parkoch, lezúcich po stromoch, objavujúc svet? Mne samej veľmi chýba život na prvom stupni, keď som z dverí školy bola schopná dovidieť si na dom, a povinnosti do školy mi nezabrali viac ako polhodinku. Zvyšok dňa som pokojne a bez starostí mohla stráviť vonku. Nehovorím, že som si nikdy nesadla za počítač, to nie. Mala som povolenych tridsať minút denne, no to mi úplne stačilo a pobyt za obrazovkou mi nechýbal. Najviac času som ako malá trávila vonku. Aj preto ma tak znechucuje pohľad na prázdne parky, záhrady či dokonca parky a záhrady plné detí, ktoré sedia na lavičkách s mobilom v ruke a takto trávia svoj voľný čas. Ich rodičia si zrejme už uvedomili, aké následky digitálna doba prináša. Vyhnali ich teda von, no to by neboli deti, keby sa nedokázali vynájsť.

No späť k sociálnym sieťam. Priznávam sa, ja sama ich používam. Hoci sa snažím čo najmenej, pravdou je, že dnešná doba berie profil na Facebooku, Instagrame, Messengeri alebo inej sieti už ako samozrejmosť. Sú tak rozšírené, že voľakedy veta "mám profil na Facebooku" spúšťala vlnu obdivu a pozornosti, teraz ak niekto povie, že tzv. nie je online, zhodia sa naňho prekvapené pohľady a ironické poznámky.

Aby som objektívne zhodnotila ich funkcie, bude dobré zamyslieť sa nad výhodami a nevýhodami, ktoré nám poskytujú.
Automaticky sa mi vybavia aplikácie, ktoré výrazne zjednodušujú každodenné činnosti. Teraz sme už schopní napísať kamarátovi vzdialenému kilometre v priebehu troch sekúnd. Čokoľvek nevieme, Google nám to vyhľadá. Posledné dva roky sme videli, že do školy ani chodiť nemusíme a vyštudovať je možné rovnako aj z pohodlia domova. Všetko sa zrýchlilo. Obrovské množstvo informácií denne zaplavuje svet. Je ich až priveľa a neraz tak podľahneme tzv. hoaxom, klamlivým správam.
Odkedy sa svet zdigitalizoval, ľudia sa akoby ponorili do svojich vlastných svetov a uviazli v nich. A tak jedinou formou komunikácie a zábavy sa stalo chatovanie a byť online.

Zdá sa to byť paradoxom, na jednej strane nám internet ponúkol širšiu možnosť spájania sa s ľuďmi, a zároveň nám vzal schopnosť pravej komunikácie a správneho vyjadrovania sa, ale najviac pociťujem, že sme sa prestali navzájom počúvať a rešpektovať sa.
Ja osobne veľkú nevýhodu sociálnych sietí vidím v tom, ako dokážu človeka ovplyvňovať - až by sa v niektorých prípadoch dalo povedať, že internet kontroluje nás život. Instagram a Facebook sú plné obrazov idolov a osobností, ich názorov a trendov, ktoré určujú, ako by v dnešnej spoločnosti človek mal vyzerať . Títo ľudia predstavujú akýsi vzor, ktorý dnešná generácia naháňa s presvedčením, že byť takým je to najlepšie. Mám pocit, že takto prichádzame o vlastnú osobnosť, vlastné názory a presvedčenia. Pritom si mnoho z nás neuvedomuje, že to, čo vidíme online, nemusí byť pravdivé. Viac by sme mali namiesto opičenia sa po druhých hľadať svoje vlastné ja, naše vnútro, byť originálny, zamýšľať sa nad vecami. Jednoducho vnímať svet viac našimi očami než očami druhých. Nikto nemá právo kázať, čo je správne a čo nie.

Taktiež sa objavili nové hrozby v podobe hackerov či rôznych online podvodov. Pre deti bývajú najväčším strašiakom internetoví predátori. Rok čo rok ich je viac, sú nenápadnejši a ľahšie si nájdu obeť.
Často sa stáva, že dieťa utiahnuté do seba prípadného predátora neoznámi či už zo strachu alebo z pocitu hanby.

Mobilný telefón sa stal naším každodenným spoločníkom. Ráno nás budí do školy, rozprávame sa s ním, pozná odpoveď na všetky naše otázky, zverujeme sa mu s našimi tajomstvami. Niekomu vypĺňa všetok voľný čas. Je nám takým neživým kamarátom. Veď nech sa každý z vás skúsi opýtať sám seba, či by vydržal týždeň bez mobilu.

Na záver zhrniem, že online svet rozhodne priniesol veľa vymožeností a každému z nás sa otvorili nové dvierka možností. Treba však vedieť správne s nim narábať a pamätať, že internet je naším sluhom len do momentu, keď prevezme kontrolu a stane sa nám pánom.